Čo znamenalo byť vojakom

Do osemnásteho storočia fungovala armáda na základe stredovekého modelu insurekčnej ustanovizne. Teda v závislosti na miere ohrozenia krajiny panovník zvolával šľachtické pohotovostné vojsko a portálne vojská zo stolíc zostavené podľa rôzne stanovených kvót. Na základe zákonného článku 8 z roku 1715 bola zavedená stála armáda. Išlo o systém stálych plukov rakúskej armády, ktoré boli pravidelne dopĺňané z radov obyvateľstva podľa kvót pre jednotlivé stolice, resp. mestá. Na vydržiavanie tejto armády bolo potrebné zaviesť výber stálych vojenských dávok, ktoré sa na území Uhorska až do roku 1848 netýkali šľachty.

Vojenská služba v 18. storočí bola pre odvedencov doživotná. Zmeny sa v tomto smere začali diať až začiatkom 19. storočia, kedy bola cisárskym patentom z roku 1802 vojenská služba obmedzená na 10 rokov pre pešie vojsko, 12 rokov v jazdectve a 14 rokov v delostrelectve a technických zboroch. V roku 1828 sa vojenská služba zmenila na 14 ročnú. Avšak odvody do doživotnej služby boli ešte i v prvej polovici 19. storočia bežné a k zásadnejšej redukcii došlo až v roku 1843. Život vojaka bol diferencovaný v závislosti od jeho zaradenia, dĺžky služby, šarže a podobne.

Výcvik cisárskeho vojska sa zlepšil po zavedení reformných pravidiel arcikniežaťom Karolom na začiatku 19. storočia, ktorý, podľa francúzskeho vzoru, vytvoril rozsiahle výcvikové tábory. Väčší dôraz sa začal klásť i na odev, výstroj a výzbroj radových vojakov. Do svojich rodných obcí chodili vojaci raz za čas na dovolenku („urlaub“). Často sa tak dialo hlavne v zimných mesiacoch. Prakticky všetci vojaci pochádzajúci z tejto oblasti mali vojenské posádky v Trenčíne, takže po skončení dovolenky pre nich chodil vždy z pluku vyslaný vojak, ktorý ich doviedol späť k ich jednotke.

Uhorskí husári v roku 1880Bolo zvykom, resp. povinnosťou richtára každej obce došlého vojaka pohostiť, prípadne pri večernom príchode ubytovať a zaobstarať mu stravu i na spiatočnú cestu. Vojak na dovolenke dostal od svojej obce nejaké finančné prostriedky na jedlo a ubytovanie, na spiatočnú cestu do Trenčína (tá totiž aj v priaznivom počasí trvala takmer tri dni).

Okrem toho boli obce povinné dávať vojakovi žold za obdobie jeho dovolenky. Podobne obce, ktoré sa nachádzali na trase vojaka idúceho do susednej obce zvykli dávať malý finančný obnos vojakovi, ktorý cez ne prechádzal.

Tento zložitý systém finančnej podpory drobných vojenských presunov zo strany obcí mal množstvá rôznych variácií a špecifík, ktoré sa líšili v podstate od obce k obci.

Záviseli predovšetkým na tom, ako danú podporu chápali richtári a čo im panstvo v koncoročných finančných vysporiadaniach odobrilo. Bezpochyby na to výrazne vplývali aj schopnosti a skúsenosti konkrétneho richtára.

Zásobovanie vojska

Odvody naturálií (tzv. magazínu) pre zásobovanie vojska tvorili z pohľadu obcí jednu z najfrekventovanejších činností, ktoré zaznamenávali do účtovných kníh. Odvody naturálií vyžadovali ich výber, uskladnenie, transport a následné odovzdanie na potrebné miesto. Do dedín často prichádzali poslovia požadujúci určité množstvo naturálií do vopred stanoveného termínu. Najčastejším odvodovým miestom pre vojenské naturálie bola Žilina, pričom od tridsiatych rokov 19. storočia sa v účtovných potvrdenkách v tejto súvislosti stretávame permanentne so stoličným úradníkom Samuelom Augustínym, ktorý mal túto činnosť na starosti.

Medzi vojenské naturálie patrili raž siata, ovos, slama, seno a sviece. Raž pre vyživenie vojska, podobne ako ovos, ktorý slúžil i na kŕmenie koní spoločne so senom a slamou, ktorá sa využívala i ako výstelka postelí. Sviece slúžili na večerné svietenie. Keďže sa nedali v rámci obcí pripraviť, táto položka sa odvádzala väčšinou formou finančnej dávky. To všetko činili podľa magazinárskych knižiek, kde sa zaznamenávalo, čo v daný rok odviedli a čo ešte majú odviesť, prípadne vysporiadať vo finančných prostriedkoch.

Vojsko občas v obciach asistovalo i pri udalostiach, ktoré s ním priamo či nepriamo súviseli. Napríklad pri chytaní vojenských dezertérov, respektíve zbojníkov, ktorými sa zväčša dezertéri stali. Ak sa takáto lapačka predĺžila, bolo potrebné vojsko v obci ubytovať. V Uhorsku bolo bežnou súčasťou dedinského života kvartírovanie – ubytovávanie vojakov na zimu.

V menšom rozsahu, vzhľadom na nižšiu vyživovaciu silu miestneho obyvateľstva, ubytovávali vojakov vo vyššie položených častiach oblasti, teda na horných a východných Kysuciach, ale i vyššie položených oblastiach panstiev Budatín a Gbeľany, s čím súvisela hlavne malá pozemková držba poddaných, ktorí dokázali cez zimu vyživiť sotva seba a svoje rodiny. Lepšie na tom boli nižšie položené obce v okolí Kysuckého Nového Mesta, ktoré kvartírovanie vykonávali pomerne často a ubytovávali vojakov aj počas ich presunov.

V záznamoch Tepličianského panstva sa vyskytol i ojedinelý záznam o odchode vojaka aj so ženou a deťmi k regimentu, čo môže znamenať, že pri doživotnej službe sa vojak nemusel v určitých prípadoch definitívne vzdávať predstáv o založení vlastnej rodiny.

Priebeh verbovačiek

Celá tzv. „regrutácia“ mala dve hlavné etapy. Prvou bola verbovačka – získavanie nových regrútov. Druhou bolo ich odvedenie do výberného miesta na lekársku prehliadku, poprípade dopravenie regrúta k príslušnému pluku. Prakticky všetci vojaci odvedení v panstvách na Kysuciach boli zaradení, na základe konskripčného systému z roku 1781, do plukov v Trenčíne, hlavne do 2. pešieho pluku a 8. husárskeho pluku.

Najdôležitejšia časť odvodov bola verbovačka, teda získavanie nových posíl pre cisársku armádu. Prakticky celá ťarcha ležala na pleciach richtárov a ich obecných rád, prísažných a ostatných „služobníkov.“ Už od polovice 18. storočia nastával v krajine trend väčšieho presunu kompetencií a tým pádom i povinností na plecia dedinskej samosprávy, čím sa mala zefektívniť byrokracia na vyšších stupňoch. Práve úroveň obce sa stala akýmsi základným administratívnym článkom monarchie. Pripadli na ňu i starosti s obstarávaním nových vojenských odvedencov. Proces prebiehal nasledovne.

K naplneniu požadovaných kvót regrútov obce používali vlastné odvodové metódy, pričom zo strany stolice a panstva bola k tejto činnosti vyčlenená vždy určitá finančná čiastka, ktorú mohli na daný účel minúť v rámci svojich finančných prostriedkov. Výška financií uvoľnených na tento zámer, reflektovala aktuálnu výšku kvót, ktoré bolo potrebné splniť. Prvou fázou odvodov v každej obci boli popisy regrútov, teda sčítania mládeže v príslušnom veku. Túto úlohu chodil do dedín vykonávať niektorý zo stoličných úradníkov a zvyčajne mu asistoval vyššie postavený úradník panstva, napr. kasnár (mal na starosti obilné účty na panstve). Takto administratíva stolice a panstva získala obraz o množstve potencionálnych odvedencov a mohla tak stanoviť kvóty pre jednotlivé obce.

V panstve Teplička v obciach Bystrickej doliny prebiehala verbovačka formou akejsi krčmovej hostiny. Cieľom bolo získať potrebný počet zverbovaných prostredníctvom alkoholu, jedla, muziky a sľubov, podľa ktorých ich takýto hojný život čakal aj pri vojsku. Zväčša prísažní alebo iní obecní sluhovia chodili po dedine a kopaniciach zháňať mládež na hostinu do miestnej krčmy, kde ich lákali na jedlo a alkohol zadarmo a nechýbala ani muzika. Napríklad v cholerovom roku 1831 hrali v marci regrútom v Novej Bystrici štyria muzikanti: Ján Kuric z Novej Bystrice, Štefan Paliarik, tretí muzikant bol z Harvelky a štvrtý Michal Krivý až z Terchovej.

Obce sa delili na tie, ktoré zvolávali všetku mládež v potrebnom veku (čo stálo viac peňazí) a druhú skupinu tvorili obce, ktoré pozývali len mládencov z rodín, ktoré mali zväčša viacerých synov, prípadne z horších sociálnych pomerov, eventuálne podľa inak zvoleného kľúča. Takáto forma verbovačiek mimoriadne zaťažovala obecný rozpočet, napr. Nová Bystrica platila len za výdavky v krčme v cholerovom roku 366,48 zlatých, v susednej Starej Bystrici to bolo v roku 1841 až 394,50 zlatých, s čím malo problém už aj panstvo a prikázalo úradu v Starej Bystrici tieto výdavky detailne zdokladovať.

Po dostatočnom „spracovaní“ kandidátov v krčmách, boli títo, zväčša v podnapitom stave, povoľní k podpísaniu tzv. kapitulácie – súhlasu s odvedením k vojsku a svojmu odhodlaniu k takémuto kroku. Po podpise potrebných dokumentov získali noví regrúti určitú finančnú čiastku v hotovosti, ktorej výška bola variabilná, pravdepodobne ju vopred určilo panstvo. V roku 1831 to bolo v Novej Bystrici 25 zlatých, v Starej Bystrici vyše 15 zlatých, v Radôstke rovných 25 zlatých a pod.

Pri tomto spôsobe odvádzania sa veľmi často stávalo, že odvedení regrúti na druhý deň ráno, keď si uvedomili čo vykonali, si svoje rozhodnutie rýchlo rozmysleli, no cesty späť už nebolo. V zúfalstve z vykonania kroku tak razantne vymedzujúceho smerovanie ich budúceho života sa snažili aj útekom a ukrývaním po okolitých dedinách takejto povinnosti vyhnúť. Obce však zväčša boli na takéto úskoky zverbovancov pripravené a preto po regrútoch pátrali, často i za asistencie vojska a stoličných hajdúchov. Naostatok treba dodať, že v oboch Bystriciach ešte na začiatku 19. storočia pretrvávala pôvodná forma odvodov, tzv. lapačiek. Išlo o násilné odberanie vopred vytipovaných mládencov. Výstižne o tom vypovedá záznam z Novej Bystrice z roku 1823: „Zeznávame že sme vedla rozkazu nám od vrchnosti vydaného poslednú lapačku medzi jinýma Imra Berešík tak zmenovaného Jana Berešíka obyvatela Nov. Bystrického syna za regrúta ulapeli, ano i odezdali do slávneho regimentu jeho jasnosti Cisárskej Alexandra Crisane Kupského se prijali”

Husári v roku 1850

K zmene v tomto smere teda v Bystrickej doline došlo v priebehu dvadsiatych rokov 19. storočia, keďže v roku 1831 už verbovačky preukázateľne prebiehali formou krčmovej hostiny. Táto násilná forma však na niektorých panstvách bola bežná i naďalej. Napríklad Budatínske panstvo organizovalo lapačky na regrútov ešte i v roku 1841. V Kysuckom Novom Meste následne regrútov načas zavreli do tzv. kasární u mešťana Jozefa Majtána, kde ich zabávali hudbou a alkoholom do času, kým nepodpísali kapituláciu a potom ich odviedli k pluku. Podobne aj na pastvách Strečno a Gbeľany počiatkom 19. storočia prevládal odvod do armády formou výberu, chytenia (lapenia) a násilného odvedenia.
Na Strečnianskom panstve približne od tridsiatych rokov 19. storočia začali odvody prebiehať odlišne (aj žrebovaním). Popisy regrútov sa samozrejme vykonávali aj tu. Avšak na odvodovú hostinu panstvo v žiadnom prípade nebolo ochotné míňať veľké finančné prostriedky ako v Tepličianskom domíniu.

