Nad mestom Čadca sa vypína nenápadný kamenný kríž, ktorý na prvý pohľad nemusí zaujať. V objatí dvoch statných líp je tichým svedkom zabudnutej tragédie vtedajšieho mestečka Čadca.
Táto tragédia, ktorá sa kolektívne vytratila z pamäti väčšiny Čadčanov sa udiala pred mnohými desiatkami rokov. I pred 100 rokmi to boli už len príbehy o nepredstaviteľnom hlade a biede, ktorých jediným svedkom bol práve tento kríž...
Dnes napoly zarastená lúka u Ševca v záreze cesty, zaujme na prvý pohľad jediným. Stoja na nej už spomínané dve mohutné lipy. Medzi nimi čiastočne zanedbaný kríž so skromným nápisom „Odpočinutie večné daj im o Pane – Svetlo večné nech im svieti. R.P. 1953”.
2025. Detail textu pod krížonm.
V predmetnom roku došlo teda k rekonštrukcií a vybudovaniu dnešného kríža. Mal však svojho predchodcu. Ten bol mohutnejší a vyšší. V minulosti veľmi dobre viditeľný nakoľko sa ponoril do okolitej zástavby až v rokoch socializmu. Prečo však vznikol? Čo také sa stalo keď sa vybudoval cintorín na konci vtedajšej Čadce, ďaleko od vtedajších domov v prostriedku lúk a pasienkov, ktoré patrili pôvodne pod osadu u Manči, ktorá dnes už neexistuje. Pre odpoveď sa musíme preniesť skoro o 180 rokov späť, presnejšie do prvej polovice 19. storočia. Skôr ako tak urobíme, predstavme si zdravotníctvo, ktoré vo vtedajšej Čadci fungovalo. Vo svetle týchto informácií si lepšie predstavíme celkový rozsah udalostí.
Ordináciu tu teda mal stoličný lekár Miha, ktorého prítomnosť je evidovaná koncom 30. rokov 19. storočia. V 40. rokoch si v obci Čadca otvorili ambulancie lekári Čavajda a Frankl. Od roku 1845 tu pôsobila taktiež lekáreň doktora Benčáta (4). Inak bola lekáreň až v Žiline, pričom lekárov, nakoľko boli žiadaní, Čadčania navštevovali až v Jablunkove či Bytči. Zdravotné služby neboli zadarmo a lekári, ránhojiči či felčiari inkasovali od ľudí náležité odmeny. Tie bývali neraz dosť vysoké. Ako príklad možno uviesť jednorazové ošetrenie sečného poranenia sekerou, za ktorú chirurg inkasoval od Jána Krasnianka z Čadce 10 zlatých. Ošetrenie vykĺbeného ramena vyšlo Máriu Dečkarovú, ktorá bola pôrodná babica v Čadci 5 zlatých.
Z uvedeného je jasné, že lekára ľudia navštevovali až v čase krajnej núdze. V tomto období, presnejšie v júli roku 1831 vypukla v obci Čadca cholerová epidémia. Najlepším dôkazom sú záznamy o úmrtnosti, ktoré sa z bežných čísel 8 mŕtvych za mesiac jún zodvihli na 16 v mesiaci júl. V auguste sa počet mŕtvych vyšplhal na 75 osôb a v septembri na 158 ľudí. S príchodom mesiaca november sa úmrtnosť vrátila k bežnému priemeru. Na základe štatistiky z roku 1828 vieme, že obec Čadca mala 4114 obyvateľov. Horelica, ktorá bola vtedy samostatnou obcou evidovala 1088 obyvateľov. Po prepočtoch zistíme, že epidémii cholery vo farnosti Čadca podľahlo 253 obyvateľov, čo je 4,86 % z celkového počtu obyvateľov (1).
2025, Bočný pohľad na kríž.
2025. Čelný pohľad na kríž.
Hladomory, ktoré boli pre obyvateľstvo zvlášť tragické sa odohrali v prvej polovici 19. storočia. Prvý len zmienim, nakoľko sa odohral roku 1816 – 1817. Zapríčinil ho výbuch sopky Tambora v Indonézii. Rok 1816 bol rokom bez leta. Počas letných mesiacov bolo na severnej pologuli veľmi studené počasie charakterizované prudkými lejakmi s výrazným striedaním teplôt. Hladomor týmto spôsobený sa naplno ukázal roku 1817, keď v Čadci zomrelo 325 osôb, čo je trojnásobne viac ako bol bežný priemer. Ďalší hladomor, ktorý však Kysučania ako tak zvládli nastal roku 1834 – 1835 (1).
Najhorší hladomor, ktorý Čadcu, jej okolie ako i mnohé oblasti vtedajšieho Uhorska zasiahol, nastal roku 1846 – 1847. Dodnes ho možno zaradiť medzi najtragickejšie udalosti v dejinách Čadce. Po neúrodnom roku 1845 sa ľudia upínali k úrode roku 1846. Tá však nikdy nevzišla. Kombinácia aprílového sucha, ktoré trvalo aj v mesiacoch máj a jún, nedovolila zasiatemu obiliu vyrásť. Následne boli zničené skoro všetky oziminy silnými májovými mrazmi. Suchý jarné obdobie bolo vystriedané obrovskými lejakmi s častým krupobitím. To málo vyrasteného obilia začalo rednúť a zemiaky hniť ešte v zemi. V susednej Haliči začalo situáciu komplikovať roľnícke povstanie a ľudia sa začali báť, aby nepokoje neprerástli až do ich obcí. Úroda roku 1846 nebola takmer žiadna a práve v októbri 1846 nastal hladomor. Najhoršia situácia bola v jarných mesiacoch roku 1847. Mŕtvi sa povaľovali vôkol hlavných ciest pričom z pitiev je zrejmé, že podvýživu ľudia riešili neprirodzenou stravou V žalúdkoch Kysučanov sa bežne nachádzala kôra stromov, piliny, plevy či tráva. Z hlásení slúžneho pána Boročického je zrejmé, že mŕtve telá obyvateľov ležali všade, kde si človek zmyslel. Nik ich nepochovával nakoľko väčšina hrobárov zomrela ...
Cintorín dnes, október 2025. Záber z dronu od Petra Kvasnicu.
Cintorín dnes, Október 2025. Zaber z dronu od Petra Kvasnicu
2025. Dnešný pohľad na cintorín
Obyvateľstvo nebolo vôbec schopné pre hlad pracovať. V jesenných a zimných mesiacoch roku 1846 sa podľa úmrtných kníh Čadčania ešte snažili hladomor prečkať a úmrtnosť nebola tak vysoká: november 38 mŕtvych, december 38 mŕtvych, január 38 mŕtvych. Od februára 1847 začali však čísla narastať: február 42 mŕtvych, marec 81 mŕtvych, apríl 95 mŕtvych, máj 104 mŕtvych, jún 196 mŕtvych, júl 270 mŕtvych, august 130 mŕtvych, september 63 mŕtvych. Hladomor postupne odznieval v októbri 1847 počtom 37 mŕtvych. Keď vychádzame zo štatistických čísel počtu obyvateľov farnosti Čadca, ktorých bolo 5202, tak v obci zomrelo hladom 19,99 % obyvateľov čiže takmer jedna pätina ľudí (1). Zásobovanie sa preto veľmi skomplikovalo. Hladom oslabený ľud podliehal bežným chorobám. Hovorilo sa o cholere či o „hladovom more” (1,2). Rudolf Matter, ktorý spísal prvý Kysucký Dejepis na konci 19. storočia zachytáva túto katastrofu výňatkom zo životopisu dekana - farára Jána Nemtšáka (3).
„ Roku 1847 sa začaly na celých Kysuciach tak zv. Skapaté roky, ktoré trvaly až do roku 1852. Na roliach sa nič neurodilo, zemiaky všetké jak nie na roli to v pivniciach zhnily. Železníc nebolo, že by sa bola mohla životnosť dodať. Ľud mrel hladom a niejeden ešte i pri peniazoch zomrel, lebo nemôhol za ne nič kúpiť. Stalo sa, že jeden druhého za 2 groše chleba zabil a keď chlieb zjedol, sám zomrel, lebo jeho vyhladovaný žalúdok ho stráviť nemohol. Ludia jedli trávu a hryzli drevo. Reziny miešali do otrúb a z toho piekli osúchy a jedli. Následkom čoho povstala hladová horúčka a ľudia padali jako muchy mŕtvi po ulici. Niektorý jedol chlieb – až kde došiel k nemu – a jediaci zomrel. Hrobári chodili celý deň po mestečku s veľkou obecnou truhlou voziac mrtvoly, sbierali a do márnice na hrbu kládli, ktoré potom v noci do spoločného hrobu pochovali” (3).
Zápis v diele Rudolfa Mattera nie je jediný, ktorý hovorí o tejto katastrofe. Ako som upozornil, tak použil výňatok z diela Jána Nemtšáka dekana - farára, rodáka z blízkej Horelice. Podobný text, ktorý nám prezradí trochu viac možno nájsť i v Pamätnej knihe obce Čadca do roku 1946.
„Podľa opisovania rodáka horelického, dekana – farára Jána Nemčáka v r. 1837 – 1838 zažil kraj náš hroznú biedu. Boly to, podľa slov opisovateľa, tak zvané skapaté roky. Na roliach sa vraj neurodilo nič. Zemiaky na roliach a v pivniciach úplne zhnily. Železníc nebolo. Dovážať sa dalo len málo a s veľkými ťažkosťami. Ľud hladoval. Za málo múky, chleba dalo sa kúpiť mnoho a padol vyhladovaným ľuďom v obeť aj nie jeden život. Jedly sa rôzne byliny, tráva, piliny sa miešaly do otrúb a z takej múky piekly osúchy. Nebolo vraj divu že vypukla neznáma dotiaľ choroba. Podľa niektorých bola to vraj cholera. Podľa všetkého bol to však zaiste hladový mor. Lekári radili piť vismuth, lipový čaj a octové obklady na chodidlá a kolená, ktoré opúchaly. Mnohí vraj umierali od nemierneho pitia vismuthu a proti lekárom začalo sa reptať. Najosvedčenejším liekom podľa Nemčáka bolo čistá, čerstvá voda. Hrobári chodili po obci celý deň s veľkou truhlou a sbierali mrtvoly kladúc tieto v márnici na hromadu a v noci ich pochovávali na úbočie u Manči. Miesto toto bolo označené krížom i dnes ešte viditeľným. R. Matter zaznamenáva, že v tejto dobe celé osady vymrely” (2).
Štátna správa reprezentovaná úradníkmi Kysuckého dištriktu nebola schopná akokoľvek zamedziť hladomoru. Boli síce vydané rôzne zákazy, avšak v praxi boli ťažko vymáhateľné. Existoval napr. zákaz organizovať svadby či navštevovať krčmy. Veľkou témou bol i zákaz pálenia pálenky zo zemiakov a obilia. To sa nestretlo s pochopením najmä u šľachty, pre ktorú by to znamenalo výrazné zníženie mesačného príjmu. Táto situácia nebola len na území Kysúc ale viac či menej, dopadla na celé územie Uhorska. Snahy rôznych zbierok ako i finančná pomoc štátu, bola na niektorých územiach aspoň čiastkovo úspešná. Na vtedajších Kysuciach vznikali nápady na nútené vysťahovanie ľudu, ktorý bol podľa mnohých príliš rozmnožený a nedokázal sa v tomto prostredí náležite uživiť. Kompetentné úrady sa pokúsili získať pôžičku od štátu vo výške 60 000 zlatých. Dostali však len 12 000 zlatých. Následne bola i proti nevôli mnohých zdanená šľachta sumou 12 000 zlatých. Neskôr dostala župa ďalšiu pôžičku 20 000 zlatých. Získané financie sa použili v rámci celej župy na zmiernenie hladu. V Čadci, Turzovke a na bližšie neurčenom mieste pri rieke Kysuca boli vybudované župné kuchyne pre ľud. Pred liehovarom v Čadci sa denne zhromažďovali ľudia, ktorí čakali na výpalky z daného dňa (jedná sa o pevné ale i kvapalné zvyšky s destilácie kvasu. Bežne sa používali na prikrmovanie hospodárskych zvierat (5)) (1).
Hladomor vyvolal na Kysuciach vlnu vysťahovalectva. Mnohé rodiny mierili na dolnú zem. Existujú však svedectvá o tom, ako títo ľudia zmorený hladom došli len do hlavného mesta Pešti a zomreli ... . Vplyvom hore uvedeného začalo väčšie sceľovanie dovtedy výrazne rozdrobenej pôdy. I tak však pôda dosahovala nízku úrodnosť. Práve v tomto období vznikol výrazný fenomén cestovania za sezónnymi prácami. Strečnianske panstvo dovoľovalo obyvateľom vykúpiť sa na čas z poddanských povinností. Za sezónnymi prácami tak Kysučania chodievali do centrálnych častí Uhorska či Slavónie. Vďaka zárobkom sa zbavili robotných povinností a dokázali sebe a svojej rodine zabezpečiť potravu na zimné obdobie. Mnohí sa však po týchto skúsenostiach už na Kysuce nikdy nevrátili a neskôr ich nasledovali aj ich rodiny (1). Obdobie krátko po hladovom more zachytili i Štúrovci a ani o tom nevedeli. Roku 1848 vpadli dobrovoľnícke oddiely zo Sliezska do Čadce. Tu mal Miroslav Hurban reč, pravdepodobne na vtedajšom Rínku (dnes Námestie Slobody), ktorá však Čadčanov nejako neoslovila. Jeho rozhorčenie zachytáva naša už toľko spomínaná Pamätná kniha obce Čadca:
„V očiach by si darmo hľadal vznetu, oduševnenia za vec svätú. Počúvajú bez záujmu, nechápavo, mrtvo. Nemajú smyslu pre nič. Takéhoto ľudu som ešte nevidel ... ” (2). Hladomor bol zaiste jednou z príčin, prečo tu Štúrovci nepochodili, tak ako si predstavovali. Ľudia po prežitom skrátka chceli už pokoj.
Vráťme sa však spať k spomínanému cintorínu. V Pamätnej knihe mesta Čadca, je jasný zápis, že mŕtvi na hladový mor boli pochovávaní na úbočí u Manči avšak na začiatku som napísal, že cintorín leží v osade u Ševca. Odpoveď je v tomto prípade jednoduchá a poskytujú nám ju mapy vojenského mapovania Uhorska. Mapa druhého vojenského mapovania, ktorú možno nájsť medzi obrázkami, pochádza z roku 1839.
1839. Druhé vojenské mapovanie. Zdroj Staré mapy sk
Na nej môžeme nájsť len drevenice na mieste osady u Manči. Celý breh nad neskoršou železnicou bol inak bez zástavby. Nad brehom, oveľa vyššie, možno nájsť ešte osadu u Kultany, ktorá je totožná s dnešnou osadou Kultánovci. Osada u Ševca teda ešte neexistovala. Mapa tretieho vojenského mapovania z roku 1889 prezrádza to, že osada u Manči stále stála ako jediná v tejto časti Drahošanského kopca, už nad železnicou. V priestore neskoršej osady u Ševca však nachádzame značku kríža, ktorý tam musel byť vybudovaný.
1889. Tretie vojenské mapovanie, Výrez mapy zo súkromnej zbierky Petra Kvasnicu
1938. Špeciálna mapa. Zdroj Staré mapy sk
Vďaka mapám možno dokonca vyznačiť pravdepodobné cesty, ktorými sa hrobári noc čo noc uberali s obecnou truhlou k provizórnemu cintorínu. Pravdepodobne išli až za tmy, osvetlení len svetlom lampášov či fakieľ. Ak chceme sledovať ich kroky, musíme začať v areáli kostola sv. Bartolomeja. Pri kostole v minulosti stávala stará márnica, ktorá bola zborená roku 1897 (2). Odtiaľ sa z už spomínanou veľkou obecnou truhlou, ktorú predtým naložili zosnulými vybrali cez vtedajší Rínok, ktorým pretekal potok Rieka. Potom zamierili k rieke Kysuca, ktorú prešli po vtedajšom hlavnom drevenom cestnom moste. Po prekročení rieky mali na výber z dvoch ciest. Mohli pokračovať rovno, vôkol vtedajšej časti mestečka menom Závodie. To stávalo v miestach dnešného supermarketu Tesco + parkovisko. Zamierili k osade u Manči, ktorá ležala za dnešnými koľajami, avšak vtedy ešte železnica neexistovala, takže prešli po prašnej ceste priamo do osady. Dnes je v priestore bývalej osady u Manči vybudovaná diaľnica nad mestom. Z osady zamierili severným smerom po úboči ponad dva potôčiky, (starú cestu dnes kopíruje už spomenutá diaľnica). Druhá alternatíva cesty viedla po starej hradskej ceste smerom na Sliezsko.
