Kysucké pohraničie bolo koncom 17. storočia pomerne divokým územím. Strečnianske panstvo patriace palatínovi Františkovi Vešelénimu bolo po odhalení sprisahania proti panovníkovi Leopoldovi, ktorého bol František súčasťou, uvrhnuté do značného chaosu.
Toto rozsiahle panstvo pokrývajúce značnú časť pohraničia s Poľským územím bolo rodine Vešeléniovcov skonfiškované a rozdelené na menšie časti. S týmto delením sa začalo už v 70. rokoch 17. storočia a majetkové presuny fragmentov tohto panstva sa následne naťahovali ďalších 30 rokov.
Napríklad podľa súpisu panstva z roku 1691 obce Raková, Zákopčie, Staškov, Svrčinovec, Tížina, Skalité a Čierne vtedy spravovala kráľovská komora, obce Stará a Nová Bystrica, Radôstka a Klubina zákupným právom spravoval barón Tomáš Schmidek z Kremnice, Lutiše, časti Tepličky a Žiliny obdobným zákupným právom zeman Juraj Stráňaj z Tepličky nad Váhom a Čadcu jezuitský rád zo Žiliny (ktorý sa vtedy snažil prevažne protestantské Kysuce rekatolizovať). Niektoré časti Strečnianskeho panstva však ešte aj v tom čase boli v správe a držbe nevesty Františka Vešeléniho a vdove po jeho synovi Ladislavovi Zuzany Bakošovej a to prinajmenšom do roku 1697.
Skúsme si predstaviť život bežných ľudí na takomto území, ktoré bývalo jedným celkom a zrazu prakticky každá dedina prináležala niekomu inému. A stále sa to menilo. Predstavme si aká zložitá musela byť správa týchto obcí, vyberanie daní či dávok. Boli to desaťročia chaosu, ktoré sa neodbytne museli prejaviť na obyvateľstve tohto pôvodne rozsiahleho panstva. A to pritom z veľkej časti bolo stále valašské obyvateľstvo, ktoré malo okrem temperamentu aj svoje tradície, práva a výsady. Jednou z nich bolo právo niektorých ich skupín nosiť zbrane, teda bezpochyby aj znalosť zaobchádzania s nimi. A u zvyšku sprvoti sekery, pri ich zakazovaní neskôr valašky. Napokon však najviac kyjaky a obušky boli ako preukazujú dokumenty bežne využívané, tolerované a aj pomerne rozšírené.
Rozličných zbraní sa však medzi obyvateľstvom v tom čase nachádzalo značné množstvo, čo preukazujú záznamy o ich pašovaní do susedného Poľska. Navyše treba poznamenať, že valasi vtedy fungovali v hraniciach panstiev fungujúcich vlastných administratívnych celkoch volaných valašskými vojvodstvami na čele so svojimi vojvodami. Tie pokrývali územia viacerých obcí. A teraz si predstavte, že zrazu sa vlastníkmi jednotlivých týchto obcí v jednom vojvodstve stanú rôzni majitelia. Samozrejme, že valašskému obyvateľstvu sa tieto zmeny nepáčili.
V takomto podhubí sa azda nemožno čudovať z výrazného nárastu kriminality a zbojníctva, kedy sa Kysuce doslova na niekoľko desaťročí stali krajom zbojníkov. Miestom nebezpečným pre pocestných a náročným na život. Miestom, kde sa mladí chlapci pozerali ako sa zbojníci pohybujú ich lesmi a muži z ich vlastných obcí sa k nim pridávajú. Šírilo sa to ako požiar. Do toho stavovské povstania Imricha Tököliho a Františka II. Rákocziho. Chaos v susednom Uhorsku popisuje aj Živiecky kronikár a richtár Andrej Komoniecky vo svojom diele Chronografia alebo dejepis Živiecky.
Ten istý kronikár potom dokladá aj snahu o spoluprácu panstiev Budatín a cezhraničného Živca o chytanie zbojníkov v roku 1695, keďže situácia sa už vymykala z pod kontroly. V tomto horúcom prostredí sa zrodilo množstvo zbojníckych príbehov, z ktorých veľká časť zostane zrejme navždy zabudnutá. O viacerých vieme len vďaka torzovitým záznamom. Avšak príbeh jedného z nich, Juraja Jánošíka sa stal stelesnením zbojníckeho odkazu tohto obdobia. Dnes už možno naplaveného neskoršími nánosmi romantických predstáv. Doba to však bola surová a väčšina z nich skončila na popravisku. No i tak sa opäť a opäť ďalší vydávali na túto divokú cestu.
Kronikárovi Andrejovi Komonieckému vďačíme za zachovanie príbehov niekoľkých zbojníkov, medzi ktorými vystupuje do popredia príbeh Martina Portáša alias Dzigošíka. Zbojníka narodeného v obci Bystrica na Kysuciach, ako sa v tom čase ešte stále označovali spoločne Stará Bystrica a Nová Bystrica, napriek tomu, že už niekoľko desiatok rokov boli samostatné. Písal sa júl roka 1688, z ktorého pochádza aj Komonieckého prvý záznam o Martinovi Portášovi. Jeho družina o sile 25 chlapov údajne v Živieckom panstve a okolitých cezhraničných panstvách prepadávali fary a šľachtické sídla. Strach z nich mali aj menšie mestečká.
Jeho skupina v lete 1688 zajala v obci Wiegerka Górka (Uhorská Hôrka) na majeri tamojšieho panského úradníka a pisára Martina Jaška. Zajali ho a demonštratívne ho viedli so sebou do krčmy v obci Rajča k hranici s Uhorskom, kde ho držali uväzneného. Držali ho tam spoločne s ďalším zajatcom Vojtechom Rylkom. Za jeho prepustenie žiadali od jeho manželky výkupné. Tá im skutočne aj doniesla veľký obnos peňazí vo výške 360 zlatých dukátov a 470 toliarov. Ďalšie peniaze okrem toho zbojníci ukradli priamo z majera. Jaška napriek výkupnému zabili, niekoľko krát ho strelili a sekerou sťali. Jeho manželka neskôr postavila na mieste popravy pomník. K tejto vražde došlo 16. júla 1688 a videlo ju množstvo svedkov. Následne zbojníci s peniazmi ušli za hranice na Kysuce.
Tento čin veľmi nazlostil majiteľov Živieckeho panstva, ktorí sa snažili čo najskôr dolapiť Portáša a jeho družinu. Z krakovského hradu prišlo na pomoc na ich dolapenie štyridsať vojakov. Začala pátracia akcia. Pozatýkali mnoho osôb a niektoré so sebou odviedli do Krakova. Väčšinu prepustili. Akurát Tomáša Dudeka z Milovky a jeho dcéru Reginu za cudzoložstvo so zbojníkmi popravili sťatím. Je pravdepodobné, že Regína mohla byť priateľkou Martina Portáša, čomu nasvedčujú neskoršie udalosti. Po vražde Jašeka sa údajne Martin Portáš so svojim bratom Pavlom od zvyšku zbojníckej skupiny oddelili. Cestovali údajne spolu po mestách v Uhorsku, Česku, Sliezsku a Poľsku, kde nakoniec dorazili do Krakova. Tam ho chytila stáž, avšak on tvrdil, že je obchodník a cestuje s maďarským študentom (Pavlom), ktorý mal ovládať maďarčinu, nemčinu a latinčinu. Za svoje prepustenie dal krakovčanom do zálohy peniaze a striebro, ktoré mal pri sebe a sľúbil, že prinesie dokumenty svedčiace o jeho obchodníckom statuse.
Túto zálohu nechal na Krakovskom hrade u kapitána jazdectva. Títo ho takto prepustili, keďže ho tam nikto nepoznal. Odtiaľ sa vybral zrejme naspäť do Uhorska a po ceste zaklopal v noci na okno svojej priateľky Reginy nevediac zrejme o tom, že bola popravená. Bola tam jej matka, ktorá mu dala mlieko a on pokračoval ďalej do Uhorska. Nešťastná Regínina matka však vyburcovala dedinu, ktorá sa vydala Portášovi s bratom v stopách. Chytili ich na lúke zvanej Srubitá na hranici s Kysucami. Previezli ich potom s bratom Pavlom do Krakova. Kat Juraj Krakovský ho mučil na hrade v Živci dechtovými pochodňami a potom ho uväznil na vrchu Grójec.
V tomto prípade za vraždu panského úradníka bol ortieľ zrejmý. Martin Portáš mal byť za urážku panskej moci exemplárne potrestaný. Na vrchu Grójec prebehla 10. januára 1689 aj poprava. Toto nebola fikcia ani romantizujúca predstava, keďže Komoniecký všetky tieto udalosti ako vtedajší richtár Živca zažil a preto ich tak podrobne popísal. Súd s Martinom Portášom prebehol pomerne rýchlo. Pred popravou Martin Portáš požiadal spovedníka vtedajšieho vikára zo Živca Jána Urbanoviča, aby jeho aj jeho brato po jeho ich smrti zapísali do Ružencového bratstva.
To sa aj stalo, zapísal ich tam otec Šimon Myškovič. Kat Martinovi najskôr zodral dva pásy kože z chrbtu. Potom mu na pni odťal obe ruky, ktorými zbíjal. Následne ho ako zbojníckeho kapitána vytiahol na šibenicu a zavesil za rebro na hák. Takto tam podobne ako neskôr aj Juraj Jánošík ešte dlho visel, až napokon v bolestiach skonal. Jeho brata Pavla Portáša, ktorý s ním zbíjal a chytili ho spoločne s ním, vplietli a lámali v kolese až kým neskonal. Na tejto brutálnej a teatrálnej poprave oboch bratov Portášovcov sa zúčastnilo údajne okolo dvoch tisícok divákov zo Živca a širokého okolia. Následne sa snaha Živieckeho panstva sústredila na pochytanie zvyšku Portášovej družiny. Podarilo sa im chytiť mnohých ďalších, ktorých panstvo postupne popravilo popri cestách na šibeniciach ako odstrašujúci príklad pre ostatných, ktorých by zlákali zbojnícke chodníčky. Napríklad sa uvádza poprava Mukuláša Fujaka a Jakuba Byrtusa v Rajči, kde im priviezli šibenice. Tým by sa malo zdať, že príbeh tejto zbojníckej družiny skončil.
To však nebolo pravdou. Najdlhšie z Portášovej pôvodnej družiny spravodlivosti unikal jeho druh a rodák Matej Vakula. Po smrti Martina Portáša sa práve Matej stal vodcom zvyšku družiny, ktorá pokračovala vo svojej zbojníckej činnosti. Zradil ho však údajne jeden z jeho vlastných mužov a na hraniciach s Uhorskom ho chytili nejakí pastieri. Mali sa vracať spoločne s Michalom Smolkom (taktiež zbojníkom z Kysúc) a Pavlom Kupčákom z nejakej lúpeže. Prišli v horách k Milovke k chatrči nejakého Šimona Sčotku, ktorému zabili barana a chceli si ho upiecť. Matej Vakula čistil barana, Michal Smolka rozdúchaval oheň a Pavol Kupčák rúbal drevo. Kupčák bol však zrejme dohodnutý s niekým, že pomôže týchto zbojníkov dolapiť. Pri vzájomnej debate došlo k roztržke, ktorá skončila násilím.
Pavol Kupčák mal v rýchlom slede napadnúť a zabiť (doslova sťať) Michala Smolku. Následne sa pustil do Mateja Vakulu. Na čo mu pribehli na pomoc ďalší pastieri, ktorí tam čakali. Spoločne Vakulu zviazali a odviedli na hrad Živiec aj s odseknutou hlavou jeho druha Smolku. Pavol Kupčák si takto zabezpečil svoju beztrestnosť, kedy mu boli odpustené jeho zbojnícke činy. Matej Vakula údajne Kupčákovi pri tom hovoril, že aj tak si ho smrť nájde. Mateja Vakulu popravili 7. októbra 1689 narazením na kôl na kopci Biala nad Ciscom. Údajne takto narazený na kôl ešte dlho žil kým skonal. Nemýlil sa ani ohľadom osudu Pavla Kupčáka, ktorého sťali za krádež panskej pokladnice v Živci o niekoľko rokov neskôr v roku 1693.
Už z uvedeného zápisu o smrti Vakulu však vyplýva, že časti tejto zbojníckej družiny prežili aj jeho smrť. Zbojníctvo ani zďaleka nevymizlo. Práve naopak stále noví a noví mladí muži sa v nasledujúcich dekádach vydávali z rôznych príčin na zboj, okrem iného aj Juraj Jánošík, či pár rokov po ňom nedávno objavená menej známa zbojnícka družina z Vychylovky (Bystričiek). A o ďalších sa zrejme ešte len dozvieme na základe postupného spracovania dobových materiálov, avšak o mnohých sa nedozvieme nikdy, keďže sa záznamy o nich nedochovali. V 90. rokoch 17. storočia sa aj v záznamoch Kamonieckého sa objavujú mnohí ďalší zbojníci, ktorých pôvod mohol prameniť z Uhorska. Boli súčasníkmi ďalšej zbojníckej skupiny Klimčákovcov pochádzajúcich zo Živieckeho panstva. V roku 1696 zasa iná zbojnícka banda, kde boli aj Slováci prepadli faru v obci Jelesnia.
V roku 1699 sa spomínajú oščadnickí zbojníci v súvislosti s krádežou dobytka, kde ukradli v Poľsku ovce a voly a zmizli za hranicou v Oščadnici, pričom živiecki drábi ich prenasledovali k hranici, kde sa museli otočiť. V roku 1715 bol chytený známy zbojník Ondráš – Pán Lysej Hory. Zabili ho vo Sviadnove vo valašskej krčme s názvom „U matky Hedviky“ ranou do hlavy valaškou. Vrahom bol jeho vlastný druh Juráš, ktorého zlákala odmena sto zlatých. Jeho telo potom rozštvrtili vo Frídku a vystavili na koly na všetkých štyroch stranách mesta pre výstrahu.
V záznamoch Komonieckého sa opakovane objavuje formulácia uhorskí zlodeji v súvislosti s krádežami dobytka, koní či súkna. Kriminalita na hranici bola v tomto čase evidentne veľmi výraznou. Veď aj samotná zbojnícka družina Tomáša Uhorčíka a po ňom následne Juraja Jánošíka bola vlastne súpisom chlapov z Kysúc. Boli to Plavčík z Dunajova, Bartek z Predmiera (pri Turzovke), Ondráš z Dlhej nad Kysucou, Adam Šušalka z Turzovky, Ondrej Kindis so Zborova, Ján Tluček z Horelice, Pavol Bernát z Novej Bystrice, Vrábel zo Staškova, Huncaga inak Turiak zo Staškova, Kovalský z Rakovej, Bagaj z Rakovej, Juraj Turiak z Rakovej, Gáborčík a Jakub Chlasták z Oščadnice.
Zbojníci sa síce v tejto oblasti objavovali kvôli hraničnému pásmu už od stredoveku a rovnako tak dlho po dobe Portáša či Jánošíka. Avšak toto obdobie medzi rokmi 1680-1720 možno bezpochyby považovať za jednu z najvýraznejších etáp zbojníctva na Kysuciach a ich susednom okolí.
Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum
foto: ChatGPT
