Vzhľadom k obmedzeným možnostiam mali akcie kysuckého odboja až do vypuknutia povstania takmer výlučne iba pasívny charakter. K najrozšírenejším činnostiam patrila kolportáž rozličných propagačných tlačovín obsahovo namierených proti Slovenskému štátu alebo s protivojnovým obsahom.
Situácia pre vznik ozbrojeného vystúpenia namiereného proti Nemecku a jeho spojencom sa v priebehu vojny postupne menila. Výrazný medzník v tomto smere predstavoval rok 1943, v ktorom Nemci utrpeli niekoľko ťažkých vojenských porážok. Najväčší neúspech predstavovala bitka pri Kursku v lete, ktorá Wehrmachu zasadila citeľnú ranu. Od tohto momentu až po konečnú kapituláciu v máji 1945 Nemci už iba ustupovali. Ich vojenské sily začali čoraz viac slabnúť. Keď sa v auguste roku 1943 vylodili na Sicílii americké vojská, ktoré začali nemecké vojská vytláčať z Talianska, mnohí už začali tušiť, že nemecká porážka nie je ďaleko.
Pasivita kysuckého odboja
Až do povstaleckého roku mal odboj na Kysuciach značne obmedzený charakter. Odbojové aktivity brzdili viaceré faktory, k najzásadnejším patrila dobrá sociálna situácia obyvateľstva, podpora miestneho obyvateľstva vládnemu režimu, no najmä vojenská sila nacistického Nemecka, ktorá odrážala všetky odbojové či povstalecké aktivity.
Napriek tomu i v tomto nepriaznivom období existovali a pracovali na Kysuciach skupiny i jednotlivci vyvíjajúci činnosť zameranú proti slovenskej vláde a jej záujmom. Z uvedených príčin mali tieto aktivity takmer výlučne pasívny charakter. Členskú základňu početne obmedzených a neveľkých kysuckých odbojových skupín tvorili najmä bývalí členovia či sympatizanti v tom čase zakázaných politických strán – najmä komunistickej a bývalých československých strán – agrárnej a sociálno-demokratickej a ďalších.
Palárikova ulica v Čadci začiatkom 40. rokov s vyvesenou vlajkou Slovenského štátu na verejnej budove (Fotoarchív Kysuckého múzea)
Jedna z najvýznamnejších kysuckých odbojových buniek počas vojnových rokoch pôsobila v Čadci. Vznikla v roku 1939, krátko po vzniku Slovenského štátu, ako tajný odbojový krúžok, ktorého ústrednými osobnosťami boli - miestny obchodník Ľudovít Žilinčík, hostinský Jaroslav Sláma (jeho hostinec stál pri železničnej stanici), spoločne s policajným strážnikom Rudolfom Grochalom a ďalší.
Skupinová fotografia z konca 30. rokov. Prvý zľava stojí odbojár Gustáv Tvrdý, ktorý po potlačení povstania zahynul v koncentračnom tábore (Fotoarchív Kysuckého múzea)
K významným centrám kysuckého odboja patrila taktiež Turzovka. Aj tu vznikla odbojová bunka krátko po rozpade Č-SR, pričom jej neveľké jadro tvorili najmä reprezentanti zakázanej komunistickej strany. K jej hlavným predstaviteľom spočiatku patrili Štefan Čuboň, Rudolf Jašík, Rudolf Zimka a Ján Okuliar. Neskôr sa do popredia dostávajú aktívnejší funkcionári Ján Dorociak-Podlipan, Štefan Dorociak, Štefánia Dorociaková, Šimon Jonešík, Jozef Tudík a ďalší.
Spočiatku turzovskí odbojári vyvíjali najmä kolportážnu činnosť (rozširovanie zakázaných a protivládnych tlačovín), neskôr sa pomere aktívne zapojili do príprav povstania. Niekoľko menších odbojových buniek pracovalo i v ďalších obciach Kysúc. Tieto však nemali zásadnejší význam a pretože zväčša nevyvíjali takmer nijaké aktivity.
Ján Dorociak-Podlipan a komunistický spisovateľ Rudolf Jašík patrili k hlavným postavám ilegálnej odbojovej skupiny v Turzovke (Fotoarchív Kysuckého múzea)
Vzhľadom k obmedzeným možnostiam mali akcie kysuckého odboja až do vypuknutia povstania takmer výlučne iba pasívny charakter. K najrozšírenejším činnostiam patrila kolportáž rozličných propagačných tlačovín obsahovo namierených proti Slovenskému štátu alebo s protivojnovým obsahom. Prvé letáky s takýmito heslami sa v čadčianskych uliciach objavili koncom roka 1939. Ďalšiu kolportážnu akciu úrady zaznamenali v nasledujúcom roku.
Propagačné materiály z dielne komunistov sa napríklad 3. marca 1940 ráno objavili aj v uliciach Staškova. Išlo o dve propagačné brožúry.
Prvá, 16-stranová s názvom „Ohlas Komunistickej strany Slovenska k slovenskému národu“ mala na prednej strane vytlačenú červenú päťcípu hviezdu. Druhá s názvom „Kto je Mannerheim?“ sa zas snažila obhajovať sovietsky útok na Fínsko. Kolportérov, ktorými boli miestni komunisti však úrady už zakrátko odhalili a zadržali.
Po bitke vo väzení Krajského súdu v Trenčíne sa miestna ilegálna skupina v Staškove tvorená výlučne komunistami už neodhodlala k väčším akciám. Prešla do pasivity, v ktorej zotrvala až do posledných mesiacov vojny. Bližšie nás o týchto udalostiach informujú taktiež i dobové záznamy: „Pretože prvý pokus dopadol veľmi zle, preto od ďalšieho sa upustilo a preto tajné schôdze hnutia sa udržiavali iba občasnými schôdzkami zasvätencov.“
Podobné aktivity vyvíjal i odboj susednom kysuckonovomestskom okrese. Priamo v Kysuckom Novom Meste komunisti pod vedením Štefana Kubičku 1. 5. 1940 vyvesili dve červené komunistické zástavy a ďalší odbojári na povrch cesty pri Budatínskej Lehote napísali protištátne heslá „Sláva Rusku, Dole s Tukom a Tisom, Nech žije SSSR“ a podobne. Ďalšiu väčšiu kolportážnu akciu zorganizovala čadčianska bunka v noci z 27. na 28. januára 1942 v reakcii na napadnutie Sovietskeho zväzu.
Ústredné postavy čadčianskeho odboja Jozef Kubík spoločne s Jozefom Hnitkom vtedy rozniesli po čadčianskej železničnej stanici a po ceste vedúcej na Horelicu väčší počet letákov s protivojnovými a protištátnymi heslami. Stálo v nich napríklad: „Slováci nepomáhajte Nemcom!, Ničte čo im slúži!, Žiadajte svojich z frontu!, Nerukujte!“ a podobne. Všetky tieto i ďalšie kolportážne akcie však mali skôr iba symbolický charakter a svojím príležitostným charakterom nemohli nijakým zásadnejším spôsobom poškodiť nenávidený režim.
Okrem kolportáže odbojári vyvíjali i ďalšie aktivity, ktoré mali takmer výlučne pasívny charakter. K najrozšírenejším patrilo prevádzačstvo, ku ktorého strediskám patrili najmä obce skalitskej doliny a tiež šepkaná propaganda zameraná na šírenie aktuálnych a objektívnych vojnových informácií získavaných počúvaním zakázaného rozhlasu. V takejto pasivite a zotrvával miestny odboj až do začiatku roku 1944
Prípravy Slovenského národného povstania
Odbojové sily na Kysuciach sa v atmosfére blížiacej sa nemeckej porážky začali aktivizovať od prvých mesiacov. V prvej polovici roku 1944 vznikajú z dovtedajších ilegálnych skupín revolučné národné výbory reprezentujúce hlavné sily miestneho odboja pripravujúceho blížiace sa ozbrojené vystúpenie. V Čadci vznikol revolučný národný výbor na jar roku 1944, v Turzovke založili miestni odbojári RNV v júli 1944, pričom v rovnakom období vznikali revolučné národné výbory i v ďalších kysuckých obciach.
Aktívnejšiu odbojovú činnosť začal kysucký odboj vyvíjať približne od jari. Odbojári napríklad organizovali tajné finančné zbierky medzi obyvateľmi a za vyzbierané peniaze nakupovali zbrane a vojenský materiál. Zisťovali tiež nálady u miestneho obyvateľstva, kde hľadali potenciálnych spojencov. Na druhej strane, hoci revolučné národné výbory a ilegálne skupiny tvorili hlavnú protifašistickú silu, ich činnosť bola poznamenaná radom závažných nedostatkov. K hlavným problémom patrili najmä častá pasivita a neefektívnosť. V rámci čadčianskeho okresu napríklad chýbalo pevné centrálne vedenie, ktoré by koordinovalo odbojovú činnosť. Výbory medzi sebou často neudržiavali nijaké spojenie, nespolupracovali a nekoordinovali svoju činnosť. Medzi niektorými výbormi a dokonca i v rámci samotných výborov, existovali viac či menej výrazné rozpory, pričom všetky tieto nedostatky sa najzreteľnejšie prejavili po vypuknutí Slovenského národného povstania dňa 29. augusta 1944.
Správu Začnite s vysťahovaním, čo bolo dohovorené heslo pre zahájenie povstania proti nemeckým vojskám na Slovensku, adresoval veliteľom vojenských posádok pplk. gšt. Ján Golian ‒ veliteľ vojenského ústredia okolo 9. hodiny večer. Išlo o reakciu na pripravovaný príchod nemeckých jednotiek na Slovensko.
V niektorých oblastiach Slovenska však povstanie vypuklo skôr. Obyvatelia Čadce a ďalších kysuckých obcí sa o vypuknutí povstania dozvedeli krátko popoludní 29. augusta. Informáciu im priniesla 3-členná vojenská motospojka zo Žiliny, kde povstanie vypuklo okolo 11.00 hodiny. Rozkaz na zahájenie bojov vydal veliteľ miestnych povstaleckých jednotiek major Jozef Dobrovodský, presne podľa inštrukcií, keď sa dozvedel o postupe nemeckých jednotiek na Žilinu.
Po správach o začiatku povstania sa v Čadci, kde boli povstalecké aktivity v rámci Kysúc najvýznamnejšie, ihneď sformovala bojová povstalecká skupina pozostávajúca z členov a spojencov miestneho revolučného národného výboru. Do povstania sa následne v rámci Kysúc zapojilo i viacero ďalších obcí. Význam väčšiny ozbrojených vystúpení (s výnimkou Turzovky) však môžeme hodnotiť skôr ako symbolický akt, ktorý ďaleko prevyšoval celkový vojenský význam.
Do čela čadčianskych povstalcov sa postavil Jozef Hnitka. Popoludní ich rady posilnila 15-členná skupina z Horelice vedená F. Hruškom a jednotka sformovaná z partizánskej skupiny Vasiľ.
Napriek obmedzeným možnostiam a neistote ďalšieho vývoja povstalci v Čadci po 14.00 hodine prešli do útoku. Vojaci Česlovej jednotky, spoločne s približne tromi desiatkami povstalcov pod vedením Jozefa Hnitku na železničnej stanici odzbrojili a následne zajali strážnu jednotku nemeckých vojakov zo železničného veliteľstva v Čadci.
Rovnako postupovali aj proti slovenským žandárom, ktorí odmietli podporiť povstanie. Ďalším útokom zlomili odpor posádky nemeckých poľných žandárov. Aktívne sa do povstania zapojila tiež Turzovka, v ostatných obciach malo povstanie skôr iba symbolický charakter.
Povstaleckej skupine v Čadci velil učiteľ Jozef Hnitka (Na snímke z roku 1940 ako dôstojník slovenskej armády) (Fotoarchív Kysuckého múzea)
Po skončení prvých bojov povstalci narazili na kardinálny problém sprevádzajúci povstanie vo všetkých kysuckých obciach a to nedostatok zbraní vyplývajúci z nedostatočných príprav. Bez zbraní, munície a posíl povstalci nemali najmenšiu šancu uspieť v boji s dobre vyzbrojenými nemeckými jednotkami. Tie sa v tom čase zhromažďovali len pár kilometrov od nich, v oblasti Jablunkovského priesmyku. Na druhý deň, 30. augusta v skorých ranných hodinách, jednotky Wehrmachtu vyslané na potlačenie povstania, prekročili pri Svrčinovci slovenskú hranicu. Obsadzovanie Kysúc sa začalo.
Pri postupe Svrčinovcom sa nemecká armáda nestretla s nijakým vážnejším odporom. Postupujúci Nemci tu dokonca natrafili na delo, ktoré povstalci pri náhlom ústupe nestihli odviezť. Hneď ho zabavili a zaradili do svojej výzbroje. Jedna menšia prestrelka sa odohrala na hradskej pri usadlosti U Mišov, kde Nemci zastrelili miestneho obyvateľa – komunistického kováča Štefana Kullu, ktorý na nich spustil paľbu od svojho domu. Cestu údolím rieky Kysuce mala nemecká armáda otvorenú. Počas obsadzovania Čadce zviedli nemecké vojská s povstalcami iba krátky boj, v ktorom padlo niekoľko povstalcov.
Útok nemeckých jednotiek na západné Slovensko v prvých dňoch SNP (Archív Múzea SNP)
Po obsadení Čadce sa nemecké jednotky rozdelili na dve časti. Menšia vyrazila smerom na Turzovku, pričom počas postupu, jednu po druhej, obsadzovala obce na hornom toku Kysuce. Druhá, väčšia skupina, postupovala cez Krásno nad Kysucou, Kysucký Lieskovec a Kysucké Nové Mesto na Žilinu. Okrem niekoľkých prestreliek, ktoré postup pancierov kysuckou dolinou nemohli ani len spomaliť a nie to ešte zastaviť, Nemci nezaznamenali vážnejší odpor.
Povstalcom chýbali ťažké zbrane, najmä delá, ťažké guľomety či protipancierové zbrane. Nemecké jednotky tak už zakrátko po príchode pevne kontrolovali situáciu v regióne a najmä Košicko-bohumínsku železnicu, ktorá bola z vojenského hľadiska strategicky najvýznamnejším objektom.
Povstanie na Kysuciach tak vo väčšine obcí skončilo hneď v prvý deň nemeckého útoku (30. 09. 1944) Na územiach obsadených Nemcami, ktoré prešli pod opätovnú kontrolu slovenskej vlády, vstúpili do platnosti rozličné reštrikčné bezpečnostné opatrenia, ktorých hlavným cieľom bola pacifikácia povstaleckých nálad a zamedzenie vzniku nových rebélií.
Mladý František Nemčák Archív F.N.
Po potlačení povstania prešiel protinacistický odboj na partizánsky spôsob boja. Menšie či väčšie skupiny ozbrojených mužov sa stiahli do kysuckých hôr odkiaľ podnikali útoky na vybrané nemecké ciele.
Na Kysuciach od potlačenia povstania až do záveru vojny pôsobilo niekoľko partizánskych skupín. Jednou z nich bol partizánsky oddiel „Ľvovci“ („Igor“), ktorý pod velením majora Igora operoval v septembri 1944 v priestore tiahnucom sa od Oravskej Lesnej až po Kysucké Nové Mesto.
Ďalšou partizánskou skupinou bol približne pätnásťčlenný oddiel „Steiner“ pomenovaný po svojom veliteľovi, ktorý vznikol v septembri 1944 a za svoje pôsobisko si vybral oblasť Lutiše – Stará Bystrica – Kysucké Nové Mesto. V septembri 1944 operoval v oblasti Beskýd i partizánsky oddiel Vpred, pod vedením sovietskeho dôstojníka pplk. Michaila Morskoja-Osipova, ktorý na našom území vysadili v Sklabini pri Martine dva dni pred vypuknutím povstania.
Stretnutie po rokoch. Bojovníci a ich manželky. Hore zľava: zástupca komisára Grigorij Nikolajevič Meľnik, veliteľ výsadku Anatolij Akimovič Gornickyj, František Nemčák, dole zľava: Elena Meľnikovova, účastníčka oslobodzovania Turzovky, Štefánia Nemčáková, Svetlana Gornická. Archív F.N.
Zákopčie U Holých, rok 1974. Opäť stretnutie bojových priateľov a ich príbuzných. Sprava: Veronika Pišteková, rodená Holešťáková, odbojár Štefan Roman, A.A. Gornickyj, jeho manželka Svetlana, František Nemčák, jeho manželka Štefánia, syn V. Pištekovej Štefan. Archív F.N.V rovnakom období v priestore Kysuckej vrchoviny pôsobil partizánsky oddiel „Orlov,“ pod velením majora Alexeja Orlova. Na Kysuciach pôsobila i partizánska jednotka Hulin, ktorá sa sformovala v deň vypuknutia povstania v Kysuckom Novom Meste. Meno niesla po svojom veliteľovi strážmajstrovi Ondrejovi Hulinovi. Významná bola tiež partizánska skupina zo Zákopčia vedená Františkom Nemčákom. Vznikla v polovici januára 1945 a zakrátko sa spojila so sovietskou partizánskou jednotkou Za Vlasť, ktorá predstavuje najvýznamnejšiu partizánsku jednotku pôsobiacu na Kysuciach.
Bývalí spolubojocníci sa stretli v Nesluši. Zľava František Nekoranec, Štefan Skokan, František Nemčák a Albín Hollý. Archív F.N.
Jednotke velil major Anatolij Akimovič Garnickij, pod ktorého velením Nemčákov oddiel operoval najmä v oblasti Javorníkov, v priestore Zákopčie − Turzovka – Nesluša, kde podnikol niekoľko bojových akcií. V závere vojny pôsobil v povodí Kysuce a v okolí Rudinskej a Ochodnice, kde partizáni prepadávali nemecké a maďarské jednotky nasadené na opevňovacích prácach v okolí Žiliny.
Mgr. Martin Turóci, PhD.
Kysucké múzeum
