kysucka grada dobrovolniciMedzi zlomovými udalosťami jesene roku 1918 a nasledujúcich mesiacov, zohráva výnimočnú rolu tzv. Kysucká garda.

Pomerne málo známa udalosť regionálnych dejín Kysúc predstavuje proaktívne a z nadšenia čerpajúce vystúpenie Kysučanov na obranu novej, česko‐slovenskej vlasti v ohrození. Pod pojmom Kysucká garda rozumieme neoficiálny názov formujúceho sa vojenského oddielu, vytvoreného z dobrovoľníkov pochádzajúcich z regiónu Kysúc.

Oddiel mal byť po absolvovaní vojenského výcviku nasadený v bojoch s maďarskou armádou na južnom Slovensku. Aby sme pochopili v akých podmienkach došlo k sformovaniu Kysuckej gardy, je nutné načrtnúť situáciu na Kysuciach v posledných mesiacoch 1. svetovej vojny. Prvý celosvetový konflikt v dejinách sa tiahol už štvrtý rok od svojho vypuknutia. Popri všeobecne zhoršujúcich sa životných podmienkach obyvateľov Kysúc dotvárali neúprosnú realitu čoraz horšie dostupné a stále drahšie potraviny, slabé príjmy skresávané rastúcou infláciou a stupňujúca sa mizéria v monarchii ako i na jednotlivých frontoch.

kysucka grada dobrovolniciČlenovia dobrovoľníckej Ky­suckej gardy v Kardašovej Řečici (Kysucké múzeum)

Kronikár v Rakovej opísal vojnové súženie obyvateľov nasledovne:

„Všeobecne cez válku bola v obci veľká bieda a ľud, ktorý nemal potravín, bol odkázaný na dovoz múky jako to i pred válkou bývalo, lenže miesto rastúcej múky pšeničnej do­ stával kukuričnú. Najviac trpeli malé deti.Mali veľký nedostatok poriadneho jedla, čo zapríčinilo slabý telesný vývin, čo bolo v pozdejších rokoch značne badať najmä na školských dieticach narodených vo válečnych rokoch, ktoré boli telesne i duševne slabé. Ľudia len za mlieko alebo maslo tajne dostávali malú čiastku múky alebo odchádzali na juh a ukrývajúc sa v horách, po viacdennom chodení prinášali draho zaplatenú múku. Mnohí si i vlakom prinášali potraviny, ale im zabavovali všetko čo mali. Ani petriolu nebolo. Donášali ho priekupnice Slezanky zo Sliezska a vymieňali za maslo i vajcia. Rozdeľovanie potravín nebolo správne. Obecné a okresné úrady vraj len horšie potraviny dávali ľudu a lepšie ne ­ vedno kam sa dávali.“

K obyvateľom sa navyše dostávali len cenzurované informácie o dianí na frontoch a čo sa stalo s ich blízkymi na bojiskách. Vzácnym zdrojom necenzurovaných informácií sa stali často zúbožení vojaci vracajúci sa z frontu. Na stránkach pamätnej knihy Svrčinovca sa môžeme dočítať: „Len zriedka prichádzali z frontu, zo špinavých zákopov listy poľnej pošty. Taký lístok potom prechádzal z ruky do ruky. Správy však boli veľmi kusé. Veď bola cenzúra. Novinové správy „o veľkých víťazstvách“ v našej obci nik nečítal.

cadca stanicaPohľad na železničnú stanicu v meste Čadca niekedy okolo roku 1920 (https://staracadca.pasto­rek.org/picture.php?/785/category/zeleznica)

Pomaly prichádzali do dediny aj suché úradné ozná­menia: „Padol na poli cti!“ Matka, manželka zalomila upracované ruky a tupá bolesť sa zahniezdila v opustenej rodine. Dosiaľ nemali v dedine ani poňatia, ako to v skutočnosti na fronte vyzerá. Až keď prišli domov prví ra není, keď videli omrznuté nohy Cyrila Jančaríka zo Zadkov a keď na vlastné oči videli tie vychudnuté, smrtiam podobné postavy vo vojenských mundúroch, potom sa im na všetku tú hrôzu otvorili oči. Spoznali, čo je to vojna. Videli, do akého pekla sa dostali ich synovia, otcovia, bratia... „Bože, či si to ty Ondrej“ bolo privítanie, ktorého sa dostalo takému kostlivcovi, čo práve prichádzal z frontu na pár dní domov.

Prichádzajúci vojaci rozprávali veľmi podrobne a živo o všetkých tých hrôzach: o strašlivých ruských fujaviciach, o hrozných dinárskych a alpských skalách, o príšernej kanonáde v ukrajinských stepiach, o smrteľných pochodoch a ústupoch, o tom ako málo človek na fronte znamená: menej, omnoho menej ako zviera! A tu si náš občan strašlivo odpľul: „Vidíš, keby si v panskej hore zastre­lil srnca alebo jeleňa, pol života by ťa súdili! A tam... tam musíš zabíjať ľudí. Ľudí, ktorí ti nič neurobili, ktorých si nikdy nevidel!“ Takto sa veľa a zdravo ľudia o vojne nauvažovali. Aj iné chýry pomaly k nám prerážali. Verbujú sa vraj voľajaké légie – ale bližšie o nich nič nevedeli. Až prišli na konci vojny prví legionári a tí vysvetlili ľuďom tie veľké zmeny ktoré idú svetom. Nové slová sloboda a demokracia sa začali u nás spomínať až po vojne...“

rozlucka kysucka garda stanica 1Rozlúčka s členmi dobrovoľníckej Kysuckej gardy na železničnej stanici v Čadci 25.6.1919 (Kysucké múzeum)

cadca statna opatrovnaPohľad na budovu Štát­nej opatrovne v Čadci kde miestne ženy šili čiapky pre príslušníkov Kysuckej gardy, záber pochádza z 30. rokov 20. storočia (Kysucké mú­zeum)

V tejto situácii sa vznik novej, Československej republiky stal zlomom, ktorý znamenal začiatok postupnej konsolidácie pomerov na Kysuciach ako i v ďalších častiach republiky. Mladé Československo však už krátko po svojom vzniku muselo zápasiť s vojenským útokom komunistickej Maďarskej Republiky Rád. Čadčiansky kronikár v tejto súvislosti zaznamenal:

„Sotva sa trochu utíšili prevratovými udalosťami rozrušené mysle, sotva sa začalo s vnútornou výstavbou nového štátu, už bolo treba zbraňou hájiť našu mladú slobodu. V júni r. 1919 po nastolení boľševického režimu v Maďarsku prvou sta­rosťou Maďarov bolo späť dobyť „Odtrhnuté Horné Uhorsko“, ako si doma naše Slovensko pomenovali. Boľševické maďarské vojsko na niekoľkých miestach vtrhlo na Slovensko. Vešajúc a trýzniac našich slovenských ľudí, rýchle sa zmocnilo niektorých krajov na juhu. Bolo treba rýchleho vojenského zásahu zo strany našej. Vojska nedostačovalo. Preto tehdajší prvý minister s plnou mocou pre správu Slovenska, Dr. Vavro Šrobár vydal výzvu aj na obyvateľstvo, aby sa dobrovoľne hlásilo na obranu vlasti. A tu Kysuce, hoc priamo nijako neohrozované, zachovali sa snáď na celom Slovensku najvlasteneckejšie.“

Potreba obrany južných hraníc Československa našla svoju odozvu aj na hornatých Kysuciach. V udalostiach vedúcim ku vzniku Kysuckej gardy zohrali rolu miestni proslovenskí nadšenci. Išlo o skupinu národne uvedomelých, miestnych občanov, ktorí sa verejne angažovali už v predošlom období v prospech vzniku ČSR. Títo nadšenci chodili po Kysuciach a aktívne robili nábor dobrovoľníkov do československej armády. Zápis v kronike Čadce ďalšie udalosti popisuje nasledovne: „Hŕstka nadšencov /Koloman Re­hák, Štefan Klobucký, Ján Kántor, Milan Polák, Pavel Špaldoň, Marta Janotová, Urbanová Marienka, Sára Garajová, dievčatá Filipa Menkynu a iné, vozom ponavštevovali okolité dediny okresu a všade zápalistými rečami, spevom a prečítaním výzvy verbovali do dobrovoľníckej Kysuckej gardy. Výsledok „verbunkov“ bol krásny. Miestami odohrali sa aj dojímavé scény, keď sa prihlasovali mladé deti, pastieríci sotva 13­ roční. Bolo plaču i vzdoru pri odmietnutí (Zákopčie).“

Súbežne s hľadaním a náborom dobrovoľníkov však prebiehali na Kysuciach aj aktivity, ktoré mali pomôcť s vybavením dobrovoľníkov. Zápis v čadčianskej kronike následne pokračuje: „Zatiaľ v Čadci činili sa aj ostatní. Veselý ruch bol v opatrovni, kde dievčatá šili pre dobrovoľníkov čapice, aby aspoň niečím vystrojili svoju gardu. Dňa 25. júna (pozn. roku 1919) zhromaždili sa všetci dobrovoľníci na „Sihelke“ (miesto, kde stojí nová budova okresného úradu) počtom 538. Pri zvukoch vojenskej hudby a slávnostných rečiach podelené im boli čapice, pohostení boli a potom pod vedením poručíka Milana Poláka, Števka Klobuckého, podporučíkov: Miška, Kaszaia a Jána Zemaníka šli za všeobecného nadšenia na železničnú stanicu, kde už čakal pripravený vlak. Za mesto odprevadil dobro­voľníkov čadčiansky starosta Rudolf Matter až do Kroměříža.“

stanica kromerizPohľad na budovu železničnej stanice v Kroměříži, kam mal na­mierené vlak prevážajúci príslušníkov Kysuckej gardy na vojenský výcvik (Facebook Retro Kroměříž ­ Fotky, Pohlednice)

kasarne jindrichuv hradecPohľad na budovy vojens­kých kasární v Jindřichovom Hradci kde prebiehal výcvik Kysuckej gardy (Zdroj: https://www.kk8lir.cz/iv­ prapor)

