V tom čase sa z pôvodného Tepličianského panstva, ku ktorému dané územie patrilo, vyčlenilo panstvo Gbeľany a práve koncové oblasti Harvelky sa pri tomto delení stali jedným z najpálčivejších problémov. Na konci vtedajšej starobystrickej osady Harvelka (ktorá sa samostatnou obcou stala až v roku 1952), sa totiž nachádzala osada Oselnica, kde mali svoje pozemky obyvatelia obce Lutiše. A keďže po rozdelení panstva sa obec Lutiše ocitla v majetku novovzniknutého panstva Gbeľany, malo sa tak prirodzene stať aj so všetkým k nej pripadajúcim územím, teda aj osadou Oselnica. Toto sa však prirodzene nepáčilo vtedajšiemu majiteľovi Tepličianského panstva mladému Jozefovi Windischgrätzovi. V Bystrickej doline sa tak odštartovala vlna násilností a neskôr súdnych sporov s majiteľom Gbelianského panstva grófom Karolom Šerénim, ktorý bol manželom Jozefovej sestry Anny Márie.

Počas súdnych sporov bolo najskôr potrebné zistiť, ako sa vlastne územia Oselnice dostali do majetku Lutišanov. Podľa svedeckých výpovedí sa ako prví do Oselnice ešte hlboko v 17. storočí dostali Novákovci z Lutíš. Konkrétne istému Jakubovi Novákovi prenechal ešte niekedy v polovici 17. storočia nejaký Slezák z Bystríc ako svojmu budúcemu zaťovi užívanie pozemkov v oblasti Oselnice. Odvtedy Novákovci tieto majetky držali, rozširovali a postupne tam prostredníctvom ich rodinných väzieb svoje pozemky získavali ďalší obyvatelia z obce Lutiše. Napríklad časť pozemkov v Oselnici, ktorú mal už v držbe Jakubov syn Ondrej, tento za 25 toliarov začiatkom 18. storočia prepustil Michalovi Berešíkovi z Horného Vadičova. Keď však po nejakom čase Ondrejovi Novákovi celý majetok zničil požiar, tak odpredal držbu uvedených pozemkov bratrancovi Jurajovi Novákovi, ktorý naspäť odkúpil aj spomenuté pozemky od Michala Berešíka. Druhý veľký podiel v Oselnici mal Ondrejov brat Ján Novák, ako druhý syn Jakuba Nováka. Vo svojej výpovedi pri vyšetrovaní pôvodu tohto majetku 55 ročný svedok Ján Číž z Riečnice v roku 1751 vypovedal, že od svojho otca počul ešte niekedy počiatkom 18. storočia, že ešte súčasných Lutišanov tretie pokolenie začalo v Oselnici čistiť a rozrábať pasienky. Podľa výpovede 70 ročného svedka Jána Slezáka zo Starej Bystrice v roku 1753 „Hory, lúky a zeme v Oselnicach tie za pamäti svedkovej až do nedávna sama Novákovská rola, že užívala to dosvedčuje, iba niekoľko rokov je, že by aj iní Lutišania do takých úžitkov pripustení boli skrz Novákovcov, ale akým spôsobom a poriadkom povedomý svedok nie je.“ 60 ročný Juraj Číž zo Starej Bystrice k tomu dodal, že „od otca svojho počúval, že predmenovaní Lutišania z gruntu Slezákovského v Bystriciach ležiaceho dievku za manželku si vezmúc a druhú z Novákovského do Slezákovského takým spôsobom spoločne spriatelení spomenuté výrobiská v Oselniciach na zaťa že by spolu obrábali, ktorý v istom čase pripadli Novákovcom, ktoré stále užívajú a držia“. Toto následne ešte podrobnejšie rozviedol vo svojej výpovedi 85 ročný Juraj Číž Ďurana zo Starej Bystrice: „Počul svedok od otca svojho, že niekedy v Lutiši bývajúci Novák bol boháč, ktorý nemal žiadneho úžitku a pripadností gruntových, ktorý v Starej Bystrici v Slezákovom takzvanom grunte, priženiac sa skrz svokra svojho, že by pripustený bol do výrobiska v Malej Oselnici svojho, ktoré svojím časom tak výrazne klčoval, že sa dostal až do rovnín Veľkej Oselnice, v ktorej úžitku bol potom prenasledovaný od nápadníkov gruntu Slezákovského. Tak sa potom medzi sebou dohodli, že spomenutý v Lutiši bývajúci Novák dal svoju dcéru do gruntu Slezákovho a tak obnovil priateľstvo, čo si už aj svedok pamätá“

Vďaka súdnym sporom o Oselnicu sa dozvedáme aj zaujímavé historické skutočnosti o živote v Bystrickej doline na počiatku 18. storočia. Až do 90. rokov 17. storočia niektoré časti panstva Teplička spravovala Zuzana Bakošová prostredníctvom svojich úradníkov. Nasvedčuje tomu i otázka panstva v jednom z vypočúvaní z polovice 18. storočia: „Známo je svedkovi aj to, že v tie časy starodávne a obzvlášte za panstvy Bakoš Zuzany temer slobodne sedliaci hory rozrábali a klčovali?“ Zatiaľ posledný dokument vystavený v jej mene v kaštieli v Tepličke nad Váhom jej správcom Michalom Záborským je z 12. septembra 1697. O niekoľko rokov v čase Rákocziho povstania časti panstva dostal do zálohu istý Stráňaj (zrejme Juraj z Tepličky nad Váhom), ďalej župan Zvolenskej stolice barón Tomáš Schmidek z Kremnice a Baltazár Nagy rovnako z Kremnice. Okrem mnohých výpovedí svedkov o tom svedčí i otázka panských úradníkov z vypočúvania v roku 1750: „Nech prizná svedok aj to, že keď Lutiše záložní páni držali, totiž pán Stráňaj, pán veľkomožný Schmidek a pán Baltazár Nagy, že všetky platy ako aj od týchže pasienkov Oselnických predmenovaní záložným pánom Lutišania platievali?“, čo upresňuje aj ďalšia otázka z roku 1755 „Nech oznámi svedok, ak pamätá, kedy páni Stráňajovia Lutišu a páni Schmidekovia Bystricu držali, že na tých pánov Stráňajov akožto Lutiše držiacich stranu sa nikdy plte a iné drevo tam v Oselniciach nepripravovalo?“
Navyše podľa svedeckých výpovedí toto územie v čase povstania Františka II. Rákocziho istý čas držal aj Ján Schröter, ktorý bol plukovníkom Rákocziho delostrelectva a komisárom pre správu banských miest. Pekne o tom v roku 1753 vypovedal 80 ročný obyvateľ Radôstky Ján Kandis „Počul svedok, že ako menovaný Schröter panstvo bol dostal, hlavne tým, ktorí mali rozsiahle výrobiská stanovil poplatky vo výške 1,10 zlatých, čo vie svedok odtiaľ, že v tom čase už kvôli tým poplatkom chodieval do richtárskeho domu. Keď páni Löwemburgovia panstvo dostali a svedok v tom čase už za richtárskym stolom áno aj koľko rokov richtárom býval a prísažným, dali všetky výrobiská popísať, uvedenú sumu potvrdiť, ktorá sa až po dnešok platí.“ Aj na základe uvedeného tak vlastnícke pomery na Tepličianskom panstve na prelome 17. a 18. storočia nemožno brať za také jednoznačné, ako sa doteraz predpokladalo.

Veľmi zaujímavou je v tomto prípade aj otázka, ktorú v jednom z vypočúvaní v roku 1753 kládli svedkom: „Pamätá svedok v pominulú vojnu Rákociho a to prv než páni grófi Lowenburgovia panstvo toto Tepliczké dostali, zdališ aj sedliaci v horách obecné drevo nerúbali, šindel nerobili a nepredávali?“
Z výpovedí svedkov v predmetných sporoch, rovnako ako z viacerých ďalších archívnych dokumentov vyplýva, že minimálne územie Bystrickej doliny začali Löwemburgovci reálne spravovať až po povstaní Františka II. Rákocziho, teda najskôr v roku 1711. Ako už bolo povedané, tak podstatnú časť územia Bystrickej doliny prostredníctvom svojich úradníkov minimálne do polovice 90. rokov 17. storočia spravovala Zuzana Bakošová, ktorá bola manželkou Ladislava Vešeléniho. Podľa viacerých výpovedí svedkov mohli do začiatku vlády Löwemburgovcov obyvatelia Bystrickej doliny slobodne rúbať drevo a klčovať hory, keďže dovtedy bol dreva dostatok. Dokonca počas správy Vešeléniovcov im bolo klčovanie a vyrábanie nových pasienkov pod hrozbou trestu prikazované. „Počul svedok od svojich starších, že za časov Vešeléniho pod hrozbou pokuty museli hory rozrábať a klčovať, poddaní drevo rúbať, šindle robiť a predávať jednému každému pri dostatku a vôli slobodné bolo, čo svedok odtiaľ vie, nakoľko za svojich mladých časov často krát videl, že poddaní panstva, komu sa kde páčilo drevo rúbali a pre zárobok šindle predávali “ (Ján Kandis, 80 rokov, Radôstka, svedectvo z roku 1753).
Naopak, keď panstvo prevzali do správy Löwenburgovci, tak okamžite zakázali „výrobiská páliť a klčovať“. Ako jeden z mnohých o tom v roku 1753 vypovedal 70 ročný Ondrej Pastva z Novej Bystrice: „Predošlé časy a to obzvlášť za kremnických pánov, áno aj cez vojnu kuruckú poddanstvo slobodne po horách drevo rúbalo, šindle robievalo, nakoľko svedok rokom ešte pred kuruckou vojnou sa oženil a hneď sám sebe gazdom bol, preto aj on tak rúbaval, tak dobre vďaka tomu vie. Že aj hory slobodne rozrábali a klčovali áno aj sám svedok v Starom potoku menovite si vyrábal až do príchodu pánov grófov Lövembrugov, ktorí ako náhle do panstva Tepličianského prišli, hneď všetky hory sedliakom vyrábať a klčovať zakázali.“ Okrem toho po prevzatí držby panstva dali Löwenburgovci na častiach pozemkov Lutišanov, avšak aj Bystričanov v Oselnici zriadiť panský majer. Ten slúžil predovšetkým k chovu dobytka, v ktorom mali najpočetnejšie zastúpenie ovce a kozy.

Pohľad na dnešné hory v danej lokalite

Dôležitým je aj svedectvo zhruba 60 ročného Jána Davidíka z Terchovej, ktorý v roku 1752 vo svojej výpovedi uviedol, že „keď chotár skrz nebohého pána grófa Ferdinanda (Fridricha) Lovemburga a pána Jána Majtána v tom čase úradníka Teplického dedine Riečnica bol odkopčovaný (vymeraný), poneváč v tom čase tam prítomný bol“. To potvrdzuje fakt, že obec Riečnica bola založená krátko po povstaní Františka II. Rákocziho, teda pravdepodobne v roku 1711 alebo 1712, nakoľko už v spomenutom roku 1712 sa v súpise majetkov panstva Teplička uvádza popri už existujúcich obciach samostatne ako nová obec s 20 zárubkami. Dovtedy patrilo územie Riečnice (označované väčšinou ako les) do chotára obce Tížina, ako o tom vypovedal v roku 1751 zhruba 84 ročný Juraj Rusnák z Tížiny: „Dosvedčuje, že Oselnice na pašu dedine Lutiši volanej od starodávna boli dané a to vie odtiaľ, keď bol mal ešte šestnásť rokov nejaký Novosad v koncových častiach Tížinských sa usadil, kde teraz už Riečnica nová dedina sporadana je. Spomenutý Novosad svedka a ešte niekoľko paholkov iných Tížinských najal, aby mu chrastie rúbali, keď pridúc na tú stranu od Oselníc ukázal im a rozkázal chrastie alebo horu rúbať, hovoriac svedkovi a ostatným, že preto im tam dáva rúbať, aby Lutišania, ktorí majú v Oselnici svoje pasienky, do jeho pozemkov sa netisli.“ Tu však treba uviesť aj fakt, že viaceré výpovede svedkov naznačujú trvalé osídlenie niektorých častí neskoršej Riečnice už na konci 17. storočia, aj keď zrejme ešte nemožno hovoriť o obci. Na základe svedeckých výpovední dokonca poznáme aj názvy 20 zárubkov, z ktorých Riečnica pozostávala a komu po rozdelení panstva patrili. K Tepličianskemu panstvu takto patrili prvý Masnicov, druhý, tretí, štvrtý Martinčekov, piaty Čepelkov, šiesty Vajcovcov, siedmy Rybov, ôsmy Rybov, deviaty Koňov, desiaty Čížov, jedenásty Priesadov, dvanásty Novosadov a trinásty bol farský, na ktorom stál aj vtedajší kostol. Ku Gbeľanom patrili dva zárubky Čížove, tretí Zajacov, štvrtý Vanhorov, piaty Opálkov, šiesty Poništov, siedmy Davidíkov a Lutišanov.

Kvalitné drevo v Oselnici

Oselnica bola pre Gbelianské panstvo zaujímavá aj kvôli dobrej kvalite dreva, ktoré sa tam v tom čase nachádzalo. Zo svedeckých výpovedí vyplýva, že práve drevo z tejto oblasti bolo použité v polovici 18. storočia na výstavbu kaštieľa v Gbeľanoch, ktorý sa mal stať správnym centrom vzniknutého panstva. Zároveň treba upozorniť na fakt, že nakoľko sa uvedené vypočúvanie uskutočnilo 25. mája roku 1755, tak na tento dátum sa týmto posúva aj prvá písomná zmienka o existencii kaštieľa v Gbeľanoch. Zásadným je v tomto prípade svedectvo Juraja Vangora z Terchovej v danom vypočúvaní, ktorý uvádza „Že len toľko od toho času ako kaštieľ Gbeliansky vystavený je na tú stranu v Oselnicach a nie v Harvelke drevo potrebné chystávajú a do Gbelian vozievajú.“ Drevo v Oselniciach ťažili aj v čase Rákociho povstania, o čom vo svojej výpovedi svedčil Adam Martinček z Lutíš: „Keď Stráňajovia Lutišu držali a Šmidekovia Bystrice mal svedok ešte pätnásť rokov a poneváč spomenutý Stráňaj na Lutiše k otcovi svedkovmu chodieval, tak ho dobre poznal a pamätá si, že jeden raz majúci potrebu na drevo ku domu svojmu Tepličskému, kde býval, požiadal obyvateľov Lutišských, aby mu na to stavanie zo dvadsať kusov dreva do Tepličky doviezli, čo tiež Lutišania narúbajúc také drevo v Oselniciach jemu aj do Tepličky doviezli.“

Každý kúsok pozemku mal v 18. storočí svoj význam. Mnoho obyvateľov sa v tom čase ešte venovalo paseniu oviec. Preto prirodzene obyvateľom Bystrickej doliny prekážalo užívanie pasienkov v ich chotári obyvateľmi vzdialenej obce. Konflikty o tieto majetky tak trvali prakticky od začiatku ich užívania Lutišanmi. K prvému zaznamenanému významnejšiemu konfliktu došlo v druhej dekáde 18. storočia, keď už celé panstvo spravovali Löwemburgovci. Išlo o miesto v Oselnici označované ako Turčianky, kvôli ktorému došlo medzi Lutišanmi a Bystričanmi k fyzickej konfrontácii. Jeden obyvateľ Bystrickej doliny bol vtedy zabitý, kvôli čomu Löwemburgovci prikázali, aby za spáchaný zločin bolo uvedené miesto Lutišanom odobrané a dané do správy vtedajšiemu Bystrickému vojvodovi Jakubovi Matejčíkovi. Navyše prikázali, aby sa to miesto od tých čias už nevolalo Turčianky, ale podľa udalosti, ktorá sa tam stala, sa malo označovať ako Mordárky. Dnes sa v tých miestach vyskytujú obidva tieto názvy, čo zrejme znamená, že napriek tomu, že nový výraz Mordárky sa zaužíval a dokonca sa tam nachádza aj lokalita Mordárovia, tak sa zachoval aj pôvodný názov Turčianky pre časť územia v údolí, aj keď sa tak pôvodne označovalo celé.
K veľkej konfrontácii došlo potom v máji roku 1751. Tepličianskému panstvu po oddelení Gbelianského panstva začali prekážať majetky Lutišanov, ktoré sa nachádzali v Oselnici. Lutišania tam v tom čase mali dva salaše, v ktorých bolo zhruba 300 kusov oviec, baranov a kôz. Vtedajší provízor Tepličianského panstva Ján Urbány prikázal vojvodovi z Bystrickej doliny Ondrejovi Dubovickému alias Strapáčovi, aby pozháňal chlapov z celých Bystríc a tieto ovce s nimi zajal. Na jeho príkaz sa zhromaždilo približne 400 chlapov. Keďže ich bolo veľa a navzájom sa všetci nepoznali, tak im vojvoda nariadil, aby si pre lepšiu vzájomnú identifikáciu dal každý z nich do klobúka kúsok čečiny. Sám vojvoda s nimi nešiel, zostal pri tzv. Bučovom vŕšku. Prikázal im však, aby nikomu neublížili pokiaľ to nebude nutné. Až keby Lutišania kládli výraznejší odpor, aby ich zajali alebo v krajnom prípade zbili. Na poriadok počas akcie malo dohliadať niekoľko hájnikov, ktorí jediní boli ozbrojení puškami. Pri takom veľkom množstve ľudí sa však prirodzene situácia rýchlo vymkla z pod kontroly. Podľa výpovedí sa niekoľko jednotlivcov pred akciou opilo a následne na viacerých Lutišanov fyzicky zaútočilo. Celá situácia mala až tragické následky, keďže jeden obyvateľ z Lutíš bol natoľko doráňaný, že za niekoľko hodín zomrel.
Toto malo potom dohru na stoličnom súde, kde boli konkrétni vinníci potrestaní. Zajaté stádo Bystričania po niekoľkých dňoch Lutišanom vrátili. V roku 1753, keď si niekoľko Lutišanov viezlo vyťažené drevo z Oselníc dolu Bystrickou dolinou. V Starej Bystrici pri pivovare v dnešnej časti Hámor im však bolo toto drevo na príkaz provízora panstva zhabané. Celú situáciu pritom sledoval provízor a vojvoda z okna krčmy, ktorá v tom čase pri pivovare stála. V danom roku opäť poslal Ján Urbány Bystričanov do Oselnice, aby zajali Lutišanom ovce zo salašov. Títo v počte asi 80 mužov na čele s richtármi toto aj vykonali. Podľa vtedajšieho baču horného salaša v Oselnici Jána Samčíka však nedošlo k žiadnej fyzickej konfrontácii, nakoľko on a jeho chlapi vidiac prevahu Bystričanov im ovce vydali bez odporu. Koncom októbra roku 1754 obyvateľ Ján Mrva z Bystríc pripravil pre Tepličianske panstvo neďaleko Oselnice šindeľ. Prišli tam však hájnici z Gbelianského panstva, ktorí mu na základe nariadenia grófa Šeréniho predmetné šindle zabavili a odviezli do Lutíš na panský majer. Takéto vzájomné konfrontácie pokračovali aj naďalej. Oddelenie Gbelianského panstva od Tepličianského teda neprebiehalo príliš pokojne. Majitelia panstiev si prostredníctvom svojich poddaných spôsobovali rôzne nepríjemnosti, ktoré musel často riešiť až stoličný súd. Obdobné rozbroje prebiehali aj na iných miestach. Napríklad v obci Riečnica, ktorá bola rozdelená medzi obe panstvá.
Pre úplnosť je ešte potrebné uviesť, že osada Oselnica patrila k Lutišiam až do polovice 20. storočia. Na základe nariadenia zboru povereníkov 4/1950 zo dňa 7. októbra 1952 bola potom od Lutíš odčlenená a rovnako tak z okresu Žilina, pričom bola pridelená do okresu Kysucké Nové Mesto, kde vtedy patrili aj obce z Bystrickej doliny. Oselnica sa stala súčasťou novovzniknutej obce Harvelka, ktorá bola doteraz poslednou obcou vytvorenou v Bystrickej doline.

Zdroje archívnych dokumentov: Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči a Maďarský národný archív.

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci