Z histórie: O starom „novom” cintoríne v Čadci

Pri kráčaní po našom cintery ako mu kedysi hovoril úplne každý Čadčan zväčša narazíte na nové, moderné hroby z betónu a kameňa. Miestami však vytŕčajú staré, okázalé pomníky starých mešťanov Čadce. Mnohé majú dokonca tepanú ohrádku, ktorá ich oddeľuje od okolia. Tento článok sa chce vrátiť na poznateľný počiatok tohto nášho cintera, lebo skoro každý tam chodí (minimálne na dušičky), ale skoro nik nevie príbeh tohto miesta. Najprv by som sa chcel však vrátiť k nadpisu, ktorý môže pripadať zvláštny, avšak má svoj význam. Tento cintorín nie je vôbec prvým Čadčianskym cinterom.

Pomník statkárskej rodiny Máday

Keď nazrieme do Kanonickej vizitácie farnosti Čadca z roku 1828 zistíme, že prvý spomínaný cintorín v Čadci stával vôkol kostola sv. Bartolomeja z roku 1734. Pochovávanie na tomto cintoríne však bolo za určitý poplatok. Preto exitoval ešte jeden cintorín kde sa pochovávalo bez poplatku a ten stával na Žarci (1). O našom dnešnom starom cintoríne však nie je ani zmienka, nakoľko neexistoval. Jeho presné založenie sa žiaľ nespomína. Existuje však zmienka s roku 1839. V rámci financovania sa škola, kostol a cintorín platili spoločne s blízkou Horelicou, nakoľko obe sídla ich spoločne užívali. Popri už spomínanom starom cintoríne je spomínaný aj „nový cinter” , ktorý bol roku 1839 obohnaný murovaním plôtikom s drevenou strieškou. Pozemky pod ním museli roku 1852 odkúpiť Čadčania (pre zrušenie poddanstva), nakoľko jeho plocha pôvodne patrila k pozemkom patriacim blízkemu majeru (8).

Dominantou cintorína je i tento starý brest zasadený v roku 1922 (10)

Prvá fotografia, ktorá zachytáva cintorín pochádza z roku 1896 (2). Možno na nej vidieť cintorín obrastený vysokými štíhlymi ihličnanmi. Na konci 19. storočia, presnejšie roku 1897 bola na cintoríne vystavaná márnica (1). Nahradila svoju staršiu predchodkyňu, ktorá však stávala v obci. Po dobudovaní bol do nej prevezený pohrebný koč, ktorý bol dovtedy v pôvodnej márnici. Tento koč, nazývaný doslovne „voz pre mŕtvych” (1) slúžil obyvateľom od roku 1895 (1). Jeho využitie však bolo podmienené počasím.

Od pamätníkov viem, že v zimných mesiacoch nebol moc využívaný, nakoľko mohlo dôjsť k zaboreniu kolies do závejov snehu. Mŕtvy bol v zimných mesiacoch prevážaný na saniach, ktoré však boli jednoduché a zväčša patrili rodine zosnulého. Tento zvyk som zachytil v spomienkach pamätníkov od povojnového obdobia, predpokladám však, že má dlhšiu tradíciu, najmä pre staré známe Kysucké zimy (4). Vráťme sa však ešte k márnici. Táto nenápadná stavba bola vybudovaná pri hlavnej bráne na cintorín. Dodnes sa budova moc nezmenila. Jej severné štítové priečelie nesie posledné stopy jej honosnejšej fasády, ktorá je však úplne zabudnutá.

