Jeho diela sú reakciami na dianie okolo nás alebo informácie z médií. Buď ma niečo nadchne, alebo naštve, hovorí Ondrej 4. Zimka.
Na začiatok možno jednoduchá otázka, ale: Ako si sa dostal k umeniu? Už ako dieťa si cítil, že výtvarníctvo je niečo, čo ťa bude sprevádzať celý život?
Vyrastal som doslova a do písmena v maminých divadelných hrách a v príbehoch otcových obrazov. Na začiatku ôsmej triedy ma otec zobral ku svojmu kolegovi Akad. soch. Andrejovi Rudavskému, ktorý ma pripravoval na talentové skúšky na ŠUPku (ŠUP - Škola umeleckého priemyslu). A tak som sa vo svojich trinástich rokoch rozhodol, že by som sa chcel stať sochárom.
V Čadci má tvoje dielo Podvodný tvor (známy ako "Rybka") takpovediac výsadný priestor. Ako ho vnímaš po rokoch? Dostali sa k tebe aj odmietavé postoje?
Umenie je vysoko subjektívna záležitosť, či zo strany tvorcu, ale aj prijímateľa alebo diváka. Nemôže sa páčiť všetkým všetko, svet je rôznorodý i rozmanitý a to je to, čo je na ňom krásne. Všeobecne to tak býva, že ľudia skôr vyjadria kritiku ako pochvalu. Je to moja prvá socha umiestnená vo verejnom priestore, čo je pre sochára pocta, keď jeho dielo či diela môžu pôsobiť na viac ľudí a podstatne dlhšie, ako v galérii.
Jednoduchý človek berie umenie v zásade takto: Páči sa mi - nepáči sa mi. Moderné umenie si však vyžaduje určitú hĺbku pohľadu. Berieš do úvahy aj to, ako bude dielo "stráviteľné" pre bežného človeka?
Odpoviem jednou príhodou, ktorá sa mi stala, keď som zobral kamarátov na túru po hrebeni Javorníkov. Na kopci Vrchrieka medzi obcami Zákopčie, Nesluša a Ochodnica, nad osadou Petránky mám sochu s názvom “Potvor”. Keď sme obzerali sochu, prišla skupinka cyklistov a jeden z nich svojim kolegom povedal: “Síce sa mi to nepáči, ale odfoťte ma pri tom.” Ja som bol ticho, ale kamarát tomu pánovi povedal, že sa na to dielo môže opýtať samotného autora. Tak som mu vysvetlil, že Potvor je samec od Potvory a v podstate ho ešte nikto nevidel, tak som ho ja takto zobrazil aj s tým, čo robí samca samcom. Keď sa jeho “mužnej pýchy” chytí nejaká žena, tak sa z nej stane potvora. Samotného ma prekvapilo, čo mi na to povedal: “Teraz, keď viem, čo to je, tak sa na to úplne inak pozerám.” Uvedomil som si, že ľuďom sa nepáči, čo nepoznajú. Každé moje dielo má svoj príbeh a ak ten príbeh divák spozná, má rozšírený pohľad na vec.
Ďalšie tvoje dielo Dedinka v údolí je v Starej Bystrici a tam tiež má svoj dominantný priestor. Povedz niečo o tomto diele.
V Starej Bystrici som mal vystavené tie sochy, ktoré sú aj teraz pred úradom v Čadci. Po nejakom čase, ako prebiehala výstava, som sa tam prechádzal po námestí. Zastavil ma jeden sympatický pán a chcel, nech sa dohodnem so starostom, aby som im tam nechal sochu “Dedinka v údolí”. Vraj sa viacerí obyvatelia zhodli, že tá socha tam pasuje. Bol som tým polichotený, ale povedal som im, že v komunikácii so starostom musia byť iniciatívni oni sami. Našťastie boli úspešní a po nejakom čase sa zrealizovala socha “Dedinka v údolí” v trochu väčšom merítku.
Tvoje diela majú aj určitý "svetonázorový" rozmer. To si však človek dáva do súvislosti s obrazom, ktorý sa tvorí mimo samotného umenia, napríklad na sociálnych sieťach. Dávaš to do súvisu? Berieš to ako dovysvetlenie tvojho umenia? Napríklad ja osobne sa s tvojím pohľadom na svet asi nestotožním, ale ak tvoje diela majú odsudzovať imperializmus a nadradenosť (akýkoľvek: americký aj ten ruský) tak ich beriem. Pravdupovediac, mne sa páčia tvoje diela aj mimo toho angažovaného pohľadu. No a teda otázka: Si spokojný, keď si ľudia kladú takéto otázky pri tvojej tvorbe?
Moje diela sú mojimi reakciami na dianie okolo nás, či informácie z médií. Buď ma niečo nadchne, alebo naštve. Je to istá forma protestu proti tomu, čo sa mi nepáči, s výhodou toho, že ten protest znie, pokiaľ socha existuje a nezanikne vo vetre ako pár vyslovených slov. No mám diela aj v takzvanom mierovom programe a spracovávam aj večnú tému - žena. Každý autor je rád, keď jeho dielo donúti diváka aspoň na chvíľu sa trochu zamyslieť.
Teraz vystavuješ v Čadci. Aké sú ohlasy? Keď vystavuješ v nejakom umeleckom priestore, človek ide na výstavu cielene a je tak trochu pripravený. Ako na koncert - nejdeš predsa na kapelu, ktorá sa ti nepáči. Ale na verejných priestranstvách sa k dielam zrazu vyjadruje kde - kto. Ako to vnímaš ty?
Konštruktívna kritika má svoj význam a posúva tvorcu ďalej. Ľudia sú však v dnešnej dobe zvyknutí kritizovať úplne všetko, aj keď nemajú o danej veci žiadny prehľad. Ani úctu ku autorovi, ktorý dielo najskôr vymyslí a potom venuje ohromne veľa času aj finančných prostriedkov na jeho realizáciu. Takáto kritika by nemala autora nejako dramaticky rozhodiť.
Čo pripravuješ do budúcna? Máš predstavu, ako sa bude tvoja tvorba vyvíjať ďalej?
Mojim snom je zrealizovať sochu gigantických rozmerov. Len ešte musím počkať na správnu konšteláciu hviezd, alebo lepšie povedané, správnu konšteláciu investorov. Priznám sa, že niekedy dielo dopadne inak, ako som mal pôvodnú predstavu na začiatku procesu tvorby. Takže, vývojom svojej tvorby sa rád nechám prekvapiť aj ja sám…
Ďakujem za rozhovor.
zhováral sa Peter Kolembus
Viac o výstave:
