Verili, že môžu napomôcť uľahčeniu pôrodu a ochrániť matku i dieťa pred zlými silami, ktoré mohli podľa poverových predstáv negatívne vplývať na pôrod. Praktizovali sa na celých Kysuciach a uvedieme si tie podstatné.

Keď sa blíži pôrod

Po mesiacoch očakávania, spojenom s úkonmi chrániacimi tehotnú ženu a nenarodené dieťa, prichádzal čas pôrodu. Narodenie dieťaťa bolo významnou i závažnou udalosťou v živote kysuckej rodiny. Úspešný pôrod a následné prijatie novorodenca do cirkevného i dedinského spoločenstva sa spájalo s obradmi i s ľudovými zvykmi a mágiou.

Kysucké ženy stáročia rodili v zložitých podmienkach. Viacrodičky v ťažko prístupných osadách často privádzali dieťa na svet doma samé, len s pomocou svokry. Na samotách Bystrickej doliny pomáhala rodičke matka či skúsené susedy, na makovských kopaniciach sa stávalo, že rodili len v prítomnosti vlastného muža. Neraz kysucké ženy odrodili na poli bez pomoci, obriadili dieťa a prišli s ním domov.

Pôrod stáročia prebiehal doma ešte pred polovicou 20. storočia pod dohľadom pôrodnej baby „babicule“, ktorej pomáhali staršie ženy. Ak bol pôrod očakávaný, vykonali pred ním praktické i poverové úkony na jeho uľahčenie. Rodičke na horných i dolných Kysuciach rozplietli vlasy, uvoľnili šnúrky na odeve, odomkli zámky na skriniach a dverách izby, kde rodila, aby jej vo viere v mágiu podobnosti uľahčili pôrod a plod neostal dlho „uzamknutý“ v tele rodičky.

Priestor izby musel byť zbavený všetkých prekážok. Otvorili malé okná, čo malo praktický význam prísunu čerstvého vzduchu do početne obývanej izby. Okná však museli ostať zatiahnuté z obavy pred nakúkajúcimi bosorkami a závistlivými bezdetnými ženami, ktoré čarami mohli sťažiť pôrod. Do domu pred pôrodom nevpustili nikoho cudzieho, predovšetkým nie mužov. V dome z chlapov ostal len muž rodičky.

Dieťa zo Starej By strice v kolíske (Zdroj: Dokumentačný fond Kysuckého múzea)

S blížiacim sa pôrodom v dome ostali len ženy, ktoré pomáhali pri pôrode, pripravovali horúcu vodu, čisté plátno či nôž na prerezanie pupočnej šnúry. Keď prišiel čas pôrodu, dostala sa k slovu najpovolanejšia – pôrodná baba. Viliam Judák uvádza, že v Riečnici boli podľa vizitácie z roku 1798 dve a pre celú filiálnu oblasť vo vrchoch a dolinách ich bolo päť. V Čiernom bolo v tom čase päť babíc. To však nebolo na Kysuciach pravidlom ani koncom 19. storočia. Vedomosti dedili a prax získavali pri pôrodoch. Napriek tomu, že boli neškolené, svojimi skúsenosťami vedeli riešiť i ťažšie pôrody. Nemali špeciálne nástroje, napr. pupočnú šnúru prerezávali v pálenke dezinfikovaným kuchynským nožom a potom ju previazali ľanovým špagátikom.

Pri ťažšom pôrode pripisovanom urieknutiu babice používali čistec, „úročné zeliny“ alebo paru z odvaru zo senných pliev. Už počas svadby sa myslelo i na pôrod. Rodičku obtáčali mužovým svadobným opaskom, aby jej zaistili ľahký pôrod. Len pri vážnych stavoch posielali po lekára, ak si to mohli dovoliť. Často prišiel na hotové v horšom prípade neskoro, kým ho doviezli po rozbitých úvozoch do vrchárskych osád.

Na Kysuciach nebolo neobvyklé, ak ženy rodili ešte v 19. storočí 8 – 10 detí. Vysoká detská mortalita však prírastok obyvateľov značne redukovala.

Keď po kúpeli otec pozdvihol dieťa

Samostatnou kapitolou v rodinných obradoch bol prvý kúpeľ. Bol archaickým aktom prijatia do rodiny i zabezpečenia budúceho života. Vodu na prvý kúpeľ chystali v novej nádobe či korýtku, nesmeli však použiť nádobu, v ktorej sa varievalo mäso. Babica do prvého kúpeľa priliala svätenú vodu ako ochranu pred zlými silami. Potom novorodenca opatrne vložila do vody, aby sa nepreľakol. Do kúpeľa mu vkladali predmety symbolizujúce šťastie, zdravie, múdrosť i krásu.

Rodina z Vysokej nad Kysucou v roku 1904 (Zdroj: Dokumentačný fond Kysuckého múzea)Ako uvádza M. Húšťavová, dávali mu peniaz, kôrku chleba, slamu a zeliny – kamilky, lobôtku, vratič, petržlen či šedec. Chlapcom do vody priložili sekeru, aby boli silní a v robote obratní. Dievčatám dali ražnú slamu, aby mali dlhé vlasy. Dieťatko po kúpeli babica vymastila maslom alebo masťou, ústa potrela medom. Podľa povier novorodenca ešte zavinula do tmavej zápony a odriekala: „Zápončisko, zeber z decka prieťažisko.“ Nakoniec dieťa požehnala krížom, položila na kožušinu a nasledoval akt prijatia do rodiny. Až keď dieťa otec zdvihol a následne pobozkal, znamenalo to, že ho prijal do rodiny.

Aby bol chlapec pripravený odísť za robotou do sveta, v rodinách podomových obchodníkov a drotárov ho vysunuli cez otvorené okno na chlebovej lopate so slovami: „Svetom moje svetom, aby ťa robota uživela!“ Prvorodené dieťa zvyčajne nosilo meno po rodičoch a pôvodne sa nezverejňovalo až do krstu.

V Bystrickej doline otec v krčme platil za prvorodeného syna „ako richtár“ a za dievča „ako podrichtár.“ Na Kysuciach vodu z prvého kúpeľa vylievali pod nový ovocný strom, ktorý rástol s dieťaťom. V Krásne nad Kysucou a v Bystrickej doline ju vyliali pod hrušku alebo jabloň. Keďže voda bola posvätená, vylievali ju pod rúškom tmy na okraj záhrady, tam, kde sa po nej nechodilo, aby dieťa malo pokojný spánok a dlhý život.

Za kútnou plachtou až do vádzky

Po pôrode babicuľa dieťa obriadila. Okúpala ho, dala do plienok, zavinula do perinky a pevne stiahla povojníkom, aby bolo rovné a podala ho matke za kútnu plachtu. V Riečnici a Harvelke po pôrode spálili slamu, na ktorej ležala rodička a babica pokropila matku i dieťa svätenou vodou. Zvlášť rýchlo pokropila slabé „neduživé“ dieťa v obave, že sa nedožije krstu. Tento zvyk mal v prípade dieťatka, ktoré zomrelo, hodnotu krstu, v ľudovej viere sa stalo anjelom a mohli ho pochovať ako pokrstené.

Babica pokropila i posteľ pre matku s dieťaťom v rohu izby s kútnou plachtou, ktorá ich chránila v období šestonedelia – od pôrodu po očistný obrad vádzky. Vtedy ženu pokladali za nečistú a náchylnú na pôsobenie zlých síl, ktoré ju podľa povier oslabovali. Preto mala pri sebe ruženec, mod‐ litebnú knižku a merindičku – vrecko s bylinkami, peniazom a omrvinkami, chrániace pred urieknutím. Z praktického hľadiska bola s dieťaťom oddelená, aby po pôrode neochoreli, zosilneli a zároveň mali od diania v izbe relatívny pokoj.

Kútna plachta s posteľou v rohu izby – pôvodná expozícia v chalupe u Hrušku liaka v MKD vo Vychylovke (Zdroj: archív autora)V Ochodnici nesmela po pôrode opustiť priestor s kútnou plachtou deväť dní. Kútna plachta visela na žŕdkach pripevnených k povale. Ženy na ňu povešali ochranné predmety, napr. cesnak, klince, ochranné zeliny, červenú stužku, aby chránili matku s dieťaťom od urieknutia, chorôb a vidly mali podľa povier zabrániť strigám vojsť do domu v premenenej podobe obyčajnej ženy a v nepozorovanej chvíli zameniť zdravé deti za počarované, zlé či choré. Za kútnu plachtu vstupovala predovšetkým kmotra a babica.

Jedlo prinášala v košíku kmotra. Ak sa vo Svrčinovci narodil chlapec, prinášali mu symbolicky kohúta na polievku. Dievčaťu sa v kysuckom prostredí nosila slepačia polievka s varenou sliepkou. Oslabená šestonedieľka považovaná za nečistú nesmela z poverových i praktických dôvodov obchádzať po hospodárstve a chytať sa rukami dobytka. Gazdiná na zákaz dozerala a ženy rady prácu vykonali za ňu, lebo na Kysuciach sa všeobecne verilo, že mohla na pole privolať búrku s krúpami. Nesmela tiež sadiť ani siať na poli, lebo by nevzišla úroda. Nemohla dojiť kravy, aby im neodobrala mlieko.

Spoza kútnej plachty pôvodne vychádzala len výnimočne s ochrannými predmetmi a rastlinami – marunka, šedec, čistec. Prísny zákaz mala vychádzať po západe slnka. Šestonedelie, po ktorom sa vrátila bez obmedzení k povinnostiam, končilo očistným obradom vádzky (vyvod). Už pred odchodom z domu sa nezaobišla bez archaických úkonov.

