Panský majer v Čadci je niečo také vzdialené, že si to ťažko vieme predstaviť. Patril však k najvýznamnejším miestam starej feudálnej Čadce.
Slovo majer sa dnes už ani nepoužíva. Dalo by sa preložiť ako veľkostatok (1). Išlo o miesto, kde predstavitelia panstva sústreďovali poľnohospodárske a chovateľské aktivity v danej správnej oblasti. K tomu mal, samozrejme, majer pridelenú pôdu, ktorá bola rozdelená na menšie celky, o ktoré sa starali poddaní z danej oblasti. Pôvodné pozemky boli obrovské a ich líniu možno dodnes vidieť na mape nášho mesta.
Stavba bývalého majera, v ktorej okrem bytov sídlila aj štátna opatrovňa (1927). Zdroj: Záber patrí Štátnemu archívu so sídlom v Bytči, pracovisko Čadca. Upravené prostredníctvom Al.
Priestor čadčianskeho majera zmizol najskôr fyzicky a jediné, čo ho pripomínalo, bol názov jeho bývalej lokality.
Kópia pozemkovej mapy k bývalému majeru. Na zábere vidieť návrh budúceho rozčlenenia pozemku pod novú zástavbu. Zdroj: Stavebný archív Čadca.Postupne od konca 60. rokov dochádzalo k vymazávaniu aj tejto poslednej zmienky o tomto významnom areáli, až sa i samotné označenie „Na majeri“ a „Pod majerom“ stratilo v histórii mesta a bolo nahradené novými, modernými pomenovaniami tejto časti mesta.
Kde teda stál čadčiansky majer?
Čadčiansky majer stál v oblasti budovy Štátnej polície a priľahlých záhrad, ktoré patria k rodinným domom stojacim západným smerom od spomenutej budovy.
Tri tieto domy stoja na Rázusovej ulici, jeden dom stojí na ulici Ľ. Podjavorinskej. Likvidácia pozostatkov budovy majera prebehla v 60. rokoch 20. storočia a súvisela s výstavbou už vyššie spomenutých domov.
Novostavby mali tento objekt po celej dĺžke záhrad, pričom domy samotné nebolo možné využívať bez likvidácie starého objektu. Stavba však bola sama osebe v žalostnom stave. Išlo o nízku, obdĺžnikovú budovu, ktorej zatekala strecha.
Bol to už len prízrak veľkého veľkostatku, ktorým bol v minulosti. Povedzme si však niečo o minulosti tohto areálu, z ktorého zostala do 60. rokov len jediná budova.
Stavba pôvodného Panského majera, vyznačená oranžovým obdĺžnikom, na mieste dnešných záhrad a novej zástavby. Autor fotografie: Peter Kvasnica, rok 2026.
Počiatky majera
Prvá písomná zmienka o panskom majeri pochádza z roku 1662 (2). Nie je však isté, či prvý majer stál v Čadci na tomto mieste. Prvé vojenské mapovanie nezaznamenáva takýto objekt v celej obci. Problém je, že na mape nenájdeme žiadny väčší areál, a to sa v nej okrem majera nachádzala i budova pivovaru (2). Problém som konzultoval s historikom z KPÚ Žilina Mgr. Tomášom Koptákom, ktorý mi potvrdil moju domnienku. Prvé vojenské mapovanie nezakresľuje všetko, čo reálne existovalo, a mapy neboli také presné (4). Na mape druhého vojenského mapovania areál nachádzame, pričom je pri ňom možné nájsť i charakteristické označenie takejto stavby: M.H., čo znamená Meierhof (5).
Druhé vojenské mapovanie (1825). Areál panského majera je označený v červenom krúžku. Zdroj mapy: Hadtörténeti Intézet és Muzeum Budapest, Térképtár.
Plán majera (cca 1830) s textom: "Všetky budovy nachádzajúce sa na majeri v Čadci." Zdroj: Archív PhDr. Mariána Liščáka, PhD. Originál: Štátny archív Bytča.
Samotný majer ako stredisko práce
K majeru prislúchala kvalitná poľnohospodárska pôda, ktorá bola rozdelená na jednotlivé celky, pričom niektoré boli určené výslovne na poľnohospodársku činnosť spojenú s pestovaním obilnín a okopanín. Ďalej k majeru patrili i lúky a pasienky, ktoré boli využívané najmä pre hovädzí dobytok, ako i pre ovce. Všetky práce na majeri vykonávali poddaní daného pánskeho obvodu, pričom za ich prácu zodpovedal špán, ktorý spolu s frumentárom – obilníkom (zodpovedným za obilniny ich vymlátenie a uskladnenie v pánskej sýpke) dohliadali na poľnohospodársku produkciu daného majera. Poslednou vedúcou osobou bol majerník. Majerník zodpovedal za chov pánskeho dobytka, ku ktorému si dokonca mohol najať vlastných ľudí (6).
Povinnosťou majerníka bolo odvádzať naturálie v podobe masla, mlieka či mäsa panstvu. Jeho právo však bolo i s danými produktmi obchodovať, za čo odvádzal do pánskej pokladnice čiastku, ktorá pripadala na jeden kus chovaného dobytka ročne. Cena sa pohybovala medzi dvoma až desiatimi zlatými florénmi za rok (6). Panstvo v Strečne majer majerníkovi zmluvou prenajímalo, pričom si samo rozhodlo o podmienkach. Túto zmluvu malo možnosť kedykoľvek vypovedať pri svojej nespokojnosti s jeho správou. Mohlo mu napríklad za správu určiť plat a zamedziť mu obchod s produktami majera. V takomto prípade si však dojednalo zmluvu s miestnym obchodníkom, ktorý sa o všetko postaral (6).
Dvojica pánskych úradníkov (špán a frumentár), ako i majerník, ktorý býval najatý, mali v centre mestečka pridelené ubytovanie v pánskych úradníckych domoch. Tie stáli na začiatkoch ulíc, vychádzajúcich z Rínku (dnes Námestie Slobody). Ich polohu by sme dnes mohli priradiť niekde do blízkosti dnešného hotela Tatra Inn. (8). I tento pre nás známy hotel plnil v tomto období svoju funkciu. Išlo o takzvaný Pánsky dom, v úradnej reči Slúžnovský úrad Kysuckého dištriktu. Jeho presný rok výstavby nie je známy, avšak je možné nájsť ho na najstaršej známej mape centra z roku 1807 (6). Časť prízemnej budovy tohto hotela na Palárikovej ulici je dodnes pozostatkom tohto významného miesta.
Plán pozemkov Nad majerom (1830 - 1848) s vyznačenými pozemkami podľa starých názvov. Zdroj: Monografia mesta Čadca, 2022.
Panská pôda pridelená k majeru bola vo viacerých častiach mestečka. Najväčším pôdnym celkom bola časť zvaná Lán (6). Tento pozemok si skúsime hranične vymedziť. Severnou hranicou bola rieka Kysuca a stará tehelňa, ktorá stávala v priestore dnešného areálu KNsP Čadca. Západnou bol potok Kitseransky zwrch Medzy (8). Preklad tohto textu by znel „potok Kičeranský zvrchu medze” (18). Pri tomto potoku je trochu problém. Názov Kičeranský potok neexistuje. Text označujúci potok týmto názvom pochádza z roku 1791 (8). Pri určení hraníc by sme si mohli pomôcť mapou 1. vojenského mapovania, ktoré prebiehalo v roku 1783 (3).
Potok o ktorom hovoríme však nesie názov Kisskowa gro.. (zvyšok nečitateľný). Preklad textu by znel „Kisskowa veľká” (18). V tejto lokalite dodnes stojí osada, ktorej názov znie u Kyzka (3). Vysvetlenie v tejto veci však môže byť jednoduchšie, než sa zdá. Mapy 1. vojenského mapovania sú nedôsledné, čo je vidieť i na fakte, že v samotnom mestečku nie sú zakreslené stavby, ktoré tu podľa dobových listín panstva existovali (4). Zväčša ich kreslili vojenskí dôstojníci. Pre nich bolo najdôležitejšie zaniesť do krajiny počet potokov, existenciu ciest atď . Ich názvami sa príliš nezaoberali. V čase zápisu v roku 1791 panský úradník určil názov potok Kitseransky (8). Tento potok dodnes tečie západným smerom od osady Kyčerka, ktorá stojí nad dnešným sídliskom Kyčerka. Je možné, že názov udal preto, že v tomto období vznikla osada Kyčerka a on potoku priradil tento nový názov, nakoľko s listinami, v ktorých figurovalo toto meno, nedávno pracoval. Toto je však moja hypotéza a pri nej to i ostane, lebo pravdu sa už nikto nedozvie.
