Pozrime sa na príbeh zbojníka, ktorý je stáročia síce všetkým známy, avšak celý ten čas je trochu zatienený príbehom Juraja Jánošíka. Tomáš Uhorčík sa narodil okolo roku 1674 v dedine Turzovka v západnej časti Kysúc.
Táto obec v tom období patrila k panstvu Bytča, založená Jurajom Turzom v roku 1598, ktorého meno dodnes aj nesie. Významnú úlohu v tejto obci podobne ako vo väčšine obcí horných Kysúc zohralo valašské obyvateľstvo.
Tomáš Uhorčík začal zbíjať okolo roku 1704, čo vyplýva z neskoršieho súdneho procesu s ním. Podľa jeho vlastnej výpovede sa na zboj musel nútene vydať počas svojej cesty na Moravu z Kysúc, keď ho pri pasení prepadli zbojníci a donútili ho si vybrať medzi zbojníctvom alebo smrťou. Odvtedy sa stal súčasťou tejto zbojníckej skupiny, kde sa postupne prepracoval až do pozície jej vodcu. Páchali pritom rozličné kriminálne činy okrem Uhorska aj v Poľsku, Sliezsku a na Morave. Teda v približne rovnakom okruhu ako mnohí ďalší zbojníci z tejto oblasti, ktorí Uhorčíkovi predchádzali alebo sa na zboj vydali po ňom. Avšak jeho deväť rokov zbojníčenia možno v tej dobe považovať za veľmi úctyhodný časť prežitia. Toto však možno pripísať aj obdobiu chaosu spôsobeného Rákociho povstaním, počas ktorého zbíjal. Uhorčík bezpochyby postupne videl mnoho svojich kumpánov končiť na šibenici a preto mu asi nebol s pribúdajúcim vekom jedno ani jeho vlastný osud. Azda aj kvôli tomu sa plánoval usadiť v nejakej vzdialenejšej oblasti, čím sa zrejme snažil minimalizovať riziko, že ho tam niekto spozná. Nevyšlo to. Osudným sa mu stali práve návštevy jeho verného kamaráta zo zbojníckej družiny, ktorého spoznal v roku 1710, Juraja Jánošíka.
Osudové priateľstvo a útek z väzenia
Prvýkrát sa stretli na zámku v Bytči, kde bol Uhorčík uväznený a Jánošík tam slúžil ako člen cisárskej posádky. Títo dvaja začali spolu komunikovať až sa postupne spriatelili. Toto priateľstvo nabralo tak silné rozmery, že Jánošík pomohol v jeseni 1710 Uhorčíkovi z vezenia utiecť. Uhorčík sa potom celú zimu ukrýval v neďalekom Veľkom Rovnom na samote u Pavlíkovcov. Na jar roku 1711 sa vrátil na neďaleké Kysuce, kde sa dal dokopy s niekoľkými členmi svojej družiny. Naďalej udržiaval kontakt aj s Jánošíkom, ktorý sa medzičasom vrátil od vojska k rodičom do Terchovej. Tomáš Uhorčík sa v tom čase vyhýbal výraznejším prepadom, aby ako zbojník a hľadaný väzeň nepútal výraznejšiu pozornosť. Sústredil sa na aktivity iba na Morave, kde napríklad prepadli niekoľko bohatých vsetínskych obchodníkov.
Pokus o usadenie a odchod do Klenovca
Vzhľadom na svoju utečeneckú situáciu sa Uhorčík rozhodol skoncovať so svojou zbojníckou činnosťou. Príčinou bol okrem toho určite aj fakt, že sa mu začali vymykať z pod kontroly niektorí členovia zbojníckej družiny ako Hrtús, Bagaj, Hvizdala či Turiak Huncaga. Uvedomoval si, že ich nerozvážne aktivity čoraz viac vystavujú celú skupinu dolapeniu, čo vyvrcholilo medzi 20. až 25. septembrom 1711 konfliktom pri Lodne. Niektorí členovia jeho družiny na čele so spomenutým Hvizdalom žiadali, aby všetci spoločne prepadli faru vo Varíne. S tým Uhorčík nesúhlasil, čo skončilo napokon až fyzickou zrážkou s Hvizdalom. To bola posledná kvapka, ktorá prinútila Uhorčíka zavesiť zbojníctvo na klinec. Ďalšou bol fakt, že sa oženil s dcérou istého baču Stoligu a chcel sa tak prirodzene usadiť a viesť pokojný život. Za miesto svojej budúcnosti si zvolil ďaleký Klenovec. Odvtedy sa už nezúčastnil žiadnej ďalšej akcie s výnimkou prepadu a ozbíjania baróna Pavla Révaya.
Život pod menom Martin Mravec a prvé dolapenie
Po uzatvorení Szatmárskeho mieru s povstalcami Františka II. Rákociho 30. apríla 1711 sa lesmi pohybovalo množstvo niekdajších povstalcov, ktorí sa vydali na zboj. Tak tomu bolo aj v oblasti, kde sa Tomáš Uhorčík usadil, teda Gemeri-Malohonte. Cisárske vojská aj tam prečesávali obce a lesy za účelom ich likvidácie. Pri jednej takejto akcii v októbri 1712 sa im podarilo zajať v Klenovci aj Tomáša Uhorčíka, žijúceho tam už pod fiktívnym menom Martin Mravec a rovno aj Juraja Jánošíka, ktorý ho tam bol vtedy pozrieť. Za živého zbojníka bola vtedy odmena 50 zlatých a za mŕtveho 25 zlatých. Pre zbojníkov nastali veľmi ťažké časy. Vďaka šťastlivej pomoci od podžupana Pavla Lániho sa vtedy Jánošík aj Uhorčík dostali na slobodu, za čo sa podžupanovi i jeho slúžnemu odvďačili bohatou odmenou.
Definitívne zajatie a odhalenie identity
Pátranie po zbojníkoch však umocnili v tom čase aj ďalšie stolice. Niekedy začiatkom roka 1713 sa podarilo Liptovským stoličným orgánom vypátrať možné miesto zdržiavania sa Juraja Jánošíka. Dostali opäť tip na Klenovec, kde sa im ho aj niekedy koncom februára respektíve začiatkom marca podarilo vypátrať v dome už spomenutého Martina Mravca alias Tomáša Uhorčíka. Jeho dom stoliční vojaci obkľúčili a obidvoch tam zajali. Následne ich odviedli do Liptovského Mikuláša. Súdený a vypočúvaný bol predovšetkým Juraj Jánošík. Až mesiac po jeho smrti, teda 19. apríla 1713 prišiel na rad jeho prechovávateľ Martin Mravec. Prvý deň bol takto aj súdený, avšak po večernom príchode Jozefa Ugronoviča z Trenčianskej stolice, ktorý ho evidentne spoznal, sa súd zmenil na proces s ďalším zbojníckym kapitánom Tomášom Uhorčíkom.
Súdne výsluchy: Krádeže v kostoloch a čary
Zaujímavé sú v tomto procese otázky, ktoré mal Uhorčík zodpovedať súdu. Tieto a aj jeho odpovede totiž celkom pekne zachytávajú jeho zbojnícky život. Pýtali sa ho na krádež v kostole v Turzovke, kde mal okolo roku 1710 vziať kalich, cibórium a monštranciu s Velebnou sviatosťou. Je možné, že toto bol aj delikt, za ktorý bol väznený v Bytči. Otázky pokračovali tým, aby povedal, kto všetko tieto veci s ním kradol a mal aj vyznať či s týmito predmetmi robili nejaké magické praktiky. Ďalšou otázkou bolo či Uhorčík má vyrobený nejaký magický ochranný prostriedok proti zbraniam. Vraj túto informáciu vyjavil pri svojom vypočúvaní vtedy už v Žiline popravený zbojník z Krásna Šustek. Ďalej mal prezradiť, kde v Turzovke ale aj v Zákopčí ukrýval svoje nazbíjané veci, prípadne aj na iných miestach. Mal vyjaviť svoj vzťah k niektorým obyvateľom Zákopčia, a to s nájomcami panských budov (majerníkom a krčmárom), ale aj samotným vojvodom. Potom na koho popud prepadol istých Moravanov v Rovnianskej doline a aké veci im vzal a čo sa s týmito vecami stalo. Ďalej s kým olúpil Jána Barteka, mäsiara zo Sliezska, ktorého prepadli medzi Zázrivou a Terchovou. Plus mal vyznať aké ďalšie lúpeže vykonal v Sliezsku, Poľsku a na Morave. Otázok bolo ešte viac.
Sieť úkrytov v Terchovej a na Kysuciach
V odpovedi na ne Tomáš Uhorčík líči celkom zaujímavý obraz svojej činnosti. Napríklad, že sa zo svojou zbojníckou družinou skrýval aj v Terchovej u Adama Číža. Tam sa ukrývali s ním najviac Pavol Gašpar z Radôstky, Adam Tluček z Horelice a Juraj Jánošík. Podobne sa takto ukrývali na Horelici u istého Matúška, kde boli s ním Adam Tluček a Juraj Jánošík. Ďalší členovia jeho družiny sa ukrývali na Zákopčí u Juraja Grulica. Boli to dvaja poliaci, a okrem nich aj Drozd a Toporisko. Bývali tam dve zimy. V Turzovke sa ukrýval Uhorčík aj s celou družinou u Adama Šušalku na jeho letovisku (bačovisku, cholvárku). Počas zbojníckej činnosti sa často zastavovali u muža menom Rastiga, ktorý však s nimi nezbíjal. Uhorčík ho údajne zachránil, keď bol postrelený a zviazaný ďalšími zbojníkmi, pričom ich Uhorčík presvedčil, aby ho nechali na pokoji. Za to im Rastiga zabil kravu a pripravil z nej hostinu. Odvtedy bol s ním Uhorčík kamarát. A za pomocné služby Rastigovi naopak zbojníci dali nemecký koč a pár pištolí. V Čadci manželka istého Gaborku bez mužovho vedomia dala zbojníkom niečo od starého Madaja (bol valašský vojvoda) a ešte si tam Kovalčík požičal aj 50 zlatých. Uhorčík sa zdržiaval aj u Jána Dunajčíka (bez spomenutia lokality) spoločne s Faborom, Bagajom a Moravčíkom.
Zapojenie miestnych obyvateľov a úradníkov
V Krásne mal ukrývať Jánošíka istý Sýkora a jeho synovia Adam a Timek sa s ním mali strojiť priamo na zboj. V neďalekom Dunajove Jánošíka s ďalšími ukrýval Juraj Kindis (azda na cholvárku). Jánošík Uhorčíkovi vraj rozprával, že v Čičmanoch predchádzajúce leto (1712), z ulúpených vecí časť peňazí a súkna schovali u tamojšieho baču. V Turzovke zasa nakradnuté veci z okolitých krajín ukryli priamo u panského úradníka, ale niekedy aj u krčmára. Uhorčík dal tomu úradníkovi jeden strieborný pohár. V Poľsku boli zbíjať s Uhorčíkom vraj Krištofíkovci z Turzovky, Adam a Michal Mišíkovci a Adam Tichý. Boli tam s ním raz. Tomu panskému úradníkovi dali za pomoc aj strieborné kantary a nejaké dukáty. Ten istý úradník mal Uhorčíkovi a krčmárovi Mišovi požičať na soľ desať dukátov (štvrtého roku – zrejme zbojníčenia Uhorčíka alebo 1704). U krčmára Miša v Turzovke vraj zostala od Uhorčíka aj jedna veľmi drahá sukňa, dve strieborné šable, dve chvostové perá a jeden polhák. V Sliezsku ich istý čas u seba ukrýval istý Stoliga, u ktorého bol potom raz Uhorčík aj s Jánošíkom a Rastigom. Potom tam bol ešte raz ale to už sám (zrejme kvôli jeho dcére).
Rozmiestnenie lupu a chýry o čaroch
Uhorčík kúpil od istého Rafaja za štrnásť zlatých nejaké veci, ktoré potom daroval už spomínanému Jánovi Sýkorovi a od tohto Rafaja ešte kúpil aj polhák za 7 zlatých. Istý Matej Podešva z Tešína doniesol údajne Uhorčíkovi klobúk a taktiež Ondrej Urban z Tešína mu priamo do Turzovky doniesol nejaké veci, pričom vedel, že Uhorčík je zbojník. V Zborove nad Bystricou na vyšnom konci spoločne s Drozdom a Toporiskom nechali nejaké veci, podobne na Zákopčí dva kusy plátna a zlaté čaše. Tri kusy súkna a dva kusy plátna nechali zbojníci Adam, Huncaga, Bernát, Turiak u Matiaka v Novej Dedine (Podvysokej), zvyšok nechali u istého Hroša. V Krásne nad Kysucou u Hajmana, dedinského prísažného a istého pána Michala (ktorého priezvisko nepoznal) nechali spolu deväť strieborných lyžíc ukradnutých z Moravy, taktiež odtiaľ súkno. V Oščadnici nechali u krasňanského starejšieho, keď sa vracali z lúpeže v Poľsku drahé šaty, časť striebra a zlata. Kasický zo Zákopčia, keď Uhorčík s chlapmi išli zbíjať do Poľska, im dal funt pušného prachu s podmienkou, že keď sa budú vracať, tak mu dajú nejakú časť lupu. U Kanického včelíny vyraboval Saneta Adam, Vrábel zo Staškova a tretím bol ujček Kanického, u ktorého tento med aj strovili. O čaroch sa vraj na Kysuciach hovorilo, že tam žila jedna Poľka v dedine Čierne menom Margaréta, majúca dom medzi horami, ktorej muž bol tiež zbojníkom, tomu dala tie spomenuté čarovné veci proti súdom a proti zbraniam, že ho nikto nemohol zastreliť. Taktiež na Kysuciach v Turzovke u Jána Šamajka nechali nejaké veci, pár pištolí a sekeru mordárku. Jeho syn Juraj Šamajka aj bol s Uhorčíkovými zbojníkmi raz na Morave zbíjať. Z Vysokej nad Kysucou Ján Mlinarčík bol taktiež s nimi raz zbíjať v Poľsku, odkiaľ si odniesol lup v podobe striebra, peňazí a ďalších vecí. Na Zákopčí u Jána Hlobíka staršieho nechali veci od striebra a zlata ukradnuté z Moravy, okrem toho aj dve lyžičky, dva kusy plátna a ďalšie veci, ktoré tam nechal Kovalčík.
Zbojnícka logistika a podpora v regióne
Jakub Chlasták z Oščadnice nechal u svojho brata, richtára Oščadnického, peniaze, perly a ďalšie veci strieborné aj zlaté. V Krásne nad Kysucou zasa zbojník Juraj Štedrák údajne dodával výživné do osady U Šustkov dve celé zimy. Uhorčík údajne počul od krčmára Šimala v Turzovke, že Hrtús nazbíjal spoločne s Pavolkinými synmi Pavlom, Jurom a Martinom nejaké veci, ktorých sa však zbavili. Uhorčík bol v tom čase na Morave, kde vyrabovali kostol a nakradnuté veci odtiaľ potom prepili v Turzovke u krčmára Šimala. Pekná flinta, ktorú mu dal Juraj Jánošík ulúpenú od pána Révaya, bola v tom čase u vicežupana v Hnúšti. Daroval mu ju za už spomenutú pomoc. Uhorčíkova zbojnícka družina chodila píjavať hlavne v Turzovke k Šimalovcom, ale vraj zo 30 krát boli piť aj u Mešťana, u ktorého Poliak Bartek nejaké veci zlaté, strieborné nechal ako napríklad lyžičku striebornú, či čaše strieborné. Jánošíka vraj v Terchovej schovával richtár, ale aj krčmár, u ktorého tento nechal strieborný pohár a nejaké perly. Ten mu za to proviant nabalil aj do hôr. Z iného súdneho sporu z toho obdobia vieme, že za túto pomoc zbojníkom prišla rodina dedičných richtárov Odrušovcov v Terchovej, na čele s richtárom Michalom Ondrušom o dedičné richtárstvo.
Skrýše v horách a sociálny rozmer zbojníctva
Vo Veľhore mal Jánošík údajne sklad (skrýšu). V krčme U Palucha v Dunajove mali byť minuté klobúk, šabľa a mentieka (kabát). Aj keď Uhorčík nazbíjanými vecami a peniazmi podporoval podľa jeho názoru všetkých ľudí v oblasti horných Kysúc, tak údajne richtár z Oščadnice nemal s nimi porozumenie a to aj napriek faktu, že s Uhorčíkom zbíjal aj jeho vlastný brat. Čo sa týka schovaných peňazí, tak Uhorčík údajne nejaké ukryl v Mravečnom úbočí v Krásne nad Kysucou na Poľane blízko Šustkovej chalupy. Išlo o nejaké strieborné misky a peniaze. V Kysuckom Novom Meste predali jednému mešťanovi dve strieborné lyžice a v Zákopčí predali priamo v panskom majeri pohár, ktorý tam od neho vzali aj keď vedeli, že je zbojník.
Táto jeho výpoveď podáva bezpochyby veľmi zaujímavý náhľad do fragmentov jeho zbojníckeho života, do ktorého boli zapojené evidentne všetky zložky vtedajšieho obyvateľstva. Od bežných dedinčanov, cez krčmárov, obecných predstaviteľov, ba dokonca panských úradníkov. Lúpeže v priľahlom pohraničí boli vnímané ako korisť, ktorú zbojníci bez problémov míňali v dedinských krčmách. Opäť tu treba zdôrazniť, že išlo o obdobie povstania Františka II. Rákociho, kedy takéto cezhraničné výpady okrem zbojníkov, robili aj rôzne ozbrojené vojenské tlupy. Zbojníčiť v tomto období, tak bolo povedzme azda o niečo jednoduchšie. Keď však povstanie skončilo stoličné, ale i panské orgány sa snažili čo najrýchlejšie dostať bezpečnosť na svojom území znova pod kontrolu a príkladnými hrdelnými trestami likvidovať zbojníkov jedného za druhým. Taktiež je veľmi zaujímavým faktom z Uhorčíkovej výpovede plynúca informácia, že on zrejme túto svoju činnosť vnímal aj ako pomoc obyvateľstvu v oblasti Kysúc. Teda, že nekradol len pre seba, ale pomáhal aj iným. Toto charakterizovalo azda v obdobnom zmysle aj Juraja Jánošíka. Preto azda niekde tu možno hľadať počiatky legendy o dobrých zbojníkoch, ktorí bohatým brali a chudobným dávali. Obyčajným ľudom tak vnímanými byť mohli, keďže zbojníci boli evidentne každodennou súčasťou koloritu vtedajších Kysúc omnoho viac, ako by sme dnes povedali.
Členovia družiny a Uhorčíkova obhajoba, krutý rozsudok a poprava
Uhorčík vo svojej výpovedi priamo povedal už spomínanú informáciu, že na zboj sa dal deväť rokov dozadu, keď pásol kone, tak ho prepadli zbojníci Drozd a Toporisko, ktorým musel 9 krát prisahať. Sám vraj na zbojníctvo nikoho nenaviedol s výnimkou Juraja Jánošíka. Tomu vraj navrhol, aby sa k ním pridal pri jednej akcii na Morave, že niečo za to dostane a aj sa tak stalo (spomína sa plátno). Ďalšími Uhorčíkovými zbojníkmi vraj boli Hunčiak zo Staškova, Sušalka Adam z Turzovky, z Ostravíc z Moravy Zuspica, Kovalíček z Čeladnej, Valíček z Meziříči, ďalších osem Moravanov nevedel vymenovať. Okrem nich ešte Holúbek spolu ďalším z Mentelových z Moravy. Z Uhorska potom Juraj Jánošík, ďalší z Dlhého Poľa, ktorého nevedel meno len, že s ním rok bol, Plavčík z Dunajova, Kindis zo Zborova, ktorý na Morave vraj nebol, ale chodil veľa minulého leta s Jánošíkom. Podľa obhajoby Uhorčík so zbojom skončil roku 1711 sa dal do služieb obce Klenovec ako pastier, kde sa presťahoval aj s manželkou. V danej dobe takýto proces so zbojníkom mal väčšinou jediný záver, ktorým bola poprava. Inak tomu nebolo ani v jeho prípade. Rozsudok znel:
Zlostí takmer nevypovediteľných horepísaný obžalovaný Tomáš Uherčík dopustivše sa a od deviatich roku zbojství pachavše, zapovrhnutvši prikazaní a zákony jak božské tak zemské, jako v uherskej zemi taktéž v polskej, v Morave a Slezsku, které jeho zlé učinky z dobrovolného vyznání a fassii Jánošikovej daju se zretelne znať. Protož tenže Tomáš Uherčík vedle práva zemského skrze prokurátora slávneho magistrátu alegovaného má byť za živa do kolesa lámaný, počavše od hrdla a tak na príklad jinších takových bezbožníkov usmrcený, na tože koleso má byť položený.
Uhorčík bol teda odsúdený na smrť lámaním v kolese, pričom sa malo začať od hrdla, čo možno brať ako humánnejšiu variantu tejto brutálnej popravy, keďže odsúdenec bol väčšinou rýchlo usmrtený. Rozsudok bol vykonaný 21. apríla roku 1713. S Uhorčíkom prenasledovanie zbojníkov neskončilo, práve naopak nastal brutálny hon na zbojníkov a všetkých, ktorí boli akokoľvek spojení s družinou či už Tomáša Uhorčíka alebo Juraja Jánošíka.
Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum
Literatúra a pramene:
Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči.
MELICHERČÍK, Andrej: Juraj Jánošík – hrdina protifeudálneho odboja slovenského ľudu. Martin : Osveta, 1963.
KOČIŠ, Jozef: Neznámy Jánošík. Martin : Osveta, 1986.
Ilustračné obrázky vygenerované umelou inteligenciou (Gemini - model Nano Banana 2)
