Ondreja Šulka sme vám už predstavili ako vášnivého chovateľa sov. Okrem nich však venuje svoju pozornosť aj ďalšej záľube - psom a psím záprahom.
Ondrej Šulka je človek, ktorý svoj život spája s prírodou a zvieratami. Či už ide o sovy, psie záprahy alebo jednoducho potulky lesom, všetko robí s vášňou a rešpektom. Jeho príbeh ukazuje, že ak človek nasleduje svoje sny, môžu sa stať realitou – a navyše priniesť radosť nielen jemu, ale aj ľuďom okolo. Porozprával nám o tom, ako sa dostal k tomuto koníčku a prečo je pre neho dôležitý kontakt s prírodou.
Ako sa to celé začalo
Okrem sov sú vašou vášňou aj psy a psie záprahy. Ako ste sa k tomu dostali?
Tento koníček ma drží už od detstva. Dostal som knihu Svet živočíšnej ríše a v nej bola dvojstránka s nádhernou ilustráciou psieho záprahu so sibírskymi husky, asi desať psov. Trávil som hodiny nad tou knihou, fascinovalo ma to. Keď sme boli deti, často sme chodili do knižnice a čítali príbehy Jacka Londona, knihy o Aljaške, zlatokopoch, Bielom tesákovi či Oku vlka. Všetko, čo sa týkalo snehu, psov a divočiny, nás priťahovalo.
Keď som mal 14 či 15 rokov, prišla revolúcia a s ňou aj možnosť vycestovať do Švajčiarska ku bratrancovi. Tu som videl skupinu ľudí s aljašskými malamutmi – bol to môj prvý skutočný kontakt s týmito psami. Vtedy som si povedal, že raz takého psa musím mať. Po vojenskej službe, mal som asi 22 rokov, som si konečne kúpil svojho prvého aljašského malamuta.
Prečítajte si aj: Ondrej chová nádherné sovy. Svojim koníčkom pomáha aj iným
Od jedného psa k záprahu
Mať psa je jedna vec, ale vytvoriť celý záprah a jazdiť s ním v prírode, to už je iný príbeh. Ako sa to vyvinulo?
Začína to postupne. Najskôr máte jedného psa, potom si poviete, že by mohol mať šteniatka, a tak si niektoré z nich necháte. Ja som si nechal fenkinu dcéru, neskôr som k nim prikúpil ďalšieho psa a už sa to rozrastalo. Kde-tu som sa dostal k ďalšiemu psovi alebo šteňaťu a zrazu máte celý záprah.
Vidím, že máte na krbe množstvo ocenení. Súvisia so psíkmi?
Áno, všetky tie poháre sú z výstav, kde sa hodnotí vzhľad psov, posudzujú sa plemenné znaky a vhodnosť na chov. Okrem toho som dlhé roky organizoval preteky psích záprahov aj súťaže v dogtrekkingu, čo je disciplína, kde človek beží so psom.
Ja osobne som sa súťaží nikdy aktívne nezúčastňoval, raz som s jedným malým dieťaťom bežal Canicross. Skôr som ich organizoval a vytváral možnosti pre ostatných. Pre mňa je najdôležitejšie užívať si prírodu a tak ľudovo povedané, flákať sa po kopcoch, keďže tu na Kysuciach máme obrovské možnosti.
Napríklad nedávno sme sa prešli okolo priehrady v Novej Bystrici do Riečnice, radi chodíme po beskydsko-javorníckej magistrále alebo trasou z Melocíka smerom na Semeteš. Nie som ten typ, ktorý by naháňal sekundy na pretekoch – ja si jazdu so záprahom užívam.
Ondrej Šulka, ktorý chová nielen sovy, ale má zaregistrovanú i chovateľskú stanicu „Legend of North“. Ondrej patrí medzi odborníkov v chove psov severských plemien a niekoľko rokov pôsobil vo funkcii predsedu Slovenského klubu severských a japonských plemien. Dlhých 22 rokov organizoval preteky psích záprahov, ktoré sú známe pod pojmom „mushing“.
Psíky si to užívajú? Majú to radi?
Určite! Ráno už len keď počujú, že nakladám veci do auta, tak oni už vedia, že ideme von. Keď vytiahnem, my to voláme „montérky“, to sú tie postroje, tak sú nezastaviteľní - skáču, štekajú a nevedia sa dočkať. Keď ich zapriahnem, na začiatku je to obrovská dávka adrenalínu, ale potom sa dostanú do rytmu a klusajú, ako majú.
Naznačili ste, že máte blízko k prírode a k tomu, čo by sa kedysi nazývalo „zálesáctvo“. Stále sa to dá aplikovať v praxi?
Určite áno. Občas sa jednoducho zbalíme - stačí batoh, dvaja psi, celta – a vyrazíme do prírody. Niekedy si naplánujeme trasu okolo útulní, kde sa dá prespať. Kedysi sme na Kysuciach organizovali preteky dogtrekkingu. Išlo o to, že účastníci so psami museli prejsť z bodu A do bodu B podľa mapy, bez vopred stanovenej trase. Pred štartom sme im povedali, kde si môžu doplniť vodu alebo kúpiť občerstvenie. Trasa viedla napríklad cez Oščadnicu, prešlo sa na Skalité, Zwardoň a miestne chaty kde si mohli nabrať vodu, oddýchnuť, kúpiť nejaké občerstvenie alebo tak. Stále radi vyrážame do prírody - je to najlepší relax.
Ak by vás niekto chcel kontaktovať a vidieť vaše sovy alebo pohladkať psíkov, je to možné?
Samozrejme, ale vždy sa to rieši individuálne. Zisťujem, o čo majú záujem, akú majú víziu, čo od toho očakávajú. Nerobím verejné akcie, preferujem malé skupinky.
Poteší vás, keď vás niekto osloví?
Určite áno, hlavne keď má návšteva nejaký prínos - napríklad deti v tábore alebo ľudia, ktorí sa chcú dozvedieť viac o zvieratách. Málokto napríklad vie, že sova má jedno ucho vyššie ako druhé, aby lepšie zachytávala zvuky, alebo že sova nikdy nepije vodu. Takéto detaily fascinujú nielen deti, ale aj dospelých.
To je zaujímavé aj pre mňa... Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor!
Zhováral sa Peter Kolembus
foto: archív O. Šulka