Prvá známa fotografia cintorína z roku 1896, zdroj: Österreichische Nationalbibliothek

Pohrebný koč zvezený na Palárikovej ulici (1967), odfotografoval Miroslav Golis, záber zo zbierky Antona Laša

Zo začiatku 20. storočia pochádzajú prvé dochované pomníky mešťanov Čadce. Možno tam zaradiť veľký hrob rodiny Máday na ktorom možno nájsť prídomok Czaczai. Ten stojí pri hornej bráne. Kúsok od neho možno nájsť hrob Ľudovíta Janotu, ktorý bol Čadčianskym richtárom alebo neskorší pomník tiež stojaci v hornej časti cintorína patriaci rodine lekárnika Bentsáth. Na týchto starých pomníkoch možno nájsť aj mená starých kamenárskych dielní, ktoré ich vyhotovili. Z množstva všetkých zachovaných pomníkov ich najväčší počet vytvorili v podniku pána Krúpu, ktorý sídlil v Trenčíne. Je však možné nájsť aj pomník od Rajnoha – Wrbecky zo Zsolny (Žilina), pomník od E. Smetanu z Moravskej Ostravy či pomník od firmy Becke, ktorá sídlila v Českom Tešíne.

Zaujímavé môže byť i to, že miesto kde dnes stojí hlavný kríž nie je pravdepodobne miesto, kde stával jeho predchodca. Na výreze z pohľadnice, ktorá pochádza z roku 1933 je vidieť, že na mieste dnešného hlavného kríža nie je nič, čo kríž pripomína. Avšak keď nájdeme líniu chodníka od hornej brány smerom doprostred cintorína, môžeme pod cestou nájsť väčšiu skupinu hrobov z ktorých vytŕča vyšší objekt javiaci sa ako kríž zo strieškou, ktorý bol typický pre prostredie Kysúc.

Pokiaľ si porovnáme fotografiu z roku 1896 a z roku 1933 prídeme na to, ktorý je najpôvodnejší pozemok cintorína. Dnes by sme ho mohli vytýčiť severným plotom hraničiacim s Kysuckou knižnicou. Na východe je hranicou dodnes múr vôkol, ktorého i v minulosti viedla cesta smerom do Krkošky. Na západe bola hranica v miestach za starou márnicou. Pôvodný kamenný múr viedol približne po dnešný hlavný kríž. Južná hranica je pre výšku stromov ťažko určiteľná.

Cintorín na výreze pohľadnice z roku 1933, súkromná zbierka autora

Detail cintorína (1933), pôvodné miesto hlavného kríža je vyznačené červeným štvorcom, súkromná zbierka autora
V tejto najstaršej časti cintorína sa dodnes nachádzajú chodníky, ktoré pôvodne mierili a stretávali sa pri mieste, kde mal stáť starý drevený hlavný kríž. Hroby bežných ľudí boli v dobách minulých veľmi jednoduché. Dodnes si vie asi každý vybaviť pôvodný zvyk po kopaných hrobov s vysadenými kvetmi. Hroby sa na dušičky ozdobovali čečinou či vencami s živých kvetov. Používal sa i krepový papier natretý voskom, pričom sa kvety používali opakovane (4).

Sviečky sa zväčša zapichovali do hliny. Kríže boli jednoduché drevené, sem tam i kovové. Nájsť však bolo možné aj krásne zdobené kovové kríže, ktoré zväčša stávali na podstavcoch. Bežnou praxou bolo, že drevený kríž dlho nevydržal. Po jeho spadnutí sa zväčša hrob nedal medzi ostatnými nájsť. V tomto prípade chodili pozostalí ku krížu hlavnému, ktorý zastúpil kríž ich zosnulého (4).

V oblasti mnou identifikovaného miesta starého hlavného kríža dnes stoja hroby, stará je už len tepaná ohrada

Súčasný hlavný kríž cintorína, ktorý na tomto mieste stojí od roku 1948

Cintorín sa stal témou v období Slovenského štátu. V roku 1942 ho navštívil okresný zdravotný referent, ktorého správa sa dodnes zachovala v štátnom archíve. Uvádza v nej niekoľko porušení hygienických predpisov. Hneď v prvej vete správy je konštatované, že cintorín je za stávajúcich podmienok nevhodný nakoľko je veľmi vlhký. Spodná voda sa objavuje pri výkope hrobu už od 20 – 30 cm. Bežná prax bola pochovávať truhlu do hrobu plného vody. Hroby tým nedosahovali predpísanú hĺbku a najmä v letných mesiacoch mohol návštevník cintorína cítiť hnilobný zápach.

Cintorín podľa referenta nedosahoval dostatočnú plochu čo sa odzrkadlilo na veľkej hustote hrobových miest. Ako riešenie navrhol rozšíriť cintorín. Problém vysokej vlhkosti mal byť vyriešený odkanalizovaným celej plochy cintorína. Ako posledný bod navrhol cintorín náležite skrášliť, čo sa malo dosiahnuť vysadením okrasných drevín, ktoré v správe odporučil (5). Na správu možno nájsť aj reakciu vtedajšieho vládneho komisára (richtára) za Čadcu. Zaväzuje sa v nej vyriešiť všetky spomínané body. Znovu vybudovať oplotenie cintorína od strany obce. Výstavba kanalizácie mala prebehnúť súčasne s vybudovaním kanalizácie v obci Čadca.

Mal sa vytvoriť regulačný plán na pochovávanie a cintorín samotný sa mal rozšíriť smerom južným až k prázdninovej kolónii (dnes miesto Obchodnej akadémie Dušana Metoda Janotu v Čadci) a smerom západným k židovskému cintorínu. Celková plocha cintorína by sa tým zväčšila skoro o 1/3. Zároveň je však konštatované, že do konca roka 1942 sa s vyššie spomenutých plánov nestihne realizovať nič. Najväčší problém, ktorý si málokto uvedomoval bol v tom, že systém pochovávania kontaminoval spodnú vodu.

Keďže cintorín stál nad zastavanou časťou Palárikovej ulice musela voda podzemne stekajúca kontaminovať studne pri domoch, ktoré sa tu nachádzali. Pod brehom v mieste dnešného schodiska na Matičné námestie dokonca existoval prameň vody, ktorý bežne ľudia využívali na pitie, a ktorého voda podľa trajektórie pochádzala i z územia cintorína. Netreba sa preto čudovať, že posledná epidémia týfusu bola v Čadci v polovici 60. rokov 20. storočia (9).

V období 2. svetovej vojny boli na cintoríne pochovaní aj vojaci nemeckej armády. Najviac ich pribudlo pri bojoch na Kysuciach, nakoľko cintorín ležal blízko ich vojenskej nemocnice (budova starého Okresného úradu v Čadci). Padlí Nemci boli pochovaný medzi dolnou a hornou bránou cintorína pri východnom múre. Podľa informácií, ktoré som zistil ich malo byť od 30 – 60.

Každý hrob dostal kríž zo smrekového dreva. Na každom kríži bolo uvedené meno ako i hodnosť zosnulého. Kríže však nemali veľkú životnosť, do roku 1955 sa rozpadli. Od 1960 sa v tejto časti pochovávali aj zomrelí obyvatelia Čadce (7). Časť pôvodných nemeckých hrobov prečkala v podobe malých kopčekov hliny celé obdobie socializmu. V 90. rokoch boli tie, ktoré sa ešte dali takto identifikovať exhumované. Ostatky sa previezli na vojenský cintorín v Martine (10).

Pôvodné predvojnové rozčlenenie cintorína

So zmenou režimu roku 1945 sa zmenilo mnohé. Vymenili sa i úradníci na vedúcich miestach v rámci ešte obce Čadca, avšak mnohé projekty sa doťahovali do konca. Najväčším z nich bola tvorba prvého regulačného plánu obce Čadca (1). Originál plánu sa nezachoval avšak vychádzali z neho mnohé neskoršie stavebné plány. Viem to na základe listov obyvateľov Čadce, ktoré sa dodnes zachovali v štátnom archíve, a ktoré obyvatelia posielali na Mestský úrad v snahe čiastočne zmeniť tvorbu regulačného plánu. Jedným z bodov bola existencia cintorínov v centra. Nová štvrť mala byť vybudovaná aj južným smerom od cintorína (nad cintorínom).

Samotný cintorín bolo navrhnuté zrušiť. Namiesto neho sa navrhlo vytvorenie nového cintorína v miestnej časti u Krkošky. Tento projekt bol postupne riešený počas celého obdobia socializmu až sa ho napokon podarilo dokončiť koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia. Starý mestský cintorín sa mal po zrušení premeniť na mestský park. Naň mala samozrejme nadväzovať príslušná infraštruktúra. Ako dobrý príklad možno uviesť stavbu Experimentálnej knižnice v Čadci. Táto budova nevznikla na tomto mieste náhodou. Mala mať otvorenú záhradu s južnej strany, ktorá mala voľne prechádzať do novovzniknutého parku, s ktorým mala byť spojená chodníkmi (6). Všetko však ostalo len na papieri a cintorín fungoval počas socializmu ďalej.

Výrez z mapy centrálnej zóny mesta Čadca (1992), predmetný cintorín je ešte zobrazený ako mestský park, zdroj: Archív Stavebného odboru mesta Čadca

Detail experimentálnej knižnice a jej nadviazanie na budúci mestský park (1977), zdroj: Archív Stavebného odboru mesta Čadca

Napríklad, stará márnica sa od 70. rokov 20. storočia začala využívať ako provizórny Dom smútku (6). Bol využívaný najmä na občianske pohreby. Keďže však bola budova malá, bol záujem o jej úplné využitie. Problém robil starý pohrebný koč. Ten dovtedy stával v tejto budove, ktorá mu slúžila ako garáž. Neexistujú presné záznamy čo sa s ním stalo, avšak podľa pamätníkov bol prevezený do podniku Technických služieb mesta Čadca, kde sa jeho stopa končí (4).

Pravdepodobne sa časom rozpadol pre zanedbanú údržbu a nevyužívanie. Koncom 80. rokov 20. storočia začala v blízkosti cintorína výstavba budovy Štátnej bezpečnosti (dnes Štátna polícia). Pre situovanie stavby došlo k likvidácii starej hlavnej cesty na cintorín. Zlikvidovaná bola preto pôvodná brána pri starej márnici spolu s už spomínanou Cintorínskou cestou. Posledná väčšia rekonštrukcia sa týkala úplnej výmeny oplotenia cintorína. Starý plot sa zbúral pričom od ulice 17. novembra vyrástol nový múr, ktorý však už dnes vykazuje známky poškodenia a vlhnutia. Zvyšok cintorína je ohradený obyčajným plotom z pletiva.

Dnešný starý mestský cintorín je kusom histórie mesta. Do dnešného obrazu sa dostal postupne. Pôvodné okrajové oblasti ako tá pri západnom múre, ktorá bola pôvodne určená pre samovrahov alebo južná kúsok nad dnešným hlavným krížom pre nenarodené deti a najchudobnejších sú dnes na nespoznanie pretvorené (4).

Za pár desiatok rokov oslávi cintorín dve sté výročie svojej prvej písomnej zmienky. Kedysi stával vyššie nad Čadcou a dalo sa z neho dovidieť pomedzi stromy až za kostol sv. Bartolomeja či k starej hlavnej stanici. Aj keď ho obrástlo mesto zo všetkých strán, je tu stále, a stráži pamiatku mnohých našich milovaných, na ktorých nikdy nezabudneme.

Autor: Lukáš Kubiatko

Zdroj informácií: 
1, Pamätná kniha obce Čadca do roku 1946.
2, onb.wg.picturemaxx.com . ÖNB/Wien, Pk 994,46.
3, Kysucký Dejepis od Rudolfa Mattera. Vyšlo nákladom Považských novín roku 1927.
4, Spomienky pamätníkov starej Čadce (Kubiatko Pavol, Kučáková Soňa r. Dallemulová, Jurášková Jana).
5, Štátny archív zo sídlom v Bytči, pracovisko archívu v Čadci.
6, Archív Stavebného odboru mesta Čadca.
7, Pamiatky – Príroda a Zaujímavosti Kysúc. Autor Miroslav Golis, ročník 2007 – január.
8, Čadca súčasnosť a história mesta. Vydala MAGMA v 2022.
9, Kysucká nemocnica s Poliklinikou Čadca 1968 – 2018. Monografia k 50. výročiu založenia nemocnice.
10, Informácie od zamestnancov mestského cintorína.

GPS lokality: 49.435955, 18.783634.
Rok vytvorenia fotoalbumu: november 2025.