Južná hranica Lánu bola vrcholom kopca Briawa (6), (dnes Briava či Husárik). Východnou hranicou bol potok Rjeka (8), (dnes potok Rieka v mestskej časti Rieka). K celej oblasti Lánu pripadali ešte Rovne na pieskoch vôkol rieky Kysuce, ktorú sčasti využívala rímsko-katolícka fara a mala ju v prenájme (8). Vrchol Briavy spadal pod samostatný spôsob využívania, pričom blízka osada U Krkošky bola z Lánu úplne vyňatá (6, 8). V roku 1791 vznikol židovský cintorín v blízkosti budov pánskeho majera (6), ktorý si náboženská obec prenajala. Postupne v 19. storočí došlo k rozdeleniu Lánu. Východná strana dostala názov Nad Majerom. Plán tohto pozemku je možné nájsť aj medzi fotografiami tohto príspevku. Čo sa rozhraničenia týka, hranicou medzi Lánom a Nad Majerom bol židovský cintorín a najmä Martinkov potok, ktorý tesne popod židovský cintorín dodnes preteká. Tečie v potrubí pod cestou v lokalite Martinkov potok. Čo sa týka mapy časti Nad Majerom, je na mape zaujímavá poznámka, ktorá hovorí o výstavbe nového letného salaša (ovčína), ktorý nahradil starý letný salaš, ktorý stával na rovnakom mieste (18).
Stavba letného salaša stávala na mieste dnešného priestoru medzi osadami u Krkošky a U Dolnej Buty, v dnešnom lese. Rozsah pôdy na ktorú sa v mestečku Čadca chodilo na pánske bol preto ohromný. Strenčianske panstvo však na našom území panskú robotu nejako nesililo. Poddaní pracovali len vybrané dni a väčšinou len jeden z rodiny. Navyše bola možnosť sa z poddanských povinností vykúpiť prípadne bola nahradená inou prácou (8). Čo sa týka mien majerníkov ,tie sú doložené v pánskych zmluvách ktoré sa dodnes zachovali, avšak nie sú príliš spracované (8).
V spracovanej časti tejto agendy napr. nachádzame ako majerníka Mateja Marjáka a to za obdobie 1798 – 1803 (6). Čo sa týka množstva hovädzieho dobytka na majeri v Čadci množstvo kolísalo medzi jednotlivými stádami od 10 do 150 kusov. Výnos z produkcie majera za rok 1781 vo výške 375 zlatých hovorí o veľkom objeme vypestovaných plodín a odchovaného dobytka, ako i iných zvierat za daný rok (6). V prepočte na dnešnú menu je to zaujímavá suma. Musíme si ju však rozložiť. Pri dnešnej kúpnej cene spolu zo sumou za 1 zlatý florén (váha zlata) by suma bola do 13 000 eur. Avšak dôležitejší je pohľad z hľadiska ekonomických pomerov konca 18. storočia. Ak zohľadníme to, tak nám vyjde suma od 80 000 – 120 000 eur čo je obrovské číslo (17).
Najstaršie znázornenie stavieb majera zachytáva situačný nákres z 30. rokov 19. storočia (8). Je približne z obdobia 2. vojenského mapovania, ktoré majer zachytáva. O architektovi neexistujú nejaké záznamy avšak za pozornosť stojí, že na prednej strane plánu stojí nasledovný text: Csattzai majorban fen áló minden épületek (8). Tento text možno preložiť ako Všetky budovy nachádzajúce sa na majeri Čadca (8).
Starý Majer sa mení na tlačiareň
V roku 1848 je v Uhorsku oficiálne zrušené poddanstvo. Nad majerom vzniká nový rímskokatolícky cintorín, ktorý mestečko zakúpi až v roku 1852 za 200 zlatých florénov. Nový cintorín však existoval už skoro 20 rokov (19), avšak stále bol majetkom panstva, ktoré až po zrušení poddanstva pozemok mestečku predalo. Ďalší záznam o starom Majeri pochádza zo začiatku 20. storočia, keď je doň situovaná Čadčianska tlačiareň. Záznamy o nej však existujú už v 80. rokoch 19. storočia. Vtedy bola spomínaná ako Drukarnia Macierz katolicka w Czacy – Tlačiareň Matky Katolíckej v Čadci (22).
Bývalý panský majer v Čadci na výreze z pohľadnice (1896). V čase fotografovania bol sídlom tlačiarne. Zdroj: Rakúsky štátny archív vo Viedni.
Názov je po poľsky uvedený preto, nakoľko je možné ho nájsť v novinách Wienec - Pszczólka: Veniec a Včielka, kalendároch či rôznych tlačivách, ktoré boli v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia tlačené v tejto tlačiarni a expedované po železnici do neďalekého Poľska. Vyššie spomenuté noviny, ako i časopisy Niewiasta, Dzwon či Vienec polski boli tlačené pôvodne v rôznych tlačiarňach južného Poľska, ktoré vtedy patrilo pod správu Viedne ako provincie – Sliezsko a Halič v rámci mnohonárodnostnej Rakúsko-uhorskej monarchie. Nakoľko sa však poľská inteligencia snažila národnostne prebudiť poľský vidiek (najmä drobných sedliakov), začali byť tieto noviny nástrojom, ktorý im mal v tomto ich snažení pomôcť. Vydávanie a tlač novín však neušli pozornosti štátnych úradov, ktoré ich cenzorsky zakázali. Preto roku 1892 (24) bola dokonca do mestečka Čadce presunutá redakcia týchto periodík. Na jej čele stával kňaz Stanislav Stojałowski, ktorý získal od obyvateľov Sliezska a Haliče i poslanecký mandát (24).
Do dnešných dní sa nám zachovala časť týchto periodík, ktorá je drahocenným mostom do vtedajšej doby. Periodiká, ktoré majú signatúru tlačiarne Čadca, je možné zaradiť do obdobia od roku 1885 – 1898 (22). V kontexte spomenutého je zaujímavý príbeh, ktorý spomína Čadčiansky rodák Albín Vrteľ (významný husľový virtuóz a pedagóg, rodák zo Záplotia) v knihe spomienok na svoju mladosť:
„V kuchyni naproti dverám sme mávali štvorhranný stôl s vrchnou akoby kamennou doskou. Mal on zvláštnu históriu – podľa mojej mamy posvätnú o ktorej nám povedala toto: Dávno pred 1. sv. vojnou za Rakúsko – Uhorska chodieval k nám poľský kňaz Stanislav Stojalowsky. Väčšinou prichádzal v noci – tajne. Prinášal zo sebou všetliaké tlačivá, letáky. V malej tlačiarni za mestom s priateľom Karolom Studeneckým – mojim švagrom a istým drukerom (tlačiarom) Borycskom tam túto tlač ilegálnu tlačili, zostavovali a pripravovali na ďalšie kolportovanie (podomový či pouličný predaj novín či periodík). Boli to horliví poľskí národovci z Bialska – Bialej. Takto bojovali proti maďarizácií a presadzovali panslavizmus. To pravda maďarskej štátnej vrchnosti nebolo po vôli a tak národovcov ostro prenasledovali, vyšetrovali a zatvárali.
Pamätám sa, ako dieťa som sama prenášala tieto noviny a občas aj viedla kňaza Stojalowského poza mesto. Poľský kňaz potom zvyčajne na našom kuchynskom stole, prikrytom bielym čistým obrusom si odbavoval svoju dennú pobožnosť. Preto sme museli mať náš oltárny stôl – i keď slúžil na dennú potrebu, vo veľkej úcte! Medzitým ubehlo veľa času. Po druhej svetovej vojne prišli k nám znenazdajky akísi poľskí redaktori. Fotografovali a zapisovali si všetko, na čo sa mama rozpomínala a čo im stačila rozprávať. Mali sa ešte vrátiť ale viac sa neukázali. Nové politické pomery u nás ale i v Poľsku nejavili záujem o dávny zápas národovcov. Náš oltárny stôl, čo si mama po mnohé roky tak úzkostlivo chránila, už neexistuje. Po demolačke nášho domu (ktorý stál na Záplotí) ho isto niekto porúbal. (26)”
Inzeráty na služby čadčianskej tlačiarne v už zmieňovaných poľských novinách. Zdroj: Śląska Biblioteka Cyfrowa (22, 23).
Medzi rokmi 1895 – 1899 bola majiteľom tlačiarne G. Kompánek (25). Podľa reklám z horeuvedených poľských novín sa tlačiareň špecializovala na všetky tlačiarenské služby, ktoré boli o 20 % lacnejšie ako inde. Do jej sortimentu patrila tlač matričných listov, rodných listov, ako i vizitiek atď. (22). Ďalším majiteľom tlačiarne je spomínaný Rezsӧ Braun v roku 1905 (9). Tento žilinský tlačiar v Čadci mimo bežnej tlače začal aj vyrábať pohľadnice, ktoré nesú jeho meno. Mimo bežných tlačovín začal v tlačiarni tlačiť noviny Csaczai Határӧr: Čačiansky strážca hraníc (9, 25). Tie existovali od roku 1902 pričom ich redaktormi boli Gyula Eichenwald a Dr. Mór Wix. Bankový úradník Freiberger sa zase staral o financovanie (25). Noviny sa zameriavali na celouhorské a budapeštianske témy, pričom mali náboj veľkého uhorského vlastenectva, ktoré zodpovedalo vtedajšej politickej situácii (25).
Po zániku Čačianskeho strážcu hraníc začali vychádzať Csaczai Szemle: Čadčianske pohľady (9). Tlačou vychádzali opäť v tlačiarni Rezsӧho Brauna (25). Jednalo sa už o umiernenejšie periodikum, ktoré je zaujímavé tým, že v ňom vychádzali prvé vlastivedné články o mestečku Čadca, ako i o Kysuciach. Ich autor mal byť učiteľ židovskej ľudovej školy Ignác Hajnal (9). Roku 1909 noviny zanikajú a dlho v Čadci ani nejaké nevyjdu ... .
Ukážka poľských novín tlačených v mestečku Čadca. Zdroj: Śląska Biblioteka Cyfrowa (22).
Tlačiareň v 19. storočí ...
Prvá tlačiareň v mestečku Čadca je rovnako zabudnuté miesto ako pánsky majer. Fungovala krátko a nedostala sa ani do kolektívnej pamäti. Vidieť to i na miestnom názve tejto oblasti, ktorý znel vždy k majeru, či pod majer. Ako si však predstaviť toto miesto? Dnes je tlačiareň plne elektrifikované zariadenie plné techniky a čistoty. Od tlačiarní na konci 19. storočia je neskutočne vzdialená. V krátkosti si predstavme, ako prebiehala práca v takejto prevádzke. Podľa staršieho spôsobu tlače sa tlačilo na jednotlivé sadzby. Každá sadzba sa skladala ručne a ukladala sa textovo obrátene (aby pri otlačení bol text čitateľný). Miesta bez textu sa vyplnili kovovými netlačenými prvkami. Mohli sa používať aj drevorytiny či medirytiny, ktoré museli byť, rovnako ako písmená, vyrezané zrkadlovo. Takto zložená strana v sadzbe sa vložila do lisu, ktorý obsluhoval tlačiar.
Ten vďaka správnemu pomeru farby a tlaku na navlhčený papier vytvoril otlač. Učeň mal na starosti rozoberanie sadzby, ako i ukladanie písmen do príslušných kás – zásuviek. Taktiež čistil stroj od farby pomocou petroleja či liehu. Písmená, ale aj čísla, ktoré sa používali, boli vyrobené jednotlivo, pričom boli nesmierne drahé. Písma sa kupovali v tzv. písmových rodinách a existovali rôzne druhy písiem – napríklad fraktúra, kurzíva či švabach. Písmená a čísla boli zliatinou antimónu, cínu a olova, ktoré muselo byť v presných pomeroch, nakoľko určovalo životnosť písma, ktoré sa každou tlačou a čistením opotrebovávalo. Písmená sa však pre svoju cenu nikdy nevyhadzovali a boli používané až do ich úplného zničenia (27). V tejto tlačiarni by sme však našli pravdepodobne aj písmená drevené. Tie sa vyrábali z tvrdého dreva, avšak ich životnosť bola veľmi krátka. Aj z tohto dôvodu sa používali len pri veľkých titulkoch na prvých stranách novín či na letákoch, plagátoch alebo oznamoch (27).
V neskoršom 19. storočí je však pravdepodobnejšie, že v čadčianskej tlačiarni existoval už modernejší spôsob tlače, ktorý bol pre tlač novín najideálnejší. Vďaka stroju, ktorý sa volal rýchlolis, bolo možné vytlačiť viac strán naraz. Sádzač musel mať, samozrejme, väčšie množstvo písmen a čísel pre poskladanie textu. Taktiež musel dokonale ovládať gramatiku rôznych jazykov. Vo vtedajších novinách môžeme naraziť na mnohé maličkosti, nad ktorými sa pousmejeme. Napr. pri zámenách písmen u a n. Tie nevyzerali v minulosti presne tak ako dnes, takže bolo možné opticky túto zámenu zachytiť. Zámena mohla byť v tomto prípade nutná, nakoľko sádzač už nemal k dispozícii požadovaný typ písmena. Mohlo sa to ale udiať i pri nedôslednej práci učňa, ktorý pri rozoberaní sadzby a jej čistení písmená zle poukladal do kás – zásuviek (27).
Tlačiarenská farba mala rovnako svoje špecifiká. Pre svoju viskozitu sa musela používať pri správnej teplote, nakoľko pri nižších teplotách tuhla a bolo nutné ju riediť ľanovým olejom, ktorý bol jej základnou zložkou. Ako pigment sa používali sadze, pričom je tiež nutné podotknúť, že nie hocijaké. Sadze vznikajúce pri horení borovicového dreva boli inej nižšej kvality, ako sadze, ktoré sa vyrábali pri spaľovaní tuku (27).
Čadčiansku tlačiareň preto možno označiť za veľmi sofistikované miesto, na ktorého existenciu nadviazali iný Čadčianski tlačiari ako napr. Emil Taub či Arpád Berger, ale to sú už iné príbehy.
Nové využitie dáva Veľká vojna
S nástupom 1. svetovej vojny sa menilo veľmi veľa a obec Čadca sa chtiac-nechtiac musela zmieriť s vojnovým stavom v monarchii. Nakoľko mala priame železničné spojenie s provinciou Halič (dnes neexistujúci geografický útvar, pôvodná časť Rakúsko-uhorskej monarchie; nachádzala sa v južnej časti dnešného Poľska a dnešnej západnej Ukrajiny), pripravili sa podmienky na príchod vojska a najmä ranených. S príchodom armády, ktorá zabezpečovala poriadok, sa však začalo aj s budovaním vojenskej nemocnice v mestečku. Jedna z vojenských nemocníc bola zriadená aj na starom majeri, ktorý bol na tento účel vojskom prispôsobený (10). Keďže išlo o vojenskú nemocnicu, je logické, že v nej prebývali aj činní zdraví vojaci, ktorí dohliadali na bezpečnosť.
Stavba bývalého majera, v ktorej okrem bytov sídlila aj štátna opatrovňa (1927). Zdroj: Záber patrí Štátnemu archívu so sídlom v Bytči, pracovisko Čadca.
Boje v Haliči boli veľmi tvrdé a do Čadce boli evakuovaní aj utečenci z týchto oblastí, ktorí zvyšovali napätie v obci. Do ktorého roku bola na bývalom majeri zriadená vojenská nemocnica, nie je známe. Je však isté, že bola aktívna v rokoch 1914 a 1915, keď boli boje v západnej Haliči najintenzívnejšie. Budova bývalého majera sa v spisoch spomína až v roku 1919, keď v nej čadčianske ženy šili čiapky pre dobrovoľníkov z Čadce a okolia, ktorí sa prihlásili, aby išli vzdorovať maďarskej armáde, ktorá napadla novovzniknutý československý štát. Títo dobrovoľníci, ktorých bolo 538, vytvorili v kroměřížskych kasárňach tzv. prápor slovenských dobrovoľníkov, ktorý mal svoju vlastnú zástavu. Neskôr boli doplnení o ďalších Slovákov a vznikol z nich VI. pochodový poľný prápor 17. pešieho pluku Československej armády. Roku 1934 bola na pamiatku týchto hrdých Čadčanov pomenovaná Nová ulica Ulicou slovenských dobrovoľníkov (10).
Budova bývalého majera na výreze z pohľadnice z polovice 30. rokov 20. storočia (je to tá podlhovastá stavba vpravo). Zdroj: súkromná zbierka autora.
Tu sme trochu odbočili. Záznamy z roku 1930, v ktorom prebehlo sčítanie obyvateľstva, poskytli informácie aj o tejto kedysi významnej budove mestečka Čadca. Stavba samotná patrila Akciovej spoločnosti pre zužitkovanie dreva v Čadci. Bola prerozdelená na tri bytové jednotky, ktoré boli obsadené zamestnancami hore uvedenej spoločnosti (11). Bydlisko tu našli hájnici a drevárski úradníci, ktorí neboli rodenými Čadčanmi, avšak firma ich pre svoj chod nevyhnutne potrebovala.
V rokoch 1932 až 1933 začali Kysuce výrazne zasahovať dôsledky veľkej hospodárskej krízy. Roku 1932 oficiálne Akciová spoločnosť pre zužitkovanie dreva v Čadci skrachovala (12). Jej majetok bol pre veľké dlhy rozpredaný. Stavbu bývalého majera zakúpila firma ZELOHOS – Zemědělsko-lesnícka a hospodárska účastnícka spoločnosť v Oščadnici. Tá ho vlastnila počas celého obdobia 2. svetovej vojny. V tomto čase tu opäť bývali ľudia, celkovo 16 osôb v piatich bytoch (11). Na dvore stáli stodoly, ktoré však už neboli z pôvodného majera, čo nám naznačujú dobové fotografie v prílohe.
Ján Rebroš (Petrov brat) na návšteve pri budove starého majera. Za ním je na oblasť Jubilejnej ulice (dnes Májová). Zdroj: záber zo súkromnej zbierky Jany Juráškovej.
Na tomto mieste sa môžeme zastaviť, nakoľko by som rád predstavil rodinu, ktorá ako jedna z mnohých obývala bývalý pánsky majer v danom období. Ide o starých rodičov mojej spolupracovníčky, pani Jany Juráškovej, ktorá bola neraz výborným zdrojom informácií. Starí rodičia pani Juráškovej bývali v byte číslo jeden a volali sa Rebrošovci. Pán Rebroš bol rodákom z Rieky a zamestnancom Československých dráh na hlavnej stanici Čadca – pomocné práce. Bol bývalým vojakom rakúsko-uhorskej armády počas 1. svetovej vojny. Počas nej padol do zajatia na ruskom fronte, z ktorého si odniesol na tú dobu nebezpečný zápal pľúc. Zaujímavosťou je, že pred 1. svetovou vojnou pracoval pán Rebroš ako kočiš v kaštieli v Oščadnici u Valentina von Ballestrema. Ten dal tento kaštieľ postaviť v rokoch 1910 – 1913 na mieste niekdajších pozemkov pánskeho majera pod Oščadnicou. Manželka pána Petra bola Anna, rodená Oravcová, ktorá pochádzala z osady Žiarec v Čadci. V domácnosti s nimi žili aj ich dve deti – syn Ján a dcéra Anna (11).
Rodina Rebrošovcov v záhrade na starom majeri. Zdroj: záber zo súkromnej zbierky Jany Juráškovej.
Definitívny zánik stavby
Socializmus v Čadci je spojený s budovaním, počas ktorého vzniklo terajšie mesto. Počas výstavby sa však viacerými neuváženými krokmi zničilo staré historické centrum. Odniesli to i viaceré staré budovy, ktoré stáli mimo neho. Starý panský majer bol presne tento prípad. Väčšina ľudí netušila, aká stará je táto budova, a osobne si myslím, že ich to ani nezaujímalo. Maximálne pár jednotlivcov, ale tých by sme zrátali na prstoch jednej ruky.
Podľa dochovaných záznamov bola celá oblasť bývalého veľkostatku zaradená k pozemkom pod obytnú zástavbu. Zástavba mala byť však vyššia, teda poschodová – dve a viac poschodí (14). Z toho možno jasne vyvodiť, že posledné zvyšky tohto kedysi významného miesta boli už odsúdené na zánik. Prejsť premenou malo i najbližšie okolie. Oba blízke cintoríny mali byť zrušené, zlúčené a premenené na jeden veľký park (14).
Oblasť bývalého majera na katastrálnej mape (1950). Zdroj: Stavebný archív Čadca.
Budova zatiaľ naďalej slúžila na bývanie, avšak bolo to bývanie pomerne nedôstojné a dnes by sme si nevedeli predstaviť takto žiť. Stavba rozdelená na viaceré byty bola preplnená ľuďmi. V budove údajne nebola zavedená ani elektrina. V bytoch neboli poriadne podlahy a celé prostredie bolo veľmi vlhké a studené. Mesto byty pridelilo rôznym robotníkom, pričom časť z nich pracovala napr. v starom závode Tatra Čadca (13). Tieto nedôstojné bytové podmienky boli pravdepodobne riešené len provizórnymi opravami, ktoré mali čiastočne predĺžiť využiteľnosť stavby. Problémom bolo i extrémne vyťaženie stavebných kapacít mesta, čo veľmi brzdilo socialistickú prestavbu celej Čadce (14).
Záber na mesto Čadca z Jurošovho vrchu (z Jurošáku). Rok 1955. V červenom kruhu môžeme vidieť schátranú budovu majera, ktorá v tom čase ešte slúžila na bývanie. Zdroj: súkromný archív autora.
Pri epidémiách, ktoré Čadcou prešli v 50. a 60. rokoch (detská obrna a týfus), bolo toto miesto výrazne postihnuté, pričom pre jeho obyvateľov bolo dosť nebezpečné (zvlášť pre deti a starých ľudí). Koncom 50. rokov v stodolách za starým majerom umrzli dve obyvateľky, ktoré sa inak túlali mestom. Táto matka s dcérou boli nájdené v jedno zimné ráno, čo len potvrdzovalo, že situácia musí byť čo najrýchlejšie vyriešená a obyvatelia presťahovaní (7, 15).
Pozemok pod majerom bol začiatkom 60. rokov rozparcelovaný a postupne pred ešte stojacou budovou začali vznikať novostavby. Budova bola vysťahovaná a po dostavaní novostavieb pred ňou zdemolovaná. Asanovali ju ako úplnú ruinu. Na škodu možno je, že pri demolácii neprebehol archeologický prieskum. Objekt zmizol spolu s pôvodnou parcelou a majer tým definitívne zmizol z Čadce. Slovné spojenie „Na majeri“ či „Pod majerom“ starí Čadčania používali, pokiaľ žili. Ich tváre sa však v meste vyskytujú čím ďalej tým menej, až sa tento pojem vytratil úplne a dnes ho možno nájsť len na veľmi starých mapách.
Autor: Lukáš Kubiatko
GPS lokality: 49.437273, 18.783048.
Zdroje:
1, web:slovnik.aktuality.sk
2, Dejiny Osídlenia Kysúc, autor Mgr. Drahomír Velička, PhD. Vydalo združenie Terra Kisucensis roku 2017.
3, web:www.staremapy.sk
4, Komunikácia s archeológom KPÚ Žilina Mgr. Tomášom Koptákom, PhD.
5, web:slovnik.aktuality.sk
6, Čadca a okolité obce v správe panstva Strečno od konca 18. do polovice 19. storočia. Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD. Vydalo Kysucké múzeum v Čadci roku 2018.
7, Spomienky pamätníka – Vincencia Kubiatková.
8, Komunikácia s historikom PhDr. Mariánom Liščákom PhD.
9, Tlač na Kysuciach, Kysuce v tlači. Autor Ladislav Paštrnák. Vydalo okresné múzeum v Čadci roku 1990.
10. Pamätná kniha obce Čadca do roku 1946.
11, web: Slovakiana.sk – Sčítacie hárky.
12, web:www.mojekysuce.sk
13, Sprostredkované spomienky Oľgy Kasajovej. Rodáčky s mesta Čadca.
14, Stavebný archív mesta Čadca.
15, Spomienky pamätníkov – Soňa Kučáková.
16, Spomienky Jany Juráškovej.
17, Prepočty AI. Tá vychádzala zo stránok:
chrome-extension: //efaidnbmnnnibpcajpcglclefindmkaj/
18, Preklady textu pomocou AI.
19, web: www.youtube.com
20, Čadca a okolie. Vydala Osveta v 1981.
21, web: sbc.org.pl
22, Śląska Biblioteka Cyfrowa – chrome - sbc.org.pl
23, Noviny Dzwon 1893 –
chrome -extension: //efaidnbmnnnibpcajpcglclefindmkaj/
24, web: www.biographien.ac.at
25, Monografia mesta Čadca, vydala MAGMA v roku 2005.
26, Kniha Husle s dračou hlavou. Autor Albín Vrteľ. Vydal PRINT – SERVIS v spolupráci s OFPRINT-om roku 1996.
27, Encyklopecie knihy - Starší knihtisk a příbuzné obory mezi polovinou 15. a počátkem 19. století. Autor: Petr Voit, Vydalo vydavateľstvo Libri roku 2008.
28, Hadtörténeti Intézet és Muzeum Budapest, Térképtár.
