Pôvodný objekt ľudovej architektúry stál donedávna v lokalite u Andrisov a je (bol) najstarším zachovaným murovaným objektom obce Nová Bystrica. K výstavbe kaplnky došlo už v roku 1820 za richtára Juraja Pastvu a pôvodne bola postavená pre sochu Panny Márie. Definitívnu podobu, ako ju poznáme dnes, dostala medzi rokmi 1828 – 1831. Kaplnka v posledných desaťročiach veľmi chátrala a ako staticky narušený objekt bola tesne pred asanáciou. Záchrany sa dočkala vďaka iniciatíve rádu sv. Lazára.

Stav objektu pred rozobratím, foto: M. SobolaVďaka týmto spojitostiam projekt kaplnky presiahol hranice nielen Novej Bystrice a Slovenska, ale aj Európy. Od začiatku mal projekt podporu u žilinského diecézneho biskupa Mons. Tomáša Galisa. Kaplnka nepatrila medzi pamiatkovo chránené objekty. Z dôvodu situovania pôvodného objektu v súkromnej záhrade bolo rozhodnuté, že kaplnka bude rozobratá a postavená nanovo, ako replika pôvodnej, v čo najautentickejšej podobe a presunutá na súčasné miesto.

Lokalizácia objektu v rámci Žilinskej diecézy

Kaplnka sa nachádza v Novej Bystrici a ide o typický príklad ľudového staviteľstva z polovice 19. storočia v priestore Kysúc. Nová Bystrica vznikla vyčlenením z obce Bystrice približne v druhej polovici 17. storočia. K pôvodnému obyvateľstvu, ktoré tu žilo už od stredoveku, začalo byť v priebehu 16. a 17. storočia v odľahlejších a vyššie položených oblastiach Bystrickej doliny usádzané valašské obyvateľstvo, vďaka čomu sa dolina postupne výraznejšie zaľudňovala.

To neskoršie umožnilo vyčleňovanie nových obcí z pôvodnej Bystrice, a to či už na valašskom, prípadne neskôr na kopaničiarskom práve.¹ Prvá písomná zmienka o Novej Bystrici je doložená z roku 1642², keď prišla stoličná komisia na územie Bystrice, kde bola založená nová obec, nazvaná Horná Bystrica a ktorú založili poddaní Františka Vešeléniho, proti čomu protestoval Gašpar Suňog.³ V tejto listine sa stretávame s označením Horná Bystrica, v ďalšom období sa táto obec vyskytuje v prameňoch väčšinou už ako Nová Bystrica. Po založení novej dediny sa v písomnostiach spočiatku ešte objavuje pomenovanie Bystrica bez rozlíšenia, napr. v roku 1652, kde sa spomínajú Bystričania, ale v tom istom roku sa spomína aj Vetus Bistricza⁴, čo je dôkazom existencie aj Novej Bystrice.⁵

Čelný pohľad na zrekonštruovanú kaplnku, foto: L. Macek O rok neskôr sa už spomína aj Nová Bystrica pod svojim súčasným názvom Nowa Bisztricza.⁶ V roku 1662 sa v strečnianskom urbári spomína richtár Mikuláš Popel, ktorý držal dve usadlosti. Časť obyvateľov obce už platila zemepánske dávky, ale 16 sedliakov bolo ešte v lehote.⁷ Nová Bystrica patrila najprv Strečnu, neskôr panstvu v Tepličke.⁸ Farnosť Nová Bystrica sa v roku 1789⁹ vyčlenila zo Starobystrickej, a v súčasnosti patrí do Žilinskej diecézy, dekanátu Kysucké Nové Mesto. V roku 2013 v nej žilo 2703 katolíkov, z celkového počtu 2833 obyvateľov.¹⁰

Kaplnka, o ktorej pojednáva táto štúdia, stála pôvodne na začiatku obce, západne od kostola sv. Jána Krstiteľa, v lokalite U Andrisov. Postavili ju pravdepodobne na voľnom priestranstve, ako prvú murovanú stavbu v obci od vzniku samostatnej farnosti. Časom jej význam upadal, a to najmä po postavení nového kostola sv. Jána Krstiteľa v roku 1857.¹¹ Kaplnku od jej vzniku postupne upravovali, často s vkusom daného obdobia. Neskôr sa stavba „ocitla“ v záhrade rodinného domu, na súkromnom pozemku čo sťažilo jej využívanie. Medzi posledné zásadnejšie zásahy do objektu môžeme zaradiť nové zastrešenie a brizolitovú omietku v rovnakej farebnosti a prevedení, ako aj u vedľa stojaceho rodinného domu, takže s veľkou pravdepodobnosťou bola táto oprava vykonaná v rovnakom čase, ako stavba domu v 60. rokoch 20. storočia.

Stavebný vývoj kaplnky

Do začiatku 19. storočia sa v Novej Bystrici zo sakrálnych objektov okrem kostola nachádzalo pravdepodobne len niekoľko drevených krížov. Od osamostatnenia farnosti Nová Bystrica v roku 1789 však postupne začali do jej správy pribúdať aj nové sakrálne objekty.

Medzi prvé patrili sochy. Najskôr 25. novembra 1809 farnosť do svojej správy zaradila sochu sv. Jána Nepomuckého, následne 1. novembra 1821 to bola socha Ježiša Krista, 30. októbra 1831 socha Panny Márie vo Vychylovke a napokon socha sv. Jána Nepomuckého 31. októbra 1836. Z nich len posledné dve menované sú dodnes voľne stojacimi sochami.¹² Popri sochách sa začalo počiatkom 19. storočia uvažovať aj o výstavbe kamenného sakrálneho objektu, ktorý do tých čias v obci nebol, nakoľko vtedajší kostol stojaci v časti U Bisahy bol drevený. K realizácii výstavby napokon došlo v roku 1820 za richtára Juraja Pastvu a podrichtára Pavla Bisahu.

Kaplnka bola postavená pre sochu Panny Márie, ktorá bola v tom čase už voľne stojacou, prípadne vytesanou, respektíve zadováženou pre tento zámer. Nebola však medzi farskými objektmi, nakoľko sa o nej nezmieňujú farské účty podobne, ako sa nezmieňujú o kaplnke. Možno teda predpokladať, že je omnoho staršia a vznikla ešte pred vznikom farnosti, pred rokom 1789. Kaplnku postavili obyvatelia Novej Bystrice, ktorí boli aj zodpovední za jej opravy a údržbu ako to dokazuje preliminár kanonickej vizitácie z roku 1820.¹³ Samotný preliminár však kaplnku označuje ako „malu kaplnečku,“ čo teda môžeme chápať skôr ako provizórny prístrešok, (niku v múre zastrešeného šindľom), ako stavbu so štyrmi stenami. K soche sa konali procesie na sviatok Panny Márie Karmelskej.¹⁴

Realizácia v roku 1828

K realizácii murovanej kaplnky tak, ako ju poznáme dnes, došlo až na jar roku 1828, čo možno spájať s pripravovanou kanonickou vizitáciou, ktorá sa v Novej Bystrici mala vykonať v septembri toho istého roku. Obyvateľstvo si chcelo pravdepodobne uctiť príchod biskupa Jozefa Vuruma do obce kompletnou renováciou už stávajúcej kaplnky a zároveň asi aj využiť jeho prítomnosť pre posvätenie objektu. Za tým všetkým stálo vtedajšie vedenie obce na čele s richtárom Pavlom Bisahom, podrichtárom Jánom Čierňavom a 16 obecnými prísažnými.

S prácami na kaplnke sa začalo už v máji 1828. V tomto mesiaci na nej pracovala rodina Peťkovcov a Ján Pavlík. K rozsiahlejším stavebným prácam došlo potom v auguste 1828, keď bol potvrdený dátum vizitácie a boli splnené iné plánované poddanské povinnosti. Napriek všetkým snahám sa kaplnku do príchodu biskupa nepodarilo dokončiť, takže ju samozrejme vizitácia neuvádza. Dôkazom o nedokončení sú záznamy o pokračujúcich stavebných prácach z októbra 1828. V prácach sa pokračovalo ešte i v roku 1829, kedy sa do kaplnky osadili okná a kachle, takže sa v nej i kúrilo. Na tejto stavbe okrem už menovaných pracovali Ondrej Ďurov, Matej Lučiak, Michálek, obecný kováč a niekoľko najatých murárov, nakoľko v obci to v tomto čase nebolo bežné povolanie.¹⁵ Kaplnka bola už v roku 1831 opravovaná pod dohľadom farára Lukáša Tormášiho, čo okrem iného opätovne potvrdzuje jej existenciu: „Na zlati dwa walutalske ktere som ja nize podpisani za reparatiu Kaplni na Handrisowem od Ondreja Jonech Richtara dedinskeho skutečne prijal. Sig Uj-Besztercze die 28. Octob. Anno 1831. Farar Nowo Bistr.“¹⁶ Pravdepodobne v tomto období boli k objektu vysadené aj dve lipy malolisté (Tilia cordata Mill.), ktoré sa stali jednou z hlavných príčin statického narušenia objektu v budúcnosti.

Kaplnka u Andisov je najstarším zachovaným kamenným historickým objektom obce Nová Bystrica. Je preto dôležitým historickým odkazom jej pôvodných obyvateľov. Význam stavby, okrem jej veku, má aj ďalší rozmer. Niekoľko rokov po jej definitívnom dokončení bola po skončení cholerovej epidémie postavená v roku 1832 ďalšia podobná kamenná kaplnka vo Vychylovke. Výstavba oboch týchto sakrálnych stavieb z kameňa bezpochyby motivovala vtedajšieho farára Lukáša Tormášiho k úvahám nad výstavbou kamenného kostola. Keď sa mu totiž podarilo v krátkom čase zorganizovať obyvateľstvo k výstavbe dvoch kamenných sakrálnych stavieb, nepokladal za nemožné zorganizovanie výstavby kamenného kostola. O podporu pre výstavbu kamenného kostola a nový zvon preto už v roku 1836 žiadal nitrianskeho biskupa. Na vypočutie svojich žiadostí však musel ešte istý čas počkať a k realizácii výstavby kostola došlo pod jeho vedením napokon až v roku 1857.¹⁷

Vľavo: Interiér, stav pred rozobratím, foto: M. Sobola. Vpravo: Interiér obnovenej kaplnky, foto: L. Macek

Obnova kaplnky

Nábožensky a ani inak nevyužívaný novobystrický sakrálny objekt postupne chátral, pretože jednak jeho statiku narušili už spomínané lipy a na druhej strane bol k nemu komplikovaný prístup z hľadiska vlastníckych vzťahov k pozemku (súkromný pozemok, záhrada). Statické trhliny na stavbe, široké miestami až 5 cm spôsobili, že objektu hrozila asanácia a zánik. Miestny rodák, historik Marián Liščák dlhodobo upozorňoval na nevyhovujúci technický stav objektu a inicioval jeho obnovu. Takmer v poslednej chvíli bol v spolupráci s tzv. Orleánskou obedienciou¹⁸ Vojenského a špitálskeho rádu sv. Lazára Jeruzalemského, medzinárodnou mimovládnou organizáciou s rytierskymi tradíciami, a obcou Nová Bystrica vypracovaný projekt obnovy kaplnky od architekta Marka Sobolu. Ako metóda obnovy už veľmi staticky narušeného objektu, ktorý nebol pamiatkovo chránený, bola zvolená výstavba repliky s čo najväčším využitím pôvodného stavebného materiálu. Dôležité bolo, aby bola nová stavba postavená tradičnou technológiou a postupmi. Pred rozobratím objektu bol vypracovaný digitálny 3D model kaplnky, ktorý slúžil ako podklad pre vypracovanie projektu obnovy a bolo rozhodnuté, že replika bude postavená na vznikajúcom námestí pred kostolom sv. Jána Krstiteľa.

Pôvodný objekt bol postavený z voľne ložených pieskovcových kameňov, evidentne vyťažených z neďalekej rieky Bystrice, spájaných ílovitou zeminou s prímesou vápna. Záklenky okien a dverí boli murované z plných tehál (na tehlách sa spoľahlivo dala určiť značka „H“)¹⁹. Tehly s najväčšou pravdepodobnosťou pochádzali z neďalekej tehelne v Starej Bystrici, o ktorej existencii vieme z viacerých zdrojov – zo samotných záznamov panstva,²⁰ z rôznych robotníckych účteniek²¹ a z iných dokumentov. Tehly sa využívali najmä pri stavbách panských a cirkevných budov. Okrem toho sa z nich murovali pece a komíny. V Starej Bystrici sa tomuto remeslu venovali remeselníci tehliari.

Pred samotným rozobratím objektu bolo urobených niekoľko sond, či sa pod vrstvami náterov nenachádzajú maľby, avšak s negatívnym výsledkom. Krov bol už nepôvodný, zhotovený z neopracovanej smrekovej guľatiny. Iba malá časť strechy bola pokrytá štiepaným šindľom. Z nejakého dôvodu pri poslednej oprave strechy šindeľ nedokončili, a celú strechu vrátane už sčasti zhotoveného šindľa zakryli pozinkovaným plechom. Na steny bola zvnútra natiahnutá vápenná a zvonku brizolitová omietka, osadili sa nové okná a dvere, ktoré však s objektom typovo neladili.

Orientačná mapka s lokalizáciou pôvodného a súčasného umiestnenia objektu, zdroj: www.google.sk/maps

Replika kaplnky bola omietnutá vápennou omietkou s dodržaním potrebných vrstiev, a obnovená bola aj oblúčikovitá korunná rímsa. Strecha sa zakryla dreveným šindľom z miestneho zdroja. Vežička a jej zastrešenie vychádza z analógie sakrálnych stavieb na horných Kysuciach a pravdepodobne nikdy neslúžila ako zvonica. Buď plnila funkciu komína (pre kachle, ktoré do nej postavili v roku 1829), alebo slúžila iba na odvetrávanie stavby, ako je tomu v súčasnosti. Umiestnenie kachlí, do tak malého objektu (pôdorys má približne 3 x 2 m), bolo určite kuriózne, pretože do kaplnky sa pohodlne zmestilo max 4 – 6 osôb vrátane kňaza.

Ďalej boli na objekte osadené nové okná a dvere (železné), ktorých stvárnenie taktiež vychádza z analógie podobných stavieb z 2. polovice 19. storočia, kedy sa v architektúre už hojne uplatňuje oceľ. Zložené kovové okná umožnili vsadenie vitráží, ktoré sú novotvarom s použitím fragmentov maľovaných skiel s figurálnym motívom z 18. – 19. storočia, ktoré pochádzajú z Nemecka a Litvy.

Z hľadiska autenticity bolo dôležité prezentovať objekt v podobe, v akej bol v čase svojho vzniku. Vzhľadom na jeho veľkosť či pomerne malý význam (ľudová stavba, ktorá sa budovala na niekoľko etáp) sa k nemu nezachovali takmer žiadne archívne materiály, výkresové vôbec. Aj preto bol interiér poňatý ako novotvar rešpektujúci historické obdobie vzniku stavby. Z iniciatívy rádu sv. Lazára bolo rozhodnuté, že kaplnka bude zasvätená sv. Lazárovi z Betánie. Z tohto dôvodu bola do objektu inštalovaná nová socha sv. Lazára z Betánie, ktorý je podľa západnej kresťanskej tradície stvárnený ako biskup.

Socha má v sebe prvky ľudového sochárskeho umenia tak, aby so susednou sochou Panny Márie vytvárala jednotný kompozičný celok. Socha Panny Márie bola odborne zreštaurovaná, odstránili sa nepôvodné mladšie nátery a opravili poškodenia. Ostatný mobiliár – kľakátko či malá skrinka sú neskorobarokové repliky historického sakrálneho nábytku. Kaplnka bola postavená najmä z finančných zdrojov obce Nová Bystrica a rádu sv. Lazára, ale aj z verejnej zbierky, do ktorej prispeli nielen obyvatelia Novej Bystrice, či početní mimo bystrickí darcovia zo Slovenska a ostatných štátov Európy. Všetci darcovia sú uvedení na pamätnej tabuli, osadenej na fasáde kaplnky.²²

Celebranti, koncelebranti, predstavitelia rádu sv. Lazára a Novej Bystrice po posviacke objektu, foto: L. Macek

Dňa 30. augusta kaplnku požehnal pražský arcibiskup a český prímas kardinál Dominik Duka OP, generálny kaplán rádu sv. Lazára za účasti žilinského diecézneho biskupa, Mons. Tomáša Galisa a 50. veľmajstra Orleánskej obediencie rádu sv. Lazára, grófa Jána Dobrzenského z Dobrzenicz, ktorý je zároveň aj českým veľkopriorom svätolazárskeho rádu.²³ Spomedzi významných hostí sa slávnosti zúčastnil Jeho Jasnosť knieža Karel Schwarzenberg a viacerí zástupcovia rehoľných rádov: kapucíni a dominikáni, ako aj členovia duchovných a rytierskych rádov pôsobiacich na Slovensku a v Českej Republike (Maltézsky rád, Nemecký rád, pápežský rád sv. Silvestra).²⁴

Po požehnaní kaplnky bola do schránky pod krížom na vežičke kaplnky vložená časová kapsula, obsahujúca fundačnú (zakladajúcu) listinu,²⁵ ktorú podpísali: gróf Dobrzenszký z Dobrzenicz, Jeho Eminencia kardinál Dominik Duka OP, žilinský diecézny biskup Mons. Tomáš Galis a starosta Novej Bystrice, Jozef Balačin. Spolu s listinou bola do schránky vložená aj bronzová pamätná medaila, ktorú k príležitosti posviacky vydala obec Nová Bystrica, spolu s novou, nepoužitou sadou euromincí ročníka 2015.²⁶ Slovenská pošta k posviacke kaplnky vydala poštový lístok s prítlačou a príležitostnú poštovú pečiatku.²⁷

autor: Marek Sobola
zdroje