Jej otec Gabriel Bakoš sa narodil 7. apríla 1607 Jánovi Bakošovi a Barbore Deršfiovej. V mladosti sa často zdržiaval na dvore Gabriela Bethlena a keď bol starší slúžil pod Jurajom I. Rákoczim. Zapojil sa do bojov v tridsaťročnej vojne. Bol trikrát ženatý. Z prvého manželstva pochádzali jeho deti Ján, Barbora, Mária a Zuzana. Z druhého potom Mojžiš, Eva a Judita. Keďže jeho synovia zomreli mladí, tak tento rod v mužskej línii vymrel. Zuzana Bakošová si vzala za manžela Ladislava Vešeléniho, ktorý patril v tom čase k jednej z najvplyvnejších rodín Uhorska. Ladislav (narodený 1630) a Adam (narodený 1633) Vešeléniovci boli totiž synmi uhorského palatína a druhého najmocnejšieho muža v krajine Františka Vešeléniho. Ich matkou bola dobre známa Žofia Bosniaková, ktorá však v roku 1644 zomrela veľmi mladá (34 ročná).

František Vešeléni (Zdroj - cultura.hu)František dlho smútok nedržal a ešte v tom istom roku si za manželku vzal Máriu Séčiovú zvanú pre svoju krásu aj ako Muránska Venuša. Adam Vešeléni sa oženil v roku 1654 s dcérou grófa Jána Homonnaya. Adam však už v roku 1656 náhle zomrel a Františkovi zostal jediný syn Ladislav. S ním mal František už za svojho života majetkové spory, ktoré sa po palatínovej smrti preniesli aj na Máriu Séčiovú. V čase keď palatín zomrel sa v krajine prevalilo sprisahanie, ktoré on a niektorí ďalší vysoko postavení šľachtici snovali proti panovníkovi Leopoldovi I. Habsubrskému. Výsledkom odhalenia tohto sprisahania bolo vyšetrovanie, prenasledovanie, popravy a konfiškácie majetkov. Toto malo postihnúť aj majetky už zosnulého hlavného aktéra Františka Vešeléniho.

Vráťme sa k Zuzane Bakošovej.

Tá v roku 1674 ešte prebývala so svojim manželom Ladislavom Vešelénim v kaštieli v Tepličke nad Váhom. V roku 1676 bola vytvorená osobitná komisia na vyšetrenie Ladislavovej spoluúčasti na sprisahaní. Za cisárskeho splnomocnenca pre zhabané Strečnianske panstvo bol menovaný Pavol Motešický a o podiel zo skonfiškovaného panstva sa zaujímal aj Leopold Kolonič. Vtedy sa už Ladislav s manželkou zdržiaval na rodinných majetkoch v Poľsku, kam odišiel v roku 1675 kvôli obavám o svoju bezpečnosť. Na základe jeho listu odoslaného z Krakova 21. februára 1676 vieme, že mu bol takmer celý majetok skonfiškovaný.

V roku 1677 Ladislav Vešeléni aj zomiera a Zuzana sa stala vdovou. Ladislav napísal svoj závet už v roku 1668, pričom v ňom väčšinu svojich majetkov odkazuje práve Zuzane. Okrem nej v poslednej vôli myslel aj na svojich vtedajších úradníkov, personál a známych Mikuláša Bolányho, Jána Bárdyho, Juraja Stráňaja, Františka Nagyho, Michala Jesenského a Mikuláša Permaja. Odmenu v podobe finančnej odmeny a koní mali dostať jeho verní sluhovia Ján Nagy, Komjati, Miško z Belej a Revický. Nie je zrejmé v akej miere došlo vzhľadom k zhabaniu panstva k naplneniu tohto závetu, každopádne niektoré z týchto osôb v neskoršom období v súvislosti s majetkami na niekdajšom Strečnianskom panstve reálne nachádzame (Stráňaj, Jesenský).

Erb Vešeléniovcov (Zdroj - Wikipedia)Podľa dokumentu z roku 1680 boli majetkové pomery na bývalom Strečnianskom panstve nasledovné. Hrad Strečno bol cielene zničený, aby nemohol byť viac použitý proti panovníkovi. V tomto čase bola jeho veľká časť poškodená, cielene zbavená dverí, okien, pecí, šindľových striech a celkovo tak v havarijnom stave. Obce Zákopčie, Staškov, Svrčinovec, Čierne, Skalité, Tížina a k nim pripadajúce mýta, pivovary a pálenice daroval panovník hlavnému komorskému grófovi sídliacemu v Banskej Štiavnici, ktorým bol v tom čase barón Ján Ondrej Vichter de Grab (vo funkcii 1671-1693). Starú Bystricu, Novú Bystricu, Klubinu a Radôstku mal v nájme za 22 000 zlatých Tomáš Smidek taktiež z Banskej Štiavnice. Radôstku mal v nájme panský úradník Michal Jesenský, ktorému ju prenajali za 2000 zlatých Ladislav Vešeléni so Zuzanou Bakošovou.

Ten istý Michal Jesenský mal v správe aj Stráňavy za 4000 zlatých. Rosinský dištrikt Strečnianskeho panstva s majerom, pálenicou či pivovarom a podobne tak Čadcu s majerom, pivovarom, pálenicou a ďalšími úžitkami v tom čase užívali žilinskí jezuiti. Tieto majetky im odkázal ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni. Zvyšok Čadce získal v tom čase gróf Štefan Čáki za 4000 zlatých. Obec Rakovú užíval Lorenc Pekri, ktorého ešte spomenieme. Tento ju získal od Uhorskej komory. Turie s tamojším majerom užívala Alžbeta Ostrožičová vdova po Júliusovi Suňogovi. V tom čase Zuzana Bakošová reálne spravovala po svojom manželovi Tepličiansky kaštieľ, samotnú Tepličku nad Váhom s majerom, pivovarom, rybníkmi, mlynom a ďalším príslušenstvom. Patrili jej aj obce Gbeľany, Vadičov, Terchová s mýtom, pivovarom a pálenicou a k tomu všetkému ešte aj obec Oškerda.

Zo zachovaných písomností je zrejmé, že v nasledujúcich rokoch sa Zuzana dostala naspäť k ďalším častiam majetku v Bystrickej doline, teda tým ktoré spravoval Tomáš Smidek. Dá sa to odvodiť hlavne vďaka tomu, že začala dávať do dlhodobého prenájmu respektíve rovno odpredávala pomerne veľké pozemky v týchto lokalitách. Toto však v neskoršom období spôsobilo mnohé problémy medzi obcami ale aj feudálnymi panstvami, ktoré z drobenia pôvodného Strečnianskeho panstva vzišli (Strečnianske, Tepličianske a potom aj Gbelianske panstvo).

Katarína Sidónia Petrotzi - Zdroj - Wikipedia)Napriek tomu, že Ladislav so Zuzanou nemali svoje deti, tak spoločne istý čas vychovávali najskôr v Poľsku a potom v Tepličianskom kaštieli ako svoju vlastnú sirotu Katarínu Sidóniu Petrőczi. Tá sa neskôr stala známou poetkou a tvorkyňou zbožnej prózy. Keď vyrástla, tak sa Katarína vydala za už spomenutého grófa Lorenca Pekriho. Bol významným sedmohradským šľachticom, ktorý však upadol do nemilosti kvôli vzťahom s Imrichom Tökölim. V roku 1689 však prišiel do Uhorska a sľúbil vernosť cisárovi Leopoldovi. Zapojil sa do vojny proti Turkom v pozícii generála a pomáhal ich postupnému vytláčaniu z Uhorska. V roku 1694 sa stal hlavným županom Severinskej župy, následne 1695 Dolno-belehradskej župy a od roku 1699 hlavným županom Udvarheľskej župy. Mal svoj podiel aj na presadení Františka II. Rákocziho na post sedmohradského kniežaťa.

Po smrti Ladislava Vešeléniho Zuzana dlho vdovou nezostala. V zložitej vnútropolitickej situácii sa vydala za Ondreja III. Zaya. Bola už jeho treťou manželkou. Ich manželstvo však taktiež dlho nevydržalo, keďže Ondrej v roku 1685 zomrel. Keďže mal päť detí zo svojho druhého manželstva, vrátane vtedy už 20 ročného syna a dediča Alexandra (narodený 1665), tak sa Zuzana vrátila naspať na zvyšky svojich Strečnianskych majetkov. Zuzana to mala v posledných rokoch svojho života zrejme zložité. Zachované dokumenty naznačujú, že zrejme finančne nebola na tom najlepšie. Preto okrem príjmov z úžitkov a panstiev, ktoré spravovala, hľadala aj iné cesty ako získať peniaze. Ako už bolo spomenuté, začala teda odpredávať pozemky, často rozsiahle rozličným záujemcom. Teda odpredávala v úvodzovkách, keďže v zmluve vždy stálo, že napriek „večitému predaju“ ak by niekto z jej potomkov chcel tieto naspäť, tak po vyplatení sumy mu ich kupec mal prinavrátiť.

V máji roku 1685 dala za sumu 80 zlatých obyvateľom Klubiny Adamovi Kukučkovi a Michalovi Mičianovi územie na vrchu Veľká Rača, čo spôsobilo o niekoľko desaťročí neskôr súdne spory medzi Klubinou a Oščadnicou o tieto pozemky. V blízkosti Veľkej Rače predala v roku 1685 ešte ďalšie pozemky Jurajovi Macvoňovi (bratrancovi vojvodu Juraja Kýčeru), konkrétne pozemky od Starého chodníka až po Veľkú Rástoku Malej Rače.

V roku 1690 si pozemky oproti Krasotinskému potoku na Radôstke, kde sa malo dať vysiať 547 meríc ovsa, kúpili od Zuzany Bakošovej bratia Štefan a Michal Rusnákovci za 335 zlatých a Ruta Slezák s Michalom Skaličanom za 165 zlatých. Dnes si všetci s Kysucami spájame ako charakteristickú poľnohospodársku plodinu prioritne zemiaky. Tie tu však svoju popularitu získali až od začiatku 19. storočia. Dovtedy, celé stáročia tu dominoval ovos. Bol tu preferovaný až tak, že podľa neho stanovovali aj cenu a výmeru pozemkov (a to ešte aj v 19. storočí). V roku 1693 dala Zuzana opäť Štefanovi a Michalovi Runákovcom do zálohu za 500 územie s názvom Cemelov, kde sa malo dať vysiať 540 meríc ovsa. Územie sa nachádzalo v blízkosti Haviarky na Radôstke a siahalo po hranice s Lutišami. K tomu neskôr ešte prikúpil Michal Rusnák celé vrchy Kýčera, Smrečky a Kupnica. Ďalší dokument spomína, že 7. mája 1695 prišli Pavol aj Michal Rusnákovci za Zuzanou Bakošovou do kaštieľa v Tepličke nad Váhom, kde za sumu 167 a pol zlatého kúpili ďalšie pozemky v okolí vrchu Haviarka oproti Krasotinskému potoku.

Podobne svoje rozsiahle pozemky získal rod Macangovcov a to už okolo roku 1680. Michal Macanga, ktorý tieto pozemky získal však podľahol morovej epidémii a tak ho v držbe týchto nahradil v roku 1686 brat žijúci v Bystrickej doline Ján Macanga. Išlo o územie na hranici Riečnice s Oravskou Lesnou, Zázrivou a Terchovou. Ján Macanga si k tomu ešte v roku 1697 prikúpil za 80 zlatých ďalšie. V roku 1692 prepustila za 50 zlatých Žilinským jezuitom v zastúpení pátra Juraja Kostetiča kontrolu nad lúkami Ploštiny v Terchovej, ktoré užíval Jakub Krištof a odvádzal jej z toho štyri zlaté plus desiatok od kráv. Okrem predaja pozemkov si Zuzana peniaze aj požičiavala. Napríklad si požičala od grófa Štefana Čákiho 700 zlatých, ktoré mu však nesplatila, ale nahradila štyrmi poddanskými usadlosťami v Terchovej. Štefan Čáki tieto potom v roku 1690 za 500 zlatých so stratou predal jezuitom.

Ak mala Zuzana na niečo šťastie, tak to boli šikovní a obratní úradníci. Tí v podstate jej majetky spravovali za ňu a oni sa starali o to, aby netrpela núdzou. Jej úradníkom bol okolo roku 1881 chvíľu aj temperamentný Ján Sréter (Schröter) pochádzajúci z Banskej Bystrice. Ten sa stal neskôr aktívnym účastníkom Tőkőliho povstania a počas neskoršieho povstania Františka II. Rákociho bol generálom, hlavným kapitánom banských miest a hlavným inšpektorom povstaleckého delostrelectva. V roku 1685 bol jej úradníkom Ján Urbány a v roku 1688 sa v tejto pozícii spomína Ladislav Soky. Jej poslednými úradníkmi, ktorých máme doložených v dokumente z 12. septembra 1697 boli Adam Gilány a Michal Záborský (inde podpísaný aj ako Zoborovský).

Z júla roku 1696 pochádza oficiálny dokument vydaný kráľovskou komorou, ktorý podiely Ladislava Vešeléniho a Zuzany Bakošovej v Strečnianskom panstve zabavuje. Napriek tomu jej úradníci posledné dokumenty v jej mene píšu ešte v roku 1697, čo znamená, že do toho času nimi disponovala. Niekedy na prelome rokov 1696 a 1697 však Zuzana zrejme zomiera, čo znamená, že kým úrady v jej prípade definitívne rozhodli, tak ju vlastne nechali dožiť na vešeléniovských majetkoch. Jej meno však aj po jej smrti rezonovalo často v súdnych sporom medzi obcami a panstvami. Napríklad v spore o Oselnicu sa nachádzala aj otázka panstva o údajnom slobodnom živote na jej majetkoch: „Známo je svedkovi aj to, že v tie časy starodávne a obzvlášte za panstvy Bakoš Zuzany temer slobodne sedliaci hory rozrábali a klčovali?“

Zdroje informácii: Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči; Arcanum.hu

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum