Architektúra by mala byť viac integrovaná do spoločnosti a reflektovať jej potreby, pričom by mala zohľadňovať aj technické a historické aspekty.
Tento rok si oslávil významné jubileum – 60 rokov. Čo by si povedal, že je pre teba dôležitejšie – architektúra, projektovanie alebo umenie?
Za prvé, 60 rokov. Zľakol som sa, ani som nerátal, že aj mne sa to stane. Uvedomil som si, že už nemám veľa času, hlavne v umení. Nemám čas na veci, ktoré treba dlho leštiť alebo lakovať. Vždy som si kládol otázku, čomu sa mám vlastne venovať. V minulosti bol „Pán staviteľ“ – človek, ktorý všetko navrhol, projektoval aj realizoval. Dnes je to všetko roztrhané na špecializácie – architektúra, stavbarina, statika. A čo je najhoršie, odtrhli sme to od bežného človeka, ktorý to na konci musí postaviť.
To je ako v medicíne, kde sú špecialisti na všetko, ale často chýba pohľad na človeka ako celok. V architektúre to je asi podobné...
Presne tak. Poviem príklad. Zúčastnil som sa jednej súťaže, kde hodnotili rozhľadňu v tvare suda. Keď som sa na to pozrel očami rôznych profesií, bol som troška zhrozený.
- Čo by na to povedal sochár? Povedal by, že to je zlé, prvoplánové bez nejakej hlbšej myšlienky, jednoducho už prekonaná záležitosť na dnešnú dobu.
- Čo by na to povedal stavbár? Je to zlé, lebo on potrebuje dispozične schodisko v trupe širšie a tých ľudí potrebuje dostať hore, nie do toho brucha rozhľadne.
- Čo by na to povedal statik? Plakal by nad tým, lebo by vlastne museli ohýbať oceľové profily a tým tú stavbu stopercentne predražili. Všetko bude stáť raz toľko, lebo ohýbaný profil je niekoľkonásobne drahší ako obyčajný profil.
- A čo by na to povedal posledný stavebný robotník? Bolo by mu z toho zle a hneď by vám povedal, že vy na oceľovku šróbujete drevené obklady. Keď do toho zaprší, tak sa vám to tak za 3 roky všetko začne rozsypávať. Keď vám hore nasneží, zábradlie vám bude siahať pod kolená.
Jednoducho, všetci profesionáli mali výhrady a pritom bol ten dotyčný architekt pyšný na to, čo nakreslil a to je zlé. Odtrhol sa od ostatných profesií, odtrhol sa od doby, v ktorej žijeme. Takéto odtrhnutie od reality je problém.
Ty sa vidíš viac ako sochár alebo architekt?
Ja to nerozdeľujem. Kedysi bol „Pán staviteľ“ a za ním zostali stavby, ktoré slúžia dodnes. Ja sa snažím tieto profesie spájať, pretože patria k sebe. Aj na stavebných školách sa kedysi architektúra študovala ako súčasť stavbariny.
Vrátim sa k tej otázke, že čo vlastne ja rád robím medzi architektúrou, stavbarinou a umením. Čomu sa mám venovať a čomu nie? V minulosti bol staviteľ niekto. Bol to človek, ktorý si nakreslil v zime projekt a v lete na tej stavbe pracoval a aj to postavil. Odkonzultoval každý detail a tak ďalej. Dnes sme rozdelili všetky profesie a roztrhli sme ich. Odtrhli sme architektúru od stavbariny, stavbarinu už trháme dnes od statiky, od rôznych ďalších profesií a hlavne, odtrhli sme to od bežného človeka, ktorý to nakoniec vyrobí.
Jedným z tvojich projektantsky najväčších diel je podľa mňa bystrická cyklomagistrála. Si na to hrdý?
Áno, je to zaujímavá stavba. Využili sme priestor bývalej železničky a vytvorili sme jednotnú plochu pre budúce generácie. V budúcnosti to môže byť dopravný koridor alebo priestor pre nové technológie. Dôležité je, že sme zachránili dedičstvo našich predkov.
Cyklotrasu obohatil zrekonštruovaný bunker z 2. sv. vojny pri rieke Kysuca. foto: Ľubica Podoláková
Keď sa povie tvoje meno, mnohí si spomenú na rozhľadne.
Rozhľadne sú môj celoživotný koníček. Prvú sme postavili s deťmi na Javorníkoch, zo svojich peňazí. Chcem sa pochváliť jednou vecou – som asi jediný človek, ktorý z vlastných prostriedkov niečo vybudoval pre verejnosť. Neskôr sa pridal Ferko Hažík, starosta zo Zákopčia, potom starosta zo Starej Bystrice, neskôr sa pridali aj ďalší starostovia a spolu sme začali stavať ďalšie rozhľadne.
Ktoré zo svojich diel si najviac vážiš?
V poslednej dobe robím komorné veci zo starých artefaktov. Preniesol som túto tvorbu aj do exteriéru. Jedna z takých výrazových veci bol napríklad čert na korňanskom prameni, kde sme s mojim priateľom našli príbeh o chlapovi a čertovi, ktorý chodil ku prameňu. Vytvoril som monumentálne dielo z reťazí, bolo to veľmi veľké. Išla do toho tona železa v podobe reťazí. Už len tá štruktúra reťazí bola nádherná. Bola osadená nad ropným prameňom.
Príbeh o Janovi, čertovi a svetlonosovi som napísal ako príbeh o tom, že náprava a zmierenie je možná u každého. Škoda, že to bolo trochu nepochopené. Nedávno si v Zborove nad Bystricou postavil abstraktnú sochu „Výkrik“. Povedz niečo o nej.
Áno, je to figurálne dielo z hrubých oceľových plechov, vysoké asi 3 metre. Názov „Výkrik“ symbolizuje bránenie sa proti nespravodlivosti. Socha znázorňuje človeka, ktorý si rukou kryje hlavu a kričí „Už nie!“.
Návrh sochy, ktorá má zdobiť priestor pred prvým slovenským mrakodrapom Eurovea Tower v Bratislave. Foto: archív S. Mikovčák
Socha "Výkrik" v Zborove nad Bystricou. Foto: archív S. Mikovčák
Čo tvoji synovia, ktorí sú úspešní architekti, si na nich hrdý?
Ark Shelter získal cenu CE ZA AR 2019Samozrejme, som na nich veľmi hrdý. Spolu s manželkou sme ich vychovali, aby boli čestní a schopní. Bol som veľmi rád, keď išli v mojich šľapajách a venujú sa architektúre.
Obaja sú úspešní, získali cenu CE ZA AR ako najmladší laureáti v histórii. Získali už veľa cien aj po zahraničí. Je to to najväčšie dielo môjho života. Takže áno, som na nich nesmierne hrdý.
Čo by si chcel ešte dosiahnuť ?
Nemám veľké plány. Ráno vstanem a robím, čo považujem za dôležité. Som slobodný človek a snažím sa pomáhať ľuďom okolo seba. Dúfam len, že budem mať ešte pár rokov života, lebo mladší odo mňa už odchádzajú.
Ďakujem za rozhovor
Zhováral sa Peter Kolembus
Prečítajte si aj:
