Vianoce ako ich poznáme dnes, sú vo väčšine domácnosti stále tým najkrajším sviatkom roka. Je to čas, keď sa rodina opäť po náročnom roku spoločne (v niektorých domácnostiach aj po prvýkrát) stretne pri sviatočne vyzdobenom štedrovečernom stole, navečeria sa spolu, zaspomína na čas, ktorý spoločne strávili alebo nestrávili.
Po večeri sa prevažne deti tešia na to, čo si nájdu pod vianočným stromčekom. O tom aké sú Vianoce v našich domácnostiach by sa dalo písať veľa. Bolo tomu tak aj v minulosti? Jedávala rodina spoločne spolu? Tešili sa deti na darčeky? Ako prebiehali Vianoce v polovici minulého storočia?
Text je napísaný v drahošanskom nárečí, hlavne kvôli tomu, že tak viac precítite minulosť, o ktorej sa v ňom hovorí. Čítajte každé slovo pozorne, aby ste zakúsili aspoň sčasti čaro Vianoc v minulosti.
Vianoce v Drahošanke
,,Na sviätky, sme sa češiľi šeci, no najväc či najmenši. Naši roďiča vedželi, že sviätky sa bľiža, no braľi to už jako ňeco normaľne, aľebo to popri roboče s kravami a nami, tak nevňimaľi, ňevem.
Pred Sviätkami sa vždycky, tak jako aj teras upriatovalo v chalupe, vechľeve a tež na povaľe. Polazničku, sme ustrajaľi pred Sviätkami, v ňekerych chalupach aj skorej, to zaľeželo na tym, gdo mal keľo roboty. Polaznička bola vždycky živa, hľadaľi sme hu s tatkom v hore, paru dňi pred tym, jako sme ju ustrajaľi. Chalupky v kerych sme byvaľi, boľi maľučke. Maľi ľen jednu, dve izby, chľef a kuchyňu, kera bola aj obyvačku a moc razy aj izbu na spaňe. S teho dovodu bola polaznička zaväšena na povaľe, aľebo postavena na malym stolku ňegdže, gdže sa našlo mesco. Stržeň polazničky bol ustrojeny jabkami, konare ustrojene baňkami, a tymco sme ces rok nachystaľi, aľebo kupiľi. Namesto sladžavin, salonek sme zabaľovaľi do pozlatky slaňinu, kvaček aľebo aj kockof cuker, aľe vždycky ľepše jako slaňina. V ňekerych rodžinach bolo aj na kupovane salonky.
Eľetrika v tej dobe ňebola, tak svetelka, na polazničke ňesvečili, boľi tam svečky, aľe ty svečiľi, ňe vždycky, aby sa chalupa nezapaľila. Ftedy, kedž som bola ja mala, bola beda a každa koruna, keru tatko gdžeši zarobiľi, bola na to najpotrebňejše.
Na Viľiju, defčacka po chalupach ňechodžili, boľi doma, rajbali deľiny, variľi jedzeňe, ustrajaľi polazničku, a sviätečny stol, kolo kereho večer šedla cela rodžina. Cely džeň bol post, nejedľi sme a večer sme maľi vidžeč zlatu krokef, nic sme neviďžľi. Večeru sme začaľi modľenim, potom nam tatko daľi križik na čelo s miädom, jedľi sme žemňaky s mľekom z jednej misy a každy mal v poharku mľeko. Na spodek pod misu sme daľi oplatek a keď sa chyčil o misu vravilo sa, že buďže uroda. Daľej sme jedľi krupicu, rezance s makom a kolače, buchty, kapušňiky, babofky. Ľen ftedy nam daľi ješč s taňerka, inac ľen pokusku nam nadžeľiľi, aby ostalo koľadňikom.
Slobodne defčacka sa vizuľi a hodžiľi boty do dveri, jak sa bota vračila na podrašku defčacko sa malo do roka vydač a jak bola nabok, tak sa ešče nevyda. Na stoľe bola miska ze zbožim, žemňakami a tym co sa uroďžilo a aj paru šestakoch tam bolo. Po večeri sme šľi potrašč stromkami v zahratke, aby roďžiľi.
Po spevaňu sa chodžilo po celym pľacu, popod okna. Prvy šol hušľista, bašista a harmuňika. Kedž sme cely pľac pochodžiľi, šli sme na polnočnu. S polnočnej sme učekaľi domof gdo budže najsamprf doma, zdrapiľi sme kybeľ na vodu, chlapčiska aj defčacka a rychlo, čim najprvej sme učekali ku žlobku nabrač vodu do teho kybľa. Gdo bol prvy vyhral a cely rok mal byč zdravy a dobre sa mu voďžič.
Na Bože narodzene sme šli do koščela a potom sa chodžilo pospevaňu. Chlapom dali vypič a nam džečom daľi kolače, aj ohryzene co nedojedli, hlavňe že boľi. Na Tri kraľe sme šľi svačič vodu, ľebo po spevaňu sa už ňechožilo. S tu vodu sme potom pokropiľi všecko doma aj ve chľeve.
Tak takto sme my slaviľi sviätky. Dobre bolo, ľudža sa zabavaľi a češili aspoň ftedy.
Autor: Marek Polák
