Bláznivý abstinent!

„Víteli, kde je Čadca? Je to Praha v domovině dráteníků, hlavní město na Kysucích. Tam mají bílou vránu. Hoj, bílá vrána! Celá Čadca, ba celý kraj přichází ji obhlédnouti. Ne, není na Čadci bílé vrány, ale je tam člověk, který nepije kořalky. Byl ještě před nedávnem jediný na celých Kysucích. Takový prý podivín, blázen, říkali o něm.“

Týmito vetami začína jednu zo svojich poviedok známy český učiteľ a spisovateľ Karel Kálal, ktorý pre svojich čitateľov pripravil v roku 1928 vskutku nevšednú poviedku o senzačnom prípade istého čadčianskeho abstinenta Krasulu, ktorého z alkoholizmu údajne vyliečil doktor Dušan Makovický, osobný lekár L. N. Tolstého, ordinujúci v neďalekej Žiline. Ten pri liečbe pacientovho trachómu oka zakázal dotyčnému piť alkohol, na čo sa jeho stav natoľko zlepšil, že bez konzumácie pálenky začal znovu vidieť, čo ho umocnilo v jeho presvedčení vzdania sa popíjania. Týmto svojim skalopevným presvedčením sa stal pre väčšinu kysuckej spoločnosti fenoménom, hotovým zjavom.

Kálal o tom píše nasledovne: „Krasula – tak se jmenuje občan z Čadce – stal se abstinentem (nepijákem). Z celé Čadce chodili ho obhlídnout, jak vypadá. Každý mu pohlédl nejdřív na oči, jeli rozumný nebo popletený. Přicházeli ho obhlídnout i ze Staškova, z Rakové, Turzovky,Vysoké, Makova, ze Zákopčí, z Nesluše, z Rovného, ba i z Beluše přišel sklenkář. Přicházejí muži i ženy, také jedna vědomkyně z daleka. Každý se divil, že Krasula rozumně mluví. „Blázen je a přece rozumně praví“, říkali o něm.“ Aj keď sa jedná o beletriu, prípad abstinentského mesiáša Krasulu, ktorý odvracal ľudí od požívania destilátov, sa teoreticky mohol odohrať niekedy v rokoch 1894 –1904, keď Dr. Makovický ordinoval v Žiline v Babuškovom dome. Či už ide o fikciu alebo nie, predsa tento prípad má veľkú výpovednú hodnotu a symbolicky odzrkadľuje imanentný vzťah Kysučanov k alkoholu.

Hálek verzus alkoholici

Z rovnakého obdobia pochádzajú aj spomienky najznámejšieho protialkoholického bojovníka, lekára Ivana Hálka. Z čias jeho pôsobenia na Kysuciach (1901-1905) sa dozvedáme, že

„okolie Čadce a najmä jej kopanice bolo smutne preslávené tým, že tam i ženy pili skoro jednako ako chlapi, ba že neraz dokonca muž pomáhal opitej žene z krčmy.V Čadci sme to všetko mali z prvej ruky: bývali sme oproti krčme, takže všetko, čo súvisí s jej prevádzkou — od opitého hulákania a tackania po upadanie do bezvládnosti pod našimi oknami – vídavali sme nedeľu čo nedeľu, najmä po kostole. Po omši sa stávala krčma, kde sa nalievala „živá voda“, prvou zastávkou kopaničiarov, kým sa vydali do svojich chalúp niekde na vŕškoch alebo na úbočiach.“

MUDr. Ivan Hálek, lekár a zanietený bojovník proti alkoholizmu. (Fotoarchív Kysuckého múzea)Hálkov odpor voči alkoholizmu nevyplýval len z toho, že hlúčiky podgurážených Čadčanov, ktorých vždy krčma vyvrhla, potom pravidelne defilovali s hlasným spevom a hurhajom popred jeho obloky, ale aj z jeho lekárskej praxe.

Neraz poukazoval na nepriaznivý vplyv alkoholu na ľudské zdravie a na súvis s nárastom telesných, duševných a sociálnych chorôb v podobe vysokého počtu mrzákov, choromyseľných, kreténov, slepcov či hluchonemých.

