Problematika vysťahovalectva do južných častí Uhorska v období 18. – 19. storočia je v súčasnosti často vnímaná ako všeobecný periodicky a prirodzene sa opakujúci jav, ktorý bol podnietený rôznymi menej či viac podstatnými faktormi. Do úzadia sa pritom dostáva fakt, že prakticky každá migračná vlna bola vyvolaná silnými čiastkovými problémami, ktoré v konkrétnych postihnutých lokalitách vyvolávali v obyvateľstve potrebu zmeniť prostredie pre život a odhodlať sa na dlhú cestu za zlepšením životných podmienok.

Neveľká pozornosť sa v slovenských podmienkach venuje napríklad problematike vysťahovalectva kysuckého obyvateľstva do oblastit zv. „Banátu“ v prvej polovici19. storočia. Existujú síce zmienky o tomto jave vo všeobecnejšej literatúre, prípadne pohľad z druhej strany, teda zmienky o usadení tohto obyvateľstva v Banáte, avšak často bez konkretizácie pôvodu a bez rozboru príčin ich odchodu zo svojich domovov. Táto štúdia sa pokúsi aspoň čiastočne vyplniť túto medzeru a na základe prevažne archívneho materiálu sa pokúsi vysvetliť dôvody odchodu značného počtu obyvateľstva Kysúc počas neveľmi známej migračnej vlny rokov 1834 ‐ 1835.

Kysuce v prvej polovici 19. storočia

Na Kysuciach, ktoré sú i dnes na Slovensku známe vďaka chladnejším klimatickým podmienkam, bol život v každej historickej etape náročným. Populačná krivka oblasti postupne narastala a počas prvej polovice 19. storočia začínala presahovať únosné hranice. S postupným narastaním populácie v relatívne pokojných časoch druhej polovice 18. storočia išla ruka v ruke i čoraz väčšia rozdrobenosť majetkovej držby pôdy. Ťažké podmienky v oblasti vystihnú asi najlepšie slová dobových obyvateľov z jednej z mnohých sťažností, ktoré adresovali stoličnému súdu: „Že my ubohy poddany w slawnem kraji kde wrch stola a počsatek wod sa nachadza dost mizerne žit mosime kde zima zezimu sa stikuje!”

Čo sa týka výživy, základom stravy boli v tejto dobe v prevažnej miere zemiaky, doplnené niekoľkými nenáročnými obilninami (ovos, jačmeň atď.), strukovinami a kapustou. V značnej časti obcí sa pre zlé klimatické podmienky nedala dopestovať ani len raž siata. Dokladá to napríklad záznam z Novej Bystricez roku 1819: „Reži Meric 4 (a jedna osmina) kteru ponewač sa w Chotare nerodi kupel za16,3”. Dopestovanie akejkoľvek úrody navyše záviselo od vhodného počasia a v priestore ako Kysuce mali razantnejšie výkyvy počasia často katastrofálny dopad na úrodu.

Príčiny vysťahovalectva z Kysúc v rokoch1834‐35

Primárna príčina ‐ Mylná informácia

Jedným z hlavných impulzov pre túto vysťahovaleckú vlnu boli klamlivé správy, ktoré sa šírili Uhorskom ohľadom vhodných podmienok pre kolonizáciu v banátskych stoliciach, a to hlavne v Krašovskej. Šírila sa totiž fáma, že na kráľovský rozkaz boli odtiaľ vyhnaní pôvodní obyvatelia a na ich pozemky sa hľadajú noví, ktorí zadarmo dostanú ich dom,náradie, dobytok a navyše nebudú poddanými žiadneho zemepána. Realita však bola celkom iná. V týchto stoliciach sa síce dalo usadiť, avšak za podmienky, že migrant má hotovosť aspoň 300 zlatých, aby si mohol postaviť dom, zakúpiť dobytok a poľnohospodárske náradie.

Sekundárne faktory

Primárny faktor i keď zrejmý, bol samozrejme len špičkou pomyselného ľadovca. Ľudia len tak neodchádzajú a neopúšťajú svoje obydlia, v ktorých žili celé generácie, len na základe šíriacich sa fám v krajine. Vplývalo na nich viacero faktorov dlhodobejšieho charakteru, ktoré podnecovali ich nespokojnosť, ba dokonca až beznádej, čím umocňovali náchylnosť prepadnutia i nepodloženým fámam, kvôli ktorým im svitala nádej na východisko zo situácie, v ktorej sa po neľahkých skúškach osudu a súhrou ďalších sekundárnych príčin nachádzali.