Mládež vo vhodnom veku bola pozháňaná do krčmy (napr. Krásno nad Kysucou) alebo richtárskeho domu (Oščadnica), kde sa mohli dobrovoľne, prípadne po istej dávke presviedčania a nátlaku prihlásiť dobrovoľníci. Tí dostali rovnako finančné prostriedky „na ruku“ napr. v Krásne nad Kysucou 12,20 zlatých na osobu, v Oščadnici v roku 1841 získali 12 regrútov, každému z nich dali 5 zlatých strieborných (12,30 zlatých) a podobne. Ak sa počas odvodovej noci nepodarilo dosiahnuť stanovenú kvótu pre daný odvod, k čomu dochádzalo vcelku často, riešením bolo len pozháňanie všetkej dostupnej mládeže do Čadce pred odvodovú komisiu. Tu potom všetci prítomní, služby schopní mládenci ťahali žreby o to, kto pôjde, hoc aj nedobrovoľne, do vojenskej služby.

Ťahanie losov ako ďalší spôsob získania regrútov

Niektoré obce ako Raková a Staškov uprednostňovali ťahanie losov ako okamžitý a lacnejší spôsob získavania povinného počtu regrútov. Obyvatelia týchto obcí zaviezli svojich mládencov do Čadce k ustanovenej „deputácii“ (odvodovej komisii) a tu už o ich osude rozhodol žreb. Peniaze potom dostali na mieste priamo po odvedení (napr. v Rakovej v roku 1841 to bolo 5 zlatých strieborných, čo predstavovalo 12,30 zlatých na osobu). I pri takomto spôsobe sa noví regrúti snažili vyhnúť svojej povinnosti. Neraz bolo jediným spôsobom ako ich udržať pod kontrolou zamknúť do väzenia. Často si násilie spojené s chytaním regrútov vyžiadalo i závažnejšie zranenia (ako napríklad vylámanie zubov).

Odvody v Krásne v roku 1841

Pozrime sa napríklad na priebeh odvodov v Krásne nad Kysucou počas odvodovej jari 1841. Začiatkom roka prebehol v obci popis odvodovej mládeže, kde obecným predstaviteľom pri práci asistovali hajdúsi. Približne o mesiac neskôr začali chodiť predstavitelia obce k stoličnému slúžnemu do Čadce pripravovať stratégiu pre odvodový postup.

Na jar v spomenutom roku zažilo Krásno rozsiahly vojenský presun, takže mládež mohla na vlastné oči vidieť ako vyzerá cisárska armáda v plnej paráde. Približne začiatkom marca bol upovedomený richtár, aby začal odvody. Richtár vyslal poverených ľudí, aby priviedli mladých mužov do miestnej krčmy „Nižná,“ kde sa pristúpilo k presvedčovaciemu procesu. Podarilo sa presvedčiť osem miestnych mládencov a jedného externého dobrovoľníka menom Kučera. Kučerovi bola za ochotu slúžiť vo vojsku za obec Krásno vyplatená dvojnásobná suma oproti bežnej taxe, teda 25 zlatých.

Odvedenci, ktorí podpísali odvodové papiere boli na mieste ostrihaní (nakrátko, prípadne výrazne spoznateľným strihom). Malo to viac bezpečnostný ako kozmetický charakter, nakoľko ostrihaného regrúta, ktorý si svoj údel rozmyslel, bolo jednoduchšie vypátrať, keďže vzbudzoval pozornosť okolia. Keďže sa nepodarilo dosiahnuť dostatočný počet odvedencov, bolo treba pristúpiť k násilnejšej forme odvodov, k ťahaniu losov. Pretože s mužmi, ktorých mal richtár k dispozícii nemohol túto úlohu stihnúť v jeden deň, pretiahol sa proces ťahania žrebov na štvrtok, piatok, sobotu a nedeľu.

Problémom v prípade, keď sa odvodový proces predĺžil na niekoľko dní, bolo napríklad aj to, že si na začiatku dobrovoľne odvedení svoj postoj rozmysleli. Náhle zmizol aj spomínaný Kučera, ktorého predstavitelia obce nakoniec vypátrali v Zborove nad Bystricou. Svoju vojenčinu si rozmyslel i regrút Poláček a ďalší traja „čeladíni“, ktorí utiekli až do Sliezska.

Odovzdanie regrútov

Získaním potrebného počtu regrútov pre cisárske vojsko práca obcí zďaleka nekončila. Novozískaných príslušníkov armády bolo potrebné bezpečne prepraviť na určené zberné miesto, ktorým býval často až ďaleký Trenčín. Z bližších miest to boli napríklad Žilina, Čadca, Kysucké Nové Mesto, ale i Bytča (ak tam mal príslušný pluk zastúpenie alebo tadiaľ prechádzal). Pre obce znamenala takáto, v danej dobe priam dobrodružná výprava, vysoké finančné náklady. Nebolo však iného spôsobu, nakoľko čelní predstavitelia obcí dobre vedeli o zajačích úmysloch odvedencov, a tak bolo mnohých treba viesť zviazaných, prípadne s početným sprievodom. Po odvedení obec zodpovedala aj za jedlo a ubytovanie regrútov. Celý čas medzi nocou odvodov a odovzdaním k regimentu musela každá obec svojich regrútov de facto živiť. Preto sa nemožno čudovať, že ich snahou bolo odovzdať odvedencov v čo najkratšom časovom intervale.

V panstve Teplička sa snažili vystrojiť väčšie skupiny ľudí, ktorí odvádzali regrútov na vopred stanovené miesta. V prípade obcí Bystrickej doliny zväčša regrútov odviedli do Žiliny alebo Čadce, odkiaľ si ich vojenské, prípadne stoličné štruktúry odvádzali ďalej. Napríklad pri odvodoch v roku 1823 Stará Bystrica odvádzala regrútov až štyrikrát. Najskôr skupinu trinástich regrútov odprevádzalo deväť chlapov z obce, druhý krát skupinu devätnástich regrútov viedlo trinásť chlapov, do tretice skupinu jedenástich regrútov sprevádzalo sedem chlapov z obce a napokon skupinu siedmich regrútov viedlo sedem chlapov.

Tu však ešte záležitosť nekončila. Pri príchode regrútov do zberného strediska na nich čakala vstupná lekárska prehliadka. Išlo o veľmi nepríjemnú záležitosť a často sa ťažko odvedení mladíci vrátili späť kvôli nevyhovujúcim zdravotným výsledkom. Skúsené oko vojenských lekárov vedelo rozpoznať prvotné príznaky veľkého spektra dobových chorôb, akými boli napríklad trachóm, prípadne tuberkulóza. Obce začali neskôr riešiť časté situácie s vrátením regrútov tým, že sa snažili zapojiť lekársku prehliadku už do odvodového procesu, čím predchádzali zbytočným výdajom. Podobne sa odovzdávali regrúti i z panstiev, ktoré ich ešte aj v neskoršom období odvádzali násilnou formou, teda Budatín a Gbeľany. Regrútov bolo potrebné neustále strážiť a niekedy dokonca i zviazať.

V Strečnianskom panstve bol proces odovzdania regrútov príslušným úradom podobný ako na panstve Teplička. Podobne boli odvedenci vedení hlavne na základné zberné miesto v Žiline, občas postačilo i do Čadce, prípadne Kysuckého Nového Mesta. Niekedy však stoliční úradníci prikázali obci odviesť zverbovancov až k pluku do Trenčína. K takej situácii došlo napríklad v Staškove v roku 1842. Po odvedení potrebného počtu regrútov prišla správa od stoličného slúžneho, aby odviedli všetkých do Trenčína. Mali zverbovaných troch mládencov, a to konkrétne Janíka, Bielka a Škopeka. Všetkým trom aj s ich rodinami sa dali pred odchodom poriadne najesť. Obec najala na ich prepravu niekoľko furmanov. Zvláštnosťou určite je, že sa na cestu do Žiliny s nimi vybrala aj ich najbližšia rodina, ba i richtár Ján Gunčaga a niekoľko obecných prísažných.

Prvou väčšou a dôležitou zastávkou pre regrútov bola Žilina, kde sa všetci podrobili lekárskej prehliadke. Lekárskou prehliadkou prešiel len jeden z troch regrútov, Janík. Richtár potom s nim poslal do Trenčína dvoch prísažných, už bez furmana, ale dal im peniaze na potrebné trovy.

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci
Zdroj obrázkov: Hungaricana.hu