Neprimerané požívanie alkoholických nápojov malo negatívny vplyv aj na zdravie potomstva, pretože podľa Hálka „alkohol priamo vplýva na zárodkovú plazmu – semeno u muža a vajíčko u ženy, a preto z takejto otrávenej plazmy vzniká pokazené, degenerované ľudské mláďa.“

Práve Hálkov odpor voči nadmernej konzumácii pálenky sa stal základom ďalšieho protialkoholického razenia na Kysuciach.

Na zdravie novej republike!

Dedičstva alkoholného opojenia sa Kysučania nezbavili ani po vzniku prvej Československej republiky, dokonca v búrlivom období slovenského prevratu v roku 1918 zohrával alkohol významné miesto v kysuckých dejinách najmä počas rabovačiek. Túto skutočnosť zdokumentoval tajomník Slovenskej národnej rady, Karol Anton Medvecký, ktorý zachytil početné tragikomické prípady rabovačiek na Kysuciach po vyhlásení Československa. Správu o slobodnom národe si (nielen) kysucký ľud vysvetlil po svojom a využil ju na pomstu proti svojim utláčateľom.

V prvých týždňoch oslobodenia slovo „sloboda“ v mysle ľudu znamenalo svojvôľu,odcudzenie majetku, šarapatenie, anarchiu. V dôsledku zlej sociálnej situácie po prvej svetovej vojne občania vyrabovali majetky, sklady, pivnice a majetky majetnejších. Tak sa stalo, že títo „rabunkoši“ sa vo väčšine kysuckých obciach vyvŕšili na obchodníkoch a krčmároch.

Ako vyzerali rabovačky na horných Kysuciach roku 1918, najlepšie ilustruje prípad z obce Vysoká, kde rozvášnený ľud vyraboval pivnicu pod obchodom, v ktorej bolo 40 hl. vína, slivovice, borovičky. Podľa Medveckého „sudy rozbíjali, ale aby ani „babám“nebolo ľúto, jeden sud vykotúľali na ulicu pre baby. Putňami snášalo sa víno domov a klobúkami ho pili. Keď kaplán Pokorný ide k umierajúcim so Sviatosťou, pokľaknú si, pokrižujú sa, ale pijú ďalej. ... V pivnici bol nájdený vo víne utopený chlap z Olešnej.“

V tomto búrlivom a neistom období sa paradoxne držali najlepšie Čadčania, a to v dôsledku zvýšených bezpečnostných opatrení, ktoré 4. novembra 1918 prijal novovytvorený miestny odbor Slovenskej národnej rady v Čadci na svojom prvom zasadnutí. Tamojší národovci pod predsedníctvom Ferdinanda Hirscha pojednávali nielen o možnostiach zásobovania okresu, ale aj o udržaní verejného poriadku, lebo už preskakovali chýry o rabovačkách po dedinách. K zabezpečeniu osobnej a majetkovej bezpečnosti sa utvorila mestská garda, ktorej veliteľom bol zvolený okresný sudca Dr. Kabina.

Podľa dobových záznamov „V Čadci poriadok udržiava národná garda, ktorá sa však má rozpustiť, lebo jej udržovanie je spojené so značnými výdavkami. Pozostáva zo 40 mužov a každý dostáva 20 korún denne. Keď už nebolo groší, národná garda vyrubila väčšiu sumu na miestnu židovskú obec, čo táto ochotne zaplatila, lebo najviacej židovské majetky boli ohrozované rozvášneným ľudom. To sa im odplatilo, lebo na všetkých okolitých obciach a vôbec v kysuckej doline Židov vyrabovali, len v Čadci bol poriadok a pokoj udržaný.“

Povestným azylom, útočiskom pred vyčíňaním podgurážených výtržníkov, rabujúcich prevažne židovské krčmy a obchody, sa v Čadci stal známy hotel Klappholz pri železničnej stanici. Podľa Medveckého sa na Kysuciach v čase prevratu vypilo údajne až 140 hl. alkoholu, pričom poznamenal, že „nikdy kysucký ľud nebol tak triezlivý, ako po prevrate. Z kostola rovno domov, ani do krčmy – lebo ich nebolo.“

Protialkoholický bojovník Jozef Hranec

Zdá sa, že toto tvrdenie mohlo platiť len veľmi krátko do času, kým sa znovu nezabezpečilo poriadne zásobovanie obchodov, krčiem a hotelov. Práve v 20. rokoch sa na Kysuciach a hlavne v Čadci aktivizuje veľmi silné protialkoholické hnutie, ktorého predstaviteľom bol advokát Jozef Hranec. Tento rodák z Podvysokej, vyštudovaný právnika legionár sa po skončení 1. svetovej vojny vrátil v roku 1919 s transportom invalidov na lodi Archer cez Japonsko a Ameriku do Čadce, aby tu pokračoval v advokátskej praxi a zároveň započal svoje vlastné bojové ťaženie proti všadeprítomnému alkoholizmu.

Hranec patril k známym prvorepublikovým predstaviteľom čadčianskeho politického,spoločenského a kultúrneho života. Bol ľavičiarom, obhajcom robotníkov, plamenným rečníkom, vydavateľom vlastných novín a veľkým nepriateľom alkoholu. Ešte pred založením Kysuckých hlasov v roku 1927,ktoré na svojich stránkach pranierovali opilcov a všakovaké morálne excesy, sa Hranec snažil presadiť na Kysuciach zavedie prohibície, dočasne prijatej tzv. Šrobárovým zákonom, ktorý platil až do roku 1929. S prohibíciou sa Jozef Hranec zoznámil v Spojených štátoch amerických, pričom za jej čiastočným úspechom stálo zriadenie „protialkoholných výčapov“, teda podnikov, ktoré namiesto pálenky ponúkali klientom rôzne druhy nealkoholických nápojov. Túto stratégiu chceli využiť Hranec spolu s Ferdinandom Hirschom, ktorí chceli pre čadčiansku Besedu získať licenciu na predaj alkoholu, aby korigovali predaj alkoholických nápojov na Kysuciach. Ich cieľom bolo v Čadci prostredníctvom Hirschovho brata Karola, krčmára v Rakovej, zriadiť ideálne v blízkosti železničnej stanice protialkoholický obchod aj kvôli cestujúcim návštevníkom i sľubným obratom.

K tvrdým odporcom alkoholizmu patril taktiež právnik JUDr. Jozef Hranec. Osvetu šíril predovšetkým na stránkach časopisu Kysucké hlasy.(Kysucké múzeum v Čadci)

Podľa spomienok Ladislava Szántóa, učiteľa na čadčianskej meštianskej škole,sa Hrancovi vďaka značnej finančnej podpory od advokáta Mičuru, u ktorého pred vojnou slúžil ako koncipient, skutočne „podarilo otvoriť akúsi nealkoholickú kaviareň. Cez deň sa tam podávali len limonády a malinová šťava. Niekoľko rokov za Hrancovej finančnej pomoci fungovala, no dakedy roku 1927 alebo 1929 ju museli zatvoriť. Hrancovi nejaké peniaze ešte zostali.

Založil časopis Kysucké hlasy. Bol to dvojtýždenník, ktorý vychádzal na štyroch stranách. Raz v mesiaci uverejňoval na poslednej strane žartovnú prílohu Kysucká trúba“, ktorú pripravoval jeho kancelársky koncipient Ferdinand Hoffman. Vďaka netradičnému novinárskemu štýlu hlavného redaktora boli Kysucké hlasy vnímané neprajníkmi ako „kuriózum“ Kysúc. Podľa denníka Slovák „Kuriózumom sú ony aj s ich redaktorom preto,že nikde a nikdy nevídanou vehemenciou bijú vpravo i vľavo s neslýchanými udalosťami od anonymných spisovateľov.“ Pod týmito neslýchanými udalosťami sa prevažne skrývajú rôzne spoločenské a morálne delikty v podobe krčmových bitiek, násilností, nemravností a iných prečinov proti ľudskej dôstojnosti, ktoré ako dôsledok nadmernej konzumácie alkoholu pranierovali na svojich stránkach Kysucké hlasy. Tie nastavili akési nelichotivé morálne zrkadlo kysuckej spoločnosti. Ako obstáli Čadčania, sa presvedčíme už na stránkach prvého čísla zo 17.septembra 1927, na ktorých sa objavil veľký titulok článku Povážlivé výtržnosti v Čadci.Článok popisoval bitku medzi opitou mládežou a vojakmi po tanečnej zábave v Schnürerovej krčme v Čadci, ktorá pokračovala aj na druhý deň, pričom bojiskom bola celá Wilsonova (dnešná Palárikova) ulica. Podľa dr. Hranca spočíval problém v krčme a povoľovaní takýchto verejných zábav občianskou vrchnosťou.

Licencie na alkohol

Práve proti prevádzkovaniu početných pohostinských zariadení a udeľovaniu licencií na predaj alkoholických nápojov bojoval čadčiansky advokát aj ako župný poslanec Považskej veľžupy. V obmedzení a sprísnení vydávania živnostenských povolení na predaj alkoholických nápojov videl Hranec jednu z ciest ako odalkoholizovať Slovensko a očistiť ho od hamršlógu,teda špiritusu a iných zlopovestných nápojov otupujúcich myseľ. Pre svoj nekompromisný postoj bol oponentmi z radu sociálnej demokracie v dobovej tlači v Robotníckych novinách dokonca prezývaný„čadčianskym Mussolinim“.

Titulná strana osvetového a protialkoholicky zameraného časopisu Kysucké hlasy. (Fotoarchív Kysuckého múzea)

Do sporu s miestnou organizáciou sociálnych demokratov sa dostal aj kvôli tomu, že zámerom politikov bolo v novopostavenej budove mestského domu (dnešný Mestský úrad Čadca, postavený 1932) zriadiť krčmu s výčapom, čo popudilo redaktora Kysuckých hlasov. „Donového obecného domu v ústredí námesti a nadpočetnými výčapmi už beztak dokolaobaštovaného sťa hrad starozemanský, projektovali si ihneď aj výčap a krčmu, pre verejnosť nepotrebnú, pre mravnosť však škodnú, lebo by sa pilo, hulákalo, bilo v bezprostrednej blízkosti a pod jednou strechou spolu s úradovaním tých všetkých obecných a štátnych úradov, ktoré sa tu do nového obecného domu sústreďujú, ačkoľvek sa to prieči aj právnym predpisom.“

Budova mestského domu v Čadci, druhá polovica 30. rokov 20. storočia. Zaujímavosťou je prevádzka pohostinstva sídliaca na prízemí v ľavom rohu budovy. (Fotoarchív Kysuckého múzea)

Napriek tomu,že podľa vtedajšej právnej úpravy mali byť krčmy vzdialené od verejných budov na 100 metrov, sa ani právom podkutému čadčianskemu advokátovi nepodarilo zabrániť vzniku mestského hostinca. Podľa redakcie Kysuckých hlasov „novú krčmu túto vyšliapali Čadci páni – sociálni demokrati, majúci u nás heslo: – Proletári sveta – pojte sa!“ Na margo novozriadenej krčmy však treba podotknúť,že mestský hostinec prakticky nahradil pôvodný Braunerov hostinec, tzv. Mýto, ktoré v roku 1930 padlo za obeť pri výstavbe mestského domu.

