Ondrej Šulka, vášnivý chovateľ sov, si so mnou sadol na rozhovor, aby nám priblížil, ako sa dostal k tomuto jedinečnému koníčku, aký má význam ornitoterapia a čo obnáša starostlivosť o tieto majestátne vtáky.
Na prvý pohľad sa môže zdať chov sov ako netradičné hobby, no Ondrejovo rozprávanie odhaľuje hĺbku tohto záujmu a jeho pozitívny vplyv na ľudí.
Ako ste sa dostali k chovu sov?
Už dlhšie som túžil mať doma nejakého dravca alebo podobné zviera. Začal som si zisťovať informácie – čo to obnáša a kde sa dá taká sova zohnať. Stále ma to lákalo, tak som sa rozhodol to skúsiť.
Jednu sovu si ešte viem predstaviť, ale vy ich máte niekoľko. Ako sa to rozbehlo?
To už ide tak nejako samo. Keď si zadovážite jednu, dostanete sa do kruhu ľudí, ktorí tiež chovajú sovy. Zrazu vidíte rôzne druhy – väčšie, menšie, alebo také, ktoré pochádzajú z iných kontinentov. Človek dostane „apetít“ rozšíriť chov. Samozrejme, všetko musí byť v takej miere, aby som to zvládal. Momentálne mám šesť sov, čo je môj strop, pretože každá jedna potrebuje kontakt a starostlivosť.
Čo máte na mysli, keď hovoríte o kontakte?
Tým, že som v kontakte s ľuďmi, využívam sovy aj na edukáciu alebo terapiu. Napríklad chodíme s deťmi či hendikepovanými ľuďmi, ktorí už nemôžu ísť do prírody. Zobrať sovu na ruku a ukázať ju niekomu, kto by ju inak nevidel, je niečo, čo dáva tomuto koníčku zmysel.
Skvelá myšlienka. Venujete sa teda aj ornitoterapii. Myslíte, že to ľuďom pomáha? Kde vás môžeme vidieť?
Určite to pomáha, vidíme to priamo na ľuďoch. Ako som spomenul, navštevujem aj hendikepovaných. Ak človek už nemôže ísť do prírody, donesiem mu dravca priamo na ruke. Je to majestátne zviera – niečo iné ako kačička alebo spevavec. Keď vidíte sovu s dvojmetrovým rozpätím krídel, máte pocit, akoby ste boli na audiencii u kráľa.
Tieto zvieratá vás k sebe pustia, nechajú sa pohladkať, a to v človeku spúšťa pocit šťastia. Nie je to zázračná liečba, ale na tú chvíľu ľudia zabudnú na starosti. Stretnutia robíme v uzavretých skupinách, takže nemáme verejné vystúpenia. Keď však ľudia vedia, že prídeme, veľmi sa na nás tešia.
Užívajú si to aj vaše sovy?
Či si to užívajú, to neviem, ale netrápi ich to. Nechajú sa pohladkať a pri dlhšom kontakte, keď si ich zoberú na ruku napríklad Natálka alebo Olívia, je vidieť, že sovy ich poznajú. Privierajú oči, sú spokojné, nechajú sa hladkať a „uvelebia sa“.
Ako vyzerá kŕmenie sov?
Nie je to také jednoduché, ako by sa zdalo. Sovy majú úplne iný tráviaci trakt. Čo ulovia, to hneď zjedia, a potom nestrávené zvyšky vyvrhnú v podobe malých valčekov, ktoré sa volajú vývržky. V prírode podľa nich viete zistiť, kde sa sova zdržiava.
Máte nejaký sen – sovu alebo dravca, ktorého by ste si chceli zadovážiť?
Určite by som chcel sovu snežnú, ale aktuálne mám tých šesť sov, čo je môj limit. Sovy sú dlhoveké – výr môže žiť aj 50 rokov, sova dlhochvostá okolo 35 rokov, sova lesná okolo 20 – 25 rokov. Keď mi uhynula plamienka driemavá, volal som ho Kubo a dožil sa vyše 20 rokov. Mal som ho od chovateľa z Čiech. Vtedy som mal pocit prázdnej voliéry, tak som si zadovážil austrálsku sovu. Tá prirodzene žije v Austrálii a na Novom Zélande.
Pozorujete tieto vtáky aj vo voľnej prírode?
Áno, videl som sovu dlhochvostú v Javorníkoch na veľkom listnatom buku. Pravdepodobne tam má aj hniezdo.
Ďakujem za rozhovor.
Sovy majú pre Ondreja Šulka nielen estetickú, ale aj terapeutickú hodnotu. Svoj koníček povýšil na činnosť, ktorá prináša radosť a uvoľnenie aj iným ľuďom. Ukazuje, že príroda môže byť zdrojom pokoja a inšpirácie, či už priamo v lese, alebo prostredníctvom dravca na ruke. Ondrej sa okrem chovu sov a ornitoterapii venuje aj psím záprahom. Ale o tom niekedy neskôr.
zhováral sa Peter Kolembus
foto: archív O. Šulka
