V roku 1949 Adam Berešík, roľník z Horného Vadičova, našiel pri rozkopávaní základov svojho starého domu nádobu naplnenú mincami. Dohromady obsahovala 82 kusov mincí, silne znečistených a pokrytých medenkou, preto šťastný nálezca ani netušil, aký významný objav sa mu podaril. Nájdené mince odovzdal, aby po dlhej a komplikovanej ceste rôznymi úradmi skočili na Finančnom referáte Krajského národného výboru v Žiline,kde sa ich ujal Štefan Krč, ktorý mince vyčistil, datoval a publikoval. Jeho stručný článok je dodnes jediným zdrojom informácií k vadičovskému pokladu. V júli 1951 bol celý nález odovzdaný do Slovenského národného múzea v Martine, dnes je uložený v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave.

Portrét panovníka Leopolda I. (Wikipedia)Najstaršie mince z pokladu predstavujú tzv. trojaky poľského kráľa Žigmunda III.(1587‐1632) a groš Ferdinanda II. Habsburského (1620‐1637). Všetky ostatné mince pochádzajú z obdobia medzi rokmi 1660 až 1690, jedinou výnimkou je 6‐grajciar sliezskeho kniežaťa Karola Fridricha z Württenbergu‐Olešnice z roku 1715. Väčšinu mincí dal raziť uhorský kráľ Leopold I. (1657‐1705), no nachádzame tu aj mince drobných sliezskych kniežatstiev (okrem spomenutej Olešnice aj Lehnice‐Brzeg), olomouckého arci‐biskupa Karola III. Lotrinského, tirolského arcivojvodu Žigmunda Františka (1662‐1665), ďalších poľských kráľov Jána II. Kazimíra (1648‐1668) a Jána III. Sobieskeho (1674‐1696), a napokon mince, ktoré dal Leopold I. raziť v ďalších korunných krajinách svojej ríše – v Štajersku, Tirolsku, Korutánsku, Sliezsku a Čechách.

Z celkového počtu 82 mincí až 62 bolo vyrazených práve za vlády Leopolda I. Okrem troch poľských mincí sú to všetko grajciare, či presnejšie násobky grajciarov – 6‐grajciare (38 kus‐ov), 15‐grajciare (32 kusov) a 3‐grajciare, ktoré bývali označované aj ako groše (9kusov). Grajciar bol drobnou mincou, vyššiu nominálnu hodnotu mali toliare, dukáty a zlatníky. Pomer mincí sa menil podľa inflácie, v roku 1693 mal dukát hodnotu dvoch toliarov alebo štyroch zlatníkov, toliar mal hodnotu 120 grajciarov (v roku 1667 to bolo96 grajciarov) a zaujímavosťou je, že 15‐grajciarová minca mala hodnotu 18 grajciarov a 6‐grajciarová 7 grajciarov.

Mince boli razené v rôznych mincovniach,Leopold I. napr. razil v Kremnici mince pre Uhorsko, v Prahe pre České kráľovstvo, vo Vratislavi pre Sliezsko a vo Viedni pre Rakúsko, pričom mince z jednotlivých mincovní sa navzájom líšili. Napríklad uhorský3‐grajciar mal na reverznej strane vyobrazenie Madony, zatiaľ čo na rakúskych bol rakúsky orol a na českých český lev. Môžeme sa bližšie pozrieť na jednu z mincí ‐ 15‐grajciar Leopolda I., ktorý bol vyrazený v Kremnici. Na averze (prednej strane) je nápis:

LEOPOLD.D.G.R.I.S.A. G.H.B.REX. Je toskrátený záznam nápisu LEOPOLDUS DEIGRATIA ROMANORUM IMPERATORSEMPER AUGUSTUS, GERMANIAE, HUNGARIAE, BOHEMIAE REX, čo v preklade znamená Leopold z božej milosti rímskycisár zvlášť vznešený, nemecký, uhorský, český kráľ. Na reverze (zadnej strane) je okolo Madony nápis PATRONA HUNGARIA,čiže patrónka Uhorska. Kremnických mincí bolo v poklade najviac, spolu 32 kusov.

3-grajciar Leopolda I.razený v Bratislave (www.mune.cz)

Dnešného človeka môže prekvapiť množstvo rôznych typov mincí, v tom čase však nebolo neobvyklé používať aj cudzie mince, v Uhorsku sa dalo platiť aj českými, poľskými či rakúskymi mincami, dokonca sa používali aj mince vyrazené v ďalekej Rige (takéto mince sa našli napr. v neďalekej Žiline a tiež v poklade z Horelice). Preto všetky hromadné nálezy mincí z tohto obdobia obsahujú široké spektrum mincí z celej strednej Európy, ktorá v tom čase bola rozdelená do väčšieho množstva štátov ako dnes, takže tu kolovalo veľké množstvo typov mincí. V poklade z Horného Vadičova bolo spolu 32mincí z Uhorska, 15 zo Sliezska, 12 z Rakúska, 11 z Poľska, 4 z Tirolska, 3 zo Štajerska, 2 z Čiech, 1 z Moravy a 1 z Korutánska.

Vadičovský poklad najvýznamnejším kysuckým pamiatkam

Hoci vadičovský poklad nezostal v regióne, kde sa našiel, patrí k najvýznamnejším kysuckým pamiatkam. S trochou nadsádzky môžeme povedať, že predstavuje bežný poklad zo 17.‐18.storočia na Slovensku. Je dokonca v porovnaní s inými pomerne malý ‐ pripomeňme si, že poklad z Horelice obsahoval až 1658 kusov mincí. Zložením sa nijako nelíši od iných súčasných pokladov, obsahuje bežné mince, ktoré sa v tom čase na Slovensku a v okolitých štátoch používali. Mince sú razené zo striebra, majú však pomerne nízku nominálnu hodnotu. Väčšina z nich sa zachovala vo veľmi dobrom stave. Najstaršia pochádza z roku 1621, najmladšia z roku 1715, to znamená, že mince boli uložené do zeme niekedy tesne po roku 1715. Z akého dôvodu sa tak stalo, to sa už nikdy nedozvieme.

Je to nepokojné obdobie, kedy v Uhorsku doznieva posledné protihabsburské povstanie, po krajine sa túlajú zvyšky povstaleckých vojakov – kurucov, z ktorých mnohí sa stávajú zbojníkmi (aj Jánošík začínal svoju kariéru ako vojak v Rákociho povstaleckej armáde). Krajinou prechádzajú aj regulárne cisárske vojská, ktoré miestne obyvateľstvo muselo živiť. Vojaci si podporu často vymáhali aj násilím. Neznámy majiteľ mincí sa mohol cítiť ohrozený, preto si svoj majetok odložil na bezpečné miesto. Už nikdy nezistíme, kto to bol a prečo sa pre zakopané mince nevrátil. Mohol to byť cestujúci, ktorý Kysucami len prechádzal – napr. kupec idúci za obchodom, veď Jablunkovským priesmykom viedla dôležitá obchodná cesta smero mna Moravu a do Poľska. Musíme však uvažovať aj o tom, že mince do zeme uložil miestny obyvateľ. Asi ťažko mohol takýto obnos nazhromaždiť poddaný, pravdepodobnejšie to bol niektorý zo zemanov, ktorí žili v Hornom Vadičove.

3-grajciare Leopolda I.(www.mune.cz)

Vadičov bol od počiatku zemianskou dedinou, v ktorej žilo značné množstvo zemanov. Ako prvý sa v listinách spomína Ján, syn Mojša, ktorý okolo roku 1356 vlastnil časť lesa, v latinských prameňoch nazývaného silva Vaditzov(les Vadičov). V roku 1385 získali les synovia Jána z Nededze – Peter, Ladislav a Ján , no v roku 1419 kráľ Žigmund vrátil časť lesa Mikulášovi, synovi pôvodného majiteľa Jána. Ešte pred týmto rokom vznikol na území lesa, pravdepodobne na pôvodnej mojšovskej časti, majetok, zrejme menšia osada alebo usadlosť, v prameňoch označená termínom villula Wadycho. V roku 1494 celý majetok Vadičov, teda aj nedeckú časť, opäť získal Mikulášov syn Martin. Samotná obec sa prvýkrát spomína v roku 1504 pod názvom Felse Wadycho. V 16. až 19.storočí žilo v obci viacero zemianskych rodov, z nich asi najvýznamnejší boli Pongrácovci. Patrili k starobylému a významnému rodu Pongrác s prídomkom zo Svätého Mikuláša a Staréhohradu. Dodnes sa v obci zachovali pozostatky ich rodovej kúrie.

Razba mincí v minulosti (www.pokladnicaminci.sk)Okrem nich dokladajú početné archívne materiály v Hornom Vadičove ďalších zemanov – Lehotských, Višňovských, Sékelyovcov aď. Zemania sa navzájom sporili o majetky, v tom čase nebolo nič výnimočné riešiť spory násilím, šľachtici sa nerozpakovali prepadnúť suseda a vyrabovať jeho dom,alebo fyzicky zaútočiť na členov jeho rodiny. Napr. Ján Sékely vlastnil v Hornom Vadičove malý majetok, ktorý zdedil po starej matke Helene Lehotskej. V dedine mal postavený dom, no svoje pozemky nemohol plne užívať, pretože časť z nich si zahradil Alexander Pongrác. Ten dokonca Sékelyho a jeho manželku napadol, Sékelyho poranil na boku, jeho manželku Esteru „kolomoboma rukama pohlawe uderil a hlawugeg spatne prebil,takže hnet na zemspadla a krwy z geghlawy mnoho sewelmy wilgalo“.

Ako Sékely píše v sťažnosti adresovanej stoličným úradníkom, Alexander Pongrác spolu so svojím švagrom Višňovským zaberal pasienky a záhrady patriace Lehotským, pričom nemohol doložiť, že by mu patrili. Ján Sékely ako tútor sirôt po Jurajovi Lehotskom sa snažil brániť ich aj svoje záujmy, preto sa so sťažnosťou obracia na Trenčiansku stolicu a žiada, aby proti svojvôli Pongráca zakročila. Zachované pramene však už nehovoria o tom,ako sa celý spor skončil. Podobné susedské vzťahy mohli majiteľa mincí viesť k tomu, že svoj majetok zakopal do zeme, mysliac si, že ich má bezpečne uložené. No nech už mince zakopal ktokoľvek, po svoje peniaze sa viac nevrátil a v zemi čakali na svojho objaviteľa takmer 250 rokov.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>

autor: Danka Majerčíková