Významným zásahom do života poddaných bolo v 18. storočí zavedenie celokrajinského urbára.
Základným cieľom urbára bolo zaviesť jednotné pravidlá do vzťahu medzi poddaným a zemepánom s cieľom zvýšenia daneschopnosti poddaných, ich ochrany pred vykorisťovaním zo strany zemepánov a zachovania, či zvýšenia produktivity ich práce. Celý proces zavedenia urbára bol pritom na svoju dobu administratívne veľmi zložitý. Začal sa vydaním urbárskeho patentu v roku 1767 a končil v závislosti na lokalite medzi rokmi 1770 – 1772 zavedením celokrajinského urbára. Hlavnou snahou Tereziánskej regulácie bolo dosiahnutie súladu medzi poddanskými povinnosťami a držbou pôdy, ktorú poddaní užívali. Bolo teda potrebné určiť minimálnu rozlohu tzv. poddanskej usadlosti a maximum poddanských tiarch. Navyše poddanské dávky a povinnosti boli stanovené jednotne pre celú krajinu. Zámerom týchto zmien bolo tiež zabezpečiť príjmy štátu prostredníctvom usporiadania úžitkového vlastníctva nevoľníkov tak, aby neboli porušené vlastnícke práva zemepánov a ich príjmov.
Implementovaniu urbára predchádzalo zisťovanie predurbárskeho stavu v jednotlivých stoliciach. Základným materiálovým zdrojom bol tzv. prieskum na deväť otázok (examen ad novem puncta interrogatria), ktorý mal zistiť skutočný stav vzájomného pomeru medzi jednotlivými zemepánmi a ich poddanými. Toho sa malo dosiahnuť odpovedaním na deväť pripravených otázok. Prieskum sa robil prostredníctvom stoličných úradníkov. K uvedeným deviatim otázkam sa mali vyjadriť hodnoverní zástupcovia obcí, teda väčšinou ich richtári, prísažní, starší a váženejší obyvatelia. Okrem toho však aj zemepáni, prípadne ich úradníci, ktorí boli pri spisovaní dotazníka prítomní. Tieto odpovede sa potom sumarizovali do tabuliek, ktoré poskytovali presvedčivý obraz o predurbárskom stave v jednotlivých obciach a mestečkách.
Trenčianska stolica rozdelila úradníkov pri zavádzaní regulácie podľa panstiev. Každé panstvo dostali na starosti dvaja stoliční úradníci, ktorí pochádzali zväčša z radov lokálnych stoličných prísediacich a rozličných z tejto oblasti pochádzajúcich, župných úradníkov. Boli zodpovední jednak za zber údajov pri vyplňovaní dotazníka o deviatich otázkach, ale i pri samotnom vydaní výsledného urbára pre jednotlivé dediny. Panstvo Strečno kam patrilo Krásno dostali na starosť Mikuláš Maršovský a Ján Baroš. Tieto dotazníky sú jedinečným nahliadnutím do života jednotlivých obcí v časoch pred Tereziánskym urbárom.
V odpovedi na charakter svojich poddanských povinností krasňania uviedli, že žiadne staršie urbáre obec nemala. Čo nebola pravda, keďže Krásno malo viac starších urbárov. Poddanské povinnosti im určovalo panstvo. O ich zvýšenie sa zhruba 25 rokov pred dotazníkom mal postarať v čase, keď ešte panstvo Strečno mali v držbe Erdödiovci, vtedajší panský úradník Štefan Melcer. Pri ďalšej otázke krasňania uviedli, že ich chotár bol rozdelený na tri časti. Do najnižších a najúrodnejších častí siali raž siatu a žito. Na vzdialenejšie pozemky potom zväčša ovos a v kopcovitom teréne pásli svoj dobytok. Z nespasených lúk poväčšinou sušili seno na zimu. Ako sami uviedli, tak neďaleko mali Kysucké Nové Mesto, kde chodili na trhy kupovať a predávať to čo potrebovali. Zaujímavosťou je, že ako uviedli, tak sa v obci nenachádzali žiadne „záhrady“, čo zrejme na vtedajšie pomery značí, že sa tam v tom čase ešte moc nepestovalo ovocie. Vďaka vhodnej geografickej polohe na sútoku riek sa tu však hojne pestovala kapusta. Gazdovia, ktorí mali konský povoz si privyrábali vozením soli a medi zo Žiliny do Sliezska.
Okrem toho si miestni obyvatelia privyrábali pltníctvom. Podľa vyjadrenia v dotazníku bol predaj alkoholu v Krásne, čiže aj miestna krčma v správe obce, ktorá za to platila Strečnianskemu panstvu nájom. V tom čase sa v dedine nachádzalo až sedem mlynov a jedna vodná píla. Kvôli polohe na sútoku riek Kysuce a Bystrice sa v prípade výdatnejších dažďov tieto pravidelne rozvodnili a ničili úrodu. Problémom bolo, že im poľnohospodársku pôdu rieka niekedy zaniesla aj štrkom, a tým ju znehodnocovala. Preto sa snažili siať v centrálnych častiach obce, väčšinou na vyvýšených miestach, kde bola väčšia šanca, že ich nezaleje prívalová voda. Pred povodňami sa snažili brániť výstavbou a obnovovaním hatí. Rovnako sa obyvatelia sťažovali, že v prípade kratšej jesene sa stávalo, že im zbožie zapadlo snehom a zničilo sa. Drevo vhodné na stavebnú činnosť sa nachádzalo od centra obce ďaleko, čo im spôsobovalo nemalé náklady na jeho prepravu.
Krásno podľa ich výpovede v tom čase pozostávalo zo 17 rolí, z ktorých jedna bola richtárska. Na každej z týchto rolí malo byť možné vysiať sto meríc obilnín a dalo sa tam dorobiť päť vozov sena. Takýmto spôsobom sa vlastne označovala veľkosť pozemkov, nakoľko v iných obciach mohla byť rozdielna podľa ich polohy a úrodnosti. Tu sa treba trochu pozastaviť. Z administratívneho hľadiska 18. a prvej polovice 19. storočia bolo toto totiž administratívne členenie Krásna. To sa v tom čase administratívne nečlenilo podľa osád, ale práve podľa takto uvedených rolí. Z roku 1811 pochádza dokument, ktorý tieto „role“ vymenúva. Bol to vlastne súpis poddanských povinností ich obyvateľov. Pri každej roli bol uvádzaný súpis jej obyvateľov, na ktorých bola vedená konkrétna urbárska čiastka, ktorá sa na danej roli nachádzala. Zoznam obsahuje role Hunková, Šutková, Žabková, Tvrdého, Michalcová, Jakubcová, Cigáňova, Mitašová, Zjatková, Lemazová, Stančová, Drozdová, Jantošová, Tasková, Kocifajová, a Burošová. Takéto súpisy s tými istými osadami sa potom takmer každoročne opakujú až do štyridsiatych rokov 19. storočia. Zoznam rolí je pritom takmer totožný so starším zoznamom pochádzajúcim z roku 1712. V tom sa uvádzajú role Komarovska, Sutkovszka, Zabokovszka, Tvrdich, Michalczovskzka, Jakubczovszka, Raffajovszka, Mitasovszka, Zatkovszka, Lemjazovszka, Stanczovska, Drozdovszka, Fantalovszka, Taszkovszka, Koczifajovszka, Burosovszka a Hunkovszka. Toto rozdelenie má teda veľmi starý pôvod a aj z toho dôvodu môžu dnes niekomu priezviská v ňom uvedené pripadať cudzie.
Pozemková kniha Krásna z polovice 19. storočia sa podrobnejšie venuje aj miestnym lokalitám. Základom členenia v nej podobne ako v minulosti sú urbárske role. Niektoré pôvodné role sú tu však rozdelené, respektíve doplnené a navyše pribudli aj časti, spadajúce do niektorých dnešných osád. Zoznam teda obsahuje Hunkovú rolu spoločnú, Žabkovú spoločnú, Žabkovú Lastoviciakovú, Jakubcovú rolu, Zjatkovú rolu, Zjatkovú Kormančiakovú, Taskovú hornú rolu, Burošovu rolu, Jantošovú rolu, Drozdovú dolnú rolu, ďalej Michalcovú, Komárovu, Kocifajovú, Stančovú, Lemazovú, Mitasovú, Cigáňovu, Tvrdého a Sutkovú rolu. Okrem týchto rolí sú tu však už uvedené aj časti, teda osady u Masláka, Gavlasa, Sýkoru, Drozdov, Dolné Vane, Horné Vane, u Macuru, Buchtu, Gundáša a spoločné, teda zrejme obecné pozemky. Osady prirodzene dávno existovali, ako to naznačujú rozličné dokumenty a názvy, avšak obec samotná sa dlhodobo pôvodne členila podľa spomenutých rolí.
Vráťme sa však do roku 1770. Pred zavedením tereziánskeho urbára nemali poddaní z Krásna presne stanovené počty dní svojich poddanských povinností. Pracovali na pozemkoch patriacich k majeru v Oščadnici a na tie chodili, keď bolo treba. Okrem toho v rámci poddanskej roboty chodili vypomáhať aj k oščadnickej papierni a pivovaru. K tomu ešte vysielali každoročne štyroch žencov a dvoch koscov na poľnohospodárske práce do Strečna, vozili štyrmi vozmi zo Žiliny a Rosiny rozličné obilniny (zväčša jačmeň k pivovaru) a so záprahom orali pre panstvo na majeri v Oščadnici. Posledné spomenuté bolo však ešte v tom čase len okrajovou záležitosťou, nakoľko zemiaky si tu práve v tom období len získavali dôveru a pestovali sa ešte hlavne obilniny. Popri ďalších dávkach poddaní z Krásna každoročne odvádzali panstvu 6 pltí a 43 „klátov“ (guľatiny). V prípade potreby museli panstvu pripraviť aj ním požadované množstvo šindľa. V tom čase sa v Krásne už nenachádzali žiadne „pustky“, teda napusto zanechané urbárske čiastky. Dotazník bol spísaný 31. októbra 1770 a za obec Krásno ho potvrdili richtár Ján Komár, prísažní Ján Kubala, Juraj Lastovica, Ondrej Čimbora, Ondrej Rábik, Juraj Planka a ešte starejší z obce Juraj Kormanec, Ján Šuráb, Ondrej Šuráb, Pavol Stehel, Ján Šurín a Juraj Stuchlý.
Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum
