Dnes sa na Kysuce pozeráme ako na jednoliaty presne ohraničený región. Hlbšie sa možno nezamýšľame nad tým, ako svoju „kysuckosť“ asi vnímali naši predkovia.
Málokoho by tak možno napadlo, že v minulosti do hraníc medzi regiónmi vstupovali aj veľmi dôležité hranice feudálnych panstiev, pod ktoré spadali. Tie mali pritom celkom zásadný vplyv na vývoj sociálnych pomerov a života v nich. Za stáročia existencie týchto feudálnych panstiev a ich napojenia na ich správne centrá, do ktorých chodili poddaní s veľkou časťou svojej administratívy, sa tak vytvárali drobnejšie subregionálne špecifiká a črty obyvateľstva, ktoré sú v podstate badateľné dodnes.
V tomto roku si pripomíname 780. výročie prvej písomnej zmienky a prvého písomne zachyteného využitia názvu Kysuce, ktorý sa od vtedy pre označenie tohto regiónu či jeho časti kontinuálne stáročia používal. Dnes sa pozrieme bližšie na obdobie 18. a 19. storočia, teda stáročia po jeho prvom použití. Ako bol v tom čase región a regionálna príslušnosť vnímaná vtedajším obyvateľstvom Kysúc, našimi prastarými rodičmi?
Ešte z roku 1675 pochádza dokument od správcu zhabaného vešeléniovského majetku (teda aj Strečnianskeho panstva siahajúceho na Kysuce) Gašpara Zirchica. Ten sám seba označuje ako „statku Kysuckého director“. On začiatkom júna daného roku povolil Ondrejovi Hološovi zo Zákopčia postaviť si tam od základu nový mlyn, ktorý potom mohol Hološa a jeho potomkovia užívať. Zo 14. júla 1673 pochádza odkaz, ktorý vtedy poslal slúžny panstva Strečno svojim úradníkom. Chystal sa ísť na Kysuce robiť zákresy medzi Oščadnicou a Skalitým, ale keďže musel neplánovane na dva dni predstúpiť pred hlavného župana do Trenčína v nejakej spornej veci, tak na Kysuce nemohol. Samotné panstvo Strečno sa koncom 18. storočia delilo nejaký čas na dva dištrikty, ktorým bol Rosinský a Kysucký. Tým Kysuckým bolo myslené územie strečnianskych dŕžav v okolí mestečka Čadca, ktoré bolo aj vtedajším centrom tohto panstva. Toto popisuje množstvo administratívnych dokumentov, ktoré výraz Kysucký a Kysuce v súvislosti s týmto územím frekventovane používajú. Prirodzene to bolo tak vyšpecifikované kvôli jeho odlíšeniu od strečnianskych majetkov v okolí Žiliny.
Takéto územie sa Kysucami označovalo aj v dokumente z roku 1753, kde viacerí svedkovia vypovedali, že vtedajší správca panstva Štefan Melzer, mal v záujme svojho pána Juraja Piačeka zaberať v Kysuckých dedinách v okolí Čadce kopanice a výrobiská (odlesnenú pôdu). Kysucami toto územie vtedy označovali aj priamo stoliční úradníci píšuci sprievodnú zápisnicu a rovnako postupovali aj pri formulácii jednej z otázok pre svedkov v súdnom pojednávaní. Z roku 1757 pochádza ďalší dokument, v ktorom poddaní dediny Krásno ležiacej na Kysuciach Juraj a Ján Kormanec žiadali Strečnianske panstvo o povolenie postavenia mlyna v ich chotári. Predtým tam totiž mal stáť istý Skerenovský mlyn, ktorý bol však v tom čase už tak spustnutý, že nebolo spoľahlivo identifikovateľné ani miesto, kde pôvodné stál. Panstvo žiadosti vyhovelo a dokonca, keďže obyvatelia dlhodobo platili od neexistujúceho mlyna poplatok zlatý ročne, zľavilo o túto sumu ročný poplatok za nový mlyn.
Kysucké Nové Mesto, Druhé vojenské mapovanie
Ďalší záznam spomínajúci kysucký región pochádza z roku 1789 z Terchovej, kde tamojší obecný úrad popisuje panského sluhu Martina Krištofa, ktorý slúžil pôvodne u nich a odtiaľ bol presunutý na Kysuce: „odtiaľ vzatý bol do Kysúc, na osadu Očšadnice rečenú, odtiaľ vzaný bol na Čadcu a tam v Čadci nadobudnul sebe k užívaniu lúku rečenú Blažkovú, na ktorej býval a zotrvával, splodil tam synov dvoch Jána a Jakuba...“ Pekný záznam o Kysuciach obsahuje tiež prenájomná zmluva na čadčiansky pivovar z roku 1795, kedy si ho na tri roky prenajal sládok Ján Janščo. Okrem iného sa tam uvádza, že v čase veľkých mrazov, ktoré sú obzvlášť na Kysuckých stranách tuhšie, má sládok vykurovať kachľami pivný sklad, aby pivo nezamrzlo. Z roku 1809 pochádza prenájomná zmluva uzatvorená s turzovskými židovskými kupcami Abrahamom, Markom a Jakubom Hoffmanovcami na panskú pálenicu v Čadci a k tomu aj predaj kóšer vína na celom území Kysúc. Tu je však treba pripomenúť, že tým bolo myslené len kysucké územie patriace k Strečnianskemu panstvu, čiže Čadca a obce v jej okolí. Západné Kysuce v okolí Turzovky však napríklad zachytáva stoličný slúžny Mikuláš Keller v roku 1842. V dokumente píše, že Jurovi Janiš z Petrovíc 15. septembra ušiel kôň v závratnej hodnote 120 zlatých. Koňa údajne videli cválať po takzvanej Bukovej ceste na Kysuce. Týmto označením sa tak vtedy zrejme označovalo cestné prepojenie medzi Bytčou a Vysokou nad Kysucou.
Početné záznamy zachytávajúce názov Kysúc sa potom objavujú v záznamoch účtovnej evidencie obcí z celej tejto oblasti. Napríklad obyvatelia Dolnej Tižiny do svojej evidencie zapísali v roku 1833 viacero záznamov o prácach na takzvaných Kysuckých cestách, na ktoré chodili poddaní z tejto obce pracovať. Týmito cestami boli v tomto prípade zrejme myslené cesty medzi Žilinou a Kysuckým Novým Mestom. Obdobne obce v Bystrickej doline patriace pod Tepličianske panstvo označovali Kysucami územie v okolí rieky Kysuce. Opäť predovšetkým Čadcu a obce v jej okolí patriace pod Strečnianske panstvo. Taktiež to však bolo zrejme dané vtedajším administratívnym označovaním tohto strečnianskeho panského dištriktu, volaného Kysucký. Bystričania sami seba v tom čase volali Bystričanmi a územie Bystricami. V účtovnej knihe Novej Bystrice z roku 1845 takto nachádzame záznam o vyberaní naturálnych dávok pri hatiach na Kysuciach pri Čadci. V roku 1846 novobystričania pracovali opäť na opravách ciest na Kysuciach. K pracujúcim chodieval robiť dozor na Kysuce prísažný (vtedajší ekvivalent dnešného poslanca) Matej Mackuliak. V tom istom roku vyslali novobystričania prísažného Mateja Tabačiara k stoličnému slúžnemu na Kysuce (zrejme rovnako kvôli opravám ciest). Obdobne na tom bola obec Riečnica. Záznam z roku 1831 uvádza výplatu nákladov súvisiacich s prácami poddaných na Kysuciach od zástupcu richtára (boženika) Michala Belka, konkrétne za piesok a vápno využité pri stavbe ciest. V tom istom roku za práce pri cestách na Kysuciach dali riečničania dohliadajúcemu portášovi odmenu vo forme masla v cene jeden a pol zlatého. Obyvatelia Riečnice spomínajú práce na cestách na Kysuciach ešte aj v účtovnej knihe z roku 1841.
Ako bolo spomenuté, v minulosti sa označenie Kysúc veľakrát spájalo s územím v blízkom okolí rieky Kysuce. Názov tejto rieky je rovnako veľmi frekventovaným vo veľkom množstve historických dokumentov z obdobia novoveku. A to až tak, že by sa o tom dal napísať ďalší podobný článok. Kysuca bola totiž dôležitá dopravná tepna, po ktorej sa na pltiach splavovalo drevo už od stredoveku. Obdobne sa veľmi často používal názov Kysuckého Nového Mesta v rôznych podobách ako dominantného mestského centra celej tejto oblasti. Názov Kysúc charakterizuje toto územie stáročia a je tak spájajúcim prvkom celého regiónu. Tým na čo by sme mali byť právom hrdí a hlásiť sa k tomu.
A cesta k tomu vedie cez spoznávanie vlastnej regionálnej histórie. Z čoho iného by mohol prameniť lokálpatriotizmus ak nie z poznania histórie vlastných predkov?
Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum
