V posledných dvoch desaťročiach 19. storočia sa na Kysuciach začínajú objavovať prvé pohľadnice, ktoré zachytávali miestne stavebné a kultúrne pomery.
Ich predchodcom bol však tzv. korešpondenčný lístok, ktorý sa na rakúsko – uhorskej pošte využíval od roku 1869. Tento druh správy bolo možné posielať len v rámci vnútrozemského styku a jeho cena bola cenou známky, teda 2 grajciare. K tejto forme správ sa časom pridružili pohľadnice.
Tie mali svoj vlastný vývoj a prvé možno zaradiť do kategórie s tzv. dlhou adresou. Nedbalo sa pri nich príliš na estetickú stránku a odosielatelia vpisovali text kam chceli, i cez grafickú stranu.
Postupom času však vidieť, že štýl odosielania pohľadníc sa zmenil, čomu predchádzal i fakt, že na zadnú stranu autori pridali riadky či miesto pre známku. Po pár desaťročiach začali pohľadnice vychádzať v oveľa vyšších nákladoch a ich tlač ako i samotné spracovanie začalo prebiehať aj v prostredí Kysúc. Dovtedy suplovali túto činnosť tlačiarenské firmy z Tešína, Žiliny, prípadne i zahraničia. Asi najznámejšou je Tešínska firma S. Lustig. Teschen. Nechýbajú však ani pohľadnice, pri ktorých nevieme miesto ich tlače. Informácia o pôvode sa zužuje len na meno sponzora, ktorý ich vydanie zafinancoval. Medzi také patrí: Kiadja Langfelder Henrik Csacza, Braun Rezno Csacza, Josef Nacher, Csácza.
V roku 1911 vzniká v prostredí Kysúc firma Taub Emil, könyvnyomda könyv és papirkereskedö kiadása Csacza.
Táto tlačiarenská firma sídlila na vtedajšej Barošovskej ulici, dnes Palárikova a prečkala búrlivé obdobie 1. sv. vojny. V medzivojnovom období vydávala veľké množstvá pohľadníc nepretržite, až do likvidácie tlačiarne kvôli arizácii v období Slovenského štátu. Zlaté obdobie pohľadníc v Čadci začína po roku 1919. K už spomínanej firme Emila Tauba pribudli napr. Artur Steiner, kníhkupectvo a papiernictvo Čaca, C. Bielik, hlav. sklad tab. v Čadci. I v tomto období však možno nájsť pohľadnice, ktoré boli tlačené v zahraničí.
Ako príklad možno uviesť série od Uměl. Ústav J. Janota, Fot. J. Borůvka, Přívoz či séria od firmy Lichtig, Fabrication Francaise. I keď sa na väčšine pohľadníc nachádzali údaje o fotografovi či vydavateľovi, možno nájsť i pohľadnice bez autorstva. Je to svojim spôsobom zvláštne, avšak je viac než jasné, že za ich nákladom stáli osoby, ktorých obchody, či už samotné budovy, sa týmto spôsobom zviditeľnili. Možno ich teda považovať za určitú formu reklamy.
Na pohľadniciach v medzivojnovom období už možno mapovať väčšinu vtedajšej Čadce, nakoľko grafická stránka sa neobmedzovala len na hlavné ulice, ale fotografovaných začínalo byť čoraz viac stavieb, či bočných uličiek, pričom mnohé z nich dokladajú nielen stav architektúry, ale zachytávajú i atmosféru doby, v ktorej vznikli.
Vždy som považoval za veľkú smolu, že neexistoval nik, kto by tieto pohľadnice popísal. Spomienky väčšiny ľudí sa obmedzujú na obdobie po roku 1948 a socialistickú Čadcu. Dlhoročným štúdiom rôznych prameňov sa mi podarilo zozbierať informácie, ktoré neraz zostali zakonzervované v pohľadniciach a dnes si na ne málokto spomína. V tomto príspevku chcem predstaviť tri vzácne zábery dnešného mesta Čadca. Prvý pochádza ešte spred tragického požiaru v roku 1904, pričom posledný spadá do konca 20. rokov 20. storočia.
Prvá pohľadnica pochádza od nakladateľa S. Lustig, Teschen a zachytáva rínok v Čadci v roku 1903.
O dome vpravo neexistujú skoro nijaké verejne dostupné informácie. Mapa centra Čadce z 19. storočia ho zachytáva, pričom je pri ňom uvedená poznámka: Dom Judaica. Podľa vysvetliviek sa jednalo o budovu, ktorú mal v dlhodobom nájme neznámy obyvateľ Čadce židovského vierovyznania. Na základe dobrej polohy – stavby na križovatke Barošovskej ulice (Palárikova ulica) a Rínku (Námestia Slobody) – je dom na mnohých pohľadniciach z 20. storočia. Tie dokazujú, že v budove sídlili mnohé menšie obchodné prevádzky. V medzivojnovom období budova patrila Arnoštovi Langfelderovi, ktorý ju na prelome rokov 1929/1930 zbúral a vybudoval dnešný funkcionalistický dom.
Ďalšia stavba v obklopení stromov je bývalý Slúžnovský úrad alebo aj Panský dom, ako stavbu Čadčania nazývali. Táto stavba z roku 1835 však v období fotenia už úradnou nebola. Pán Reich ju odkúpil od panstva koncom 19. storočia a zriadil v nej hotel. V roku 1913 k pôvodnej budove pristavil nárožnú časť, ktorá mala na poschodí väčšiu reštauračnú sálu, pričom spodné podlažie tvorili priestory na prenájom. Pôvodná budova splynula s prístavbou, pričom celá stavba získala bohatú secesnú fasádu. Stavba známa ako Hotel Reich je jednou z mála, ktorá si zachovala pôvodnú podobu. Dnes poznáme hotel pod názvom Tatra a je to stavba zapísaná v zozname národných kultúrnych pamiatok.
Prvá opisovaná pohľadnica odoslaná v roku 1903 zachytáva hlavný rínok v Čadci (Zdroj: zbierka autora)
Ulica z rínku pokračuje rovno po vtedajšej Popperovej ulici, ktorá je približne identická s dnešnou Hornou ulicou. Na tejto ulici len rok po fotení vznikol najväčší požiar, na ktorý Čadca pamätá. Prepukol 9. júla 1904 v dome sodovkára Deutscha, pričom zachvátil celú južnú stranu rínku. Napriek rýchlemu zásahu hasičov nielen z Čadce, ale i z okolia a dokonca i zo Sliezska, zhorelo 63 domov a ich hospodárske stavby. Vyhorel bývalý pivovar, v ktorom sa nachádzali kancelárie a úrady Čadce, ale i blízka budova súdu. Oheň sa zastavil pri stenách tzv. Mýta, ktoré stálo na mieste dnešného Mestského domu. Celá ľavá strana rínku zachyteného na zábere zhorela. Drevené stavby tu stojace, sú označované ako pekárenské a mäsiarske búdy. Podľa týchto prevádzok sa i ulica za stavbami volala Mäsiarska (nachádzala sa na nej ľadovňa na mäso). Ulica existovala až do roku 1966, keď bola zrušená a zbúraná kvôli výstavbe novej cesty na Žilinu.
Pozornému oku neunikne, že v prostriedku záberu stojí pomník Františka Jozefa I. Túto bustu vztýčili roku 1897 pri príležitosti minuloročných celokrajinských miléniových osláv tisícročného príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Busta prečkala ničivý požiar, ktorý som už spomínal, avšak rok 1919 bol pre ňu osudný, nakoľko ju príslušníci ČS armády zničili, keď dorazili oslobodiť Čadcu. Torzo podstavca bolo odstránené až v druhej polovici 30. rokoch 20. storočia.
Druhá pohľadnica pochádza od C. Bielika, hlav. sklad tab. v Čadci a vydaná bola medzi rokmi 1922/26.
Znázorňuje rínok, ktorý v tomto období niesol nový názov Štefánikovo námestie, dnes Námestie Slobody. Potok Rieka v popredí vyzerá idylicky, avšak Čadčania sa ho dlhé obdobie snažili zakryť, čo sa im skutočne podarilo medzi rokmi 1926/8. Dôvodom bola neustála nutnosť údržby mostíkov ako i fakt, že najmä v letných mesiacoch sa koryto potoka menilo na žumpu, čo výrazne zhoršovalo život v centre.
Záhrada za potokom vľavo patrila pôvodne k meštianskemu domu číslo popisné 33, ktorý stál za ňou. Budova je znázornená na najstarších fotografiách Čadce z roku 1871, avšak vtedy ešte nemala vežu, ale len klasickú sedlovú strechu. Najznámejším vlastníkom domu bola rodina Máday, ktorá po 1. svetovej vojne Čadcu opustila a dom predala pánovi Závodskému zo Žiliny. Ten v dome býval a prevádzkoval svo‐ju obuvnícku dielňu. Dom mal pôdorys v tvare písmena L s dvorom. Stavba samot‐ná hostila viacero nájomníkov.
Najznámejším je asi poštový úrad, ktorý sídlil v tejto stavbe už v časoch Rakúsko‐Uhorskej monarchie. Presťahovaný bol až po výstavbe novej budovy Mestského domu v roku 1932. V budove sídlila i tlačiareň Arpáda Bergera, ktorá bola umiestnená v prízemí a tlačili sa v nej napr. noviny Kysucká Trúba. Horné podlažia boli rozdelené na byty, ktorých je roku 1930 vypísaných 6. Závodský dom predal pred 2. svetovou vojnou, pričom jej novým majiteľom sa stala rodina vedúceho banky Lipschera. Noví majitelia v dome však nebývali, dávali ho celý do prenájmu. Vedľa vpravo vidieť ďalší dom s číslom popisným 32 patriaci pani Braunerovej, ktorá v ňom prevádzkovala obchod so zmiešaným tovarom. Stavba mala pôdorys v tvare písmena L, pričom stredom prechádzala chodba, ktorá ústila do dvora, z ktorého sa dalo prejsť do obytnej časti budovy.
V 30. rokoch tu sídlila Lekáreň u Matky Božej, ktorá patrila pánovi Bulavovi. Lekáreň tu sídlila so zmeneným názvom i v časoch socializmu.
Druhá popisovaná pohľadnica odoslaná v roku 1925 zobrazuje Štefánikovo námestie (Námestie Slobody) (Zdroj: zbierka autora)
Stavba číslo 31, ktorej len časť vytŕča spoza stromov, je rímskokatolícka fara. Spolu s blízkou mýtnou stanicou a kostolom sv. Bartolomeja patrili k najstarším stavbám v centre. Na fare roku 1848 prespali členovia Slovenskej národnej rady, pričom v nej bola prijatá Výzva k Slovenskému národu. Na počesť tejto udalosti bola roku 1937 na priečelie vložená pamätná doska od autora Jozefa Ihriského.
Z budovy mýtnice vidíme len časť sedlovej strechy nad farou. Táto stavba z roku 1777 ustúpila novostavbe Mestského domu. Ten bol postavený roku 1932, pričom jeho architektom bol žilinský architekt Zigmund Wertheimer. Napravo od stromov vidíme dom obchodníka so strižným tovarom Lacka, ktorý sa objavuje na viacerých starých pohľadniciach Čadce. Postavený bol roku 1905 po požiari vtedajšieho centra.
Posledná tretia opisovaná pohľadnica pochádza z dielne Lichtig, Fabrication Francaise. Vznikla na konci druhej polovice 20. rokov 20. storočia.
Zachytáva časť zástavby Palárikovej ulice pri Palárikovej Dvorane (Palárikov dom). Veľká vila na ľavej strane záberu patrila Michalovi Langfelderovi, ktorý ju vybudoval v prvých desaťročiach 20. storočia. Langfelder bol obchodníkom so železom, nutné je však poznamenať, že v Čadci žili viacerí členovia tejto rodiny, ktorí mali rovnako pozoruhodné domy. Napr. otec Michala Langfeldera, postavil budovu dnešného Kysuckého múzea.
