Rok 1968 spojený najmä s rozsiahlym demokratizačným procesom československej spoločnosti, ktorý bol však už čoskoro surovo potlačený vpádom vojsk Varšavskej zmluvy patrí k najvýznamnejším momentom našich moderných dejín. Spoločenské zmeny prebiehajúce v rámci komunistického systému ukázali, že Česi i Slováci napriek dvom desaťročiam totality nerezignovali na svoje základné občianske práva a túžba po slobode a demokracii v nich stále žila.

Kysučania vítajú zmeny

Celkový spoločenský vývoj na Kysuciach po spustení demokratizačného procesu začiatkom roku 1968 vo svojej podstate korešpondoval s celkovým spoločenským vývojom. Politické uvoľnenie i tu vyvolalo mimoriadne intenzívny spoločenský pohyb. Aj na Kysuciach sa vďaka slobodnejšiemu ovzdušiu začalo živo a intenzívne diskutovať o predtým tabuizovaných témach. Na rozdiel od predošlých rokov však tieto diskusie neostávali len na úrovni súkromných rozhovor, ale dostávali sa i do verejného priestoru a médií. Najväčší záujem vyvolávali témy, ako rehabilitácie krívd z predchádzajúceho obdobia. Kritické hlasy zaznievali taktiež na adresu mnohých predstaviteľom celoštátnej i miestnej politickej scény. Na začiatku roku v diskusiách rezonovala napríklad i nedôstojná návšteva vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného, ktorý počas  minuloročného pobytu na Kysuciach svojimi nevyberanými spôsobmi urazil Kysučanov. Na oprávnené požiadavky miestnych obyvateľov a predstaviteľov reagoval obvinením z buržoázneho nacionalizmu, pričom regiónu pohrozil i sankciami. Pamätným sa v tejto súvislosti stal jeho údajný výrok: „že Kysuce treba úplne zalesniť“ čím odpovedal na otázku týkajúcu sa ďalšieho hospodárskeho rozvoja regiónu.

Kysučania preto s veľkým uspokojením privítali informáciu o tom, že prezident Novotný po tvrdej kritike verejnosti i straníckych funkcionárov, dňa 22. 03. 1968 odstúpil zo svojej funkcie. Na jeho miesto bol krátko nato, dňa 30. 03. 1968 zvolený armádny generál Ludvík Svoboda požívajúci v radoch (i kysuckej) verejnosti patričnú úctu a dôveru.

K personálnym výmenám došlo v priebehu prvej polovice roku 1968 i na ďalších kľúčových postoch. Za najvýznamnejší míľnik demokratizačného procesu môžeme považovať zvolenie reformného komunistu Alexandra Dubčeka za prvého tajomníka ÚV KSČ dňa 5. januára 1968. Nástup Dubčeka do najdôležitejšej výkonnej straníckej funkcie predstavoval iba začiatok rozsiahlejšej mocenskej transformácie.

Dňa 8. 4. bola ustanovená nová vláda na čele s predsedom Oldřichom Černíkom. O niekoľko dní vznikol aj nový Národný front vedený Františkom Kriegelom. S mimoriadne pozitívnym ohlasom sa u verejnosti stretli najmä demokratizačné zmeny vo verejnej správe, kde znova dostali priestor na aktívnu realizáciu i zástupcovia verejnosti a spoločne s nimi i odborníci bez príslovečného straníckeho „trička“. Odborný princíp prenikol i do štátnej správy, kde sa pri hodnotení práce jednotlivých funkcionárov prihliadalo predovšetkým k ich odborným a praktickým schopnostiam a konkrétnym výsledkom.

Prvomájový sprievod čadčianskymi ulicami v roku 1968. Foto: Miroslav Golis/ ŠA v Žiline so sídlom v Bytči - pracovisko Čadca

Miestni obyvatelia od nástupu nových pomerov ďalej očakávali, že okrem slobodnejšieho ovzdušia, odstráni i krivdy a neprávosti, ku ktorým došlo v predchádzajúcich obdobiach a prinesie i zlepšenie hospodárskej situácie a životnej úrovne. Tieto tendencie pochopiteľne reflektovali i miestni politickí predstavitelia, ktorých drvivá väčšina prichádzajúce zmeny podporovala hneď od začiatku. Stranícki funkcionári z okresu Čadca v liste zo straníckej konferencie konanej dňa 10. 3. 1968 adresovanom ÚV KSČS a KSS zhrnuli svoje stanovisko k nastupujúcim zmenám do nasledujúcich viet. „Komunisti a ostatní pracujúci Kysúc s nadšením a opravdovým uspokojením prijímajú opatrenia k odstráneniu nedostatkov a náprave chýb, ktoré znemožňovali iniciatívu a schopnosť ľudí plne sa uplatniť v riešení problémov našej socialistickej spoločnosti a viedli tiež k zavedeniu osobnej zodpovednosti mnohých vedúcich pracovníkov za plnenie ich politiky strany.“

Okrem toho, silnú podporu mali i hlasy volajúce po novom štátoprávnom usporiadaní republiky na federatívnom základe. V nasledujúcich týždňoch, postupne s ďalším prehlbovaním politických zmien, začala byť i na Kysuciach práve nastupujúca platforma otvoreného socializmu s výraznými demokratizačnými črtami prezentovaná, ako pravá podstata socialistického zriadenia. Na záver konferencie prítomní delegáti z horných i dolných Kysúc deklarovali podporu novej politickej línii, pričom zdôraznili, že od aktuálneho kurzu očakávajú najmä nápravu neprávostí z minulých rokov a rýchlejší rozvoj Kysúc.

V nasledujúcich mesiacoch sa tak pozornosť verejnosti upierala týmto smerom. Odstránenie krívd, ktoré v predchádzajúcich obdobiach pod pláštikom socializmu napáchali nezodpovední jednotlivci, na Kysuciach, podobne ako v iných regiónoch, požadovali najmä roľníci. O celkových náladách a očakávaniach Kysučanov dobre vypovedá napríklad príspevok s príznačným názvom „Rehabilitovať roľníctvo“ publikovaný v apríli roku 1968 na stránkach periodika Za nové Kysuce. „Obrodný demokratizačný proces, ktorý nastal v našej spoločnosti z popudu Komunistickej strany – jej ústredného výboru po januárovom pléne ÚV KSČ, ako lavína zasiahol všetky kúty našej vlasti. Každý úsek na tomto mieste, kde došlo k najväčším deformáciám. Naše Kysuce – ako pohraničná málo vyvinutá horská oblasť pocítili tieto deformácie najpálčivejšie na dvoch úsekoch. V zaznávaní národnej svojbytnosti a represáliách pri presadzovaní niektorých celoštátnych opatrení – najvypuklejšie pri socializácii dediny. Preto nečudo, že v súčasnom obrodnom demokratizačnom procese vychádzajú z Kysúc dve požiadavky – symetrické štátoprávne usporiadanie v rámci federácie a dôsledná rehabilitácia. Nemožno zakryť, že v období socializácie, najmä v rokoch 1948 až 1960 bolo mnohým našim poctivým roľníkom veľmi ublížené.“

I vďaka diskusii a ústretovosti v takýchto a ďalších naliehavých otázkach, ako i celkovej otvorenej politike a realizovaným demokratizačným zmenám, si nové politické vedenie získalo medzi miestnymi občanmi širokú popularitu. Podporu novej vláde deklarovali obyvatelia rozličnými spôsobmi. Významnú príležitosť na prezentovanie podporných postojov i nových spoločenských názorov Kysučanom ponúkali najskôr prvomájové demonštrácie. Oslavy Prvého mája roku 1968 sa v Čadci stretli s mimoriadnym záujmom verejnosti. Vyzdobenými ulicami okresného mesta údajne pochodovalo až 10 000 ľudí z celého okresu. Tradične silne boli zastúpení najmä pracovníci veľkých závodov, ako Tatra, Slovena či ZVL v Kysuckom Novom Meste. Spoločne s robotníkmi v sprievode kráčali taktiež študenti miestnych škôl, úradníci, učitelia a ďalší pracujúci. Na prvomájových transparentoch niesli jednak tradičné socialistické heslá, no ešte početnejšie boli zastúpené transparenty deklarujúce podporu novému štátnemu vedeniu. Podľa dobových záznamov, počas pochodu ulicami ľudia dokonca spontánne masovo skandovali heslá ako „Nech žije Dubček a Svoboda“ a podobne.

Prvomájový sprievod čadčianskymi ulicami v roku 1968. Foto: Miroslav Golis/ ŠA v Žiline so sídlom v Bytči - pracovisko Čadca

Obroda národného života a vzkriesenie Matice slovenskej

Demokratizačné zmeny priniesli uvoľnenie do mnohých oblastí spoločenského života. Okrem politiky, kultúry či slobody prejavu sa dotkli aj dovtedy potlačovaných národných práv Slovákov, kde štátna moc v minulých rokoch pod pláštikom boja proti nacionalizmu potierala i základné prejavy národného povedomia. V podmienkach Kysúc národné témy dostali po prvý krát výraznejší verejný priestor počas spomínaného prvomájoveho pochodu. Na podporu nastupujúceho politického kurzu sa k účastníkom pridali i miestni matičiari nesúci dovtedy zakázané národné symboly, ako napríklad štátny slovenský znak.

Krátko nato si čadčianski matičiari (13. 5. 1968) vďaka realizovaným politickým reformám založili v meste i miestny odbor Matice slovenskej. Oficiálne bolo založenie novej matičnej organizácie potvrdené na Zakladajúcom valnom zhromaždení, ktoré sa konalo dňa 27. 5. 1968 v čadčianskom kine Palárik za účasti približne 200 členov.

Kladenie vencov k pamätnej doske Štefana Moyzesa na budove dnešného múzea, máj 1968. Reční Dominik Choluj. Foto: Miroslav Golis/ ŠA v Žiline so sídlom v Bytči - pracovisko Čadca

Ďalšiu z početných otázok otvorených v priebehu roku 1968 predstavoval pomer (najmä hospodársky a ekonomický) českej a slovenskej časti republiky. Po spustení diskusie z mnohých miest zaznievala kritika doterajšieho vývoja, ktorý nielenže nedokázal zabezpečiť hospodárske vyrovnanie medzi obidvomi krajinami, namiesto toho hospodárske rozdiely medzi Slovenskom a Českom skôr iba prehlboval. S kritikou tejto situácie vystúpili koncom júna (29. 05. 1968) na mimoriadnej Okresnej konferencii v Čadci i zástupcovia hlavných kysuckých závodov – textilného podniku Slovena i strojárskeho závodu Tatra. Delegáti strojárov kritizovali najmä politiku  automobilovej výroby, ktorú kontrolovali české spoločnosti. Poukázali pritom na nepriaznivú skutočnosť, že kým v Čechách vyrábajú približne 27 druhov automobilov, na Slovensku ani jeden. Hoci na tejto mimoriadnej konferencii zaznelo viacero kritických hlasov na adresu súčasného stavu, na záver sa jej účastníci jednoznačne postavili za novú demokratickú politickú líniu, od ktorej očakávali nápravu pranierovaných pomerov.

Tragické augustové dni

Spoločenské premeny i  hlavné udalosti roku 1968 sa zrejme najvýraznejšie prejavili v najvýznamnejšou kysuckom sídle – v okresnom meste Čadci. Väčšina tunajšej spoločnosti reprezentovaná tak robotníkmi vo fabrikách, ako i úradníkmi i študentmi vnímala prebiehajúce udalosti Pražskej jari mimoriadne kladne. Okrem spomenutých akcií sa zapájali aj do mnohých ďalších aktivít a svoje podporné postoje tlmočili i na verejných zhromaždeniach a demonštráciách.

Protiokupačný manifest na Moyzesovej ulici v Čadci (august 1968). Fotoarchív Kysuckého múzea v ČadciLetné obdobie roku 1968 až do svojho tragického záveru plynulo v pokojnej atmosfére. Väčšina ľudí si užívala atmosféru slobodného leta a priebežne sa objavujúcim znepokojivým informáciám v tlači príliš veľkú pozornosť nevenovala. Prvé vážnejšie obavy vyvolalo až začiatkom augusta pozvanie prvého tajomníka ÚV KSČS Alexandra Dubčeka na rokovanie s predstaviteľmi sovietskej delegácie na čele s najvyšším predstaviteľom ZSSR Leonidom Brežnevom do Čiernej nad Tisou. Na obranu československých vládnych predstaviteľov vtedy Kysučania zareagovali spontánne masívnou petíciou, v ktorej deklarovali podporu demokratickému politickému kurzu nastúpenému po januári roku 1968 i celej československej reprezentácii. Petičnú akciu za pár dní podpísalo takmer 15 000 ľudí. Okrem toho mnohí obyvatelia na podporu vlády nastúpili v sobotu do tzv. Dubčekovských pracovných zmien, ktoré odrobili bez nároku na honorár. Žiaľ ani tieto a ani ďalšie podporné akcie, ktoré v tom čase spontánne organizovali po celom Slovensku rozliční aktivisti demonštrujúce absolútnu podporu verejnosti prebiehajúcim reformám, nemohli zabrániť nasledujúcim tragickým udalostiam.

Zlé predtuchy sa napokon naplnili v skorých ranných hodinách dňa 21. augusta 1968, keď územie Československa začali obsadzovať vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy. Kysúc sa vojenské operácie priamo nedotkli, keďže vojenská invázia postupovala na severozápadné Slovensko cez Oravu a na druhej strane okupačné vojská prichádzali do Československa cez Ostravsko z Poľska. Medzi prvými tak mohli vpád vojsk na vlastné oči sledovať Kysučania pracujúci v Žiline, kam sovietske jednotky dorazili okolo obeda. Už predtým však verejnosť o invázii informoval i štátny rozhlas. Rovnako ako inde na Slovensku i Kysučania si ráno mohli v mestskom rozhlase či celoštátnom vysielaní vypočuť výzvu prezidenta republiky Svobodu k zachovaniu pokoja s cieľom predísť zbytočnému krviprelievaniu.

Napriek úsiliu štátnych orgánov o upokojenie situácie, miestni zareagovali na tento agresívny akt jednoznačným odmietnutím. Okolo obeda 21. augusta, po prvých konkrétnejších správach o vojenskej okupácii, sa vo všetkých kysuckých závodoch rozhučali sirény predstavujúce prvý protestný hlas obyvateľov Kysúc.

Priamy účastník týchto udalostí, bývalý redaktor týždenníka Kysuce, Pavol Kriščák si po rokoch na prvý deň okupácie vo svojom písomne vydanom svedectve zaspomínal nasledujúcimi slovami: „Tento deň 21. augusta som asi o 5:00 hod kosil lúku vedľa môjho bytu v Turzovke na Vyšnom konci, v tesnej blízkosti obytného domu Jozefa Dorociaka člena KSS. Ako tak kosím, jeho manželka volá na mňa z otvoreného okna – Pán Kriščák, čo sa to robí. Veď je vojna. Sme obsadení. Zostal som ako omráčený a bežal som k rádiu, kde som sa dopočul veľa nezrozumiteľného. Rýchlo som sa obliekol, naštartoval vlastný motocykel a priam letel do Čadce, rovno na OV KSS. Keď som tam došiel okolo 6. hodiny ráno, bolo tam už niekoľko členov predsedníctva OV KSS. Vtedajší vedúci tajomník OV KSS súdruh Ján Marejka nebol prítomný. Údajne bol totiž na zasadnutí SNR v Bratislave, kde je poslancom. Boli tu takmer všetci pracovníci aparátu OV KSS, mali tu aj niekoľko tranzistorových prijímačov. Vládol tu úplný zmätok, chýbala pevná ruka, pokyny dával kde kto, kto bol výbojnejší. Presne si pamätám, že okolo obeda sa v rozhlase hovorilo čo konkrétne robia v okresoch, že sa vydávajú letáky i mimoriadne noviny. Sedel som pri televízore, kde boli prítomní členovia aparátu OV KSS. Prišiel ku mne tajomník OV KSS súdruh Čierny a oboril sa na mňa. A ty čo tu sedíš ako kvak. Čo niečo nerobíš, nevydávaš letáky alebo noviny... Teda jedným slovom mi dal príkaz, vydať mimoriadne jednostránkové číslo novín, do ktorého dodal i prevažnú časť materiálu najmä stanoviská podpredsedníctva OV KSS, organizácii a orgánov dedín a závodov. Mimoriadne číslo bolo sádzané v maličkej tlačiarni v Čadci. Prvý obťah prevzal tajomník súdruh Čierny, ktorý zabezpečil i autá na distribúciu týchto novín.“

Po rozšírení informácií o invázii a opadnutí prvotného šoku z príchodu vojsk v Čadci následne vypukla panika. Pred obchodmi sa vytvárali zástupy ľudí. Občania začali masovo vyberať svoje úspory zo Štátnej sporiteľne, ktorá iba za jeden deň vydala vklady v celkovej hodnote 4 milióny korún. Podobne na vzniknutú situáciu reagovali i ľudia v mnohých ďalších kysuckých obciach. Nákupná panika a hystéria však trvali iba krátko. Hneď, ako ľudia zaregistrovali, že zásobovanie nebude okupáciou ohrozené, obavy zväčša pominuli. Po prvotnom šoku spoločnosť zaujala vyčkávacie stanovisko a s napätím sledovala ďalší vývoj. Prebiehajúce udalosti v nasledujúcich dňoch koordinovala Rada MNV, ktorá podľa potreby zasadala i dva krát denne. Operatívne pritom reagovala na situáciu a prijímala také opatrenia, aby bol dopad na spoločenský život čo možno najmenší. Na druhý deň po invázii (22. 8. 1968) vstúpili zamestnanci takmer všetkých kysuckých závodov, úradov, dopravy i obchodov do jednohodinového protestného štrajku. Spoločne s nimi na jednu hodinu prerušili prácu i poľnohospodári v JRD.

Podpora pre Dubčeka, pasívny odpor okupantom

Jeden z mnohých protiokupačných plagátov lemujúcich čadčianske ulice počas augustových dní. Fotoarchív Kysuckého múzeaPrvú oficiálnu odpoveď či stanovisko miestnych politických predstaviteľov na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa predstavovala rezolúcia prijatá na rozšírenom pléne Okresného výboru KSS v Čadci dňa 23. 8. 1968, ktorá bola následne publikovaná na stránkach periodika Za nové Kysuce v nasledujúcom znení:„ Plénum okresného výboru KSS, plénum Okresného národného výboru, Okresná kontrolná a revízna komisia v Čadci, predsedovia vybraných MNV a predsedovia DO KSS vyjadrujú k súčasnej situácii toto stanovisko. Okupácia našej ČSSR a internovanie čelných predstaviteľov našich legálne zvolených štátnych a straníckych orgánov armádami ZSSR, PĽR, BĽR, MĽR, a NDR je ojedinelým a nehoráznym činnom, ktorý nemá obdobu v moderných dejinách ľudstva a zvlášť v dejinách spriatelených socialistických krajín robotníckych a socialistických strán. Preto žiadame:

1. Okamžitý odchod všetkých okupačných vojsk z územia ČSSR, náhradu za všetky škody spôsobené týmito vojskami, zamedziť zásobovaniu okupačných vojsk zo zásob určených pre naše obyvateľstvo.
2. Bezvýhradne podporujeme nový ÚV KSČS na čele so s. Dubčekom, ktorý považujeme za jediný legálny, vrcholový orgán našej Komunistickej strany Československa. Žiadame, aby sa okamžite zišiel zjazd Komunistickej strany Slovenska a vylúčil z vedenia kolaborujúcich členov KSS.
3. Pre normalizáciu nášho života okamžite prepustiť internovaných štátnych, vládnych a straníckych funkcionárov – s. Dubčeka, s. Smrkovského, s. Černíka, s. Kriegela a ďalších, ktorých uznávame za jediných legálnych predstaviteľov našich oboch národov a umožniť im vykonávať svoje funkcie, do ktorých boli zvolení demokraticky legálne a patrí im plná dôvera všetkého nášho československého ľudu.
4. Urýchlene zvolať SNR, ktorá by riešila súčasnú situáciu na Slovensku.“

Uvedená rezolúcia vyjadrujúca stanovisko okresných politických predstaviteľov zároveň plne korešpondovala s verejnou mienkou drvivej časti kysuckej i slovenskej spoločnosti. Po obsahovej stránke sa v podstate v ničom zásadnom sa nelíšila od rezolúcii, ktoré v tom čase vydávali i ostatné okresy a organizácie v Československu.

O štyri dni neskôr 27. augusta 1968, po zverejnení výsledkov Moskovských rokovaní, sa čadčiansky OV KSS zišiel znova, aby na mimoriadnej schôdzi vyjadril opätovnú podporu politickým predstaviteľom, odsúdil Moskvou nadiktované podmienky a vyslovil požiadavku na okamžitý odchod okupačných vojsk z Československa. Miestna reprezentácia sa v dokumente tiež veľmi ostro vyhradila proti zradcom, čo boli osoby, ktoré začali lavírovať a postupne prechádzať na stranu protidubčekovskej opozície. V rezolúcii sa v tejto súvislosti píše: „Nepripustime zradcov našich národov do straníckych a štátnych funkcií. Žiadame, aby za zradu na záujmoch oboch národov boli podľa platných zákonov našej republiky potrestaní. Nikdy nebudeme slúžiť tým čo nás potupili a ponížili.“

Súčasne s týmto oficiálnym straníckym stanoviskom začali spontánne vznikať i desiatky ďalších rezolúcií, zväčša s veľmi podobným znením. Obsahovali protestné stanovisko proti okupácii či deklaráciu podpory oficiálnym československým predstaviteľom. Takmer rovnaké postoje napríklad verejnosti koncom augusta tlmočil Zväz protifašistických bojovníkov v Čadci, ktorého členovia i napriek tomu, že väčšinou išlo o agilných komunistov, deklarovali jednoznačnú podporu demokratizačnému procesu. Podporu doterajšej politickej línii a jej protagonistom vyjadrili napríklad i príslušníci bezpečnostných zložiek z VB. S podporným či protestným stanoviskom namiereným proti okupácii vystúpili taktiež jednotlivé kysucké obce, závody i mládež. Za Dubčeka a demokratizačné reformy sa otvorene postavila i tunajšia kultúrna obec. K podporovateľom patrili napríklad pracovníci miestneho rozhlasu i žurnalisti, z ktorých viacerí boli neskôr počas normalizácie za tieto postoje vystavení tvrdým reštrikciám.

Napriek skutočnosti, že Kysuce boli od priamej vojenskej prítomnosti ušetrené i tu sa na verejných miestach objavili rozličné nápisy namierené proti okupácii. Čadčianske ulice tak v tom čase lemovali heslá ako: Sme jeden šík – Dubček je náš Jánošík, Eto naše delo – choďte domov, Vráťte sa domov, Sme za Dubčeka, Hanba zradcom Biľakovi, Indrovi, Kolderovi, Barbírkovi a ďalším – sme za Dubčeka.

Protestné nápisy na stenách čadčianskych budov. Foto: Miroslav Golis/ ŠA v Žiline so sídlom v Bytči - pracovisko Čadca.

Napriek tomu, že drvivá väčšina občanov bola proti okupácií a stála pevne za vtedajším politickým vedením, našli sa v tomto smere i výnimky. Ľudia s takýmto postojom museli za daných podmienok rátať minimálne s tým, že sa stretnú s veľkým spoločenským opovrhnutím, prípadne i tvrdšou reakciou. Jeden z takýchto prípadov sa počas augustových dní odohral napríklad v Turzovke, kde neznáma skupina pomaľovala dom miestneho obyvateľa stojaci na Hornom konci slovom „Zradca“. Dôvodom bola skutočnosť, že jeho majiteľ verejne vystupoval proti Dubčekovi a obhajoval okupáciu a príchod vojsk Varšavskej zmluvy.

Protestné nápisy na stenách čadčianskych budov. Foto: Miroslav Golis/ ŠA v Žiline so sídlom v Bytči - pracovisko Čadca.Vo všeobecnosti štátna moc stojaca na strane aktuálneho politického vedenia takéto a podobné protestné prejavy do určitej miery chápala a tolerovala. Na druhej strane vo svojich oficiálnych stanoviskách musela verejnosť vyzývať, aby od podobných prejavov upustila, keďže takéto konanie komplikovalo pozície československej delegácii v Moskve. Predstavitelia okresu sa pritom zároveň usilovali s verejnosťou intenzívne komunikovať a informovať ju o všetkom dôležitom. Pre prípad najhoršieho scenára dokonca vydali návod, ako sa správať k vojskám pri okupácii Kysúc.

„Doteraz sme ešte slobodným neokupovaným okresom. Ak by však na túto pôdu šľapla čižma okupantov, nezabudnite.
- Neprovokuje ich – ihneď strieľajú. Ignorujte ich, neposkytujte im žiadnu pomoc ani informácie.
- Odstráňte z ciest (ale neničte uschovajte) všetky orientačné tabule a názvy závodov.
- Neprezradzuje okupantom sídla dôležitých orgánov a úradov.
- Neprezradzujte okupantom ani nikomu inému koho nepoznáte mená funkcionárov, príslušníkov ozbrojených síl, pracovníkov tlače a kultúry, sídla reakcií a podobne.
- Uschovajte všetky rozmnožovacie stroje a materiál, písanie stroje, rozmnožovacie blany a iné rozmnožovacie potreby.“ Zaujímavosťou, ktorá v tomto prípade stojí za zmienku, je že hoci sa uvedená výzva vzťahovala pre prípad vojenského obsadenie Kysúc okupačnými vojskami, viacerí iniciatívni jednotlivci začali niektoré jej body plniť až príliš aktívne. O týždeň neskôr totiž vyšla na stránkach týždenníka Za nové Kysuce výzva, aby obyvateľstvo prestalo s ničením dopravného značenia a vrátilo odcudzené predmety na príslušné úrady. V takýchto prípadoch potom už bolo značne problematické rozlíšiť protestné prejavy od obyčajného vandalstva.

Veľavravný odkaz sovietskym okupantom „Prečo bratia“. Foto: Miroslav Golis/ ŠA v Žiline so sídlom v Bytči - pracovisko Čadca.

Počas kritických augustových dní máme zdokumentovaných viacero prípadov, keď obyvatelia svoj nesúhlas s aktuálnym politickým vývojom vyjadrili i iným spôsobom. Napríklad robotník Pavol Pajer zo Zákopčia na protest proti obsadeniu Československa vystúpil z Komunistickej strany. Príslušným funkcionárom odovzdal svoj stranícky preukaz pričom, ako hlavný dôvod uviedol, „že nemôže súhlasiť s obsadením svojej vlasti vojskami Varšavskej zmluvy.“

Napriek mimoriadne búrlivej spoločenskej atmosfére, bolo v priebehu augustových dní zaznamenaných len niekoľko závažnejších prípadov porušenia verejného poriadku či trestnej činnosti súvisiacich s týmito udalosťami. Jeden z nich úrady zaznamenali v Turzovke, kde v napätej situácii došlo medzi miestnymi k potýčke, ktorá skončila obvinením poškodeného z ublíženia na zdraví.

Súmrak demokracie

Napriek početným iniciatívam, všeobecnej spoločenskej podpore a úsiliu, sa výdobytky demokratizačného procesu nepodarilo zachovať. Vôľa mocnejšieho „spojenca“ v tomto prípade napokon triumfovala. Na spomenutých rokovaniach v Moskve museli zástupcovia Československa podpísať nadiktované podmienky, ktorých jediným cieľom bolo ukončenie demokratizačného procesu a obnovenie pôvodného modelu konzervatívneho komunizmu, čím Sovieti podmienili odchod svojich „dočasne“ umiestnených jednotiek (ktoré z Československa napokon odišli až po roku 1989). V Československu tak prijatím predložených požiadaviek začala normalizácia spojená s odstraňovaním demokratizačných prvkov a zavádzaním starého konzervatívneho komunistického poriadku.

Napriek zásadnému politickému obratu, život na Kysuciach spočiatku plynul v pôvodných augustových líniách. Ľudia totiž nemali dostatok informácií o aktuálnom vývoji na najvyšších miestach, preto netušili, aký bude ďalší vývoj. Časť zrejme predpokladala, že demokratizačné reformy ostanú zachované alebo, že sa podarí zachrániť aspoň časť získaných slobôd. Podporu reformnému vedeniu a odhodlanie pokračovať v začatom zápase preto istý čas prezentovali i naďalej. Ako sa uvádza v správe z plenárneho zasadnutia MsNV v Čadci zo začiatku septembra roku 1968 „V Čadci sú politické a hospodárske pomery plne konsolidované. Obyvatelia mesta podporujú politické vedenie. Naši pracujúci si plnia úlohy na všetkých pracoviskách a obetavo nastúpili do mimoriadnych Dubčekovských a Svobodových zmien.“ Deti v školách zas v rámci rovnakej akcie organizovali zber papiera a železa. Postupom času však väčšina pochopila, že odhodlanie sa míňa účinku a ich entuziazmus postupne upadol. Nasledujúce dni a týždne priniesli útlm spoločenského nadšenia. So záverom voľnejšej letnej atmosféry a nástupom školského roku a nových povinností, odpor verejnosti postupne klesal a spoločnosť prechádzala do komunistami želanej pasivity, ktorá sa stala východiskom pre nastupujúcu normalizáciu.

K posledným  podujatiam, kde verejnosť hromadne vyjadrila svoj nesúhlas so súčasnou situáciou patrili oslavy SNP dňa 29. 8. 1968. Ich priebeh bol pomerne pokojný. Išlo skôr o tichú spomienku. Večer po 20:00 hodine Čadcu a ďalšie mestá a dediny na Kysuciach ožiarili tisíce sviečok zapálených v oknách domácností. Verejnosť si týmto aktom pripomenula nielen výročie povstania, ale i smutné augustové udalosti.

Smerová tabuľa do Moskvy, jedna z foriem protestu proti okupácii. Fotoarchív Kysuckého múzeaJeden z dozvukov predchádzajúcej demokratizácie predstavovali i personálne výmeny na vedúcich miestach kysuckej politiky, kde sa vlna nepokojov obrátila proti verejne neobľúbenému tajomníkovi OV KSS v Čadci Jánovi Marejkovi, ktorému po protestoch a vyjadrení nedôvery, plénum OV KSS pozastavilo výkon predsedníckej funkcie. Na upokojenie kritických hlasov bol následne dňa 16. 9. 1969 za vedúceho tajomníka OV KSS v Čadci zvolený Ing. Miroslav Piják.

Za akúsi „labutiu pieseň“ odporu proti okupácii môžeme ešte považovať i verejné vyhlásenie približne 20 osobností vtedajšieho kysuckého verejného života publikované dňa 5. septembra na stránkach periodika Za nové Kysuce, či manifestáciu čadčianskej mládeže nesúcu podobný odkaz. Ani tieto, ani ďalšie aktivity však už nemohli nič zmeniť na skutočnosti, že československá spoločnosť sa z rozhodnutia predstaviteľov iného štátu musela vydať určenou cestou, ktorej hlavným cieľom bola obnova starého komunistického poriadku.

Ďalší vývoj v podmienkach normalizácie počas jesenných mesiacoch prebiehal už jednoznačne v znamení postupujúcej pasivity. Výraznejší spoločenský pohyb a odpor nevyvolali ani informácie o pobyte sovietskych vojsk, ani postupné odbúravanie nedávno získaných slobôd. Predtým mimoriadne intenzívne diskusie o podpore demokratizačného procesu či odchode okupantov sa na verejnosti i v médiách objavovali čoraz zriedkavejšie. V dôsledku systematického potierania občianskej angažovanosti výraznejší ohlas než politický vývoj na jeseň roku 1968 napríklad vyvolala medzi Čadčanmi a Kysučanmi skôr správa úmrtí čadčianskeho rodáka Ľudovíta Janotu. Tento významný slovenský spisovateľ a historik zomrel dňa 16. 10. 1968 v Bratislave.

V pokojnej atmosfére prebehli i oslavy 50. výročia vzniku Československa dňa 28. októbra. Nepokoje neboli v Čadci, na rozdiel od veľkých slovenských miest, zaznamenané ani pri oslavách 51. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v dňoch 6. – 7. novembra 1968. Občianska pasivita a nezáujem verejnosti tak iba podčiarkli a spečatili ukončenie demokratizačného procesu a nástup nových normalizačných pomerov.

Mgr. Martin Turóci, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci