Často pritom ide len o súhru okolností, ktoré s danou udalosťou nemajú nič spoločné. Takéto symbolické úkazy však v mysliach ľudí, ktorí zlomové udalosti sami prežili, prípadne o nich len počuli, nechávajú výraznú pamäťovú stopu spojenú práve s medzníkmi dejín.

Spomínané javy tak dotvárajú kontext rôznorodých historických udalostí a nachádzajú si svoju cestu v podobe zápisov do všakovakých dokumentov. Ani Kysuce nie sú výnimkou. Krátko pred vypuknutím prvého celosvetového konfliktu v dejinách ľudstva, ktorý neskôr dostal názov 1. svetová vojna, sa na Kysuciach udialo pár nevšedných úkazov.

Udalosti spojené so studničkou pod horou Girová/Gírová

Kronikár hornokysuckej dediny Čierne, na stránkach pamätnej knihy obce, zachytil udalosti spojené so studničkou pod horou Girová/Gírová. Jedná sa o najvyšší vrch v Jablunkovskom medzihorí, pričom leží len pár kilometrov od dnešnej slovensko‐česko‐poľskej štátnej hranice.

Obec Čierne v 30. rokoch 20. storočia – Na ľavej strane fotografie je pamätník padlým vojakom z Čierneho (Zdroj: archív Kysuckého múzea)

Gírová a husté lesy pod ňou tak tvoria scénu udalostí, ktoré zaznamenal čerňanský rodák nasledovne (pozn. text nechávame v originálnej podobe): „Pod Girovou ktorý vrch je najväčším v okolí i keď jeho končiar 839 m vysoký patrí už do Sliezska, jednako tento patrí do nášho obzoru-nachod sa studienka, ktorá svojou čerstvou vodou napája smädných roľníkov, drevorubačov, pastierov, ba i turistov. Starý gazda Vavrač z blízkych Barín (pozn. osada Bařiny nazvaná podľa rovnomenného vrchu. Dnes sa nachádza na českej strane hranice), ktorá osada viac náleží do Čierneho ako do Sliezska, stál so zalomenými rukami nad studienkou.

Chcel sa napiť, ale keď kľakol na pravé koleno a schýlil sa nad vodu, zhrozil sa. Videl ako voda v studničke viac a viac sa barví do krvava... Teraz stojí nad ňou a šeptá tichú modlitbu... Vedel čo to znamená, stál tu ako zdrevenelý a keď už mohol odtrhnúť nohy od zeme, lebo sa zdalo, že mu zapustili korene do zeme, bežal do chalupy a udychčaný zvestoval: „Zle je, bude vojna!!!“ A keď znova nabral dych, vychrčal zo seba: „Choďte sa podívať ku studničke, čo robí voda!“ Druhú čiastku vety povedal už skoro len pre seba, šeptom, lebo usedal na dubovú stolicu čo stála v izbe pozdĺž steny. V izbe ostal sám, lebo sa všetci po krátkom núkaní kým sa osmelili, vrhli podívať sa ku studničke... Voda bola celkom červená, až penila...“

Mapa s vyznačením polohy obce Čierne a blízkych Bařín spomínaných v kronikárskom zápise (Zdroj : internet)Kronikár v opise udalostí pokračuje nasledovne:

„Starý Vavrač, ktorý skoro ani nedýchal a celkom splynul s tichosťou izby, ani nepozoroval, že slnko už vplulo do ružového západu, zašlo tam za Girovú a šero súmraku stmavilo izbu. Nespal, spomínal. Prebral sa až keď videl, že izba sa naplnila. Stmavilo izbu. Nespal, spomínal. Prebral sa až keď videl, že izba sa naplnila ľuďmi, obyvateľmi celej osady.

Prišli, stáli a mlčali. Bola ich plná izba, nik sa neozval, ba ani nepozdravili jako inokedy, len chlapi dali dolu klobúky, jako v kostole. Bolo samozrejmé, že nik sa neozval, veď starý gazda Vavrač vedel, že prišli k nemu, jako sa deti zhromažďujú k otcovi vo vážnych chvíľach života.