Vila patrila Langfelderovi až do obdobia Slovenského štátu, počas ktorého mu bola odňatá a predaná v aukcii nehnuteľností na základe zákonov riešiacich problematiku židovského hnuteľného majetku. Pozornosti by nemal ujsť fakt, že pozemok vôkol vily bol v minulosti značne väčší, čo platilo ešte za socializmu. Zmena nastala pri demolácii budovy vpravo od vily, po ktorej sa ulica posunula až k secesnému priečeliu vily. Táto vila dodnes stojí na Palárikovej ulici. Jej šťastím je fakt, že je dnes rozdelená na dve samostatné bytové jednotky. Majitelia sa však vzorne o vilu starajú, a preto je stále stavbou, za ktorú sa Palárikova ulica nemusí hanbiť.
Dom s bielou fasádou vpravo, ktorý som už spomínal, patril Gerövi Sigmundovi, ktorý bol známym advokátom. Jeho dom susedil tesne so Špaldoňovým domom, ktorého väčšia časť smerovala do dvora a nachádzali sa v nej byty, ktoré prenajímal. Paleta jeho nájomníkov bola však pestrá, nerozlišoval medzi kresťanmi a židmi. Medzi jeho nájomníkov patrili železničiari, obchodníci či pracovníci Okresného úradu. Špaldoňov dom bol z druhej strany natlačený na budovu pána Polláka, ktorý v nej prevádzkoval hostinec. Táto stavba stála presne naproti Palárikovej Dvorane, pričom v období socializmu došlo len k strhnutiu strechy a nadstaveniu poschodia, pričom celá stavba dostala novú fasádu. Dnes je budova vo vlastníctve Coop Jednoty, spotrebného družstva a sídli tam jej riaditeľstvo.
Stavba obstavaná lešením je práve budovaný Hotel, reštaurácia Blau. Jej majiteľom bol Móric Blau a jednalo sa o najmenší hotel v Čadci, ktorý do prenájmu dával len dve izby na prvom poschodí. Stavba stojí dodnes, pričom bola za socializmu prestavaná a rozšírená, čo je dodnes vidieť na jej streche z ulice. Dnes v nej sídli Lekáreň pri fontáne a na poschodiach sú ambulancie lekárov. Budova vpravo od budovaného hotela je najstaršia stavba na fotografii.
Tretia popisovaná pohľadnica odoslaná v roku 1927 zachytáva západnú časť dnešnej Palárikovej ulice (Zdroj: zbierka autora)
Stáť mala už v polovici 19. storočia, pričom ju je možné nájsť na najstaršej panoramatickej fotografii Čadce z roku 1896. Patrila rodine Benczath a sídlila v nej najstaršia lekáreň v Čadci, Salvátor. Mala veľmi bohato zdobenú fasádu, pričom mala pôdorys v tvare písmena L a v zadnej časti sa nachádzal byt. V dobe fotografovania bol však nájomníkom lekárne Figer.
Poslednou stavbou, ktorú možno na pohľadnici vidieť, je časť priečelia Palárikovej Dvorany na pravej strane záberu. Vysoký tieň do ulice, priamo pred Langfelderovou vilou, je vila Egídia Boshetti, ktorý v Čadci vlastnil stavebnú firmu.
Pokiaľ sa Vám opis pohľadníc zapáčil, je možné ich nájsť i na facebooku na viacerých stránkach, kam ich každý mesiac vkladám ako príspevky, a to pod názvom Čadca kedysi a dnes, ako dvojzábery porovnávajúce čas minulý a dnešný, pričom je vždy k pohľadniciam i krátky popis.
Asi najznámejšia stránka kde ich možno nájsť je www.facebook.com ktorú vedie môj kolega Peter Kvasnica, ktorý mapuje Kysucké osady a samoty už niekoľko rokov.
Bc. Lukáš Kubiatko
- Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>
