Hranica medzi Kysucami a Živieckym panstvom bola od príchodu valachov pomerne horúcim územím, či už kvôli zvýšenému záujmu feudálnych panstiev o tieto lokality, ale aj vďaka samotnému temperamentu valašského obyvateľstva, ktoré sa v miestnych horách ozbrojené začalo pohybovať.
Valasi vedeli byť dobrými sluhami, ale v niektorých prípadoch aj veľmi nepríjemnými zbojníkmi. V zložitom 17. storočí plnom stavovských povstaní takéto správanie nebolo ničím výnimočným. V prachu týchto udalostí sa zrodilo množstvo zbojníckych príbehov, ktoré navždy odvial čas. Len vďaka zachovaným súdnym spisom, rozličným fragmentom, ale aj kronike Živieckeho kronikára Andreja Komonieckého poznáme viacero zbojníckych príbehov aj s rôznymi podrobnosťami.
Vďaka nemu poznáme príbeh Martina Portáša či Mateja Vakulu, ktorí zbojníčili v období, keď bol Komoniecky priamo richtárom Živca. V kronike však píše aj o zbojníckej skupine, o ktorej musel počuť len z rozprávania, z príbehov, ktoré sa odohrali niekoľko desiatok rokov pred jeho narodením. Zbojníci sa v tom období taktiež radi pohybovali v pohraničnom pásme, ktoré im z hľadiska bezpečnosti najviac vyhovovalo. Prenesieme sa do roku 1625, kedy v pohraničí operovala údajne až 25 členná skupina zbojníkov rozličného pôvodu. Popri predpokladám zväčša valachoch zo Živieckej strany hranice sa v skupine nachádzali aj viacerí Slováci, ktorých pri svojej výpovedi spomenul zajatý zbojník Ján Cebula. V tejto skupine tak mali byť zo Slovenska Martin Hehlo z Oravy, Mikluš z Turca, Ján Ugierek z Kysuce.
Najzásadnejšou však je zrejme informácia, že celej tejto skupine mal šéfovať Juraj Drahorz (Drahoš) z Čadce. Od tohto valašského mena tak zrejme dnes nesie názov aj čadčianska mestská časť Drahošanka, čím sa azda ozrejmuje ďalší lokálny názov a jeho pôvod. Okrem ďalších členov zo Živiecka a Tešínska je pri niektorých ďalších členoch tejto družiny pôvod nejasný. Uvádzajú sa iba ich mená alebo len krstné mená. Väčšina týchto zbojníkov však bola aj na základe tohto svedectva zajatá. Uniknúť sa podarilo jednému z nich, ktorým bol muž menom Sebastián Bury z Rajče. Ten mal byť dokonca podľa iného svedectva istého Jána Cigánika ďalším vodcom tejto skupiny.
Buryho sa však chytiť nepodarilo a ten pokračoval vo svojich zbojníckych chodníčkoch ešte niekoľko ďalších rokov, pričom si vytvoril svoju vlastnú zbojnícku družinu. O jeho charaktere vypovedá napríklad príbeh ešte z roku 1624, keď sa koncom mája údajne išiel prejsť jeden mešťan zo Živca do neďalekého lesa, kde údajne stretol zbojníka Buryho aj s dvoma kumpánmi. Keďže zbojníkov spoznal, tak Bury ho údajne odviedol k potoku Havraní, kde ho zabil. Juraj Bury sa nasledujúce roky pomerne obratne potuloval v Živieckom panstve a pohraničnom pásme, pričom páchal ďalšie zbojstvá. Operoval aj na Kysuckej či Oravskej strane. To sa dá odvodiť už len z toho, že sprievodcu mu robil nejaký Ďurdi Maďar, čo naznačuje jeho (uhorský) slovenský pôvod.
Táto zbojnícka družina bola postupne natoľko sebavedomá, že údajne nosila vlastnú zástavu. V roku 1630 sa však kompetentné úrady, v podobe vtedajšieho richtára Živca Krištofa Czarznecieho rozhodli zasiahnuť. Dopočuli sa, že Buryho družina začiatkom júla 1630 dorazila po nejakých svojich akciách do obce Milovka. Tam sa družina rozdelila, pričom časť bola u Šimona Sčotku a časť išla do Zymanovho hostinca. Mešťania zo Živca pocítili príležitosť sa zo zbojníkmi raz a navždy vysporiadať, zmobilizovali čo najviac chlapov, ozbrojili a vyslali do Milovky 150 mužov, aby zbojníkov zlikvidovali. Ozbrojenci obkľúčili dom Šimona Sčotku, kde bol prítomný aj Bury. Jeden zbojník zvaný Čížik sa schoval tejto malej armáde pod vaňou a utiekol k druhej skupine v Zymanovom hostinci, ktorú varoval a všetci tak ušli. Takéto šťastie však nemal samotný Bury, ktorý bol obkľúčený aj s ďalšími svojimi kumpánmi v Sčotkovom dome.
Zbojníci sa opevnili v kôlni, odkiaľ začali po živieckych ozbrojencoch strieľať. Keďže však presila bola obrovská nemali šancu na útek. Vojaci kôlňu zapáli, aby zbojníkov z nej donútili vyjsť. To sa aj stalo a takmer všetci, vrátane Buryho vyšli von, kde boli následne zajatí. Podarilo sa ujsť len jednému z nich, ktorý si zachránil kožu skokom do potoka Sola, ktorý následne preplával. Potom sa z druhej strany brehu vysmial svojim prenasledovateľom tým, že im ukázal holý zadok a zmizol v neďalekom lese. Buryho aj ďalších siedmych jeho kumpánov ale zviazali a odviedli do Živca. Prevážali ich zviazaných plťou, keďže sa báli, že by sa zvyšok skupiny mohol pokúsiť na nich zaútočiť a svojho vodcu oslobodiť.
Tam prebehol rýchly súd, kde boli všetci odsúdení na smrť. Siedmi zbojníci boli odsúdení na rozštvrtenie a Bury ako kapitán na zavesenie na hák. Tvrdosť Buryho sa pri tejto poprave stala legendárnou, keď ho napichli na hák zvolal údajne vetu – „Wio Bury do góry!“ (Hojže, Bury, hore!). A visiac na háku údajne prizerajúc sa štvrteniu svojich spoločníkov kričal na kata „Teraz si nasekal mäso, tak si ho zjedz.“ Za toto svoje opovrhovanie bolo nariadené katovi, aby ho umlčal tým, že ho zastrelí. Ten rozkaz vykonal a tak sa skončil príbeh ďalšieho zo zbojníkov operujúcich v Živiecko-Kysuckom pohraničí. Tieto okolnosti takto popisuje Komoniecky, avšak z neskoršieho obdobia alebo ústneho podania sa vraj traduje informácia, že kat sa pred zastrelením mal Buryho pýtať na jeho posledné želanie, pričom ten mu mal údajne povedať „Prial by som si, aby ste všetci páni, sudcovia, vojaci, darebáci, kati a všetci blázni padli za obeť zbojníkom a ešte keby ste mi všetci pobozkali zadok – a to rýchlo.“
Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum
Zdrojové dokumenty:
GNAŚ, Herbert: Harnaś Sebastian Bury. Dostupné online: ciekawostkihistoryczne.pl
KOMONIECKI, Andrej: Chronologia albo Dziejopisz Żywiecki.
ROSA, Waclaw: Przestępstwa z użyciem przemocy w świetle akt sądów kryminalnych wybranych miast dawnego województwa krakowskiego od połowy XVI do XVIII wieku.
Fontes Historiae Terrae Zyvecensis - Księga złoczyńców albo Akta sądu koniecznego gajonego żywieckiego z lat 1589-1782.
