K popredným, no menej známym osobnostiam slovenskej vedy nepochybne patrí kysucký rodák Ján Lendvai‐Lušňák, ktorý sa zároveň považuje i za jedného z prvých iniciátorov vzniku Kysuckého múzea.
Narodil sa 19. októbra 1881 v Oščadnici do rodiny lesníka Andreja Lušňáka a matky Anny Sčensovej. Pokrstený bol nasledujúci deň rímsko‐katolíckym farárom Alojzom Pickom za prítomnosti krstných rodičov Eduarda Šmeka a Karolíny Vittkovej. Krátko po jeho narodení bol otec preložený do hájenskej stanice v Skalitom a po niekoľkých rokoch prešiel do Zákopčia, kde mladý Lušňák vychodil ľudovú školu. Po jej skončení započal stredoškolské štúdium, najskôr na strednej škole v Žiline, odtiaľ prešiel do Ružomberka a neskôr prestúpil do Kečkemétu, kde vstúpil do rádu piaristov.
Na začiatku jeho životnej cesty, ktorá ho viedla smerom na univerzitnú pôdu, stála hmotná i morálna podpora zo strany dekana Turzovského dištriktu Demetera Ďurčanského, ktorý v ňom uvidel potenciál, nadanie a bystrého ducha. Vďaka jeho pomoci sa podarilo Lušňákovi zapísať sa ako univerzitný poslucháč teológie v Koložvári (sedmohradskej Kluži), kde študovalo niekoľko oduševnených slovenských študentov, vrátane viacerých Kysučanov. Približne v rovnakom období ako Lušňák pôsobil na právnickej fakulte tamojšej univerzity aj jeho kysucký spolurodák z Podvysokej, Jozef Hranec, ktorého životné smerovanie spočiatku pripomínalo Lušňákovu dráhu.
Ján Lendvai Lušňák (Zdroj: Kysucká knižnica)
Obaja boli slovensky cítiaci študenti, ktorí svoje vzdelanie smerovali k štúdiu teológie a obaja skončili v Kluži. I keď Hranec sa napokon vybral cestou štúdia práv, pričom Lušňák ostal verný teológii, obaja v čase zenitu Rakúsko‐Uhorska zažili na vlastnej koži nepriaznivé vplyvy silnejúcej maďarizácie v školstve i cirkvi. Tá sa bytostne dotkla najmä Lušňáka, ktorý bol dokonca v miestnom piaristickom kláštore, kde žil, vyšetrovaný pre dôvodné podozrenie z panslavizmu.
Aby vyvrátil obvinenia nadriadených, ktoré mohli ukončiť jeho štúdium, zmenil si priezvisko na Lendvai, ktoré mu ostalo už do konca života. Stalo sa tak na základe rozhodnutia kráľovského ministerstva vnútra z 22. augusta 1899. Túto markantnú zmenu dodatočne zapísali aj do matriky krstených a stala sa v neskoršom období aj prostriedkom dehonestácie jeho osoby zo strany (politických) protivníkov, označujúcich ho za odnárodneného Slováka – Maďaróna, ktorý zaprel otcovské slovenské meno.
Vzhľadom na vtedajšie pomery bolo pre nádejného a mimoriadne schopného človeka, ktorý okrem teologického doktorátu získal ďalšie dva doktoráty na budapeštianskej univerzite (z filozofie a prírodných vied), jednoduchšie vzdať sa slovenského priezviska ako opakovane stáť pred vyšetrovacou komisiou. Zároveň vo svete vedy bolo potrebné publikovať vedecké práce a štúdie nie v slovenčine, ale v maďarčine a iných svetových jazykoch (ovládal aj latinčinu, nemčinu, angličtinu a taliančinu).
Lendvai o sebe v tejto súvislosti neskôr napísal: „Ja som si predal meno za štúdie a kúpil som si za korunu iné, ktoré ma chránilo skoro polsta rokov. Privykol som naň a dnes mi je najmilšou pamiatkou z doby borby.“
Pre vyššie ambície neostal pôsobiť na Slovensku v Leviciach ako gymnaziálny profesor na preparandii, kam nastúpil v roku 1906 krátko po svojom vysvätení za kňaza rádu piaristov (1905). Neuspokojila ho ani pozícia gymnaziálneho učiteľa v Marmarošskej Sihoti, kde učil v roku 1907. Svoj bádateľský potenciál úspešne rozvinul až v modernom laboratóriu gymnázia v Temešvári, kde sa sedem rokov venoval mikroskopickému bádaniu.
Práve v tomto ústave Lendvai vďaka najmodernejším metódam bádania prenikol do mikrobiologického sveta a vedecky sa zaoberal bakteriológiou, fyziológiou a anatómiou, pričom sám zdokonalil štyri laboratórne prístroje, ktoré si aj nechal patentovať. Skonštruoval napríklad prístroj na ostrenie mikrotómového noža, ktorý potom predávala známa Reinchnertova firma vo Viedni. Zaoberal sa ultramikroskopmi na utvorenie katoptrického obrazu v mikroskopii pri skúmaní submikrónových predmetov. Objektom jeho záujmu boli aj fluorescenčné mikroskopy.
Praxou získané poznatky a objavy publikoval v renomovaných zahraničných i domácich vedeckých časopisoch. V rokoch 1914 – 1918 pôsobil v Debrecíne, kde odovzdával svoje vedomosti ako univerzitný učiteľ lekárskej fakulty tamojšej univerzity a na poľnohospodárskej akadémii, kde prednášal botaniku a pharmakognóziu pre poslucháčov lekárstva a lekárnictva. Zároveň viedol aj seminárne cvičenia. Popri vedeckej oblasti sa venoval aj koloidálnej chémii, výskumu humusu a vďaka nadobudnutým poznatkom sa neskoršie podarilo na Slovensku začať rozvíjať pôdnu chémiu.
Vedecká skica Jána Lendvaia Lušňáka (Zdroj: Kysucké múzeum)Za svoje objavy bol Lendvai dokonca reálnym kandidátom na Nobelovu cenu za chémiu. Ako vedecká i pedagogická kapacita počas svojho aktívneho pôsobenia na vedeckých ústavoch a univerzite publikoval podľa bibliografie Františka Hrušovského 26 vedeckých diel, 13 didaktických prác a ďalších 22 prác zostalo v rukopise.
Búrlivé obdobie zániku Rakúsko‐Uhorsku a vznik Československa zasiahlo výrazne aj do života vedca svetového formátu, ktorý sa musel rozhodnúť či ostane v Maďarsku alebo sa vráti späť na Slovensko. Napokon Lendvai so značne podlomeným zdravím, poruchou zraku v dôsledku niekoľkoročného mikroskopického bádania, opustil univerzitnú pôdu Debrecína a ponúkol svoje vedomosti Československej republike.
Na Slovensko sa vrátil 9. októbra 1919, pričom o miesto sa uchádzal na Ministerstve poľnohospodárstva v Prahe. Na svoje uplatnenie čakal Lendvai pomerne dlho, pretože až koncom februára 1921 ho vymenovali za poľnohospodárskeho radcu.
Medzitým ako sa mu podarilo nájsť uplatnenie v novom režime pomáhal ovdovenej matke na rodinnom gazdovstve v Makove na horných Kysuciach. V prekleňujúcom období zároveň využil čas i na písanie nových článkov, tentoraz už v slovenčine, ktoré v rokoch 1919 a 1920 posielal do odborného časopisu Hospodársky obzor. Na jeho stránkach mu vyšli príspevky ako Hospodársky význam predčasného sňahu, Pilatky (Teuthredinidae) či Siroty lesov.
Na nové miesto v Ústave pre chemickú kontrolu v Štátnych výskumných ústavoch zemedelských v Bratislave nastúpil 15. novembra 1920. V spomenutom Ústave však vydržal necelých 6 rokov, pretože 1. mája 1926 podal výpoveď z dôvodu vážneho zhoršenia zdravotného stavu. Prakticky takmer úplne prišiel o zrak na oboch očiach, čítať mohol už len pomocou lupy. Dlhoročné mikroskopické bádanie si vyžiadalo vysokú daň a znemožnilo mu pracovať na ďalšom výskume.
Preto sa vrátil späť na Kysuce, kde sa začal venovať úplne inej oblasti. Začal sa zaujímať o spoločenské, politické a kultúrne dianie v regióne, pričom sa čoraz viac sústreďoval na národopisný výskum.
Svoje príspevky posielal vydavateľovi regionálneho periodika Kysucké hlasy, vyššie zmienenému Jozefovi Hrancovi, ktorý bol vydavateľom i hlavným redaktorom tohto dvojtýždenníka, vychádzajúceho v rokoch 1927 až 1933.
V zbierkovom fonde Kysuckého múzea sa nachádzajú niektoré čísla a ročníky Kysuckých hlasov, dokumentujúce dobovú publicistickú činnosť Jána Lendvaia. Z pohľadu múzejníka je najhodnotnejší jeho článok „Kysucké múzeum“, v ktorom ako prvý navrhoval zriadiť v novopostavenej budove domu Jána Palárika (tzv. Palárikova dvorana slávnostne otvorená v roku 1928) Kysucké múzeum. Na tento brilantný nápad, ktorý sa však nepodarilo zrealizovať, neskôr nadviazal Ľudovít Janota vypracovaním libreta expozície „Múzea Kysúc“ s deviatimi sieňami, pričom navrhoval aj spôsob získavania akvizícií pre novú expozíciu. Napriek imanentnej snahe oboch lokálpatriotov sa ich zámer podarilo dotiahnuť do úspešného konca až o skoro polstoročie neskôr, keďže Kysucké múzeum vzniklo až v roku 1971.
Ján Lendvai publikoval v Kysuckých hlasoch i seriál s názvom Kysuce a Kysučania, v ktorom zhrnul získané poznatky o etnografii i histórii Kysúc. Pod pseudonymom Botor alebo aj Botorek mu vyšli aj rôzne kratšie poviedky a novely zo života kysuckého ľudu. Oblasť jeho záujmu predstavovali aj vtedajšie pálčivé problémy Kysučanov, predovšetkým nadmerne rozšírený alkoholizmus a zlé hygienicko‐zdravotné podmienky obyvateľstva, čo úplne korešpondovalo s protialkoholickým zameraním časopisu. Hranec preto Lendvaia považoval za jedného zo svojich hlavných spolupracovníkov, ktorý stál pri samom zrode Kysuckých hlasov.
Vzhľadom na svoju doterajšiu vedeckú kariéru bolo prirodzené, že Lendvai požadoval od Hranca, aby vydával kysucký vedecký časopis s cieľom všestranného vedeckého spracovania kysuckého kraja. I navzdory tomu, že Kysucké hlasy svojou ľudovou žurnalistikou predstavovali absolútny protipól vedeckého časopisu, Lendvai do nich prispieval najmä v rokoch 1927 a 1928. V rovnakom období vychádzali jeho články aj v novinách Slovák, čo prezrádza jeho politický príklon k Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, za ktorú dňa 2. decembra 1928 nastúpil ako poslanec v okresnom zastupiteľstve v Čadci. Pre jeho ľudácku politickú orientáciu sa stal tŕňom v oku politickým oponentom, predovšetkým ľavicovým sociálno‐demokratickým politikom, ktorí na neho útočili najmä na stránkach Robotníckych novín. Pre svoj rigorózny odpor voči alkoholizmu a pre snahu zaviesť na Slovensku prohibíciu, však nenašiel pochopenie ani v radoch vlastnej strany.
Poslednou veľkou etapou Lendvaiovho života bolo jeho menovanie za riaditeľa katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom, kam nastúpil na začiatku školského roka 1929‐1930. Tu mal na starosti chod celého gymnázia, osobne učil ľudovýchovu a pre svojich žiakov napísal aj divadelnú hru v troch dejstvách Sedmikráska. Zaujímavosťou je, že jeho báseň Čáry, ktorú riaditeľ Lendvai poslal tajomníkovi Matice slovenskej do Slovenských pohľadov, nebola vôbec publikovaná a redakcia ju neuverejnila, pretože vykazovala viaceré nedostatky.
Na znievskom gymnáziu v tom čase pôsobil aj František Hrušovský, významný slovenský historik a v tom čase i správca profesorskej knižnice, pôsobiaci i ako učiteľ dejepisu, zemepisu a vlastivedy. Práve on sa stal nástupcom Jána Lendvaia na riaditeľskej stoličke.
Úmrtné oznámenie Jána Lendvaia Lušňáka (Zdroj: Archív Národného biografického ústavu SNK v Martine)
Po ukončení školského roku 1930 sa totiž Lendvaiov zdravotný stav náhle zhoršil. Takmer slepý opúšťa gymnázium a odchádza do piaristického kláštora v Prievidzi. Tu sa na úplnom sklonku života stal prvým magistrom noviciátu novozaloženej provincie slovenských piaristov v tomto meste, ktoré sa stalo aj miestom jeho skonu a posledného odpočinku. Zomrel pomerne mladý, v 50. roku života 19. augusta 1931. Po Lendvaiovej smrti uverejnili v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti v slovenčine jeho štúdiu s názvom Katoptrické skúmanie, ktorá bola odmenená v súbehu Matice slovenskej v Martine.
Napriek obrovskému významu Jána Lendvaia pre dejiny vedy a jeho imanentnému vzťahu k rodnému kraju, Kysucké múzeum má vo svojom zbierkovom fonde história len sériu 26 vedeckých kresieb preparátov formátu 16 x 24,5 cm zo súkromného archívu historika Milana Petráša, ktorý sa profesionálne venoval výskumu osobnosti Jána Lendvaia. Tieto jedinečné kresby, evidované pod prír. č. 2021/0038 až 2021/0063, mohli byť náčrty zhotovené počas Lendvaiovho štúdia v Budapešti (do 1905). Jednu z týchto vedeckých skíc môžu v súčasnosti vidieť návštevníci Múzea Čadca v expozícii Dejiny Čadce a okolia.
Mgr. Tomáš Adamčík, PhD. – Mgr. Martin Turóci, PhD.
- Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>