1941 - 1942. Pri zábere z rekonštrukcie hl.železničnej stanice bol zachytený aj cintorín hladového moru. Na zábere vľavo na kopci, nad domami. Zdroj Internet
Tá ležala približne v miestach dnešnej hlavnej cesty pred Kauflandom a nákupným centrom S1 v jeho blízkosti. V priestore dnešného vjazdu do autobusovej stanice sa stará cesta stáčala stredom tejto stanice. Dodnes je možné zvyšok starej cesty identifikovať ako dnešnú Slovanskú cestu pri železničnej stanici. V priestore dnešného nadchodu, nad železnicou, je zakreslená odbočka zo starej hradskej smerom do polí Drahošanského kopca ... . Miesto vybrali uprostred pasienkov, ďaleko od ľudských očí. Kopanie hromadných hrobov prebiehalo pravdepodobne cez deň. Tam telá po príchode uložili a posypali vápnom ...
Z už napísaného je zrejmé, že hroby museli byť veľmi veľké. Pôvodný cintorín mohol byť i väčší ako len dnes vytýčená plocha. To sa však už nikdy nedozvieme. Ľudia sa o kríž starali po dlhé generácie a i preto neupadol do zabudnutia. Dnes je však zabudnutý. Môže sa ponúkať i otázka, prečo sa zosnulí pochovávali mimo hlavného cintorína, ktorý je v strede dnešného mesta a je veľmi veľký. I na túto otázku je odpoveď. Tento cintorín sa spomína prvýkrát až roku 1897 ako nový cintorín, ktorý bol vtedy rozšírený (2,4). Na najstaršej panoramatickej fotografií z roku 1896 je viditeľný, avšak bol veľmi malý, nahusto osádzaný stromami. Musel vzniknúť v druhej polovici 19. storočia pravdepodobne i pre fakt, že sa naplnil starý cintorín. Na ňom sa pochovávalo do roku 1901 (2). Stával nad časťou starej Čadce menom Záplotie, pričom bol roku 1966 vybagrovaný a vybudovala sa cezeň štátna cesta č. 11 na Žilinu. Dnes keď vychádzame z Kukučínovej ulice na križovatku s Kysuckou cestou máme ho po ľavej strane. Tento nenápadný parčík stojí na časti starého obecného cintorína, vo zvyšku stojí cesta.
1964. Topografická mapa. Zdroj Staré mapy sk
1979. Pohľad na upravené pietne miesto bývalého cintorína. Odfotil Miroslav Golis. Záber zo súkromnej zbierky Antona Laša
Cintorín hladového moru by nemal ostať zabudnutý. Je nielen tichým svedectvom tejto katastrofy, ktorá je pre nás ťažko predstaviteľná, ale i jedinou spomienkou na ľudí, ktorí tu v minulosti pred nami žili a spočinuli práve tu. Každý jeden z nás môže mať na podobnom mieste svojho predka a ani o tom nevieme.
Zdroje:
1, Čadca a okolité obce v správe panstva Strečno od konca 18. do polovice 19. storočia. Autor Marián Liščák, Vydalo Kysucké múzeum v Čadci roku 2018.
2, Pamätná kniha obce Čadca do roku 1946.
3, Kysucký Dejepis od Rudolfa Mattera, vydali Považské noviny roku 1927.
4, Monografia mesta Čadca vydavateľstvo MAGMA 2005.
5, Internet
Autor: Lukáš Kubiatko
Fotografie: Fotografia vyhotovená pánom Miroslavom Golisom zo zbierky Antona Laša, Fotografia mapy tretieho vojenského mapovania z roku 1889 zo súkromnej zbierky Petra Kvasnicu. Internet.