Cholera 1831

Odchod obyvateľov Kysúc v rokoch 1834‐35do oblastí juhovýchodného Uhorska vyvolalo niekoľko po sebe nasledujúcich zásadných katastrof. Začať možno udalosťou, ktorá je v uhorských dejinách dobre známou, cholerovou epidémiou roku 1831. Na území Čadčianskeho dištriktu panstva Strečno sa cholerová epidémia naplno prejavila medzi mesiacmi júl – október 1831 a v Starobystrickom dištrikte panstva Teplička s miernym oneskorením v mesiacoch august‐november 1831. Podľa matričných záznamov možno odvodiť postupné šírenie tejto epidémie. V Čadčianskom dištrikte sa začala šíriť z mestečka Čadca od júla do okolitých dedín a v Starobystrickom dištrikte v mesiaci august v smere od obce Radôstka (ležala na ceste zo Žiliny do Starej Bystrice) do Starej Bystrice a do ostatných okolitých dedín. Celkovú mortalitu obyvateľstva v danom období pre celé Kysuce možno na základe spracovaného materiálu odhadnúť na približne 5 ‐ 7 % populácie, pričom konkrétnejšie údaje v tomto smere prinesie až podrobnejšie štúdium tejto problematiky pre celý región Kysúc.

Mapa Krašovskej župy (Wikipedia)Sucho a následný hladomor v rokoch 1834 – 1835

Jednou z podstatných príčin vysťahovalectva v rokoch 1834 – 1835 bolo sucho a následný hladomor. Situáciu výstižne zachytil farár zo Starej Bystrice Ján Holáč, ktorý obidva roky popisuje vo svojej kronike:

„Rok 1834: Panovala planéta Mars a nastalo katastrofálne sucho, najmä v našej milovanej vlasti v Uhorsku. Pod slnečnými lúčmi všetko na lúkach a poliach vyschlo, neostalo nič, len vyprahlá zem. Môžeš si predstaviť milý nástupca aký nastal hlad pre ľudí i dobytok,takže sa nedalo počúvať jeho bučanie, že až zdivočil a podochol. Čo ostalo predávali za lacný peniaz. Pár volov stál 20 fl.

Rok 1835: Čo rok 1834 nezmárnil to nastávajúci roku 1835 takisto suchý, keď vyschli všetky potoky, studne, pramene, močiare a k tomu sa ešte na horizonte zjavila Hallyeho kométa, o môj Bože, všetko znivočila ľudské pokolenie pre biedu a hlad odsúdil na dlhé roky na plač.“

Dlhy a rozdrobenosť pôdy

Na Kysuciach, ale i ďalších severnejších oblastiach Uhorska, bola veľkým problémom vysoká rozdrobenosť pôdy. V tejto dobe tu bolo už veľmi ťažké nájsť roľníka, ktorý by užíval celú sedliacku usadlosť, ktorá by jeho i jeho vlastnú rodinu dokázala uživiť. Rozdrobenosť pôdy dosahovala až také absurdné úrovne, že bolo bežné, aby ľudia mali v držbe urbárske čiastky o rozlohe 1/64 (často však ešte menej) pôvodnej sedliackej usadlosti. Na malých hospodárstvach sa dala len veľmi ťažko dopestovať strava pre jednu rodinu na celý rok. V prípade neúrodného roka to znamenalo, že daná rodina mala veľké problémy s hladom. Ak človek nechcel, aby jeho rodina hladom pomrela, musel hľadať rôzne riešenia.

Najčastejším bolo požičanie si finančných prostriedkov na preklenutie ťažkého obdobia. Keďže však s nízkou majetkovou držbou nebolo veľa priestoru na splácanie dlhov, tie postupne narastali do čoraz väčších súm. Situácia sa v množstve prípadov dostala do fázy, keď už nikto nebol danému človeku ochotný požičať peniaze, ale pre prežitie jeho rodiny sa nič iné, ako požičať si, robiť nedalo. Na to aby sa ľudia dostali do takejto zložitej situácie, pri tak rozdrobenej majetkovej držbe, bohato postačili dva po sebe nasledujúce neúrodné roky. Východiskom bolo odpredať celý svoj majetok a postúpiť urbársku čiastku, vyplatiť dlhy a za zvyšné peniaze podniknúť cestu do úrodnejších a menej preľudnených oblastí krajiny. Na Kysuciach vysťahovalectvo v tom čase už nebolo novinkou,nakoľko už do 30. rokov 19. storočia prebehlo niekoľko rozsiahlejších vĺn vysťahovalectva do južných častí Uhorska.

Podmienky vysťahovalectva

Ak chceli obyvatelia v prvej polovici 19. storočia opustiť svoje domovy a hľadať šťastie v iných častiach Uhorska, museli pred tým vykonať niekoľko opatrení. Tieto sa líšili v závislosti od panstva, pod ktoré daný poddaný spadal. Napríklad na panstve Strečno, ktoré patrilo v tomto čase rodine Esterházyovcov, musel každý človek získať od vedúcich predstaviteľov svojej rodnej obce tzv. „atestat“,teda priepustku. Tento dokument, úradne potvrdený predstaviteľmi danej obce, zaručoval, že tento človek nemá žiadne podlžnosti voči panstvu, ani iným osobám v ňom prebývajúcim, takže môže slobodne panstvo opustiť. Bez tejto priepustky nemohol žiaden človek, pod hrozbou trestu, panstvo opustiť.

Richtár každej obce zodpovedal za hodnovernosť a overenosť informácie o nulových záväzkoch migranta, takže z pohľadu panstva bol v prípade zistených podlžností odídenca braný na zodpovednosť on. V panstve Teplička, ktoré patrilo barónskemu rodu Sinovcov z Viedne, toto naopak tak razantne vyžadované nebolo. Respektíve sa o tom nezachovali žiadne konkrétne záznamy. Pre Tepličianske panstvo boli dôležité hlavne urbárske práva odchádzajúcich na ich urbárne časti. Tieto museli pred svojím odchodom postúpiť a panstvo o tom učinilo záznam v protokole kúpnopredajných zmlúv. Okrem toho museli panstvu zaplatiť určitú finančnú čiastku za odchod, aspoň tak to naznačujú záznamy z dobových účtovných kníh obcí v Bystrickej doline: „Vicerichtar odebral od ludi odhadajicih do Banatu 80 zlatých“.

Vysťahovalectvo

Katastrofa často predchádza ďalšej katastrofe. Suchým rokom 1834‐1835, totiž predchádzala udalosť, ktorá bola podstatným spúšťačom vysťahovalectva z Kysúc do juhovýchodného Uhorska v tomto období. Na základe zachovaných archívnych materiálov sadá totiž predpokladať, že v mesiaci apríl roku 1834 sa v obci Staškov v Čadčianskom dištrikte panstva Strečno stala udalosť, ktorá bola spúšťačom vysťahovalectva v danom roku. Išlo pravdepodobne o rozsiahlejší požiar, avšak nedá sa vylúčiť ani povodeň. Veľká časť emigrantov totiž v počiatkoch pochádzala z jednej konkrétnej kysuckej obce, Staškova. Pod vplyvom danej katastrofy sa totiž z obce v druhej polovici apríla a začiatkom mája 1834 trvalo vysťahovalo do juhovýchodného Uhorska 18 rodín. Už vtedy sa s nimi pustili na cestu i dve rodiny zo Zborova nad Bystricou.

Hlavná vysťahovalecká vlna však bola vyvolaná práve šíriacimi sa fámami o voľných hospodárstvach v Krašovskej stolici. Z Kysúc sa ďalší prúd vysťahovalcov vydal na cestu znovu v mesiaci apríl nasledujúceho roku1835. Začiatok jari bol najvhodnejším obdobím pre odchod, nakoľko ešte nezačali poľnohospodárske práce. Bolo teda dosť času na zhruba dvojmesačnú púť na Dolnú zem. Na novom mieste mali stále dosť času na usadenie sa pred zimným obdobím. Odísť mohlo odhadom okolo 3 ‐ 5 % obyvateľov každej kysuckej obce. Napríklad z mestečka Čadca odišlo začiatkom roka 1835 podľa zachovaných dokumentov 26 rodín. Ak stanovíme priemerný počet členov domácnosti na 5, tak Čadcu v tomto roku opustilo 130 obyvateľov, čo predstavuje 3,16 % celkovej populácie. Celé Kysuce mohlo opustiť zhruba 400 rodín, teda približne 2000 obyvateľov.

