Narodenie dieťaťa v tradičnej kysuckej rodine je počiatkom kolobehu ľudského života a patrí k najradostnejším udalostiam životného cyklu. Sprevádzajú ho obyčaje od očakávania potomstva až po narodenie, s ktorými sa v ľudovom prostredí Kysúc ešte v prvej polovici 20. storočia viazalo mnoho úkonov a povier zabezpečujúcich ochranu matky a plodu pred reálnym či iracionálnym rizikom.

Ich praktizovanie v mnohopočetnej kysuckej rodine vychádzalo zo stáročia ustálených ľudových noriem odrážajúcich presvedčenie ovplyvniť ochranu tehotenstva a nenarodeného dieťaťa. Mnohé sú považované za „staré obyčaje kysucké“, preto v rozsahu príspevku uvádzam vybrané príklady.

Obyčaje, veštby a potomstvo

Myšlienky na potomstvo sa spájali už s obdobím pred sobášom. Slobodné dievky počas výročných dní vykonávali magické praktiky a ľúbostné veštby s úmyslom ovplyvniť výber partnera i počatie dieťaťa. Na sv. Jána sa kysucké dievky umývali a veštili pred východom slnka, aby im „svetojanska rosička pričarila Janička“. V Ochodnici počas svätojánskej noci hádzali uvité vence cez vatru na konáre, ak boli obratné, skoro sa vydali. Priadky sa ešte v I. polovici 20. storočia spájali s veštením vydaja. Na Ondreja kysucké dievky varili halušky s menami mládencov. Ktorej haluška vyplávala najskôr, tá sa prvá vydala. Ak na „Viliju“ na Čiernom po večeri dievka počula štekať psa, mala dostať zlého muža.

Obyčaje spojené s narodením dieťaťa sprevádzali i svadbu, pretože ľudová viera v silu obradu zvyšovala účinnosť úkonov ovplyvňujúcich pohlavie a osud dieťaťa nielen počas tehotenstva a pôrodu, ale už v období pred počatím. Ak nevesta v Rakovej či v Riečnici a Harvelke nechcela hneď otehotnieť, sadla si počas sobáša na toľko prstov, koľko rokov nechcela mať dieťa. Obdobný úkon založený na mágii čísiel sa praktizoval počas „snímania“ venca neveste v Oščadnici, pri ktorom si sadla na želaný počet prstov, alebo pred sobášom skryla kľúč od „šatnej truhly“. Podobnú praktiku v Novej Bystrici – Vychylovke zaznamenala Mária Húšťavová. Ak nevesta ešte nechcela otehotnieť, hodila pred sobášom zámok s kľúčom do studne. Tieto úkony vychádzali z viery účinku mágie podobnosti v dočasné zabránenie počatia, pričom voda symbolizovala schopnosť obnovy počatia.

Narodenie dieťaťa na Kysuciach – pôvodná expozícia v chalupe u Hruškuliaka (Zdroj :archív autora)

Tehotenstvo a rodina v horských podmienkach Kysúc

Čas do narodenia v kysuckých rodinách sprevádzali úkony, ktorých podstata spočívala v zabezpečení jeho pokojného priebehu ochrannými prostriedkami, ktoré boli v horskom dedinskom prostredí dostupné a overené. Preto tehotenstvo sprevádzali zvyky po predkoch, praktické ochranné profylaktické úkony zabezpečované staršími ženami z rodiny. Popri nich zohrávala úlohu mágia a poverové praktiky.

Tehotenstvo bolo v rodinách vnímané v dvoch rovinách. Na jednej strane očakávanie šťastnej udalosti, pretože zdravý potomok bol pre veľkorodinu, tradičnú formu rodiny na Kysuciach, prínosom budúcej sily na gazdovstvo, na druhej strane vládli obavy z jeho priebehu.

V období 19. a v I. tretine 20.storočia sa rodilo na Kysuciach veľa detí, čo vyplývalo z generačných potrieb zabezpečiť chod gazdovstva, prácu na poli i rodové nástupníctvo. Obvykle sa v kysuckých rodinách rodilo 5 až 12 detí. Za optimálny počet sa považovalo 5 – 6 detí, tak to bolo v Riečnici i na Čiernom. V Oščadnici sa hovorievalo, že detí je v chalupách viac ako „kameňoch na poľu.“

Trend mnohodetnosti bol v horských osadách Kysúc zrejmý. V Bystrickej doline ich nazývali „dvory“, v okolí Čadce a Turzovky „pľace“, v kronike Nesluše sú zapísané príznačným názvom „vrchy“. Ešte v I. tretine 20. storočia žilo v osadách vzdialených od ústredia väčšiny obcí 80 – 90% obyvateľov. V Zákopčí v roku 1929 až 94 % obyvateľstva. V stovkách horských osád na Kysuciach sa tehotenstvo a ochrana dieťaťa odvíjali od zabezpečenia života rodín závislých na sebestačnosti v uzavretých podhorských oblastiach.

Chlapec či dievča?

Preto sa preferovalo narodenie prvého mužského potomka ako podmienka zachovania rodu a majetku. Napriek významnému postaveniu ženy v rodine, zabezpečujúcej starostlivosť o domácnosť a početnú rodinu, išlo o bežný jav. Narodenie mužského pokračovateľa rodu bolo kľúčové i v súvislosti so zdravotnými pomermi. Pri dobovej úmrtnosti bola väčšia istota, že sa dožijú dospelosti.

Šatná truhla a trojnohá prenosná kolíska s plachtou – pôvodná expozícia v chalupe u Hruškuliaka.(Zdroj : archív autora)Úloha ženy, gazdinej bola popri gazdovi v kysuckej rodine napriek patriarchálnemu charakteru značná a narodeniu nositeliek života sa venovala primeraná pozornosť. S tým súviseli praktizované obyčaje, ktoré mali samodruhej žene uľahčiť pôrod, zabezpečiť potomstvo i ovplyvniť pohlavie dieťaťa. Už počas sobáša mal ženích povolený opasok, aby uľahčil neveste pôrod. Na Rakovej si povoľoval ženích opasok pri obchádzaní oltára počas ofery. V Hornom Vadičove sa používala červená výzdoba ochrannej symboliky „svadobného remeňa“ na zabezpečenie zdravia plodu. Nevesta v Rudine nesmela mať na odeve žiadne uzly, aby mala ľahký pôrod. K uľahčeniu pôrodu počas čepčenia nevesty malo prispieť sedenie na vankúši položenom na putni s vodou. Vankúš a voda na základe symboliky mágie podobnosti a kontaktu zabezpečovali rýchly pôrod, „aby nevestu pri pôrode nič netlačilo“. Zároveň mala voda v putni zabrániť, aby plodová voda neodtiekla skôr.

To, že sa zásadným obradným situáciám pripisovala viera v naplnenie úkonov, potvrdzuje i položenie zdravého chlapca „do podolka“ nevesty počas čepčenia, čím sa zaisťovalo mužské potomstvo. Špicaté brucho predznačovalo narodenie chlapca, okrúhle dievčaťa. Narodenie mužského potomstva podmieňovalo použitie mužských symbolov, napr. položenie sekery pod posteľ mladomanželov. Mimo horského prostredia Kysúc, kde nedominovala práca s drevom, sa skôr pripisoval vplyv sekery sťaženiu pôrodu.V Starej Bystrici sa počas ukladania „na lože“ používal drevený panák „panča“ ako prostriedok želania mužského potomka. V Rakovej pripravoval putňu s vodou ženích, aby ovplyvnil narodenie chlapca. Voda sa v obyčajoch pri narodení chápala ako očistno‐magický element schopný ovplyvniť zrod života i šťastný osud predstavujúci podstatu fungovania kysuckej rodiny.

Ešte začiatkom 20. storočia podstatu obrazu života na Kysuciach tvorili drevenice s mnohočlennými rodinami, ktoré obývali jednu zadymenú izbu. V izbe žili, varili i spali v nevyhovujúcich podmienkach, v zimnom období často i s domácimi zvieratami. Samodruhá žena tak čelila mnohým nástrahám ohrozujúcim plod. Hygienické pomery, značnú úmrtnosťa takmer nedostupnú zdravotnú starostlivosť zodpovedajúcu dobovým možnostiam kompenzovali vedomosti odovzdávané z pokolenia napokolenie.

Žena bola odkázaná okrem pomoci skúsených bylinkárok a starších žien len na dodržiavanie obmedzení spájajúcich praktické pravidlá s iracionálnymi poverovými predstavami ochrany plodu. Ich základom bola symbolika založená na princípe mágie podobnosti a počiatku, teda na javoch, predmetoch, prírodných úkazoch, ktoré mali domnele pozitívne i negatívne vplývať na budúce potomstvo. Ich význam bol zásadný pri prvom dieťati a prvom účinku. Ochrániť plod znamenalo predchádzať nebezpečenstvu prísnym praktizovaním generačne ustálených pravidiel v prostredí kysuckých obcí počas tehotenstva.

Ochrana i obmedzenia v tehotenstve – práca, jedlo, povery

Tehotenstvo bolo v rodine sviatkom, ale zároveň sa pokladalo za prirodzený stav, počas ktorého ženy, zvlášť „viacrodičky“ robili do vysokého štádia v domácnosti i na poli. S blížiacim sa koncom tehotenstva im zakazovali ťažkú prácu, ktorá mohla poškodiť plod, napr. nosenie vody. Podľa poverových predstáv o uľahčení pôrodu však na hospodárstve robili bez ďalších úľav.

Pre„samodruhú“ platili obmedzenia bezdôvodného pohybu mimo domu, na druhej strane ju však cesta za prácou na pole nútila vystavovať sa nechceným kontaktom, ktoré mohli ovplyvniť zdravie ženy i plodu. Pritom bola považovaná za náchylnú na pôsobenie negatívnych síl a vyčlenená z obradných aktivít spoločenstva. Nemohla prijať kmotrovstvo, zúčastňovať sa svadieb, tancovačiek ani pohrebov, pretože jej prítomnosť mohla škodiť zúčastneným.

V tehotenstve sa miešali poverové zákazy s praktickou pomocou rodiny a spoločenstva žene „v požehnanom stave.“ Ich cieľom bol predovšetkým úžitok pre budúceho potomka. Žena mala nárok na jedlo podľa chuti, čo zabezpečovala kmotra a svokra. Sama nemala trhať plody cez cudzí plot, aby sa z dieťaťa nestal zlodej. Predstava, že možnosti chudobných roľníkov na Kysuciach dovoľovali pestrú stravu, sú viac dnešným úsudkom ako dobovou realitou. Počas tehotenstva i v šestonedelí sa v domácnostiach vo Svrčinovci zväčša „nevarelo osve“.

Výdatnosť ponúkaného jedla spočívala skôr v množstve a uprednostnení samodruhej ženy. Aby „nezabažila“, dostávala jesť prvá vo viere, že tak nepríde o svoje dieťa. Mágia počiatku sa spájala s prvým jedlom, ktoré bolo vnímané ako symbol života – vajíčka, mlieko. Jesť mohla i mäso, ale musela dostať prvý kúsok, nesmela jesť načaté, z ktorého už „odbyvalo“, aby z dieťaťa neubúdalo a nenarodilo sa malé a nezdravé. Okrem mlieka sa význam prikladal pitiu čerstvej vody, pokladanej za symbol sily a zdravia. Putne s vodou nosili v domácnostiach mladé dievčatá. Ich krása a zdravie sa v Oščadnici pripisovala práve kontaktu s vodou, ktorú denne nosili zo studne.

V Zákopčí sa praktizoval poverový úkon umyť sa trikrát v potoku keď pribúdal mesiac, aby sa narodilo„pekné dieťa.“ Z okolia Čadce je známa poverová predstava rituálnej očisty tri dni pred pôrodom vodou z potoka. Na princípe pribúdania a ubúdania sa vnímal i predpoklad, že rastúca krása v tehotenstve značí pôrod chlapca. Odoberanie krásy v tehotenstve predznamenalo narodenie dievčatka. Určité jedlá a kuchynské pomôcky patrili do zoznamu obmedzení vo viere v ich negatívny vplyv nadieťa. Oblizovanie „habarky“ mohlo dieťaťu privodiť krivé zuby. V Bystrickej doline nesmela budúca matka jesť jahody do Jána, aby dieťa neumrelo do krstu.

Závesné izbové kolísky šetrili priestor – kronika Zborova nad Bystricou.(Zdroj : archív autora)

Cez prah chalupy v tehotenstve

Dodržiavanie obmedzení sa stalo súčasťou života budúcej matky v dome i mimo neho počas pracovných aktivít, ktoré ju dostávali ido neželaných situácií. Tehotenstvo jej v tomto ohľade neuľahčovalo život. Pri spomínanej ceste za prácou na pole, ktorá sa pokladala za prospešnú pre pôrod i dieťa, sa paradoxne stretávala s rôznymi prekážkami, ktorým sa mala vyhýbať. Keď vyšla z domu, nesmela sa preľaknúť pri stretnutí s ubiedenými ľuďmi, aby sa dieťa nenarodilo neduživé. V dome očakávali návštevy zabezpečujúce úspešný pôrod. Prah domu v ľudovej viere vnímali ako ochranný vstupný priestor, v ktorom sídlia predkovia rodu chrániaci rodinu. Preto ho mohli prekročiť len zdraví ľudia, vítaní boli najmä chlapci a muži. Prípadné stretnutie s tulákom prinášalo mladému páru i potomstvu chudobu. Neželaná návšteva by prekročením prahu ohrozila tehotenstvo, pretože sa naň obradne kládlo novonarodené dieťa.

Ďalšia forma zákazov sa týkala prírodných javov a zvierat. Tehotná sa mala vyhýbať kontaktu i uhrančivému pohľadu mačky, úľaku zo psa, ak jej skočil pred nohy. Vtedy mohol byť dosah na vývoj dieťaťa fatálny. Pri úľaku od mačky sa dieťa mohlo narodiť duševne postihnuté, alebo skoro umrieť. Červené zore zapadajúceho slnka, pohľad do ohňa či úľak z požiaru sa mohli pomocou dotyku preniesť na dieťa v podobe červeného fľaku. Po dnes reziduálne na Kysuciach prežíva presvedčenie, že ak sa pri úľaku žena spontánne dotkne tela, dieťa sa narodí s fľakom na rovnakom mieste, preto sa jej odporúčalo chytiť vrchného odevu.

K pozitívnym znameniam plodnosti na Kysuciach patrili bociany, lastovičky i vodenie jahňaťa do domu počas vianočného obdobia. Stáročia zaužívané zákonitosti a zvyky našich predkov vykonávané v období očakávania potomstva mali zabezpečiť ochranu tehotenstva, zdravie novorodenca a jeho prijatie do rodiny i lokálneho spoločenstva.

Mgr. Pavol Markech
etnológ, Kysucké múzeum, Čadca

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>