Podľa historika Karola Hollého počet hostinských koncesií od prevratu po začiatok tridsiatych rokov 20. storočia narástol v celoslovenskom meradle zhruba o 40 percent,pričom na Kysuciach podľa dobovej štatistiky z roku 1933 „v okrese čadčanskom do prevratu bolo 84 krčiem, po prevrate je tu podnes 114 krčiem a mimo toho 86 predajní liehovín v pečatených fľašiach, [...]v okrese kysuckonovomestskom do prevratu bolo 48krčiem, dnes ich je tu 83 a krem toho 63 predajní liehovín v peč. fľašiach.“

Čadca nedisponovala v 20. rokoch 20. storočia len nadbytkom krčiem a rôznych predajní alkoholu,ale podľa opisu mestečka od Stanislava Klímy mala metropola Kysúc aj vlastnú pálenicu.V jeho diele Slovenská vlasť z roku 1921 sa pred čitateľom otvára nasledovný obraz: „Čadca, mesto nad Kysucou pri železnici košickobohumínskej, prvé mesto za jablunkovským priesmykom. Má továrňu na súkno,pálenicu borovičky a pílu. Na okolí jeho sú drotárske dediny. Má meštiansku školu,okresný súd, berný úrad a colný úrad. Je tu tiež filiálka Slovenskej banky.“  V roku 1929v Čadci začala dokonca pracovať potravinárska spoločnosť Karpatia, zameraná na výrobu a predaj pálených liehovín, sódovej vody, ktorú založil miestny obchodník Jozef Neufeld.

Hospodárska kríza a alkohol

Podľa štatistických údajov v období pred vypuknutím veľkej hospodárskej krízy (30. roky 20. storočia) dosiahla konzumácia alkoholu na Kysuciach svoj vrchol práve v roku1929. Na ilustráciu poslúžia dobové štatistické dáta od Aurela Rutšeka, ktorý zmapoval vývoj alkoholizmu a predaja liehovín na dolných Kysuciach. Podľa neho sa v 28. obciach v roku 1929 v okrese Kysucké Nové Mesto vypilo 559 302 litrov piva, 107 283 litrov vína,91 762 litrov liehovín a likéru, 27 383 litrov liehu. Priemerná spotreba vyjadrená v Kč na jedného dospelého (muža alebo ženy nad 21 rokov) predstavovala hodnotu 440 Kč. Aj keď nedisponujeme podobnou štatistikou z čadčianskeho okresu, situácia na horných Kysuciach bola veľmi podobná. Až následkom veľkej hospodárskej krízy sa v dôsledku strádania postupne znižovala konzumácia alkoholických nápojov, čo preukázal aj výskum historika Turóciho, mapujúceho priebeh veľkej hospodárskej krízy na Kysuciach.

„Za veľmi zaujímavý indikátor dobre ilustrujúci hospodárske pomery kysuckých živnostníkov a ich zákazníkov v období hospodárskej krízy, môžeme pokladať prieskum čadčianskeho okresného náčelníka Vojtecha Kállaya z roku 1933. Ten si za účelom zistenia krízových hospodárskych pomerov v obci Turzovka nechal začiatkom tohto roka vyhotoviť výkaz tržieb jedného miestneho pohostinstva za predošlý rok 1932. Závery prieskumu ukázali, že príjmy daného pohostinstva za jediný rok poklesli o viac než polovicu, presnejšie z 250 000 na 110 000 Kč. Hoci bol prieskum realizovaný v podmienkach turzovského pohostinstva, môžeme predpokladať, že v podobnej alebo zrejme ešte horšej situácii sa nachádzali i mnohí ďalší živnostníci v čadčianskom i kysuckonovomestskom okrese.“

Napriek tomu, že úradne evidovaná spotreba alkoholu v ťažkých časoch klesala, musíme brať do úvahy aj nelegálnu výrobu pálenky, ktorá naopak oproti predošlým rokom vzrástla. Okrem toho sa vo veľkom rozmohlo pašovanie denaturovaného liehu najmä z Moravy cez Kysuce až do Podkarpatskej Rusi, o čom neraz písali aj na stránkach Kysuckých hlasov, ktoré v roku 1933 od 7. čísla doplnili do podtitulu novín prídavok „osvetový a protialkoholický spravodaj“.
Keďže história výroby, predaja a následnej konzumácie alkoholu mala (nielen) na Kysuciach pomerne dlhú tradíciu, pripomínal protialkoholický zápas bojovníkov proti alkoholizmu v 1. tretine 20. storočia súboj s veternými mlynmi.

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>

Mgr. Tomás Adamčík, PHD.