Jozef Windischgrätz

Výnimočnou podnikavosťou oplýval v druhej polovici 18. storočia v tejto oblasti hlavne gróf Jozef Windischgrätz. Jeho najvýznamnejším podnikateľským činom, bolo vybudovanie a uvedenie do prevádzky textilnej manufaktúry v Tepličke nad Váhom. Bola vybudovaná už v roku 1767 a v roku 1770 získala právo na otváranie predajní po celej krajine. Mohla okrem toho i povyšovať učňov na tovarišov a následne majstrov. Navyše sa do nej mohol prijať akýkoľvek počet tovarišov, do čoho nemohli zasahovať ani cechy v okolí.

Vyrábalo sa tam hlavne plátno, v menšej miere i bavlnené a vlnené textílie i kožené výrobky. Windischgrätz do vybudovania tejto manufaktúry investoval dvesto tisíc zlatých, čím sa zadlžil hlavne u kupcov v talianskom Janove. Oproti iným podobným podnikom bola pre túto textilku vybudovaná samostatná účelová budova. Roku 1771 tam pracovalo 326 ľudí, z čoho bolo 30 tkáčskych majstrov a 150 tovarišov, 90 súkačov, 3 farbiari, 3 tlačiari, 1 apretor, 11 garbiarov a obuvníkov, 3 irchári, 1 štetkár, 1 hrebenár, 1 mydlár, 1 skladník, 4 triediči a vydavači priadze, 2 drábi a 5 úradníkov. Priadza sa nevyrábala v podniku, ale kupovala sa zo Sliezska a Kysúc. Do manufaktúry bolo prizvaných i viacero odborníkov najmä zo Sliezska, Moravy a Čiech.

V sedemdesiatych rokoch nastali pre túto manufaktúru výrazné odbytové problémy, nakoľko musela čeliť zvýšenému konkurenčnému tlaku, spôsobenému stúpajúcim dovozom z rakúskych krajín a zo zahraničia. V skladoch textilky sa hromadili obrovské zásoby tovaru (v januári 1774 ho bolo v hodnote 75.095 zlatých), ktoré Widnischgrätz nemohol predať doma ani v zahraničí. Ani po ďalších zúfalých snahách o záchranu manufaktúry sa však odbyt výrobkov nepodarilo opätovne naštartovať, a tak bola textilka v druhej polovici roku 1774 definitívne zrušená. Na jej mieste neskôr vyrástla panská krčma, keďže sa nachádzala vo výhodnej lokalite za Váhom pri výjazde zo Žiliny v smere na Terchovskú dolinu.

Spracovanie železnej rudy v Starej Bystrici

Ďalším ambicióznym podnikateľským projektom, ktorý sa v Tepličianskom panstve pokúsil Jozef Windischgrätz koncom šesťdesiatych rokov 18. storočia zrealizovať, bolo spustenie výroby železa v obci Stará Bystrica. Išlo v tom čase o jedinú železiareň v Trenčianskej stolici. Po počiatočných úspechoch však podnik narazil na problém s nedostatkom železnej rudy, keďže miestne zdroje sa vyčerpali. Príčinou však mohla byť i kríza železiarskeho priemyslu, ktorá sa prejavila v druhej polovici 18. storočia v Uhorsku a pramenila v silnej konkurencii kvalitnejšieho a lacnejšieho železa dovážaného z rakúskych krajín. Železná ruda sa povrchovo ťažila v časti obce Stará Bystrica Bobovec – Bažiareň a v lokalite Haviarka v Radôstke. V prevádzke tu boli tri tzv. slovenské kvoje, ktoré bývali označované aj ako slovenské pece. Stoličný slúžny v roku 1776 už zaznamenal železné hámre v Starej Bystrici ako neexistujúce, podobne ako textilku v Tepličke, pričom textilka v tom čase vykazovala pasíva vo výške takmer dvestoštyridsať tisíc zlatých. Windischgrätz si celkovo medzi rokmi 1771 – 73 od janovských kupcov požičal takmer štyristopäťdesiat tisíc zlatých na úrok vo výške piatich percent, pričom len úrok vlastne v tej dobe predstavoval ročný výnos celého Tepličianskeho panstva. Tieto obrovské dlhy, ktoré vďaka úrokom permanentne narastali, tak spôsobili, že postupne bolo celé panstvo postúpené veriteľom z Janova ako forma splatenia pôžičiek.

Stará Bystrica z oveľa neskoršieho obdobia

Skláreň v Klubine

Pri podnikateľských aktivitách grófa Jozefa Windischgrätza treba ešte spomenúť skláreň v obci Klubina, ktorá sa nachádzala v Bacmanovom potoku pod Malou Račou. Ešte i dnes sa tam dajú objaviť zvyšky tabuľového a obalového skla. Vhodné podmienky pre prevádzkovanie sklárne vyžadovali dostatočné zásoby bukového dreva, ktoré sa používalo na vykurovanie pecí a z jeho popola sa vyrábala sklárska surovina potaš. Dôležité bolo aby sa v okolí nachádzali i väčšie zásoby kremeňa, respektíve kremičitého piesku, prípadne aj vápenca. Keď sa bukové drevo v jej okolí spotrebovalo, spravidla sa skláreň presunula alebo zanikla, preto veľká časť týchto sklárskych hút nemala dlhšie trvanie. Podobne dopadla i skláreň v Klubine, o ktorej už na konci 18. storočia nie sú v dokumentoch Tepličianskeho panstva zmienky.

Kráľovský soľný sklad

Oproti budove tepličianskej textilky sa na druhom brehu Váhu nachádzal žilinský kráľovský soľný sklad. Napriek tomu, že Žilina nebola generickou súčasťou ani jedného z týchto panstiev, i keď v danom období ju podobne ako panstvá Bytča a Hričov vlastnil rod Esterháziovcov, uvádzam tento sklad z dôvodu, že bol z hľadiska hospodárstva pre celú oblasť dôležitým. Soľ z neho využívali totiž obyvatelia v širokom okolí. Bol založený v roku 1722. V 18. storočí bol postavený i nový soľný sklad na prahom brehu Váhu v smere od Budatína na Žilinu, avšak pôvodný sklad si zachoval svoj význam, nakoľko ho dokladajú i vojenské mapovania a iné mapy z neskoršieho obdobia, kde navyše nový sklad už nie je ani vyobrazený. Počas povodne v auguste 1813 bol výrazne poškodený. Kráľovská kancelária na soľ bola v roku 1847 aj v Čadci, kde sídlila spoločne s kanceláriou kráľovskej pošty.

Foto: ilustračné Pixabay, Stará Bystrica
PhDr. Marián Liščák, PhD.  Kysucké múzeum v Čadci