Z histórie: O rode Kubicovcov z Kysuckého Nového Mesta

Ján bol s Radoľskými v príbuzenskom vzťahu, pretože v spomínanom roku sa oženil s Katarínou, dcérou Mikuláša Radoľského. V roku 1672 mu matka Dorota Kubicová prenechala chalupu, v zázname sa žiaľ nespomína jeho otec ani ďalší príbuzní, preto zatiaľ nie je možné určiť, v akom príbuzenskom vzťahu bol k ďalším Kubicovcom.

V roku 1672 bol jeden Kubica zapísaný v mestských knihách ako mestský desiatnik. V zázname nie je uvedené jeho krstné meno, pri mene Kubica je však dopísané, že bol hrnčiarom. V roku 1678 sa spomínajú hneď dvaja hrnčiari Kubicovci – cechmajster Mikuláš a majster Juraj. O Mikulášovi sa zachovalo len veľmi málo údajov. V roku 1690 bol zapísaný v urbári budatínskeho panstva ako želiar. Mikulášov syn Ján bol viackrát zvolený za senátora a v roku 1720 aj za richtára. Bol dvakrát ženatý, druhá manželka Barbora Snežnická v roku 1739 vo svojom spore so Zuzanou Susedíkovou žiadala jej potrestanie za to, že Zuzana, hoci „len remeselníčka a hofierka“, nepreukazovala patričnú úctu Barbore, „meštianke a manželke radného pána“. Dcéra Katarína z manželstva s Barborou sa vydala najskôr za šľachtica Jána Zbiňovského, syna Ondreja Zbiňovského zo Zbyňova, po jeho smrti za Františka Vitulaya, syna Václava Vitulaya, správcu soľného úradu v Čadci.

Z prvého manželstva so Zuzanou Vangelovou mal Ján synov Mikuláša a Juraja. Obaja synovia sa aktívne podieľali na mestskej správe, Mikuláš bol za boženíka zvolený už v roku 1729, obaja boli viackrát zvolení za senátora a dosiahli aj na najvyšší úrad richtára. Juraj ako aktívny senátor v úrade v roku 1787 zomrel, a preto bolo potrebné zvoliť nového senátora. Mikuláš, ktorý sa narodil v roku 1705, pôsobil v službách Suňogovcov, za čo ho najskôr v roku 1735 Anton Suňog oslobodil z poddanstva, od všetkých sedliackych prác a spod zemepanskej jurisdikcie a udelil mu slobodu sťahovania, a napokon 28. októbra 1741 získal od Márie Terézie armáles pre seba, manželku a všetkých potomkov. Prvýkrát sa oženil v roku 1723 s Annou, dcérou Šimona Turiaka. Z tohto manželstva mal Mikuláš 12 detí, z ktorých sa dospelosti dožili synovia Mikuláš, Jozef a Ján a dcéry Mária a Terézia. Necelý rok po Anninej smrti, v januári 1751, sa oženil so Zuzanou Magdalénou, dcérou Jána Henricha Pinu zo Žiliny, s ktorou mal syna Ignáca a dcéry Annu a Evu.

V roku 1728 prispel na zhotovenie oltára sv. Františka v žilinskom kostole sv. Barbory a zabezpečil aj maliara stĺpov alebo sôch. Neskôr, v roku 1751, dal pred kostolom postaviť kríž. Spolu s manželkou Zuzanou Pinovou kúpil v roku 1752 dom na žilinskom rínku od dedičov Mikuláša Rajčana, v roku 1754 kúpili v Žiline sad s rybníkom. V roku 1755 sa spomína ako syndicus žilinských františkánov. V tom istom roku bol spísaný všetok jeho majetok, ktorý tvoril dom na rínku, sedem rolí, dve záhrady, majer a sad, to všetko v hodnote približne 1200 zlatých. K spísaniu majetku došlo pravdepodobne kvôli jeho úmrtiu, určite zomrel pred novembrom 1758, pretože vtedy sa jeho vdova Zuzana v Žiline vydala za šľachtica Jána Šimonfyho z Trnavy.

V Kysuckom Novom Meste dal Mikuláš Kubica v roku 1738 postaviť kaplnku Panny Márie, ktorá sa nachádzala juhozápadne od Dolnej brány. Kaplnka bola neskôr prestavaná na kostol, v ktorom je dodnes zachovaný erb Kubicovcov na pamiatku fundátora pôvodnej kaplnky.

Mikulášovi synovia postupne z Kysuckého Nového Mesta odišli,v meste zostal len najstarší Mikuláš, ktorý tu v roku 1774 zomrel. O pokračovanie rodu sa zaslúžil predovšetkým najmladší syn Ignác, ktorý sa usadil v Melčiciach neďaleko Trenčína. Z jeho potomkov zvlášť vynikol vnuk Pavol, vyštudovaný právnik, dlhé roky pôsobiaci v správe Trenčianskej stolice, v rokoch 1867 až 1890 ako hlavný župan a v revolučných rokoch 1848‐1849 bol členom uhorského parlamentu. Úplne posledným členom šľachtickej línie Kubicovcov spätým s Kysuckým Novým Mestom bola Helena, dcéra Valentína Kubicu a Ignácova pravnučka. Helena sa narodila v roku 1853 v Horných Obdokovciach. Vydala sa za Arnolda Čelku z Kysuckého Nového Mesta, kde v roku 1896 zomrela a bola pochovaná v čelkovskej hrobke pristavanej ku kostolu Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

V roku 1678 sa okrem cechmajstra Mikuláša Kubicu spomína aj hrnčiarsky majster Juraj Kubica. Príbuzenský vzťah medzi Mikulášom a Jurajom nie je zatiaľ známy, sú však isté náznaky, že mohli byť bratia. V roku 1698 totiž mestská rada vyšetrovala Jána Kubicu, ktorý potajomky bral peniaze svojmu otcovi zo štrichu, pričom zámok si otváral klincom. Ukradnuté peniaze si schovával u Mikuláša Kubicu, ktorý svojho strýka na krádež neupozornil. Obaja boli odsúdení na pokutu na nové zvony. Hoci sa meno Jánovho otca nespomína, je možné, že dotyčný Ján bol synom cechmajstra Mikuláša Kubicu, narodený v roku 1677, a Mikuláš synom Jána Kubicu, narodený v roku 1667, a teda Jurajov synovec. To by znamenalo, že Mikuláš st. Bol bratom Juraja Kubicu.

V roku 1694 Juraj Kubica žaloval Barboru Brečkovú, že jeho manželku obvinila z krádeže konope. Keďže Barbora Brečková nemohla svoje tvrdenie dokázať, mestská rada rozhodla, že sa musí Jurajovej manželke ospravedlniť, a keby niekedy v budúcnosti svoje obvinenie zopakovala, bude ako chudobná žena, ktorá nemá z čoho zaplatiť pokutu, potrestaná na pranieri (trlicou). V rokoch 1717 až 1718 sa pred mestskou radou pomerne často riešili spory medzi Jurajom a jeho synovcom Mikulášom, synom Jurajovho brata Jána. Ján bol v roku 1717 už mŕtvy. Jeho syn Mikuláš pred mestskou radou dosvedčil, že kedysi aj s otcom kúpili od strýka Juraja polovicu kubicovskej želiarskej chalupy (tu v zmysle gazdovstva) bez domu a humien, ktoré zostali Jurajovi, preto k svojej čiastke prikúpili nový dom aj s humnami.

Pavol Kubica (Zdroj: www.wikimedia.org)V roku 1717 Juraj s Mikulášom,svojim „bratankom“, pred mestskou radou žiadali, aby sa medzi nich dvoch rozdelili kopanice, ktoré patrili ku kubicovskej chalupe. Mestská rada s tým súhlasila, pričom každý si mal vybrať časť podľa svojej vôle. No už v nasledujúcom roku sa Mikuláš pred mestskou radou sťažoval, že Juraj zoral celú kubicovskú kopanicu v Suľkove, teda aj Mikulášovu čiastku. Navyše mal vraj Juraj otvoriť zámok na Mikulášovom humne a zobrať mu obilie. Mestská rada však odmietla tento spor riešiť, a žiadala Juraja a Mikuláša, aby sa dohodli medzi sebou. Juraj bol v tom čase zvolený za cechmajstra, a tak mestská rada tiež rozhodla, že žiaden člen cechu ho nesmie obviňovať zo zlodejstva. Kvôli nejakému hnevlivému prejavu (záznam to bližšie nerozvádza) mal Juraj zaplatiť pokutu na kostol. Na konci roku 1718 Mikuláš zomrel a Juraj s jeho vdovou, „se swu newestu“, predstúpil pred mestskú radu, aby sa dohodli na deľbe kopaníc na Trstenci.

Kubicovci, hoci boli želiarmi, zrejme nepatrili k chudobným ľuďom, pretože podľa daňových súpisov boli povinní platiť dane. V roku 1715 boli v súpise zapísaní Juraj Kubica, Ján Kubica a Mikuláš Kubica. Ich identifikácia je pomerne jasná – Juraj je hrnčiarsky cechmajster, Ján je senátor, syn cechmajstra Mikuláša Kubicu, len pri Mikulášovi sú dve možnosti – buď je to cechmajster Mikuláš, ktorý zomrel v roku 1716, alebo Jurajov synovec Mikuláš, syn Jána Kubicu, ktorý zomrel v roku 1718.

Juraj Kubica niekoľkokrát zastával úrad cechmajstra hrnčiarskeho cechu. Z druhého manželstva s Barborou Hatinovou mal dvoch synov. Juraj a Ján sa rovnako ako otec stali hrnčiarmi a spomínajú sa menovite v roku 1751 pri spisovaní cechových artikulov, pričom Ján bol v tom čase cechmajstrom. Ako hrnčiari sa spomínajú aj v matrike – Ján v roku 1740 pri úmrtí svojho dieťaťa a Juraj v roku 1742 pri svojom druhom sobáši so Zuzanou Majtánovou. V hrnčiarskej tradícii pokračovali Jurajovi potomkovia. Syn Ondrej bol podľa zápisu v knihe artikulov v roku 1804 zvolený za firmajstra, hrnčiarom bol podľa matričného záznamu z roku 1844 aj jeho syn Ondrej. Ondrej st. Zomrel v roku 1836. Po jeho smrti vnučka Anna, dcéra Zuzany Kubicovej, predala svojmu strýkovi Ondrejovi ml. polovicu hrošovskej chalupy aj so všetkým príslušenstvom. V súpise remeselníkov v Kysuckom Novom Meste z roku 1828 je zapísaný len jeden hrnčiar Ondrej Kubica, hoci v tom čase žili otec aj syn. Zápis sa pravdepodobne týka Ondreja ml., pretože jeho otec v tom čase mal už 74 rokov a remeslo zrejme nevykonával.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>

Mgr. Danka Majerčíková