Máte radi tradičnú ľudovú architektúru regiónu Kysuce, turistiku, krásnu prírodu a výhľady? Potom Vám odporúčame návštevu zaniknutej osady Kamaduše v obci Povina.
Môže byť aj zaniknutá krása natoľko krásna, že si zaslúži náš obdiv a pozornosť? Verím, že odpoveď na otázku nájdeme spoločne v nasledujúcich riadkoch.
Už druhýkrát parkujem svoje auto na mieste, kde sa Sidorovský potok vlieva do Povinského potoka. Niekde v týchto končinách obce Povina, vznikla pravdepodobne v 19. storočí osada Belanovci – U Beľanov, ktorá v súčasnosti svojou hustotou osídlenia skôr pripomína časť obce.
Pomedzi moderné rodinné domy stúpame do zaniknutej osady Kamaduše. Toto osídlenie sme navštívili ešte v roku 2021, teda v začiatkoch putovania „Kysuckou krajinou“. Práve v týchto miestach sa nám podarilo nájsť starú podkovu. Žeby symbol šťastia do nadchádzajúcich rokov?
Možno sa naskytá otázka, prečo som sa vrátil na „miesto činu“ po štyroch rokoch? Odpoveď je jednoduchá, za lepším poznaním, lepšími fotografiami a za energiou, ktorá z tohto miesta vyžaruje.
Každopádne, po približne 1,6 kilometrovej „turistike“ s prevýšením 185 metrov, prichádzame do zaniknutej osady Kamaduše. Cesty tu vedú dve. Vydať sa môžete po starej úvozovej ceste, prípadne priamo lúkami k lokalite s názvom „Košariská“.
Nech zvolíte akúkoľvek trasu, neubránite sa pocitu výnimočnosti tohto miesta a myšlienkam, aký tu musel byť v minulosti život. A prečo vlastne skončil. Veď náš zrak sa upiera na monumentálny masív Stien, ktoré vytvárajú prírodnú hrádzu medzi obcou Povina a obcami Vadičovskej doliny. Po pravici máme obec Povina ako na dlani. Za priaznivého počasia dovidíme až do Kysuckého Nového Mesta, voľným okom vidíme aj niektoré osady obce Ochodnica i Nesluša. Celá lokalita zaniknutej osady pripomína rozľahlú lúku, volajúcu po živote. Zo zeme, zo zabudnutých pivníc niekdajších chalúp prenikajú na povrch hlasy, hlasy, čo chcú vypovedať dávne príbehy. Šepot lístia stromov dodáva tomuto opustenému miestu magickú atmosféru. Stíšme preto svoj hlas. Ak budeme ochotní počúvať, Kamaduše nám prezradila svoj neopakovateľný životný príbeh.
Z histórie zaniknutej osady
Začneme na mapových listoch I. vojenského mapovania, ktoré na území Slovenskej republiky prebiehalo v rokoch 1769 a 1782 – 1784.1
Pri pohľade na mapu jednoznačne identifikujeme osadu Kamaduše. V čase mapovania viedla z doliny do osady prístupová cesta. Osídlenie tvorili tri objekty, zakreslené v podobe červených obdĺžnikov. Pri tomto počte objektov, zrejme chalúp. V danom období je skôr vhodné hovoriť o samote. Ďalšie osídlenie sa nachádza na protiľahlej strane kopca. Jedná sa o osadu, ktorá existuje dodnes a poznáme ju pod názvom Tatarovci. Na mapách I. vojenského mapovania toto osídlenie znázornili kartografi s počtom šiestich chalúp. Osada Tatarovci vznikla v roku 1699.2 Môžeme teda usudzovať, že osídlenie Kamaduše vzniklo v rovnakom období, respektíve zhruba o 85 – 90 rokov neskôr. Prečo tomu tak mohlo byť? Jednoznačne je preukázateľné, že na mapových listoch I. vojenského mapovania sú zachytené osídlenia Kamaduše aj Tatarovci. Ak Tatarovci vznikli v roku 1699 a prvé vojenské mapovanie na území Slovenskej republiky (na území regiónu Kysuce) prebiehalo najneskôr v roku 1784, potom tento rozdiel predstavuje presné číslo 85 rokov (1784 – 1699 = 85).
Ďalší pohľad do histórie osady Kamaduše nám poskytujú mapy II. vojenského mapovania, ktoré bolo vykonané v rokoch 1819 – 1858.1 Na mapových listoch rozpoznávame podľa názvov osídlenia Tatarovci (Tatari) a Kamaduše (Kamadusja). V 19. storočí zjavne pribudli ďalšie dve osady, konkrétne Belanovci (Bellan) aj Sidorovci (Szidor). Tretie vojenské mapovanie, taktiež z 19. storočia, označuje osadu pod názvom „Kamaduša – Kamadusa“.
K dispozícií máme i takzvanú „Špeciálnu mapu“ z roku 1938. Podľa uvedenej mapy tvorilo osídlenie „Kamadušovci“ šesť objektov. Totožný názov osady nájdeme aj na „Topografickej mape“ z roku 1955.
V jednej publikácii sa môžeme stretnúť s názvom osady „Kamaduš“.3
Z monografie obce sa dozvedáme, že na stráni s názvom „Stodoliská“ vybudovali ľudia osadu „Kamaduše“. Obyvatelia vyhoreného osídlenia sa presídlili do osady Tatarovci a Belanovci.2
Osada zanikla dňa 14. mája 1929, skutočne?
Osada Kamaduše zanikla pri požiari dňa 14. mája 1929. Tento konkrétny dátum zániku osídlenia uvádza monografia obce Povina2 a zároveň Mgr. Martin Turóci, PhD., historik Kysuckého múzea.4 Osadu s názvom „Kamaduš“ a jej osud popisuje i publikácia „Historické prírodné katastrofy v Žilinskom kraji“. Tu však narážame iba na rok 1929.3
Na tomto mieste by som opäť „vytiahol“ už vyššie spomínanú „Špeciálnu mapu“ z roku 1938, na ktorej je zakreslená osada „Kamadušovci“, pozostávajúca približne zo šiestich objektov. Ako je možné, že osada, ktorá mala zaniknúť pri požiari v roku 1929, bola „de facto“ zakreslená ako existujúca na mape z roku 1938?
Sčítacie hárky, vytvorené v rámci sčítania ľudu v roku 1930, podporujú tvrdenia, že osada zanikla v roku 1929. Totiž, ak sa pozrieme na zoznam osád obce Povina, ktoré sú v sčítacích hárkoch zaznamenané, osadu Kamaduše budeme hľadať márne. Sčítacie hárky uvádzajú iba nasledovné osady: Belanovia, Na Malej, Sidorovia, Tatarovia, Na Kremienke, Na Starom majeri a Černatín.5
Monografia obce Povina hovorí o osadách Belanovce, Majer, Černatín, Kremienka, Malá a Tatarovce.2
Zaujímavé informácie mi poskytla aj rodina Belanová z Poviny, ktorej predkovia žili v osade Kamaduše. Ľudia osadu údajne opustili po skončení 1. svetovej vojny. Belanovci, žijúci pôvodne v osade Kamaduše, svoju chalupu preniesli do nižšie položenej osady Belanovci. Vyľudnenú osadu Kamaduše niekto nakoniec zapálil.
V prípade vysídlenia osady po 1. svetovej vojne však nachádzame rozpor s informáciami, ktoré uvádza monografia obce Povina. Konkrétne sa jedná o dátum 14. januára 1929, kedy sa začalo vyučovať v miestnej ľudovej škole. Školu navštevovalo 44 žiakov, z toho prevažná časť pochádzala z osád, výnimkou neboli ani Kamaduše.2 Ak by sme sa držali údajov z monografie, znamenalo by to, že Kamaduše plnili funkciu plnohodnotného osídlenia ešte v januári 1929, teda štyri mesiace pred vyhorením a úplným zánikom.
Aby toho nebolo málo, ďalšie poznatky mi poskytla rodina Králiková z Poviny. V osade žili pán Anton Králik (nar.: 1921) s manželkou Milkou (za slobodna Bendová). Manželia si zhruba v roku 1940 začali stavať v nižšie položenej osade Belanovci novú chalupu. Z toho vyplýva, že dovtedy museli žiť v osade Kamaduše. Rodina Králiková a Belanová sa zhodla v informácii, že osadu, prípadne zbytok osady, niekto skutočne zapálil.
Historická ortofotomapa (1950) potvrdzuje sprostredkované informácie rodiny Králikovej. Na mape môže pozorné oko objaviť najmenej 3 – 4 chalupy. A to na mieste osady Kamaduše. Zreteľná je i stará úvozová cesta, ktorá sa tiahla z doliny, približne od osady Belanovci až do osady Tatarovci. Ťažko niečo po 75 rokoch tvrdiť s istotou. Možno na ortofotomape z roku 1950 vidíme dávnejšie zaniknutú osadu, respektíve zvyšky osady v podobe pivníc a kamenných podmuroviek. Zostávajúce základy bývalých chalúp mohli byť taktiež sekundárne využité pre výstavbu dočasných prístreškov, využívaných pri pasení dobytka na okolitých lúkach.
V „zálohe“ nám zostáva ešte „Topografická mapa“ z roku 1955, kde máme možnosť nájsť osady Tatári, Sidorovia, Belanovci a Kamadušovci. Ak niektorá zo spomenutých máp skutočne dokladá zaniknutú osadu Kamaduše, potom je to práve mapa z roku 1955. Na nej vidíme nielen názvom „Kamadušovci“ zaznačený omnoho menším písmom, oproti ostatným osadám, ale aj nevidíme znázornenie osídlenia samotného. Ostatné tri osídlenia pozostávajú z chalúp, tie sú na mape zakreslené ako čierne obdĺžniky. Tieto označenia obydlí úplne chýbajú pri osade Kamaduše.
Znamená to teda, že osada Kamaduše zanikla medzi rokmi 1950 – 1955?
Núka sa nám ešte jedna teória. Špeciálna mapa z roku 1938 zachytáva asi šesť objektov v osade. Historická ortofotomapa z roku 1950 zobrazuje približne polovičný počet objektov. Vyhorela teda osada Kamaduše iba čiastočne? Stalo sa tak v rozmedzí rokov 1938 – 1950? A objekty zreteľné na „Historickej ortofotomape“ (1950) zanikli neskôr, v rozmedzí rokov 1950 – 1955? Pretože už žiadne známky osídlenia nebadáme na „Topografickej mape“ z roku 1955.
Kam zmizli povinskí Kamadušovci?
Niektorí obyvatelia Poviny mi potvrdili, že priezvisko „Kamaduš“ zrejme úplne vymizlo z prostredia obce. A tak, aspoň z monografie obce sú nám známe konkrétne mená ľudí, ktorí tu v minulosti pod priezviskom „Kamaduš – Kamadušová“ žili. V monografii narazíme na mená ako Anna Kamadušová (spomína sa v súvislosti s požiarom „U Drugov“ v roku 1934), sedliak Martin Kamadus (spomína sa v listine z roku 1772), Martin a Štefan Kamadus, obaja želiari s domom (spomínajú sa v listine z roku 1772).2
V roku 1837 sa na Budatínskom hrade riešil spor, týkajúci sa nájmu Očkovho vrchu, účastníkmi ktorého boli aj Ján, Štefan, Adam a Juraj Kamaduš (?) – Kamaduša (?).2
Ďalších „Kamadušovcov“ nájdeme i v sčítacích hárkoch z roku 1930. Sú nimi Anna Kamadušová (nar.: 1894, možno ju stotožniť s vyššie uvedenou Annou) a jej dcéra Elena (nar.: 1923). Obe ženy žili v dome so súpisným číslom 77. Ako majiteľ domu sa spomína Adam Kamaduša.5
V rámci pátrania som využil aj server „Family Search“, kde po zadaní kľúčových slov „Kamaduš“ a „Povina“, server našiel približne 718 zdigitalizovaných záznamov, ktoré obsahujú priezvisko „Kamadauš“. Jedná sa o narodenia, krsty, sobáše i úmrtia. Tieto údaje sú zaznamenané v takzvaných "Slovakia, Church and Synagogue Books, 1592-1935", v preklade: Knihy Cirkvi a synagóg na Slovensku, 1592 – 1935.
Na prvom mieste uvádzam najstarší záznam o krste, ktorý sa mi podarilo nájsť. Všimnite si aj rôzne obdoby priezviska „Kamaduš – Kamadušová“. Osoby uvedené nižšie boli pokrstené v Kysuckom Novom Meste, teda netvrdím, že všetci automaticky pochádzali z Poviny, respektíve z osady Kamaduše.
Matth Kamadusza, pokrstený v roku 1729, rodičia And Kamadusza a Anna. Joannes Kamadussa, pokrstený v roku 1757, rodičia Stephani Kamadussa a Susana. Dorothea Kamadusa, pokrstená v roku 1761, rodičia Stephani Kamadusa a Susana. Barbara Kamadussa, pokrstená v roku 1769, rodičia Mathia Kamadussa a Ana. Andreas Kamadusza, pokrstený v roku 1771, rodičia Stephano Kamadusza a Susana. Andreas Kamadussa, pokrstený v roku 1786, rodičia Joanis Kamadussa a Dorothea. Martinus Kamaduss, pokrstený dňa 17. septembra 1792, rodičia Andr Kamaduss a Suaa Boszy. George Kamaduss, narodený v roku 1792, rodičia Joann Kamaduss a Dora Panda.
Pristavme sa pri prvom mene, najstaršom zázname. Figuruje na ňom Matth Kamadusza, pokrstený v roku 1729. Ak hypoteticky „náš“ Matth pochádzal z „našej“ osady Kamaduše a pochádzal odtiaľ i jeho otec And Kamadusza, ktorý sa mohol narodiť okolo roku 1700, potom osada Kamaduše musela vzniknúť v rovnakom období ako osada Tatarovci (1699). Vlastne aj vznik osady Tatarovci je tiež iba hypotetický. Lokalita, kde v súčasnosti stojí aj osada, sa spomína v starých listinách pod názvom „Očkov vrch“. Predpokladá sa, že osídlenie „Očkovho vrchu“ siaha hlbšie do minulosti.2
Podľa informácií povinských rodín Martinčeková – Bendová, Králiková a Belanová žili v osade Kamaduše ich menovci, ba dokonca predkovia.
Od Paldanovej kroniky k povesti Jána Podmanického
Mons. ThDr. Andrej Paldan pôsobil v rokoch 1938 – 1948 vo funkcii farára v Kysuckom Novom Meste.6 Andrej Paldan vytvoril pozoruhodné dielo „Kronika Farnosti Kysucké Nové Mesto“.
V kronike autor nepriamo zmieňuje aj osadu Kamaduše, v súvislosti s osadou „Tatari“. Práve osada Tatarovci, teda jej názov, dal vzniknúť legende. Podľa legendy sa mal do osady priženiť Mongol (Tatár), ktorý sa zamiloval do miestnej dievčiny.
Citujme Andrea Paldana: „Na zbytky Tatarov by nasvedčovali priezviská na tejto osade: Kamaduš, Turek, Sidor. Kamadušovia si len pred niekoľkými rokmi zmenili priezvisko na „Benda“, lebo sa im zdalo akýmsi cudzím.“ Svoje tvrdenia dokladá Andrej Paldan nasledovne: „Poznám poľského kňaza, ktorý sa volá Karabut a tvrdil mi, že jeho predkovia boli Tatari, pozostalí v Poľsku. Tam som aj zistil veľa priezvisk Sidor, po tatarsky Sidir, ktorí tvrdili, že ich predkovia boli Tatarmi.“
Vskutku zaujímavé informácie, ktoré som považoval za potrebné sprostredkovať, napriek tomu, že sú vhodné iba pre rozvoj fantázie a vytvorenie legendy. Reálny základ tu nehľadajme. Prítomnosť Mongola v Povine, respektíve v osade Tatarovci, by znamenala výrazný posun vzniku obce do ďalekej minulosti. V súčasnosti je ustálený vznik obce Povina v 1438 (prvá písomná zmienka).2
Dávnu legendu oživil PhDr. JUDr. Ján Podmanický, PhD. vo svojej knihe „Kysucké povesti“. Legenda dostala názov „Tatárov vrch“. Autor v nej opisuje mongolského bojovníka, Tatára menom Kamaduš. Kamaduš bol členom mongolskej jazdy, na ktorej čele stál náčelník „chán Sidir“. Bojovník Kamaduš sa zamiloval do miestnej obyvateľky Anky.7 V legende o „Tatárovom vrchu“ nachádzame značnú podobnosť s informáciami od Andrea Paldana.
Toľko teda informácie o zaniknutej osade Kamaduše. Ak sa tu vyberiete, dávajte pozor na jednu pivnicu, aby ste do jej útrob nespadli, nachádza sa priamo na lúke. Pomerne zachovaná pivnica a jamy po bývalých pivniciach objavíte o kúsok ďalej, v lesíku. V teréne sa kde – tu dajú rozoznať pôdorysy zaniknutých chalúp. Pod zaniknutou osadou pramenia dva prítoky Sidorovského potoka.
Značenú turistickú trasu do zaniknutej osady nehľadajte, napriek tomu Vás tu dovedie stará úvozová cesta, tá sa stráca asi v polovici trasy, aby sa neskôr ukázala v plnej kráse kúsok od Vášho cieľa.
Za informácie o zaniknutej osade Kamaduše sa chcem veľmi poďakovať rodinám z obce Povina, konkrétne rodinám Martinčeková – Bendová, Králiková a Belanová.
Informácie o osade:
- Alternatívny názov osady: Kamaduš.
Historický názov osady: Kamadusja (?); II. vojenské mapovanie (19. storočie). Kamaduša (?); III. vojenské mapovanie (19. storočie). Kamadušovci; Špeciálna mapa (1938). - Znázornenie trasy vedúcej do osady: https://sk.mapy.cz/s/cuzovatezo, zdroj: mapy.cz.
- Začiatočný bod merania trasy vedúcej do osady: obec Povina, GPS: 49.307307, 18.836838.
- Dĺžka trasy: cca 1,6 km, zdroj: mapy.cz.
- Prevýšenie trasy: cca 185 m, zdroj: mapy.cz.
- Nadmorská výška osady: cca 590 m n. m., zdroj: zbgis.skgeodesy.sk.
- GPS osady: 49.302872, 18.851799.
- Rok vytvorenia fotoalbumu: február 2025.
Webové sídlo: kysuckoukrajinou.sk/
Facebook skupina: facebook.com/groups/kysuckoukrajinou
Facebook stránka: facebook.com/kysuckoukrajinou
Instagram: instagram.com/kysuckou_krajinou/
YouTube: youtube.com/@kysuckou_krajinou
1 https://www.pamiatky.sk/mapy-1-2-a-3-vojenskeho-mapovania
2 LACKO, R. et al., Povina 1438 – 2018. Monografia obce. Vydavateľstvo FOMI s.r.o., Vrútky. 2018. ISBN: 978-80-971832-6-4.
3 JESENSKÝ, M.: Historické prírodné katastrofy v Žilinskom kraji v kontexte enviromentálnych dejín Slovenska. Kysucké múzeum v Čadci. 2015. ISBN 978-80-89751-07-5.
4 TURÓCI, M.: Z Makova do Budatína. Kysucké múzeum v Čadci. 2020. ISBN: 978-80-89751-29-7.
5 Sčítacie hárky z roku 1930. Dostupné na https://slovakiana.sk/.
6 LITVOVÁ,D. – PRIEČKO, M. et al.: Kysucké Nové Mesto (1254 – 2024), historická monografia mesta II. diel. Mesto Kysucké Nové Mesto a Kysucké múzeum, 2024. ISBN 978-80-570-4078-1.
7 PODMANICKÝ J.: Kysucké povesti. Vydavateľstvo Matice slovenskej, s.r.o. Druhé, upravené vydanie. 2017. ISBN: 978-80-8115-262-7.
autor, foto: Peter Kvasnica