„Bolo to dávno, otec mi vyprával, keď som bol chlapcom, že voľakedy za jeho detstva tiahlo tadiaľto mnoho vojska, i bitky neďaleko. Raz videl jako jeden vojak stojí pri studničke a umýva vo vode skrvavenú šabľu, od vtedy vždy, keď má byť vojna, voda sa v studienke zbarví do krvava. Po prvý raz som ju videl červenú v roku sedemšesdesiat (pozn. letopočet Prusko‐rakúskej vojny, ktorá prebiehala od 14. júna až do 23. júla 1866), keď mala byť vojna s Pruskom: veru aj bola vojna. A teraz zas bude, ľudkovia moji, zas bude vojna!“ Starý Vavrač dokončil. Ľudia sa vytratili z chalupy, keď šli domov, bojazlivo sa obhliadli smerom k studienke, z ktorej šla hrúza... bolo už tma. V noci málokto spal. Bolo jasno hviezdy padali... Bolo to v posledný deň júlový... Bol piatok...“

Ďalšia nevšedná udalosť

Čerňanský kronikár spomína aj inú nevšednú udalosť pred vypuknutím 1. svetovej vojny, ktorá sa stala priamo v dedine. „Pár dní pred tým videli poniektoré ženy z Čierneho neskoro zvečera letieť po nebi hviezdu, ktorá vraj zanechávala za sebou odpoly ohnivý chvost bola to vlasatica, či kométa.“ Tuto kométu, čo by predzvesť blížiacej sa vojny a sfarbenie studničky spomína aj kronikár v susednom Svrčinovci. Lyrický obraz pokoja predvojnového leta narúšajú zmienky o týchto udalostiach.

Svrčinovský kronikár uvádza: „Pamätný rok 1914 sa začínal ako ostatné roky v reťazi času. Prešla pekná jar a vrcholilo horúce leto. Seno už bolo pokosené a uložené na povalách, kde príjemne rozvoniavalo. Občania sa pomaly pripravovali na chudobnú žatvu ovsíka a jačmeňa. Úroda sa ukazovala sľubná. Vetrík ihral s klasmi, ktoré čoskoro mali zaplniť naše stodoly. Chlapi si akosi pomaly, lenivo pripravovali kosy s „hrabkami“ , ktorými mali pripraviť Boží dar do stodoly... Všetko išlo ako obyčajne – a predsa! Sem tam sa pošuškávalo, že vo svete je voľajaké dusno. Starí ľudia spomínali kadejaké znamenia, akési príznaky čohosi, čo sa nedalo dobre vysloviť. Na Čiernom vraj kdesi sa zjavila studnička s červenou vodou.

„Voda je tam ako krv, nič dobrého nás nečaká“ hovorievali starí ľudia... I vlasatá kométa sa zjavila na nebi. „Tiahne za sebou metlu, ktorou Boh bude šľahať svet“ hovorili ľudia, ktorí ju videli. Prišli posledné dni horúceho júla. Kdesi v Sarajeve zahučali výstrely – a už aj vzplanul obrovský požiar. Vojna!! – ako blesk sa roznieslo po dedine. Starý cisárpán nás volá do boja!“

Kométa vlasatica (Zdroj : internet)

Spomínaná kométa bola pravdepodobne podľa astronomických záznamov kométa C/1914 Kritzinger. Symbolickou zostáva takisto skutočnosť, že boženík (pozn. archaický výraz pre člena obecného zboru, neskôr obecný sluha) v Čiernom dostal len pár dní pred vypuknutím vojny nový bubon (pozn. bežnou dobovou zvyklosťou v tomto období bolo, že vyhlasovanie/prípadne vylepovanie úradných oznamov bolo sprevádzané bubnovaním).

Kronikár v Čiernom pokračuje vo svojom zápise udalostí tesne pred vypuknutím vojny: „Týždeň pred tým (pozn. vyššie spomínaným sfarbením studničky) dostal vtedajší boženík čerňanský Jano Strýček Kotrys od Bydlochov nový bubon, aby ním ohlasoval vyhlášky, ako to inde býva. No, boženík nechcel bubnovaním vyhlasovať, nikdy vraj to predtým nerobil, ale keď mu notár hovoril, že musí sa bubnom oznamovať, tak hovoril, že potom bude už zle, keď on bude bubnovať... Vtedy sa ešte o ničom nevedelo.“

Zápis v čerňanskej kronike na margo nasledujúcich tragických udalostí už len konštatuje: „Na druhý deň po udalosti pred Girovou sa ukázalo, že starý Vavrač i čerňanské ženy i boženík mal pravdu: bubon sa ozval! „Vyhlasuje sa všeobecná MOBILIZÁCIA každý... Strašné tieto slová zarezali sa do sluchu, pokojného obyvateľstva tichej dedinky, svojou ostrosťou hlboko sa ranili, nikto sa už nepamätá ako to hovoril ďalej ten boženík, len ľudia si podávali slová z úst do úst ako horúci zemiak, ako žeravý uhoľ podávali si ľudia z ruky do ruky slová: „vypukla vojna, „mobilizácia“, „všetci chlapi do 40. roku musia behom 24 hodín narukovať“ atď....“

autor: Mgr. Vladimír Homola

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>