Významní rodáci: Neznámi bratia Sekáčovci z Turzovky

K menej známym, hoci o to významnejším rodákom, patria bratia Sekáčovci z Turzovky.

Straším z dvojice bratov bol Vincent Sekáč

Narodil sa v sobotu 10. mája 1872 v Turzovke (v tom období pod maďarským názvom Turzófalva) ako Szekács Vincze. Vincent Sekáč sa narodil do rodiny Jána Sekáča (v matričných záznamoch uvedený ako Szekács János) a jeho manželky Vilmy Bellony/ Belloni, ktorá mala taliansky pôvod. Vincent Sekáč bol hneď nasledujúci deň 11. mája 1872 pokrstený v miestnom kostole. V Turzovke vyrastal až do veku osem rokov, kedy odišiel na štúdiá. Najskôr navštevoval gymnázium v Bratislave. Počas študentských rokov bol jeho priateľom a „konškolárom“ (spolužiak) Vavro Šrobár, neskorší československý minister s plnou mocou pre správu Slovenska. V čase svojich gymnaziálnych štúdií zároveň miništroval v Blumentálskom kostole v Starom Meste. Po skončení štúdia gymnázia začal študovať teológiu v Ostrihome a Trnave. Keďže si však chcel založiť rodinu, rozhodol sa pre zmenu svojho kariérneho nasmerovania a z univerzity po roku odišiel.

Bratia Sekáčovci na rekreácii vo Vysokých Tatrách v 30. rokoch (Zdroj: archív Kysuckého múzea)

Následne prestúpil na Banskú akadémiu v Banskej Štiavnici, kde štúdium úspešne ukončil a stal sa lesným inžinierom. V ére rakúsko‐uhorskej monarchie pracoval na viacerých lesných stavbách a stal sa z neho skúsený a uznávaný lesný inžinier.

Z hľadiska regionálnych dejín Kysúc, má najväčší význam skutočnosť, že bol projektantom lesnej železnice medzi pílou v Oščadnici a dolinou Chmúra. Podľa slov jeho vnučky Eleny Androvičovej, bolo jeho najväčšou bolesťou: „že jeho 18 m (pozn. myslí sa tým 18 metrov dlhý rysovací papier technického výkresu projektovanej lesnej železnice ) dlhý projekt, ktorý počítal a rysoval s toľkou láskou pol roka, zostal bez odmeny. Nezaplatila ho ani Viedeň, ani Praha.“

V ranných rokoch Československa bol jedným z adeptov na ministerské kreslo. V roku 1922 odišiel z Československa do Budapešti. Počas svojho pôsobenia v Maďarsku vykonával viacero verejných funkcií, okrem iného aj funkciu ministerského radcu na ministerstve poľnohospodárstva a lesníctva v Budapešti. Napriek plneniu verejných funkcií a trvalom bydlisku v Maďarsku, opakovane chodieval na návštevy na Slovensko. Cieľom jeho návštev bol nielen jeho mladší brat Ján Sekáč, ale často i poľovačky v tuzemských lesoch.

S lesmi bol Vincent Sekáč spojený nielen profesne, ale i v rámci svojich voľnočasových záľub. Ako nadšený poľovník sa viackrát zúčastnil lovov v rôznych častiach Slovenska obvykle severného, nezriedka dokonca na rodných Kysuciach. A práve svoje zážitky zhrnul do svojej knihy nazvanej Z poľovníckych spomienok (pozn. kniha bola pôvodne napísaná nemecky a maďarsky), ktorú napísal v Budapešti v roku 1942, v čase kedy odišiel do penzie.

V jednej zo statí s názvom „Môj posledný diviak“ Vincent Sekáč spomína na pre neho pamätnú poľovačku na rodných Kysuciach (pozn. text nechávame v pôvodnej dikcii): „Jedného zasneženého a bezveterného dňa roku 1917 pozvaly mňa, moji poľovný priatelia tešínsky neb. major B.H a profesor hudby O.S. na poľovačku diviakov ich turskeho r.. Pozvaniu som s radosťou zadosť učinil lebo poľovačka na čiernu zver s dobrými a smelými psami patrila k mojim najkrajším poľovačkám. Za rána na poľovačku vytýčeného dňa som zo Žiliny do Turza (pozn. skomolený dobový maďarský názov Turzovky Turzofalva) a odtiaľ na vopred určené miesto, kde ma už lovecká spoločnosť čakala. Tu dojdúc ako náhle poľovníci zaujali svoje vopred určené miesto, zaznel zvuk poľovníckej trúby, po ktorom boli moji na ďalekým okolí známi psi z vodidla spustení a honka bola zahájená.

Vincent Sekáč počas jednej zo svojich poľovačiek (Zdroj: Archív KM)

Krátko po ozvene trúby zahliadli psy zver v húštine a ostro začali štekať. Poneváč zdvihnutá zver húštinu neopustila a len v nej sa koritila a ja som ju uzreť nemohol, zvedavý som ostal prečože psi štekajú, opustil som moje stanovište a postavil som sa na iné miesto, odkiaľ bol dobrý výhľad a tuná som čakal. Sotva som zaujal svoje nové stanovište, napriek bezvetriu, z jedného blízko stojaceho, vysokého a už po zem konáristého smreku, sneh sa začal sypať. Pátrajúc príčinu tohto zjavu všelikade som pozoroval. Medzitým na moje prekvapenie sa rozohnuly spodne vetvy smreku a spoza nich pod smrekom zjavila sa zasnežená hlava jedného ohromného diviaka, ktorý zastal na mieste, začal vetriť a nehybne mňa pozoroval. Tento okamih keď som ho zočil, zdvihnul som pušku, na mušku som ho vzal a strelil som.

Kniha Vincenta Sekáča mapujúca jeho poľovnícke spomienky (Zdroj: zbierkový fond Kysuckého múzea)Na rachot mojej pušky diviak, jako bleskom šľahnutý, klesol a roztiahol sa na bielom katafalku (pozn. vyvýšené pietne miesto na vystavenie nebožtíka, či rakvy). Potom šťastne a pyšno som ku nemu išiel, koniec pohonu zatrúbiť dal, a po odznení trúby diviaka na stanovene shromadište zaviesť som dal, kde aj ja som išiel. Tu po pohonu na zvuk trúby shromaždený poľovníci pekný úlovok obstúpili a z kliska ozreli, pri čom som rozpovedal jeho ulovenie. Váha jeho bez vnútorností obnášala 200 kg. Úlovok bol potom na sánky naložený a domov zavezený. Poneváč na priestore poľovného revíra viac pohonov na diviakov nebolo, ďalší hon sme zastavili a poľovačka sa týmto aj skončila. Po krátkom odpočinku poľovní kamaráti sa rozlúčili a domov pobrali. Čo sa mňa týka, ďakujúc za trvalú pamäť na ulovenie kolosa a odobrajúc sa od báječného okolia, chvojku za čiapku po bral som sa tiež domov. Pretože už sotva budem mať príležitosť poľovať na diviakov, myslím, že to bol posledný diviak v mojom živote, ktorého pamiatka mi večne nezapomenuteľná ostane. Takto sa skončilo ulovenie môjho posledného diviaka.“

Za svoje zásluhy a prácu na rozmanitých lesných projektoch mu bol udelený titul „méltoságos“ (pozn. v preklade z maďarčiny: dôstojný. Jedná sa o čestný titul, pred rokom 1945 spojený s platovou triedou vyplácanou štátom). Hrôzy 2. svetovej vojny prežil Vincent Sekáč v Budapešti.

Počas komunistickej vlády Mátyása Rákosi v Maďarsku predstavoval tento titul akúsi spoločenskú stigmu a Vincent Sekáč sa dostal na zoznam proskripovaných (pozn. prenasledovanie, vypovedanie do vyhnanstva).

Z tohto dôvodu bol Vincent Sekáč aj s manželkou nútene deportovaný z Budapešti do Békešskej Čaby (pozn. župné mesto nachádzajúce sa v juhovýchodnom Maďarsku. Svojho času v meste existovala početná komunita dolnozemských Slovákov). V rámci svojho vylúčenia dokonca 4 roky nedostával penziu. Pod vplyvom diania v komunistickej Maďarskej ľudovej republike sa rozhodol presťahovať do Československa a nový domov našiel v Bratislave. Tu vo veku úctyhodných 97 rokov zomrel krátko pred Vianocami 19. decembra 1969. Následne bol pochovaný na cintoríne v Slávičom údolí.

K významným a menej známym kysuckým rodákom patril aj jeho takmer o 10 rokov mladší brat Ján Sekáč

Ten sa narodil 8. marca 1882 v Turzovke. Detaily z jeho ranného detstva nie sú bližšie známe. Gymnaziálne štúdia však absolvoval na gymnáziách v Žiline a Nitre. Následne začal študovať právo v Bratislave. Časť svojho univerzitného štúdia absolvoval v Kluži (v dnešnom Rumunsku). Sudcovsko‐advokátsku skúšku zložil v Budapešti. Následne nastúpil na vojenskú službu a od roku 1905 bol dobrovoľníkom pri vojsku, kde pôsobil ako vojenský sudca. V zlomovom období posledných mesiacov roku 1918 sa stal štábnym kapitánom justičnej služby v rámci vznikajúcej československej armády. Po vzniku Československa zostal na území republiky a pôsobil v Košiciach, kde pracoval ako pravotár (pozn. dobový výraz pre advokáta).

Ján Sekáč spolu s ďalšími slovenskými županmi (Zdroj: Osvobozené Slovensko)

Výrazný zlom v jeho kariére nastáva vo februári roku 1919, kedy sa stal menovaným županom Abovsko‐turnianskej župy (pozn. administratívna jednotka v období 1. ČSR v existujúca v období 30. 10. 1918 až 21. 9. 1922. Vznikla vyčlenením zo severnej časti niekdajšej uhorskej Abovsko‐turnianskej župy. Jej sídlo sa nachádzalo v Košiciach).

Vo svojej dobe patril Ján Sekáč vôbec k prvým právnicky vzdelaným Slovákom pracujúcim pre administratívnu správu novej republiky. Zároveň bol jedným z prvých predstaviteľov československej vlády v Košiciach. Na čele Abovsko‐turnianskej župy stál až do októbra roku 1920. Počas svojho pôsobenia v Košiciach sa zapojil napríklad do založenia tzv. „Československého domu – účastinárskej spoločnosti“ Svoje županské skúsenosti z východu Slovenska zužitkoval vo svojej novej funkcii, kedy v období rokov 1922 až 1926 plnil úlohy župana Podtatranskej župy (pozn. administratívna jednotka v období 1. ČSR v existujúca medzi rokmi 1923 až 1928. Zvykla sa označovať aj ako Liptovská župa, XIX. župa a neoficiálne aj Podtatranská veľžupa, jej administratívne centrum sídlilo v Liptovskom Svätom Mikuláši. Združovala 12 nasledovných okresov: Ružomberok, Liptovský Svätý Mikuláš, Liptovský Hrádok, Poprad, Kežmarok, Spišská Stará Ves, Stará Ľubovňa, Levoča, Spišská Nová Ves, Rožňava, Revúca, Tornaľa).

Novinový článok informujúci o návrate Jána Sekáča do Bratislavy (Zdroj: Slovák)

V roku 1926 sa stal prednostom oddelenia ministra vnútra v Prahe. O tri roky neskôr (1929) sa stal prednostom samosprávy krajinského úradu. Následne sa stal krajinským viceprezidentom v Bratislave. Okrem úradných povinností sa venoval takisto aktivitám ako člen Valného zhromaždenia Právnickej jednoty Slovenska. Súbežne s tým sa zapájal aj do rozmanitých filantropických aktivít, kedy pravidelne prispieval na dobročinné účely, ako napríklad finančné dary na podporu „Karpatskej Rusi“/ Podkarpatskej Rusi (dnešnej Zakarpatskej Ukrajine), Jiráskovho fondu Slovenského národného divadla a ďalších. Ako 55 ročný v roku 1937 odišiel do dôchodku. Zomrel 8. júna 1962 v Bratislave, rovnako ako jeho starší brat, vo veku 82 rokov.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>

Mgr. Vladimír Homola