Jedna z mála pohľadníc, ktoré zachytávajú podobu Kysuckého Nového Mesta pred veľkým požiarom, ktorý spustošil mesto v roku 1904, ukazuje tri konkrétne domy na námestí.
V strede je radnica a na západnej strane námestia dva domy, ktorých majiteľov na začiatku 20. storočia pomohli identifikovať ďalšie pohľadnice.
Radnica, inak č.p. 356, je veľká poschodová budova. Pri inventarizácii pamiatkovej zóny v roku 1992 jej pamiatkári venovali len malý záujem, čo je škoda, keďže doteraz nebola podrobnejšie skúmaná. Ide o blokový dvojpodlažný čiastočne podpivničený pozdĺžny objekt, umiestnený centrálne, bližšie k južnej strane námestia. Dispozične je to pravidelný trojktrakt s komunikáciou v strednom trakte. Priestory sú dnes členené priečkami, s plochými stropmi.
V hmote je to ešte neskorostredoveký objekt s výraznou renesančnou prestavbou. Renesančná radnica bola dvojpodlažná – na prízemí bola tržnica, na poschodí administratívne a reprezentačné priestory radnice. V období baroka bola upravovaná, ako dokladajú zvyšky barokových omietok, no k výraznejšej prestavbe došlo zrejme po roku 1904, keď mesto spustošil veľký požiar. Na najstaršej fotografii má radnica ešte barokový vzhľad s prostou hladkou fasádou, jednoduchými oknami a vysokou valbovou strechou so šindľom.
Mladšie fotografie už zachytávajú fasádu upravenú v duchu eklekticizmu – okná majú výrazné šambrány, pod strechou prebieha podstrešná rímsa, a valbová strecha s pálenou krytinou bola znížená. V štyridsiatych rokoch 20. storočia bolo ešte dostavané dvojramenné medzipodestové schodisko so schodiskovým oknom.
radnica
Úplne najstaršie zobrazenie radnice sa nachádza na votívnom obraze v kostole Panny Márie približne z polovice 18. storočia. Radnica je tu zobrazená ako vysoký dvojpodlažný objekt s vysokou valbovou strechou a s nárožným kvádrovaním na fasáde. Radnicu vidíme so severozápadnej strany. Na severnej fasáde ma prístavbu, ktorá je v historických prameňoch definovaná ako stajňa pre erárne kone. Na západnej strane sú na oboch podlažiach okná, vstup zachytený na najstaršej pohľadnici vznikol teda neskôr. V blízkosti radnice bola studňa s vahadlom a pred južnou fasádou zrejme pranier. Východne pred studňou je pravdepodobne na stĺpe stojaca plastika sv. Jána Nepomuckého. Tú dal na námestí postaviť v roku 1761 majiteľ budatínskeho panstva gróf Suňog na pamiatku obetiam morovej epidémie.
Pohľadnice z 20. storočia dokladajú, že v priestoroch radnice sídlil mestský hostinec. V roku 1930 bol jeho prevádzkovateľom František Galvánek, ktorý tu býval aj s rodinou – s manželkou Máriou Lackovou, s mladšou dcérou Štefániou, ktorá bola v tom čase ešte slobodná, a so slúžkou Johanou Ondruškovou, ktorá pomáhala v domácnosti.
Domy na západnej strane námestia majú na najstaršej fotografii ešte barokový charakter.
Pozdĺž bočnej ulice je prízemný dom č.p. 68, vedľa neho poschodový dom č.p. 69. Dom č.p. 68 má polvalbovú strechu s dvoma okrúhlymi okienkami v podstreší. Na prízemí bol obchod otvorený do námestia výkladom, do dvora sa prechádzalo širokou bránou. Dom č.p. 69 je poschodový s vysokou sedlovou strechou s dreveným štítom s podlomenicou. Fasáda je jednoduchá, s prostými okennými otvormi na prízemí a so širokou bránou a výkladom v prízemí. Jediným výraznejším prvkom je kvádrovanie na nároží, ktoré bolo pravdepodobne maľované.
domy č. p. 68 a 69
Ďalšie pohľadnice umožňujú určiť aj majiteľov domov. V dome č.p. 68 mal za monarchie obchod so zmiešaným tovarom Armin Schlenger, ako majiteľ domu je zapísaný v pozemkových knihách z roku 1911. Zomrel v roku 1927 v Kysuckom Novom Meste, v roku 1930 dom vlastnila jeho vdova Rozália, ktorá v ňom bývala spolu so svojimi tromi deťmi – synom Móricom a jeho rodinou, s rozvedenou dcérou Reginou a ďalšou slobodnou dcérou Margitou. Rozália pochádzala z Hričova, no už ako dieťa prišla s rodičmi do Kysuckého Nového Mesta. Sčítací hárok z roku 1930 jej obchod opisuje ako obchod so „železninou, kridlicou a vápnom“. Syn Móric pracoval ako vedúci v matkinom obchode, pričom mal k dispozícii aj dvoch učňov, pri dcérach záznam neuvádza žiadne zamestnanie. Na to, že v domácnosti boli okrem matky tri ďalšie ženy, je pozoruhodné, že Schlengerovci mali aj slúžku.
V dome č.p. 69 mal za monarchie hostinec Adolf Braun. Aj on bol v roku 1911 uvedený v pozemkovej knihe ako majiteľ. Kedy dom zmenil majiteľa nie je známe, no v sčítacích hárkoch z roku 1930 je ako majiteľ uvedená Živnostenská záložňa. V tom čase boli v dome dva byty. V jednom býval Matej Bielek s manželkou Julou. Matej mal v tom čase už 75 rokov, no podľa záznamu stále ešte pracoval ako kancelársky sluha. Prekvapuje ma, aké sú záznamy v sčítacích hárkoch nepresné a najmä dátum narodenia málokedy sedí. Aj Matej má uvedený dátum 19.4.1855, no v skutočnosti sa narodil 3.11.1855 do rodiny richtára Antona Bieleka. V roku 1917 sa ako vdovec oženil s Julianou Vaškovou, ktorá mala v tom čase 32 rokov. Z prvého manželstva mal päť detí, no v tom čase už boli všetky dávno dospelé a ani jedno s ním nebývalo. V druhom byte bývali traja četníci, všetci z Čiech a vo veku 26 až 30 rokov.
Keď sa znovu pozrieme na vedutu mesta z 18. storočia, na západnej strane námestia vidíme rad poschodových murovaných domov s dreveným štítom. Domy sú rovnaké, a teda namaľované len schematicky, no situácia ukazuje, že domy na tejto strane námestia majú prinajmenej barokový pôvod. Nie je možné určiť, či maľba vznikla pred alebo po veľkom požiari v roku 1748. Mesto však pustošili požiare aj po tomto dátume, ďalší veľký požiar vznikol v roku 1823.
Všetky požiare sa podpísali na vzhľade mesta. Častokrát boli podnetom na honosnejšiu prestavbu domu, jeho zväčšenie a podobne. Požiar v roku 1904 však mesto zasiahol negatívne, majitelia domov v mnohých prípadoch nemali dosť prostriedkov na ich opravu, a preto viaceré domy už neboli obnovené ako poschodové. Požiar v roku 1904 si vyžiadal aj prestavbu domov č.p. 68 a 69. Obidva domy boli výrazne prestavané a najmä pri dome č.p. 69 to bola naozaj škoda. Aj táto prestavba však neskôr padla za obeť modernizácii. V inventári pamiatkovej zóny Kysuckého Nového Mesta z roku 1992 sa ani jeden dom nespomína.
Na mladšej pohľadnici pribudol do obrazu aj nárožný dom č.p. 16. Dom bol postavený niekedy začiatkom 20. storočia, ako dokladajú pohľadnice vydané ešte za existencie monarchie. Vznikol ako obytno-obchodný objekt, nárožný, dvojosovou fasádou orientovaný do Belanského ulice, šesťosovou do námestia, s nárožným vstupným portálom. Nárožná časť slúžila ako obchodné priestory, pričom prvé okno na strane do námestia, ktoré bolo širšie a výraznejšie zdobené, slúžilo zrejme ako výklad.
Krídlo orientované na námestie malo obytnú funkciu, do bytu sa vstupovalo samostatným vchodom. Objekt bol jednopodlažný, s vysokým soklom, okná boli umiestnené na priebežnej rímse, s profilovaným rámovaním a s trojuholníkovými frontónmi. Nárožný vstup do pôvodného obchodu bol lemovaný kanelovanými pilastrami, pilastre zdobili aj okno výkladu. Vo dvore bolo dostavané ďalšie krídlo so skladmi a dvor bol vymedzený vysokým múrom. Priečelie bolo vytvorené v duchu novorenesancie a podmienkou dnešnej prestavby bolo zachovať ho v pôvodnej podobe.
dom č. p. 16
Na mladších pohľadniciach z čias prvej Československej republiky je nad vstupným portálom vidieť tabuľu s menom Ján Ďurana (Duranna). Sčítací hárok z roku 1930 ako majiteľa uvádza vdovu Máriu Ďuranovú, ktorá v dome bývala spolu s dcérou Štefániou. Mária viedla obchod so zmiešaným tovarom, ktorý zdedila po manželovi Jánovi Ďuranovi (*18.6.1872, †16.4.1926). Ján Ďurana pochádzal z rozvetveného rodu Ďuranovcov, povýšeného v roku 1622 do šľachtického stavu. Jeho rodičmi boli Pavol Ďurana a Mária Čelková. Podľa pozemkových kníh z konca 19. storočia vdova po Pavlovi Ďuranovi vlastnila dom č.p. 16. Po jej smrti si rodičovský majetok delili deti Karol, Adalbert, Valér, Adéla a Štefánia. Ján sa síce medzi dedičmi nespomína, ale očividne zdedil práve dom č.p. 16. Aj Mária Galvánková (*25.3.1876) pochádzala zo starobylého a rozvetveného miestneho rodu, Ján Galvánek (Galvan) sa spomína už v roku 1631. Jej rodičmi boli Ľudovít Galvánek a Terézia Králiková. Galvánkovci podobne ako Ďuranovci sa po celé generácie venovali mäsiarskemu remeslu, Ján Ďurana s manželkou však od tradície upustili a prevádzkovali obchod.
Okrem dcéry Štefánie (*17.4.1907), ktorá bola v roku 1930 ešte slobodná, mali Ďuranovci aj syna Alberta, ktorý v roku 1930 vlastnil dom č.p. 164 na východnej strane námestia a v ktorom mal vlastný obchod so zmiešaným tovarom. V obchode sa mu zrejme darilo, keďže mal zavedený vlastný telefón. Albert Ďurana bol významnou osobnosťou, v rokoch 1939 až 1945 stál v čele mesta. V dome býval s manželkou Štefániou Galvánkovou, s ktorou sa oženil v roku 1918. V tejto súvislosti je zaujímavé, že Štefánia bola druhostupňovou sesternicou svojej svokry Márie.
Pri archeologickom výskume v apríli 2025 sa zistilo, že murovanému domu predchádzal drevený zrubový dom s kamennými základmi, pričom kamene neboli spájané maltou, ale ílom. Spomínaná veduta na jeho mieste ukazuje v 18. storočí drevenú zástavbu. Domy boli zrubové, možno s kamennou podmurovkou spájanou ílom, možno bez pivníc, a preto po nich nezostávajú archeologické stopy.
Mladšia pohľadnica zachytáva aj ďalšie dva domy na západnej strane námestia. V dome č.p. 70 býval v podnájme kominár Karol Kunik s rodinou, inak pôvodom z Trenčianskej Teplej, a v dome č.p. 71 krajčír Ján Fridrich s manželkou Emíliou, ktorá pracovala ako cievkárka v žilinskej súkenke.
Mgr. Danka Majerčíková
pohľadnice zdroj: Facebook - Kysucké Nové Mesto a okolie v premenách času
