Vzhľadom na jestvujúce autobusové spojenie sme do Klokočova na Konečnú cestovali až spojom o 10:40 hod. z Turzovky. Aj napriek hmlistému počasiu sme sa zišli v celkom slušnom počte – z autobusu nás vystúpilo osemnásť.

S uspokojením zisťujeme, že cesta ktorou pôjdeme, je podľa predpokladu, rozoraná. Keďže do sedla na slovensko-moravskej hranici nás vyviezol autobus čaká nás hneď na úvod klesanie do údolia Černej Ostravice. Teplota vzduchu málo pod nulou, bezvetrie a hojnou nádielkou snehu zasypaná okolitá krajina vytvárali romantickú pohodovú atmosféru. V údolí sme odbočili asi dvesto metrov v smere toku riečky obzrieť vodnú nádrž - „klauz“ Černá Ostravice. Táto bola vybudovaná pravdepodobne ešte v druhej polovici 19. storočia. Podobných nádrží bolo v tom období na lesných pozemkoch olomouckého arcibiskupstva budovaných viacero. Do dnešných čias sa ich dochovalo šesť. Všetky pôvodne slúžili na zvýšenie prietoku vody vo vodných tokoch počas jarného splavovania dreva s ktorým sa tu celkom prestalo až v roku 1941. Samotná nádrž aj s prevádzkovou budovou sú oplotené pletivovým plotom. Pod dosť vysokou vrstvou snehu je vidieť, že je nádrž takmer prázdna. Naša kolegyňa si zaspomínala ako sa sem chodievali ako deti kúpať.

Černá Ostravice od svojho prameňa pri hoteli Súľov na Bielom Kríži po sútok s Bílou Ostravicí a potom už len ako Ostravice až po sútok s riekou Odrou v Ostrave tvorila v minulosti zemskú hranicu medzi Sliezskom a Moravou definitívne určenou v roku 1668. Preto sa aj údolná cesta vedúca po ľavom brehu riečky, ktorou sme sa dostali na rázcestie Pod Vjadačkou, volá Moravská cesta.

Aj prístupová cesta k osadám nachádzajúcim sa až v blízkosti štátnej hranice na hrebeni Zadných hôr je kvalitne udržiavaná a zjazdná aj osobnými autami. V jednom z rozšírených miest určených na obchádzanie protiidúcich áut sme si urobili prestávku a tak trochu oneskorene pripili šampanským na úspešný rok 2019.

Po príchode na červenú turistickú značku vedúcu popri štátnej hranici máme namierené na neďalekú horskú turistickú chatu Doroťanka. Oproti idúci sólo bežkár našej vekovej kategórie však tvrdil, že v chate sa svieti aj je tam nejaký pohyb, ale je zatvorená.
Aj keď sme mu verili vybrali sme sa tak, kam sme mali naplánované s tým, že nás predsa nejakých 600 m tam a späť nemôže umoriť. Nezachádzali sme k nej však nadarmo.
Chata bola otvorená a poskytla nám príjemný odpočinok aj občerstvenie každému podľa chuti.

Po hodine pobytu sme sa však museli rozlúčiť a zvládnuť ešte 2,5 km k autobusu do Vrchpredmiera, kde sme aktívnu časť dnešných potuliek zakončili a autobus SAD nás odviezol bližšie k domovu.

Text a foto Anton Opial