Z odchádzajúcich sa 80 ‐ 90% na cestu vydalo práve v apríli a máji 1835. Ďalší sa na cestu vydali zväčša v júli a auguste, keď sa definitívne potvrdilo, že i tento rok bude na Kysuciach veľmi neúrodný. Ľudia neodchádzali individuálne, ale v skupinách, ktoré tvorilo niekoľko desiatok osôb. Niektoré prepúšťacie protokoly udávajú aj oblasť, do ktorej daná osoba odchádzala. Podľa nich prevažná časť emigrantov smerovala do juhovýchodnej časti Uhorska, presnejšie do Krašovskej stolice:

„Mi niže podepsani Richtar, urad a poctivaObec Osadi Osčadnitza rečenej znamo činimestimto nassim pismom kdekolvek toho zapotreba bude Obwzlasstne Slawnej a MilostiwejWrchnosti z akehokolvek Uradu. Že Obiwatelnass Andreas Koza pre Uzkost a psotu nevipovedenu ano aj pre Malu Role držawu zeswuManželku a ditkami nemohuce sa dostatečnewichovat tak techdi wedla hodnoverneho pokonani z kazdim skončeni učinice Rolu se Stawanim swoju odpredajice wecite do SlawnejStolice Krasovszkej bivat prejist si umujenil....“

Konkretizáciu lokality, do ktorej emigranti smerovali nám potvrdzuje i kronika starobystrického farára Jána Holáča v zázname pre rok 1837, čo bolo síce neskôr, avšak dôležitým je hlavne lokalizácia migračných cieľov:„Rok 1837. Pozornosť si zasluhuje tým, že bol veľmi chladný a neúrodný. Preto v tomto roku sa vysťahovalo veľa ľudí do Krasovienskej župy a do Slavónie, kde ich prijal a pozemky im udelil gróf Peter Piačovský.“ Holáč tu síce popisuje udalosti pre rok 1837, avšak uvádza i lokalitu Krašovskej stolice, ktorá zostala ešte i v tomto období naďalej jedným z hlavných migračných bodov. Zároveň potvrdzuje zlé poveternostné podmienky a neúrodu, ako hlavné príčiny migračných vĺn z oblasti Kysúc. Holáč sa tiež zmieňuje aj o Slavónii. Ani to nebol nový jav, nakoľko už v počiatkoch 19. storočia sa tam vysťahovali migranti z Kysúc.

Napríklad už v roku 1811 tvorili podstatnú časť novozaloženej obce Ledenik. Pozitívnym úkazom vysťahovalectva na Kysuciach bolo, že v obciach bola zrazu väčšia výmera poľnohospodárskej pôdy na výživu jedného obyvateľa, čím sa o niečo zlepšili podmienky pre život v tejto oblasti.

Po dlhej ceste do Krašovskej stolice našli migranti úplne iné podmienky ako očakávali. Žiadne hospodárstva a pozemky im nikto zadarmo prirodzene nedal. Usadiť sa tu síce mohli, ale museli dokázať, že majú potrebnú finančnú hotovosť aspoň 300 zlatých. Keďže väčšina vysťahovalcov boli želiari a podželiari, ktorí nemali takmer žiadne finančné zdroje, tak i tu sa po príchode museli biedne živiť nájomnou prácou alebo službou, navyše bez akéhokoľvek príbuzenského zázemia a zväčša v cudzom prostredí.

Boli tu však menšie enklávy kysuckého obyvateľstva z predchádzajúceho obdobia. Už koncom 18. storočia sa usadila početnejšia skupina obyvateľstva z Kysúc v oblasti Bukoviny. Postupne vytvorili majoritnú časť obyvateľstva v Novom Solonci, Pleši a Pojana Malého. Minoritnú časť obyvateľstva tvorili i v obciach Althuta, Davideni, Mold‐Banilla,Panca, Petrinoasa, Terebleşti. Okrem toho v roku 1785 tvorili časť zakladajúceho obyvateľstva osady Bodonoš. V roku 1811 na pozvanie grófa Bánffyho osídlili spoločne s migran‐tami z Oravy a Gemera osadu Salajka, ktorá je dnes súčasťou obce Gemelčička. Usadili sa i v osade Budoi a Fägetu v Bihórsko‐salajskej oblasti. Tí osadníci, ktorí sa rozhodli zostať a skúšať šťastie v Krašovskej stolici si tak zakladali vlastné drobné slovenské enklávy. Je však pravdepodobné, že značná časť sa presunula do silnejších slovenských enkláv v susedných stoliciach.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>

autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.