Spomenutých 538 dobrovoľníkov sa vlakom následne presunulo zo Žiliny a odtiaľ na južnú Moravu, kde mali absolvovať zrýchlenú vojenskú prípravu na stret s vojenskými jednotkami Maďarskej republiky Rád. Zápis v pamätnej knihe pokračuje: „Výprava bola slávnostne uvítaná posádkovým veliteľom na žilinskom nádraží a potom vypravená hneď do Kroměříža na Morave. Dňa 26. júna došla výprava do tohto pekného hanáckeho mesta a bola uvítaná zástupcami mesta, vojska a úradov slávnostným spôsobom. Dobrovoľníci zasypaní boli kvetinkami a pochod mestom stal sa srdečnou manifestáciou československej jednoty. Na dvore kasárni ppl. č. 25 pre­ hovoril k dobrovoľníkom veliteľ posádky. Poukázal na krásny čin chudobných Kysúc, ktoré vysielajúc svojich synov na obranu vlasti, vysiela ich aj na obranu zemi českých. Na srdečné slová veliteľa odpovedal starosta Matter patetickou, jemu vlastnou rečou, a potom dobrovoľníci zložili sľub republike československej. Celý oddiel ponechaný bol na spoločnú žiadosť ako „Slovenský prápor“. O niekoľko dní premiestnený bol do Jindřichova Hradce v Čechách a po týždni do neďalekých Kardošových Řečíc. Tu prekonal prápor ešte výcvik a po doplnení inými slovenskými skupinkami dobrovoľníkov sformovaný bol VI. pochodový polný prápor 17. pešieho pluku.“ Okrem samotnej vojenskej prípravy dobrovoľníkov z Kysúc, však dochádzalo aj k vzájomným kontaktom medzi nimi a miestnymi obyvateľmi.

„Súžitie dobrovoľníkov s obyvateľstvom v Kard. Řečicích bolo neobyčajne srdečné. Doba tam strávená ostane účastníkom výpravy milou navždy. Ako dôkaz srdečného pomeru našich s tamojším obyvateľstvom je, že dámy mesta darovali práporu aj krásnu vlastnoručne vyšívanú zástavu s nápisom Slovenskému dobrovoľníckemu práporu. Prápor je uložený u ppluku č. 17 v Trenčíne.“ Medzitým sa však situácia začala priaznivo meniť. Sformovaná československá armáda s nasadenými oddielmi československých legionárov, ktorí sa vrátili z Talianska, začali obsadzovať pozície maďarskej armády na južnom Slovensku. K reálnemu nasadeniu Kysuckej gardy v boji napokon nedošlo. Dobrovoľníci z Kysúc však boli využití ako hliadka a vojenskú službu vykonávali ešte aj v nasledujúcich mesiacoch.

pohladnica kardasova recicePohľadnica obce Kardašova Řečice

Zápis v pamätnej knihe pokračuje: „Vojenské zvraty v bojoch na južnom Slovensku. Koncom augusta bolo Slovensko opäť vyčistené, Maďari po niekoľkých porážkach vytlačení. Naši dobrovoľníci umiestnení boli na rakúskych hraniciach u Nových Hradov. Mnohí dostali sa domov až po niekoľkomesačnej vojenskej službe. Aj keď sa títo naši dobrovoľníci pre inú im pridelenú službu, hlavne však preto, že naše vojská voči Maďarom situáciu úplne zvládli, bojov sa nezúčastnili, jednako ostane pre kraj, kde sa toľkého zápalu za vec národnú ani očakávať nemohlo, krásnym svedectvom rodolásky, fakt, že 538 občanov vrátivších sa priam z niekoľkoročného válečného pekla vedelo sa na obranu slovenskej slobody postaviť so zbraňou v ruke proti odvekému nepriateľovi a opäť zanechať domov, rodinu a všetko čo im bolo milé. Na pamiatku výpravy obecné zastupiteľstvo v r. 1934 pomenovalo novú ulicu, kde sú vojenské gážistické domy, Ulicou Slovenských dobrovoľníkov.“

Mgr. Vladimír Homola

 

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: