sance mapaNázvom Jablunkovské šance označujme unikátny pevnostný komplex vybudovaný v minulosti na obranu Jablunkovského priesmyku.

Obranný systém tvorili 4 hlavné pevnosti a niekoľkých menších pevnôstok vybudovaných od prvej polovice 16. do druhej polovice 17. storočia, ktoré mali chrániť priesmyk i bohaté Sliezsko predovšetkým pred nájazdmi osmanských Turkov i protihabsburských povstalcov z Uhorska.

Najstaršiu pevnosť obranného systému predstavujú Staré šance, ktorej vznik súvisí s prvými opevňovacími prácami v oblasti. Pevnosť postavili v blízkosti Svrčinovca na strategickom mieste situovanom priamo pod Jablunkovským priesmykom, neďaleko cestnej komunikácie spájajúcej Uhorsko so Sliezskom, ktorú mala jej posádka kontrolovať a chrániť. Hoci nám zatiaľ priame doklady k jej vzniku chýbajú, je pravdepodobné, že postavená bola niekedy v druhej polovici 40. prípadne v priebehu 50. rokoch 16. storočia, pričom písomné pramene ju po prvýkrát spomínajú v roku 1578.

Pretrvávajúca hrozba vpádu osmanských Turkov i protihabsburských povstalcov spoločne s intenzívnymi bojovými operáciami tridsaťročnej vojny predstavovali v nasledujúcich rokoch pre miestnu vrchnosť dostatočný argument pre ďalšie posilňovanie obrany priesmyku. Nastúpený trend bol sprevádzaný výstavbou nových a rozširovaním starších fortifikačných objektov.

najazdyJablunkovské šance mali chrániť Sliezsko pred nájazdmi Turkov i protihabsburských povstalcov (Wikipedia)

V roku 1621 nachádzame v písomných záznamoch zmienku o výstavbe najsilnejšej a najväčšej pevnosti Jablunkovského priesmyku situovanej severne od Starých šancí, ktorú neskoršie zápisy uvádzajú pod názvami Jablunkovské, Nové či Veľké šance. V 40. rokov 17. storočia sa objavujú prvé písomné záznamy o šanciach Hrčava, spomínaných neskôr tiež pod názvami Hertzava, Hertiva alebo Hertvia. Túto menšiu drevozemnú pevnosť – redutu postavili pravdepodobne v 30. rokoch 17 .storočia neďaleko dnešného slovensko‐poľsko‐českého trojmedzia.

Niekedy v druhej polovici 17. storočia, prípadne možno už v 40. rokoch, začala na vrchu Valy nad obcou Čierne výstavba pevnostného komplexu Malé šance (Kleine Schantz). V nasledujúcich rokoch na spomínanom mieste vyrástol 1,5 km dlhý obranný systém tvoreným hlineným valom, priekopou a štyrmi štvorcovými redutami s rozmermi približne 20x20 metrov a niekoľkými redanmi obrannými baštami trojuholníkovitého tvaru vystupujúcimi z valu), kde v roku 1663 slúžila posádka o sile približne 40 mužov.

Keďže hrozba vojenských vpádov, pri ktorej najväčšie riziko predstavoval predovšetkým vpád protihabsburských povstalcov z Uhorska, nepoľavovala ani v druhej polovici 17. storočia, pribudli v tomto období k už spomínaným pevnostiam ďalšie. Na vrchu Studeničný nad Mostami u Jablunkova vybudovali redutu Hajducké šance (Heiduken Schantz). Približne v rovnakom období obranu priesmyku posilnila pevnosť Volské šance (Ochßen Schantz), ktorú s pevnosťou Malé šance spájala spojovacia reduta. Prvá zmienka o nových šanciach situovaných pod vrchom Ochoditá v blízkosti poľskej obce Koniaków na poľsko‐sliezskej hranici pochádza z v roku 1678.

Spomenuté pevnosti spoločne s desiatkami ďalších menších pevnôstok plnili svoju obrannú funkciu spoľahlivo takmer dve desaťročia. Obdobie najväčšej slávy zažívali od 60. rokov 17. storočia do roku 1711. Prvé decénium 18. storočia zároveň odštartovalo ich postupný úpadok.

Silnú ranu pevnostiam zasadil jednak nástup a rozvoj nových bojových techník, ktorým nedokázali čeliť. Okrem toho po potlačení posledného protihabsburského povstania a pacifikácii pomerov v Uhorsku i predchádzajúcej eliminácii tureckej hrozby v závere 17. storočia postupne stratili i svoje obranné poslanie. Úmerne s poklesom strategického významu klesala i ochota štátu financovať nákladnú prevádzku týchto objektov. Po odchode vojenských posádok začali v priebehu nasledujúcich desaťročí 18. storočia opustené pevnosti postupne chátrať a pustnúť.

Strážnu funkciu si udržali iba Veľké šance,v roku 1848 však i z tejto pevnosti odišla posledná vojenská posádka. Opustený objekt miestne obyvateľstvo následne premenilo na lacný zdroj stavebného materiálu. Do dnešných dní tak z majestátnej stavby ostalo iba torzo, pričom rovnaký osud niekoľko desaťročí predtým postihol i ďalšie pevnosti a pevnôstky.


Pevnosti na mapových listoch Prvého vojenského mapovania

zememeracZememerač pri mapovaní terénu (Wikipedia)Ako významné strategické objekty nachádzame pevnosti Jablunkovského priemysku znázornené na mnohých kartografických materiáloch z obdobia novoveku. Spomedzi viacerých plánov, máp či náčrtov pevnosti ležiace na pomedzí Uhorska a Sliezska zachytávajú i mapové listy Prvého vojenského mapovania, ktorým patrí medzi dobovými kartografickými dielami osobitné miesto. Ich význam podčiarkuje predovšetkým skutočnosť, že po prvýkrát hodnoverne, v reálnych tvaroch a rozmeroch, zachytávajú pozície jednotlivých fortifikačných objektov.

Mapy prvého vojenského mapovania predstavujú mimoriadne vydarený výsledok jedného z najvýznamnejších kartografických projektov našej i európskej histórie. Prvé vojenské mapovanie prebiehalo v rokoch 1763 – 1787 z iniciatívy habsburskej panovníčky Márie Terézie (1740–1780). Vojenskí kartografi počas viac než dvoch desaťročí, pomocou nových kartografických a zememeračských metód, zmapovali územie takmer celej Habsburskej monarchie.

Mapovanie Kysúc prebiehalo súčasne s mapovaním severouhorských (slovenských stolíc) v rokoch 1769 –1772, ktoré viedol podplukovník von Motzel. Skupiny zememeračov v tejto fáze pracovali predovšetkým v oblasti dnešného severného Slovenska, kde mapovali územie Oravskej, Liptovskej, Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej, Užskej, Berehovskej, Trenčianskej a Turčianskej stolice.

Von Motzel riadil mapovanie až do roku 1771, keď jeho účinkovanie predčasne ukončila smrť vo vlnách rozbúreného Dunajca. Velenie nad kartografickými prácami následne prevzal major Steinbacher, ktorý mapovanie severouhorských stolíc riadil až do úspešného zavŕšenie v roku 1772. Výsledkom práce vojenských kartografov boli mimoriadne presné mapy. O ich kvalitách najlepšie vypovedá skutočnosť, že po drobných úpravách a doplnkoch ich armáda používala až do prvej svetovej vojny.

Vysokú výpovednú hodnotu kartografického obsahu máp Prvého vojenského mapovania ešte viacej znásobovali vojensko‐geografické opisy terénu (Militärische Landesbeschreibungen), ktoré spomedzi všetkých troch vojenských mapovaní vznikli jedine pri tomto mapovaní. Vznik opisov podmieňovalo nariadenie, podľa ktorého museli vojenskí zememerači okrem mapovania terénu dokumentovať i všetky poznatky dôležité pre vojenské účely, ktoré nebolo možné vyznačiť v mape. Išlo predovšetkým o údaje ako: I. Vzdialenosť (Entfernung) medzi jednotlivými lokalitami. II. Pevné stavby (Solide Gebäude), III. Vodstvo (Waßer), IV.Lesy (Wälder), V. Lúky a močiare (Wiesen und Sümpfe), VI. Cesty a hradské (Wege und Straßen), VII. Okolité vrchy (Umliegende Berge).

Zememerači pri mapovaní terénu v oblasti uhorsko‐sliezskeho pohraničia pochopiteľne neobišli ani pevnosti Jablunkovského priesmyku. Napriek tomu, že väčšina z nich v tom čase už neplnila svoj pôvodný vojenský účel, stále predstavovali významný orientačný, prípadne strategický objekt.

Na podrobných a presných mapách Prvého vojenského mapovania nachádzame znázornené všetky hlavné pevnosti – Staré šance, Veľké šance, Malé šance, Volské šance a spoločne s nimi i viacero menších fortifikačných objektov, pričom podrobnejšie informácie o pevnostiach nám prinášajú opisy jednotlivých obcí ležiacich v oblasti Skalitskej doliny – Čierne a Svrčinovec a ďalších sídel.


ČIERNE (Czarno vel Cserne)

Zmienky o pevnostiach nájdeme i pri vojenskom opise obce Čierne (v originálnych textoch mapovania označené názvom – Czarno vel Cserne). Od susednej obce Skalité bola táto obec vzdialená 1¾ hodiny a od poľskej Jaworzynky 1½hodiny pochodu. (Jedna hodina predstavovala vzdialenosť približne 3800 metrov, alebo 5000 krokov). Opisy nás ďalej informujú, že po ¾ hodinovom pochode sa odtiaľto mohli vojaci dostať k dvom pevnostiam. Prvou bola reduta Barzina Schantz predstavujúca menšiu pevnôstku stojacu na mieste dnešnej usadlosti Bařiny v Českej republike. V čase mapovania jej okolie nebolo osídlené. Nachádzali sa tu len umelo vyklčované lúky označené názvom Barzina Wiessen situované medzi hustým lesným porastom. Od severu sa nad pevnosťou týčil vrch Gírová (839,9 m n.m.) Gerowaoder Hexen Berg. Druhú pevnosť predstavoval komplex Malé šance Kleine Schantz.

sance mapaPevnosť Malé šance na mapovom liste Prvého vojenského mapovania (KOLEKTÍV: Az elsőkatonai felméres.(DVD). Budapešť: Arcanum, 2004)

Sídlisková štruktúra tejto obce sa výraznejšie neodlišovala od ostatných kysuckých sídel. Veľkú dedinu tvorilo rozptýlené osídlenie tiahnuce sa po obidvoch stranách údolia potoka Čierňanka Czadetzka Bach. K Čiernemu patrilo i niekoľko domov postavených v úžľabine pod neďalekým vrchom Stankovo.

V chotári pracovali tri drevené mlyny postavené pozdĺž toku Čierňanky. Lesy s výnimkou hustých porastov rastúcich v úžľabinách vrchu Stankovo (792 m.n.m.) Polana Berg a pri druhom mlyne boli prevažne riedke a krovinaté. Kvalita hlavnej cesty, ktorou bola vozová hradská vedúca od Svrčinovca údolím Čierňanky až do Poľska, nebola najlepšia. Jej nekvalitný povrch dovoľoval presun iba ľahkým povozom, ako však uvádzajú opisy, v prípade núdze ju bolo možné použiť aj na prepravu ťažších nákladov. Po chodníkoch spájajúcich obec s výšinami a usadlosťami v okolí však bolo možné prejsť iba na koni. Zaujať dobré palebné postavenie v okolí Čierneho nebol žiaden problém. Strategický význam mali totiž všetky vysoké vrchy na okolí.

 

SVRČINOVEC (Szwirczinowecz)

Ďalšie zmienky o pevnostiach nachádzame i pri opise Svrčinovca (Szwirczinowecz), ktorého najbližšou obcou bolo Čierne vzdialené ½ hodiny pochodu. Pochod k usadlosti Čadečka trval dvakrát toľko, rovnú hodinu. Podobne ako predchádzajúca obec i Svrčinovec patril k typickým kysuckým obciam s roztrúseným osídlením. Najvýznamnejším tokom bola riečka Čierňanka (Czadetska Bach) dosahujúca v obci maximálnu šírku 8 – 9 krokov (jeden krok bol približne 0,8 m).

redutySúčasťou opevnenia Jablunkovského priesmyku boli taktiež menšie zemné pevnôstky – reduty (KLUČINA, Petr: Třicetiletáválka: obraz doby 16181648. Praha: Paseka, 2004)

Počas výdatných dažďov, keď jej hladina značne stúpla, bolo po nej možné splavovať drevo až k ústiu s Kysucou a odtiaľ ďalej dolu prúdom až k Váhu. Z nášho pohľadu predstavuje najdôležitejšiu informáciu krátka zmienka o troch pevnostiach Jablunkovského systému. V závere opisu obce totiž nachádzame informáciu o tom, že Starým a Novým šanciam, dedine i okoliu dominuje vrch Postzredny Szial (pravdepodobne vrch Dejuvka 637,1 m n.m.), no najvyššia v okolí je výšina vystupujúca neďaleko šancí Sťaté Szienta Schanz (Der Postzrednÿ Szial dominirt die alte und neüeSchanz, das Dorf und die Gegend, der höchste in der Gegend ist die Höhe ohnweit der SzientaSchanz.)

Vojenských historikov istotne zaujme informácia o tom, že obidve významné pevnosti, tak Staré šance ako aj Veľké šance, bolo možné palebne kontrolovať z vrchu Dejovka, ktorý bol pre tento priestor dominantný. Dôležitou je tiež zmienka o menšej a málo spomínanej pevnosti Sťaté šance, čo bola menšia štvorcová reduta ležiaca východne od Veľkých šancí na mieste dnešnej rovnomennej osady. Úlohou tejto pevnôstky bolo strážiť bočnú horskú cestu vedúcu od Svrčinovca údolím Šľahoroho potoka, po ktorej bolo možné obísť obidve hlavné pevnosti.

Mgr. Martin Turóci, PhD.
článok bol prvýkrát publikovaný v Kysuckom múzejníku

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: