O historickej architektúre v Kysuckom Novom Meste

Na východnej strane Námestia slobody je zachovaný súvislý pás staršej zástavby s prízemnými arkádami, tzv. laubňami alebo podlubím. Najstaršie zobrazenie budov na votívnom obraze v kostole sv. Jakuba však ukazuje, že domy boli v 18. storočí bez arkád. Domy sú tu zobrazené s plnou čelnou stenou s bránou na prízemí.

Pohľad na Námestie slobody v roku 1914 (Zdroj: Kysucké múzeum)

Arkády boli vybudované neskôr, ako to dokazuje aj archeologický výskum z roku 1994, kedy bolo pri domoch s arkádami na úrovní pilierov nájdené základové kamenné murivo, pozostatok pôvodného plného múru. Kedy sa tak stalo je otázne, votívny obraz možno len rámcovo datovať do obdobia okolo polovice 18. storočia.

Obraz zachytáva na východnej strane námestia trojicu veľkých domov. Tým zodpovedá trojica domov č.p. 162 až 164. Fotografia spred veľkého požiaru v roku 1904 ukazuje tieto domy ešte s pôvodnými, prevažne barokovými fasádami a s kruhovými arkádami.

Votívny obraz v kostole Panny Márie v Kysuckom Novom Meste (Zdroj: KPÚ Žilina)

Dom č.p. 163

Keď sa v roku 1992 pripravoval materiál Inventarizácia objektov pamiatkovej zóny Kysucké Nové Mesto, dom č.p. 163 sa dočkal podrobnejšej obhliadky. Podľa autorov materiálu najstaršiu fázu tohto domu možno datovať už do prvej polovice 16. storočia, kedy vznikol jednopodlažný kamenný objekt sieňovej dispozície so sieňou vpravo, z ktorej sa prechádzalo do dvora, s komorou a čiernou kuchyňou vľavo a s pivničným suterénom prístupným z ulice.

V prvej polovici 17. storočia prešiel objekt veľkou renesančnou prestavbou, pri ktorej bola sieň zaklenutá valenou tehlovou klenbou. V tomto období vznikli aj dva renesančné kamenné portály, dnes sekundárne osadené. Celý suterén bol zaklenutý kamennými valenými klenbami a vstupovalo sa doň novým schodiskom. V tomto čase mal byť podľa autorov Inventarizácie dom rozšírený o priestor s podlubím, čo však novšie poznatky vyvracajú. Rovnako nesprávne je datovanie dreveného stropu v zadnej miestnosti do obdobia renesančnej prestavby. Na jednom tráme je totiž zachovaný nápis, podľa ktorého strop dal zhotoviť Ondrej Fusek s manželkou Alžbetou Borčickou, pričom je tu uvedený aj dátum 6. máj 1748. Originálny nápis je v latinčine a znie: „Aedificavit S.D. Andreas Fusek cum contoralis sua D. Elizabetha Borcsicky. Anno 1748 die 6. Mai.“

Nápis naznačuje, že v roku 1748 bol dom prestavaný alebo opravený, pravdepodobne po poškodení požiarom. Možno práve pri tejto prestavbe došlo k pristavaniu ďalšieho podlažia, ktoré bolo prístupné po točitom schodisku v zadnej časti siene. Sieň bola zároveň rozdelená tehlovou priečkou so sekundárne osadeným kamenným renesančným portálom na dva priestory. Autori inventarizácie túto prestavbu síce datujú do poslednej štvrtiny 18. storočia, votívny obraz však ukazuje už poschodový dom. Keďže maliar venoval precíznu pozornosť rôznym detailom, obraz dáva pomerne presnú predstavu o vzhľade domu, ktorý mal barokovú fasádu s dvojosím priečelím a bránou v prízemí, so sedlovou strechou so štítom s dreveným debnením a výraznou podlomenicou.

Do začiatku 20. storočia sa výzor domu výrazne nezmenil s výnimkou prízemia, ktoré dostalo dva oblúky arkád. Fasáda podľa starej fotografie zostávala hladká, na rozdiel od obrazu členená trojicou okien, s korunnou rímsou pod valbovou strechou. Požiar v roku 1904 dom výrazne poškodil, nedotkol sa však vyrezávaného stropu na prízemí. Pri následnej oprave bola uličná fasáda secesne upravená a doplnená balkónom, arkády upravené na pravouhlé s rovným železobetónovým stropom. V tejto podobe sa dom zachoval dodnes.

Pohľad na domy na Námestí slobody pred rokom 1901 (Zdroj: Kysucké múzeum)

O jeho majiteľoch sú zatiaľ len sporadické údaje. V roku 1748 ho vlastnil Ondrej Fusek s manželkou Alžbetou Borčickou. Ondrej bol synom Adama Fuseka, ktorý v roku 1741 získal od Márie Terézie armáles pre seba a svojho syna Ondreja. Fusekovci pochádzali z rodu Bielek a pôvodné prímenie Fusek prijali ako rodové meno. V roku 1875 bola majiteľkou domu Justína Lacková, vdova po Ondrejovi Melišovi, v roku 1911 jej syn Ján Meliš. Podľa sčítacích hárkov z roku 1930 bol vlastníkom domu Ján Hohoš. Pravdepodobne ho kúpil len nedávno, keďže sčítacie hárky uvádzajú, že sa do mesta prisťahoval práve v roku 1930. Ján Hohoš bol rodákom z Kysuckého Nového Mesta, no ako hlavný lesný radca Štátnej správy v Budapešti dlho pôsobil mimo svojho rodiska. Neskôr dom vlastnili jeho dcéry Cecília a Alžbeta. Ďalší byt v dome prenajímal Michalovi Zámečníkovi pôvodom z Nesluše, notárovi v Kysuckom Novom Meste, ktorý v byte býval s manželkou Margitou Žabkovou a jej dvoma mladšími súrodencami.

Dom č.p. 164

Vedľa stojaci dom č.p. 164 má podľa Inventarizácie dvojtraktové stredoveké jadro, v renesancii rozšírené o ďalší trakt, pričom v poslednej štvrtine 19. storočia mal byť objekt zásadne prestavaný v eklektickom štýle. Votívny obraz ukazuje poschodový dom s bránou a s dvoma oknami na poschodí, so sedlovou strechou s dreveným debneným štítom. Vedľa domu je prieluka. Keďže na začiatku 20. storočia mal dom podstatne širšie priečelie, pri niektorej zatiaľ nedatovanej prestavbe bol rozšírený, pričom zabral priestor tejto prieluky.

Fotografia spred roku 1904 ukazuje dom so širokým štvorosým priečelím, členeným kordónovou rímsou, na prízemí tri kruhové fasády a bosované nárožie, poschodie členila vertikálna lizéna, okná lemovali šambrány a pod valbovou strechou obiehala kordónová rímsa. Pri požiari v roku 1904 zhorela strecha a poškodené bolo aj poschodie domu. Následne došlo k veľkej prestavbe objektu, ktorá zostala zachovaná dodnes. Prestavba výrazne zmenila vzhľad fasády, okrúhle arkády boli prestavané na pravouhlé a rytmus okien zásadne pozmenený, keď pôvodné štyri okná nahradili tri dvojice okien s výraznými nadokennými aj podokennými rímsami. Strecha dostala sedlový tvar s hrebeňom rovnobežným s uličnou čiarou. Posledným veľkým zásahom do podoby domu bola moderná dostavba strešných arkierov.

V roku 1875 bol majiteľom domu Jozef Stern, od neho dom získal Eugen Vondráček, zapísaný ako majiteľ v roku 1911. V roku 1930 bol vlastníkom domu Adalbert Ďurana, ktorý v dome žil s manželkou. Adalbert pochádzal z pôvodne šľachtickej rodiny, Ďuranovci získali armáles už v roku 1622. Narodil sa v roku 1895 v Kysuckom Novom Meste a v dome, kde mal zriadený obchod s miešaným tovarom, býval spolu s manželkou a dvoma sluhami. Druhý byt v dome prenajímal svojmu švagrovi Antonovi Bielekovi. Anton sa narodil v roku 1873 v Kysuckom Novom Meste. Podobne ako Adalbert mal aj on šľachtický pôvod, jeho predkovia dostali od cisára Jozefa II. potvrdenie svojho šľachtického pôvodu. Živil sa ako obchodník s dobytkom a v prenajatom byte býval s manželkou a dcérou.

Pohľad na domy na Námestí slobody tesne po požiari v roku 1904 (Zdroj: Kysucké múzeum)

Dom č.p. 162

Dom č.p. 162 sa ako jediný z tu opisovaných domov v Inventarizácii nespomína, takže jeho vývoj možno dokumentovať len podľa zachovaných obrazových materiálov. Na votívnom obraze je zachytený ako poschodový dom s bránou a dvojicou okien na poschodí, so sedlovou strechou s dreveným štítom s podlomenicou. Dom si svoju barokovú podobu zachoval v takmer nezmenenej podobe až do začiatku 20. storočia.

Pred požiarom v roku 1904 mal hladkú fasádu bez výzdoby s dvojicou okien a sedlovú strechu s dreveným debneným štítom s podlomenicou a polkružím. Jediným zásahom do jeho vzhľadu boli okrúhle arkády v priečelí. Aj tento dom poškodil požiar v roku 1904, a následná prestavba výrazne zmenila jeho podobu. Pôvodné okrúhle arkády zmenené na pravouhlé, poschodie dostalo dve dvojice okien so štukovými šambránami, oddelené od seba pozdĺžnym štukovým zrkadlom. Nová sedlová strecha mala hrebeň rovnobežný s uličnou čiarou.

Pohľad na Námestie slobody pred rokom 1918 (Zdroj: Kysucké múzeum)

Na rozdiel od domov č.p. 163 a 164 bol však dom č.p. 162 v 20. storočí výrazne prestavaný, pričom úpravy úplne zotreli jeho historický charakter. Dnešná fasáda je hladká, bez akýchkoľvek architektonických prvkov, s dvoma typizovanými modernými oknami. V roku 1884 sa ako majiteľ domu spomína Ignác Malovec a Ján Hill, v tom čase žijúci na Orave, pričom pôvodným majiteľom bol Ondrej Hill. V sčítacích hárkoch z roku 1930 dom nie je uvedený, no v neskorších nedatovaných záznamoch sa ako majitelia spomínajú Ondrej Kavacký a Ľudmila Starinská.

Dom č.p. 161

Vedľa domu č.p. 162 leží dom č.p. 161. Ak tri veľké domy na votívnom obraze identifikujeme ako dnešné domy č.p. 162 – 164, potom dnešný dom č.p. 161 môžeme stotožniť s menším domom vľavo od trojice, smerom ku kostolu sv. Jakuba. Aj tento dom je poschodový, je však trochu nižší a užší ako susedné domy, a mierne ustupuje od uličnej čiary. Má dvojosé priečelie s bránou v prízemí, sedlovú strechu s dreveným štítom s podlomenicou. Na začiatku 20. storočia je dom takmer nezmenený, len priečelie je trojosé, aj strecha je rovnaká. Tento dom zaznamenal po požiari v roku 1904 najväčšiu zmenu, pretože bol obnovený už len ako prízemný s dvoma veľkými arkádami so segmentovým ukončením a s jednoduchou sed‐ lovou strechou s hrebeňom rovnobežným s uličnou čiarou.

V roku 1875 dom patril Ignácovi Majdákovi, ako majiteľ sa spomína ešte v roku 1884, od neho dom získal Pavol Brodňan Juráček, uvedený ako majiteľ v roku 1911. Pavol bol majiteľom domu aj v roku 1930, podľa sčítacích hárkov žil v dome spolu s manželkou a dcérami. V dome mal zriadený obchod s miešaným tovarom.

Svadobčania na námestí v KNM. Nedatované, asi 30te roky 20. storočia (Zdroj: Zbierka pani Ivany Moravčíkovej)

Dom č.p. 165

Vedľa domu č.p. 164 leží dom č.p. 165. V dnešnej podobe je to prízemný dom s dvojosovou bosovanou fasádou, s arkádami so segmentovým ukončením a s dlhým dvorovým jednotraktovým krídlom. Aj on má však zrejme podstatne staršiu históriu, než ako naznačuje dnešný vzhľad. Na votívnom obraze pravdepodobne zodpovedá domu, ktorý je od trojice veľkých domov oddelený prielukou. Pôvodne to teda bol poschodový dom s dvojosou fasádou a bránou v prízemí, so sedlovou strechou s dreveným štítom s podlomenicou. Na začiatku 20. storočia mal dom už celkom odlišný vzhľad, na ktorom sa zrejme podpísali predošlé požiare. Dom mal nízke prízemie s predsunutým nízkym poschodím položeným na troch hranatých pilieroch, hladkú fasádu bez architektonických prvkov s malými okienkami. Po požiari bol dom výrazne prestavaný, v tejto podobe sa zachoval dodnes a bol zaradený do pamiatkovej zóny.

V roku 1875 bol majiteľom domu Ondrej Bielek st. s prímením Habeš. Aj on mal šľachtický pôvod, rôzne línie Bielekovcov získali v roku 1783 od Jozefa II. potvrdenie svojho šľachtického stavu, medzi nimi aj Ondrej Bielek zvaný Habeš. Ondrej Bielek st. bol majiteľom domu aj v roku 1881.

Niekedy pred rokom 1911 sa dom dostal do vlastníctva Petra Bieleka, ktorý bol ako majiteľ zapísaný v pozemkovej knihe. Peter Bielek (*1857) pochádzal z inej šľachtickej línie rodu Bielek s prímením Kurik. V dome mal zriadený obchod s mäsom, ako dokazuje nedávno odhalený nápis nad arkádami „Bielek Peter meszaros es hentes“, čo znamená mäsiar a údenár. V roku 1930 dom vlastnil Petrov syn Vojtech, takisto mäsiar, a pôvodný vývesný štít svojho otca dal premaľovať na nový so svojim menom, ako dokazuje fotografia z 30. rokov 20. storočia.

Dom Petra Bielika v súčasnosti, s objaveným nápisom (Zdroj: Peter Kvasnica)

Votívny obraz zachytáva podobu mesta okolo polovice 18. storočia, teda v období jeho vrcholného rozkvetu. O prosperite mesta svedčia okrem reprezentačných budov ako kostol či radnice aj meštianske domy, ktoré sú z veľkej časti murované a poschodové. Mesto však spustošilo viacero veľkých požiarov, z nich najväčšie boli v rokoch 1748, 1823 a 1904.

Po požiaroch boli mnohé pôvodne poschodové domy obnovované len ako prízemné, najvýraznejšie sa to prejavilo práve po požiari v roku 1904. Časom tiež pribúdalo viac drevených domov, a mesto tak postupne strácalo pre mestské osídlenie charakteristickú vysokú viacpodlažnú zástavbu a nahrádzala ju nízka prízemná zástavba roľníckeho typu.

Mgr. Danka Majerčíková

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>