V Rakovej si sadla na putňu s vodou, v Zborove nad Bystricou zhodila z prahu dverí hrnček s vodou, aby mala dosť mlieka a mohla dobre „pliekať“ – kojiť. Pri odchode jej babica alebo kmotra dala ochranné byliny a odviedli ju na vádzku. Do kostola šla mlčky so sklonenou hlavou a ako nečistá doň vchádzala bočným vchodom. Kňaz ju posvätil a keď obišla oltár so zapálenou sviečkou, očistný obrad bol ukončený. Po vádzke sa vrátila k pracovným povinnostiam.

Vádzka sa pôvodne uskutočňovala do šiestich týždňov od pôrodu. Postupne sa tento čas skracoval, pretože ak jej to stav dovoľoval, nemala chýbať na hospodárstve. Relatívnym zlepšovaním podmienok v prvých desaťročiach 20. storočia sa čas do vádzky skrátil na dva až tri týždne po krste. Na Kysuciach sa krst konal najbližšiu nedeľu po narodení dieťaťa. Týždeň nato bývala vádzka. V priebehu prvej polovice 20. storočia sa čas za kútnou plachtou do vádzky skrátil na jeden týždeň. Teda rovnako dlhý čas ako čas do krstu.

O ich následnom prepojení svedčí zvyk prekročiť zloženú kútnu plachtu v okolí Čadce: „Kutnicu pre kroč a ven s deckom vykroč.“

Krst a krstiny

Cirkevnou sviatosťou krstu prijal kňaz dieťa do cirkevného spoločenstva. Pôvodne nosili dieťa ku krstu kmotra a babica. Pred odchodom vykonali ochranné úkony, pokropili dieťa svätenou vodou, dali mu do perinky peniaz a uzlík so zelinami, aby ho cestou na krst nik neuriekol. Kmotra v Zborove nad Bystricou zdvihla novorodenca na ruky a prehodila ponad neho lyžicu, aby mu zabezpečila hojný život.

V Oščadnici ho kmotre podávali ponad kútnu plachtu. Keď prechádzali cez potok, hodili do vody obilie alebo omrvinky, aby voda dieťatku nezobrala spánok a nebolo plačlivé. Neskôr už nosili dieťa ku krstu kmotrovci. Odmietnuť kmotrovstvo bolo veľkou urážkou. Kmotrovci sa stávali „zástupnými rodičmi“, preberali i záruku za jeho výchovu, ak by ostalo sirotou. V Zákopčí z úcty ku krstu kmotrovci zastali pred kostolom, lebo dieťa ešte nebolo oslobodené od dedičného hriechu.

Pokropením dieťaťa svätenou vodou kňaz vykonal obrad očisty a oslobodil ho od dedičného hriechu. Po príchode z krstu ho kmotra na Kysuciach dvihla trikrát nad hlavu so slovami: „odniesli sme pohana, priniesli sme kresťana.“ V inej verzii po zdvihnutí trikrát hovorí: „aby si bol taký povýšený, ako si bol ponížený“ a uloží ho do kolísky.

V perinke mu schovala už pred cestou na krst peniaze, liečivé byliny a omrvinky z vianočného stola, spomínanú merindu. Krstiny boli archaickým ľudovým obradom, oslavujúcim prijatie dieťaťa do rodiny a lokálneho spoločenstva. Na Kysuciach boli ešte začiatkom 20. storočia zväčša skromné, ale veselé. Pôvodne boli výlučne ženskou záležitosťou, tak ako všetko okolo pôrodu. Na krstinách mala výsadné miesto kmotra dieťaťa i babica. Kmotra nosila v košíku jedlo, plátno i peniaze pre dieťa do perinky.

Až neskôr sa súčasťou oslavy stali i muži, otec a kmotor sa najskôr zúčastňovali len krstín prvorodeného syna. Kto prišiel, priniesol dar. Hlavne koláče, opekance, vajíčka, chlieb, slaninu, cukor, osúchy, či pálenku na pohostenie. Na oslave vládla veselá nálada, aby dieťa bolo v živote veselé. Hostia pripíjali na jeho zdravie, predovšetkým ženy sa zabávali a spievali dlho do noci. Po hostine kmotra podelila všetkých koláčmi a za všeobecného veselia sa rozišli domov. V druhej polovici 20. storočia vplyvom lekárskej osvety a spoločenských zmien archaické úkony pri narodení v mestskom prostredí Kysúc vymizli.

Na dedinách niektoré tajne praktizovali staré mamy. Do kúpeľa vkladali už len doma bežný cesnak na ochranu dieťatka. Jedine rumanček si zachoval praktický význam do súčasnosti. Magický ochranný význam si uchovala červená farba na detskom odeve či stužke na kočiari. Udržal sa i výraz „neúrečno“ pri nahliadaní do bezpečnej zóny dieťaťa v kočiari. Starostlivosť o matku s dieťaťom za „kútnicou“ je pre mladšie generácie úplne neznámy zvyk. Stratil význam potom, ako starostlivosť o pôrod nahradil pobyt v pôrodnici.

Mgr. Pavol Markech
etnológ, Kysucké múzeum, Čadca

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>
• Narodenie – obyčaje a úkony v tehotenstve na Kysuciach v 1. polovici 20. stor. (1. časť)