Kysucká lesná železnica patrila v minulosti k najvýznamnejším dopravným koridorom na Kysuciach. Naprojektovaná bola ako úzkokoľajná prípojná trať Košicko‐bohumínskej železnice slúžiaca na dopravu dreva z Bystrickej doliny na pílu v Oščadnici, kde stála i jej východisková stanica.

Nákladnú výstavbu financovala Akciová spoločnosť pre mlynský a drevárenský priemysel so sídlom v Čadci, za ktorou stáli miestni vplyvní obchodníci s drevom. Spoločnosť ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny v roku 1914 odkúpila od majiteľa pozemkov grófa Károlyho práva na ťažbu dreva v husto zalesnenej východnej časti Bystrickej doliny. Dohoda bola podpísaná na 10 rokov a po tomto kroku, už výstavbe nového dopravného koridoru nič nebránilo v ceste. Prvé aktivity súvisiace s budovaním trate prebehli ešte pred vojnou a projekt nezastavilo ani vypuknutie konfliktu. Výstavba trate začala v nasledujúcom roku 1915. Stavebné práce trvali 3 roky, následne v roku 1918 novú trať uviedli do prevádzky.

Trasa železničky vychádzala z modernej parnej píly v Oščadnici odkiaľ viedla po ľavej strane riečky Bystrice až do koncovej stanice Chmúra. V roku 1926 Kysuckú lesnú železnicu prepojili unikátnym úvraťovým systémom s Oravskou lesnou železnicou, čím vznikla najdlhšia lesná železnica na Slovensku – Kysucko‐oravská lesná železnica.

Vybudovanie úzkokoľajnej lesnej železnice otvorilo drevárstvu v tejto časti Kysúc nové možnosti rozvoja. Už počas výstavby, no najmä po jej sprevádzkovaní vznikli v oblasti Bystrickej doliny viaceré drevárske podniky‐píly, ktoré v nasledujúcich rokoch až do ukončenia prevádzky v 60. rokoch 20. storočia dávali prácu stovkám pracovníkov a nadväzných profesií, čo pre túto pomerne husto zaľudnenú, no poľnohospodársky málo rentabilnú časť Kysúc malo veľký význam. Železnička priniesla Bystrickej doline prosperitu, no nielen tú. Pri jej prevádzke nezriedka dochádzalo i k menej pozitívnym udalostiam. K nim patrili najmä rozličné nehody, zrážky či vykoľajenia. Príležitostne premávajúce parné lokomotívy spôsobovali i požiare. A práve jednej z takýchto menej známych udalostí spojených s históriou Kysucko‐oravskej lesnej železnice je venovaný nasledujúci príspevok.

Požiar zavinila neopatrnosť

Pravdepodobne najväčšie nešťastie spôsobené lokomotívou Kysucko‐oravskej lesnej železnice sa odohralo dňa 16. apríla 1953. V tento deň parná lokomotíva patriaca do vozového parku podniku Oravský lesný priemysel (v tom čase už znárodneného) spôsobila v obci Nová Bystrica ničivý požiar. Za tragickou udalosťou, ako to už často býva pravidlom, stála neopatrnosť. Požiare zavinené parnými lokomotívami totiž v tom čase neboli ničím mimoriadnym.

Lokomotívy jazdili na uhlie, pri ktorého spaľovaní z komína počas jazdy vyletovali iskry, ktoré dokázali zapáliť ľahko zápalné drevené objekty. Tak tomu bolo i v spomenutý deň vo Vychylovke. Pri nedodržaní bezpečnostných predpisov z komína jednej z lokomotív premávajúcich medzi Oščadnicou a Zakamenným pri prejazde cez Novú Bystricu v časti Vychylovka U Masnicov vyšľahol kúdoľ žeravých uhlíkov,ktoré dopadli na blízke objekty a nešťastie bolo na svete. Následný požiar zničil miestnu obecnú školu a niekoľko usadlostí. Podrobnejšie informácie o celom priebehu tragickej udalosti ďalej približuje protokol z vyšetrovania.

„Dňa 16. 4. 1953 dvojica rušňovodičov Oravskej lesnej železnice ‒Valér Ďurana a Leonard Ševčík pri jazde parnou lokomotívou po úzkorozchodnej železnici vracajúci z Oščadnice do Oravskej Lesnej svojou neopatrnosťou spôsobili rozsiahly požiar. K nešťastiu došlo v Novej Bystrici v usadlosti Masnicovia, pretože rušňovodiči zásadným spôsobom porušili bezpečnostné predpisy určujúce spôsob jazdy cez obec.

Požiar usadlosti (ilustračný záber)

Menovaná dvojica strojvodca a kurič totiž pri prejazde obcou na úseku s označným stúpaním neustále prikladala uhlie do parného kotla, čo z bezpečnostných dôvodov nebolo povolené, pretože práve vtedy z komína vyletovali žeravé uhlíky zásadne zvyšujúce riziko požiarov.“

Na túto zásadu zrejme rušňovodič a strojvodca pozabudli a namiesto pokojného režimu,v priamom rozpore s bezpečnostnými inštrukciami, masívne zbrojili (čo bol odborný termín pre nakladanie uhlia do parného kotla). Podľa zásad bezpečnosti mali uhlie do kotla nakladať vždy pred obcou a potom iba mierne prikladať v úsekoch bez zástavby, no rozhodne nie v blízkosti spomenutej usadlosti, kde bolo zbrojenie vyslovene zakázané. Neopatrnosť sa im v tomto prípade rozhodne nevyplatila, o čom nás podrobnejšie informuje ďalší popis nehody.

„Strojvodca a kurič počas tejto jazdy cez túto obec (Nová Bystrica) v tento deň (16.apríla 1953) používali na vykurovaniu väčšie množstvo handlovského uhlia, ktoré ešte žeravé bolo z lokomotívy následkom neustáleho prikladania vyletované von.“ Okrem uvedeného nariadenia porušila dvojica i ďalší bod bezpečnostných predpisov, keďže na komíne nemali správne nasadený ochranný kryt slúžiaci na zachytávanie žeravých uhlíkov. Priaznivo naklonené im nebolo ani počasie. V čase incidentu totiž vial silný vietor roznášajúci žeravé uhlíky do veľkej vzdialenosti od trate. Pri prejazde cez spomínanú osadu časť z nich preskočila i na strechy okolitých, zväčša, drevených budov a hospodárskych stavieb pokrytých dreveným šindľom.

Bilancia požiaru bola nasledovná

Oheň zasiahol husto zastavanú usadlosť, kde zničil miestnu školu a 8 roľníckych usadlostí pozostávajúcich z domov i hospodárskych stavieb,ktorých vlastníkmi boli miestni obyvatelia ‒František Halvoník, Jozef Talapka, Rudolf Mazúr, František Janiga, František Kubínčan, Augustín Pochyba a ďalší. Plamene preskočili i na blízke telefónne stĺpy, ktoré zhoreli na popol. Miestna stanica NB, ktorej príslušníci viedli prvotné vyšetrovanie, v trestnom oznámení zo dňa 27. apríla 1953 vyčíslila celkové škody na viac než 1,5 milióna korún (1 503 500), čo na tie časy predstavovalo mimoriadne vysokú sumu. Nemalý podiel z toho pripadol na požiarom silne poškodenú budovu miestnej štátnej školy (Národná škola vo Vychylovke). Škody na telefónnom vedení dosiahli 1280 korún. Najväčšiu časť však tvorili škody na obydliach, ktoré pracovníci MNV v Novej Bystrici vyčíslil nasledovne. František Halvoník 250 000 Kč, František Janiga 250 000 Kč, Augustín Pochyba 100 000Kč, Mária Krištofíková 100 000 Kč, František Kubínčan 250 000 Kč, Jozef Talapka 180 000Kč, Rudolf Mazúr 260 000 Kč.

Vo väčšine prípadov menovaní prišli o všetok majetok i strechu nad hlavou. Tragédia bola o to väčšia,že niktoz nich nemal uzavreté poistenie proti požiaru. Pritom pokiaľ by k incidentu došlo iba pár mesiacov skôr, škody by zaplatil prevádzkovateľ železnice – spomínaný oravský podnik, ktorý až do začiatku roku 1953musel podľa zákona poistiť všetky domy stojace v okolí trate. Začiatkom roku 1953 však po legislatívnych úpravách táto povinnosť zanikla (resp. ostala na báze dobrovoľnosti) a poistenie už vedenie spoločnosti neobnovilo.

Spravodlivosť v nedohľadne

Obyvateľom Novej Bystrice, ktorí za jediný deň prišli prakticky o všetko, tak ostali doslova iba oči pre plač. Väčšinou totiž išlo o menej majetných občanov bez náhradného bývanie. Nepriaznivú situáciu v nasledujúcich mesiacoch riešili individuálne. Niektorí sa odsťahovali, napríklad na Ostravsko či iného regiónu, ďalších na čas prichýlili príbuzní. Najhoršie na tom boli rodiny, ktoré takúto možnosť nemali a preto museli hľadať rozličné núdzové riešenia. Takto dopadol napríklad i Jozefa Talapka a jeho rodina, ktorým požiar do základov zničil nedávno postavený murovaný dom. Po požiari Talapka síce začal zničené obydlia svojpomocne opravovať, no bez dostatočných prostriedkov komplexnú rekonštrukciu nemohol zvládnuť. Zo zničenej budovy napokon postavil improvizované obydlie s jednou miestnosťou, kde spoločne býval počas nasledujúcich mesiacov.

Parná lokomotíva Kysucko oravskejlesnej železnice bola nenahraditeľná pri preprave dreva, no pri nedodržaní bezpečnostných predpisov dokázala napáchať veľké škody (Kysucké múzeum)Šťastím v nešťastí bolo, že pri požiari neprišiel i o dobytok, s ktorým mohol i naďalej obhospodarovať pozemky. V podobnej situácii sa ocitol i Rudolf Mazúr, ktorého usadlosť ničivý živel zasiahol najviac a ktorý bol zo všetkých pohorelcov i najmenej majetný. Oheň mu zobral prakticky všetko. Bydliskom po požiari sa pre neho a 5 nezaopatrených detí (od 3 do15 rokov) stala na dlhšie obdobie malá šopa. Požiar pripravil o strechu nad hlavou i ďalšieho poškodeného Františka Halvoníka,ktorý s rodinou a 4 deťmi odišiel bývať do nájomného domu. František Jančula začal po požiari stavať nový dom, ktorý sa mu podarilo dokončiť v priebehu nasledujúceho roku1954. Nepochybne mu pritom pomohol i rozsiahly majetok, z ktorého mohol výstavbu financovať. Mária Krištofíková krátko pred požiarom odišla z Novej Bystrice do obce Bučany pri Trnave k príbuzným a už tu ostala natrvalo. Pri požiari prišiel o dom i František Kubínčan, ktorý sa po tragédii presťahoval do podnájmu a popri tom zároveň si zároveň staval nový dom.

Na celej tragickej udalosti bola zarážajúca najmä jedna skutočnosť a to, že i napriek nepriaznivej situácii, v ktorej sa ocitli viaceré poškodené rodiny, štátne orgány v náročnej chvíli neprejavili väčší záujem a poškodeným neposkytli takmer nijakú pomoc a to i napriek tomu, že už vyše 5 rokov žili v socialistickom zriadení hlásajúcom novú sociálne spravodlivejšiu a solidárnejšiu spoločnosť.

Ťarchu následkov ničivej udalosti museli znášať poškodení vlastníci, ktorí sa zakrátko začali domáhať svojich práv a spoločne s úradmi od zodpovedných vymáhať náhradu škody. Tým začal dlhotrvajúci spor, ktorý však napokon iba poukázal na to, že na poli vymožiteľnosti práva a spravodlivosti socialistická spoločnosť oproti predchádzajúcim zriadeniam nijako zásadnejšie nepokročila.

Krátko po udalosti síce Okresný národný výbor v Kysuckom Novom Meste zastupujúci poškodených uzavrel s vedením Oravského lesného podniku Zmluvu o zodpovednosti za vzniknutú udalosť,kde si podnik de facto priznal svoju vinu, konečné vyrovnanie však podmieňoval rozhodnutím súdu,ktoré malo vinníka určiť oficiálne. Takto sa otvoril zdĺhavý proces sprevádzaný obštrukciami a špekuláciami, pri ktorom bolo dosiahnuť spravodlivý rozsudok takmer ne‐možné. I napriek všeobecne deklarovanej rovnosti a spravodlivosti sa obyvatelia Novej Bystrice i miestne úrady, ktoré ich zastupovali, v spore so štátnym podnikom nemohli domôcť uzavretia prípadu.

Vedeniu Oravského lesného priemyslu v tejto veci nahrával i celkový vývoj udalostí v ČSR. Krátko po požiari úrady síce obžalovali dvojicu nezodpovedných rušňovodičov ‒Valéra Ďuranu a Leopolda Ševčíka. Títo však trestnej zodpovednosti unikli vďaka prezidentskej amnestii, ktorú v roku 1953 vyhlásil nastupujúci komunistický prezident Antonín Zápotocký, čím dokazovanie viny skončilo. Vyšetrovanie prípadu a hľadanie vinníka preto pokračovalo ďalej na Okresnom súde v Kysuckom Novom Meste. Napriek tomu, žena prvý pohľad išlo o jasný prípad, konanie sa z rozličných dôvodov neustále predlžovalo a posúvalo. Viackrát napríklad došlo k prehodnoteniu znaleckého odhadu spôsobených škôd, ktorý sa priebežne menil. Okrem prezidentskej amnestie oravskému podniku v tejto veci prišla vhod i menová reforma z roku1953, ktorá zmenila všetky cenové relácie. Škody pôvodne vyčíslené na vyše 1,5 milióna korún boli znova prepočítané a nový odhad ich výšku stanovil na 307 000 korún. Zo strany obžalovaného navyše neustále pribúdali obštrukcie s cieľom mariť a predlžovať konanie.

V tomto smere mal oravský podnik pomerne široké možnosti. Od Okresného národného výboru v Kysuckom Novom Meste napríklad jeho zástupcovia požadovali rozličné dokumenty, ktorých účel pre vyšetrovanie ostával nejasný. Takto napríklad požiadali o predloženie zápisnice o kolaudácii trate z rokov 1918 – 1920, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou vedeli, že bola zničená pri prechode frontu v roku 1945.Okrem tohto od istého momentu neustále spochybňovali zodpovednosť svojich pracovníkov,o čom svedčí i komunikácia s úradmi pri vyšetrovaní prípadu. Cieľom takéhoto postupu bolo proces predlžovať, unaviť tak žalujúcu stranu a celú vec napokon zahrať do stratena.

Proces sa preto preniesol do nasledujúceho roku. Jeho priebeh nedokázal urýchliť ani početné iniciatívy Okresného národného výboru, ktorý poškodených zastupoval. Neustále totiž pribúdali prieťahy spôsobené právnickými kľučkami či obštrukčnými formalitami. Celá vec sa stávala neprehľadnou,čo vyhovovalo najmä žalovanej inštitúcii. Všeobecný odbor ONV v Kysuckom Novom Meste v tejto veci preto oslovil vyššie inštitúcie. Dňa 22. 3. 1954 žiadal Povereníctvo (ministerstvo) vnútra v Bratislave o usmernenie,ako majú v danej veci ďalej postupovať, ich žiadosť však ostala nevybavená.

Otvorený list prezidentovi

Nekorektný priebeh súdneho procesu a konanie úradov, samozrejme, u poškodených vyvolávalo pochopiteľnú nespokojnosť a nedôveru. V snahe urýchliť uzavretie prípadu vyvíjali paralelne s úradmi vlastnú iniciatívu. Najaktívnejšie na tomto poli postupoval Jozef Talapka, ktorý vzhľadom k nepriaznivej situácii požadoval čo najskoršie vyplatenie odškodného. Dňa 24. júna1954 v mene poškodených oslovil prezidentskú kanceláriu, kam najvyššiemu predstaviteľovi štátu ‐ Antonínovi Zápotockému adresoval list nasledujúceho znenia.

„Prosíme vás keby stenám pán prezident prepáčili, že sme si Vás dovolili obťažovať, budeme Vám vždy vďační za vaše veľké odobrenie, ktoré nám bolo preukázané a znamenáme sa. Sme úplne nemajetní a proti požiaru sme poistení neboli, keďže každý halier je nám potrebný na výživu rodiny, vec vyšetrila pátracia stanica SNB z Kysuckého Nového Mesta bola v tejto veci spísaná zápisnica a po nejakom čase sme boli volaní na Okresný národný výbor v Kysuckom Novom Meste, kde sa pojednávalo v tejto veci niekoľko ráz, ale zatiaľ sme nedostali ani haliera. Musíte uznať pán prezident, že požiar sme nezavinili, čo je aj úradne preukázané,svoje dodatky sme si riadne splnili, ktoré nám boli určené týmto požiarom. Prišli sme úplne na mizinu a preto snažne prosíme Vás veľavážený pán prezident, keby ste ráčili našu žiadosť posúdiť a dľa vášho uznania umožniť, aby sme aspoň nejakú peňažnú pomoc dostali. Spoločne za trvalý mier. Pohorelci Jozef Talapka, Anton Masnica, František Hlavoník, Rudolf Mazúr, František Janiga,Mária Krištofíková, August Pochyba.

Prezidentská kancelária na riešenie podobných záležitostí nemala kompetencie ani čas. Z Prahy preto celú vec obratom vrátili Okresnému národnému výboru v Kysuckom Novom Meste aj s výzvou na riadne prešetrenie a zjednanie nápravy, pričom o konečnom verdikte mali prezidentskú kanceláriu spätne informovať. Súdny spor tak i v polovici roku 1954 stále ostával vo východiskovom bode a Okresný národný výbor motivovaný okrem iného tiež spomenutým ultimátom musel v riešení pokračovať ďalej. Zástupcovia Oravského lesného priemyslu však i naďalej ostali verní svojej taktike a ďalší vývoj procesu preto pripomínal boj s veternými mlynmi.

Mapa Kysuckooravskej lesnej železnice (In: Klapot kolies v údolí Bystrice a Bielej Oravy)

So žiadosťou o usmernenie ako v danej veci postupovať sa dňa 29. júla 1954 ONV obrátil listom na Povereníctvo lesov a drevárskeho priemyslu v Bratislave, ktoré bolo nadriadeným orgánom Oravského lesného priemyslu. Odpoveď z ministerstva však nedostali, pričom je veľmi pravdepodobné, že za nečinnosťou úradov stáli práve nadštandardné a nezdravé väzby ministerstva s oravským podnikom. Dňa 12.októbra 1954 preto poslali na povereníctvo urgenciu s nasledujúci znením.

„Našim prípisom zo dňa 29. júla 1954 pod horeuvedenou značkou sme Vás žiadali o informácie, ako máme v tejto veci pokračovať vo veci pomoci ohňom poškodených občanov z Novej Bystrice – Vychylovky,ktorú by sme potrebovali čím skôr dostať. Keďže už niekoľko týždňov nedostávame od Vás žiadnej odpovede, znovu Vás láskavo žiadame o informácie, nakoľko obyvatelia naďalej zostávajú bez prístrešku a poveternostné podmienky sa deň za dňom zhoršujú, tým že prichádza chladné počasie.“

V odpovedi, ktorú z ministerstva odoslali tesne pred Vianocami dňa 21.decembra 1954 však uviedli, že žiadosť ostáva nevybavená „...pre neujasnenosť v prípade,keďže dôkazný materiál nie je k dispozícii.“

Išlo iba o ďalšiu ukážka neefektívnosti dobového systému, ktorý ani po vyše roku a pol od udalosti nedokázal uzavrieť pomerne jasný prípad. O príčinách prečo to tak bolo by bolo možné diskutovať. Súdne konanie pokračovalo i v nasledujúcich mesiacoch. Prípad definitívne uzavreli až o dva roky neskôr v roku 1956, žiaľ, v neprospech poškodených. Súd totiž neurčil jednoznačného vinníka udalosti, odškodné preto nebolo vyplatené.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>

autor: Mgr. Martin Turóci, PhD