Krása kysuckých osád: osady Vyšné a Nižné Blato, Stará Bystrica

Blatistými schodmi do neba. I tak by sa dala popísať naša expedícia za poznaním dávnych zákutí obce Stará Bystrica. Prekvapilo nás na našej ceste blato? Miestami veru áno, avšak všetky naše útrapy nám vynahradili krásne výhľady a otvorené srdcia osadníkov.

Naša expedícia sa vybrala na návštevu Vyšného a Nižného Blata v jednu slnečnú marcovú nedeľu. Zozbieralo sa nás veru hojne. Janka Kolembusová s manželom Peťom, známa dvojka za server MojeKysuce. Novou posilou pre nás bola Mgr. Zuzka Zuzčáková Gacíková, PhD., ktorá nedávno vdýchla život svojmu projektu „Živá pamäť Kysúc“. Expedície sa zúčastnil aj Ondrej Šulka – „Sovy spod Javorníkov“. Čestné miesto účastníka expedície si vyslúžil regionálny historik PhDr. Marián Liščák, PhD., ktorý nám takmer celú trasu rozprával zaujímavé poznatky o kysuckých zbojníkoch.
Členovia našej "expedície".

Nebo v podobe Vyšného a Nižného Blata nie je úplne zadarmo. „Blatisté schody“ majú prevýšenie približne 500 metrov a trasa vedúca zelenou turistickou trasou predstavuje vzdialenosť okolo piatich kilometrov. Oplatí sa ju absolvovať? Určite áno.

Naša expedícia vyrazila od športovej haly v Starej Bystrici a už po zhruba jednom kilometri sme mali krásne výhľady do doliny Starej Bystrice ako na dlani. Potom sme sa na krátky čas ponorili do lesov. Na to povestné blato sme narazili až v okolí vrchu Dedová (959 mn.m.) a sprevádzalo nás zhruba jeden kilometer až do osady Vyšné Blato. Tento úsek cesty považujem napriek blatu, ktoré sa miestami ešte miešalo so snehom za najkrajší. Z okolitých lesov a krajiny v okolí vrchu Senkov (981 m n.m.) cítiť akúsi neopísateľnú energiu. Čerešničkou na torte upečenej z blata budú každému návštevníkovi neopakovateľné výhľady na Zborov nad Bystricou i Krásno nad Kysucou. Voľným okom tu dovidíte aj na chaty lyžiarskeho strediska v obci Oščadnica – Dedovka.
Výhľady v okolí Vyšného Blata sú nezabudnuteľné.

Praveké Blato

V roku 1897 sa v obci Radošina narodil výnimočný človek, po ktorom bola iba nedávno pomenovaná nová ulica v najstaršom meste na Kysuciach, konkrétne v Kysuckom Novom Meste.

Týmto výnimočným človekom bol Karol Andel, ktorý sa nenarodil ani nezomrel na Kysuciach, nebol ani profesionálnym archeológom. Napriek tomu mu veda i región prirástli k srdcu. Karol Andel sa doslova túlal neznámou krajinou, skúmal zaujímavé lokality a hľadal stopy po ľudskej činnosti. K dispozícií nemal toľko prameňov a zdrojov ako my dnes. Archívy a online platformy boli ešte ďalekou minulosťou.  

Prvý archeológ súčasného Kysuckého múzea Čadca bol kysucký rodák Ondrej Šedo.¹

Ondrej Šedo napísal v 80. rokoch 20. storočia o Kalovi Andelovi nasledovné: „Ešte pred šiestimi desaťročiami neboli na Kysuciach známe archeologické nálezy. Priekopníkom prehistorického bádania sa tu stal Karol Andel, ktorý v 20-tych rokoch pôsobil na Okresnom úrade v Kysuckom Novom Meste. Objavil a do literatúry uviedol prvé lokality z eneolitu, mladšej a neskorej doby bronzovej, mladšej doby železnej a z veľkomoravského obdobia.“ ²

Karol Andel vydal svoju štúdiu pod názvom „Prehistorické pamiatky na Kysuciach“.¹ Táto štúdia vyšla v Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Turčianskom sv. Martine v roku 1928.³

V „Sborníku“ Karol Andel konštatuje: „Dosiaľ všeobecne platilo, že Kysuce sú pre prehistóriu sterilné. Táto mienka sa držala a drží preto, lebo nahodilé objavy, i keď sa vyskytly, neboly publikované, ba najčastejšie neboly ani povšimnuté.“ ⁴

Kysuce v časoch Karola Andela.5

Karol Andel sa v rámci svojho terénneho výskumu vydal i na lokalitu Blato, kde sa mu podarilo nájsť kamenný mlat, ktorý zrejme pochádzal z obdobia eneolitu alebo bronzovej doby. Predmet bol vyhotovený z pieskovca, teda je vysoko pravdepodobné, že pochádza z okolia lokality Blato.⁶

Historik Mgr. Drahomír Velička, PhD. priamo vo svojich poznámkach cituje dokumentáciu Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied Nitra (č. 178/53), kde sa nachádza výpis z listu Karola Andela (rok 1953). Tento výpis predstavuje poznámky Karola Andela.

„Obstaral som kameň – závažie na váženie vlny, ktorý je na obe strany rovnako okrúhlym kladivom a uprostred dookola má rovnako vyhĺbený žliab. Nepovažoval som ho za predmet miestneho pôvodu, ale až neskôr som si uvedomil, že Blato je na plochom chrbáte pieskovcového flyšu a kedysi tam bolo jazierko a preto aj praveká osada je pravdepodobná.“ ⁷

Kamenný mlat spomína v staršej literatúre aj archeológ Ondrej Šedo. Podľa informácií mal byť predmet sekundárne využitý v novoveku v osade, lokalite Blato ako závažie.⁸

"Hladený kamenný mlat, tvar elipsovitý, stlačený, v strede po celom obvode žliabok." Vyzeral takto kamenný mlat z Blata? Zdroj: www.slovakiana.sk.

Táto zmienka korešponduje z vyššie uvedenými nálezovými okolnosťami Karola Andela, ktorý našiel kameň – závažie v polohe Blato. Kameň mal v strede žliabok, teda v praveku slúžil ako mlat (kladivo) a v novoveku jeho životná púť pokračovala vo forme závažia na váženie vlny.

V súčasnosti sú žiaľ všetky nálezy Karola Andela z Kysúc stratené.¹ Zostáva nám iba veriť, že jedného dňa nálezy tohto výnimočného človeka opäť uzrú svetlo sveta a my sa dozvieme viac.

Ale vďaka odhodlaniu Karola Andela už teraz vieme, že osadníci v lokalite Blato sekundárne využívali praveký nástroj v novoveku na váženie vlny. Našli ho priamo pod svojimi nohami? Alebo v okolí? Stratil ho v praveku náhodný pocestný alebo v tomto okolí žila skupinka pravekých ľudí, ktorí tu vybudovali svoju osadu? Otázok a hypotéz by bolo isto mnoho. 
Rekonštrukcia upevnenia kamenného kladiva (mlatu) s drážkou konopnou šnúrou a násadou omotanou koženým remienkom.9

Od súčasnosti k minulosti

Aby nižšie uvedené informácie, týkajúce sa histórie osídlení Vyšné a Nižné Blato dávali zmysel, musíme sa najskôr pozrieť na súčasné mapy.

Ťažko písať o každom osídlení samostatne, keď z dostupných zdrojov je evidentné, že Vyšné i Nižné Blato ťahali vždy spoločne za jeden povraz a pomerne často sa obe lokality ukrývajú pod spoločným názvom „Blato“ - „Blatá". Blato obklopujú vrchy Dedová (959 m n.m.), Senkov (981 m n.m.) a Kýčera (1 005 m n.m.).

Vyšné Blato leží v nadmorskej výške približne 950 m n.m. v takzvanom Sedle pod Senkovom. Osídlenie tvoria tri chalupy a takmer zaniknutá hospodárska stavba. Súpisné číslo 950 nájdeme iba pri jednej chalupe. Prostredie Vyšného Blata dotvára malá výklenková kaplnka priamo v osade a prameň ukrytý vo svahu pod osadou. Z centra Starej Bystrice vedie priamo cez osídlenie zelená turistická trasa, ktorá pokračuje cez vrchy Malá a Veľká Rača. Neznačených ciest tu nájdete neúrekom a minimálne dve spájajú Vyšné Blato s Nižným Blatom. Ďalšie vyúsťujú priamo do doliny obce Stará Bystrica.
Jedna z mála chalúp v osade Vyšné Blato.

Nižné Blato tvoria dva vizuálne oddelené zhluky, skupiny chalúp. Prvú skupinu tvorí päť chalúp so súpisnými číslami 1918, 918, 2852, 2004 a 2003 v nadmorskej výške zhruba 890 metrov.Väčšina objektov nesie známky prerábok za účelom rekreačného vyžitia.
Nižné Blato je vizuálne rozdelné na dve samostatné časti.

Druhá skupina chalúp vyrástla v nadmorskej výške asi 866 metrov a pozostáva zo siedmych objektov (súpisné čísla 1114, 962, 2000, 965, 964 a 2815). Pri jednom objekte súpisné číslo chýba. Objekt č. 965 nápadne pripomína cholvarok.
Objekt č. 965 nápadne pripomína cholvarok.

Nakoniec „Blata“ sú na zozname prostredia, kde sa vyskytovali skupiny týchto sezónnych osídlení. Avšak ten istý zdroj uvádza „Blato“ na zozname osád Starej Bystrice.¹⁰ Vedľa chalupy č. 1114 zase nachádzame prameň so žriedlom a pokračujúcim žľabom do doliny. Druhý prameň vyviera na okraji lesa. Chalupy sú roztrúsené na akejsi terase, ktorá sa mierne zvažuje do rozľahlých lúk. Z týchto miest majú osadníci vrcholy Malej Fatry ako na dlani. Práve toto miesto sa na katastrálnych mapách uvádza pod názvom „Blato“.
Výhľady z Nižného Blata berú dych.

Medzi uvedenými zoskupeniami chalúp sa týči menší kopec, na ktorého vrchu vztýčili drevený kríž s korpusom, telom Ježiša Krista.
Menší kopec s krížom "rozdeľuje" Nižné Blato na dva samostatné celky.

Cez Vyšné Blato až k oblakom

Vyšné Blato patrí medzi naše najvyššie položené osídlenia, nachádza sa v nadmorskej výške približne 950 metrov. Pre Vyšné Blato som prirodzene hľadal konkurenta. Toho som našiel v susednej Novej Bystrici v podobe pôvodne sezónneho osídlenia Brýzgalky, ktoré sa týči v nadmorskej výške 1 021 metrov.

„Blato“ – šopy (cholvarky) predstavovalo v roku 1583 metačný bod (metácia = vymeriavanie vytýčenie hraníc pozemku, chotára obce alebo majetku) v nadmorskej výške 930 m n.m.¹⁰

„Blato“ na historických mapách

Nebýva pravidlom, že konkrétne osídlenie nájdeme už na prvom vojenskom mapovaní z 18. storočia. Navyše v prípade Vyšného a Nižného Blata dokážeme jasne identifikovať názov, ktorý od toho dnešného nie je príliš foneticky vzdialený. 

"Na Platy h.", to je lokalita na prvom vojenskom mapovaní, ktorá pomenúva dve súčasné a samostatné osídlenia. Na predmetnom mapovaní nájdeme približne 13 objektov. Osídlením Vyšné Blato prechádza cesta, predchodca našej zelenej turistickej trasy. Táto cesta nie je ani zďaleka jedinou. Na mapovom liste sú zakreslené ďalšie. Dve samostatné cesty vedú k súčasným vrchom na slovensko-poľskom pohraničí. Reč je o vrchoch Orol (1120) a Malá Rača (1153). Ďalšie dve cesty by nás doviedli k nižšie položenému zhluku chalúp, predpokladám, že sa jednalo o súčasné Nižné Blato. Na mapovom liste prvého vojenského mapovania je práve Nižné Blato zaujímavo zakreslené, rozdelené menším vodným tokom, vznikajúcim z troch prameňov vyvierajúcich na povrch nad osídlením. Tento stav nápadne pripomína súčasné rozdelenie Nižného Blata na dve samostatné časti.

Medzi Blatom a centrom vtedajšej obce Stará Bystrica existovala taktiež spojnica, ktorá viedla ponad Klubinskú dolinu a následne cez Senkov.
"Blatá" na prvom vojenskom mapovaní. Zdroj: www.staramapa.sk.

Druhé vojenské mapovanie je v prípade našich osídlení málovravné. Na mapových listoch sa uvádza iba „Blato B.“ – vrch Blato. Rozoznať je možné aspoň množstvo objektov, predovšetkým na miestach dnešného Nižného Blata.

"Blatá" na druhom vojenskom mapovaní z 19. storočia. Zdroj: www.staremapy.sk.

Vzdialenostná mapa Uhorska“ (1897 - 1903) patrí vždy medzi zaujímavé zdroje. Na mapenájdeme v oblasti Vyšného a Nižného Blata celkovo jedenásť objektov označených názvom "Ó-Beszterczei házak", teda bystrické domy – chalupy.

Dvanásť objektov pod názvom „Stará Bystrica (část)“ zachytáva „Špeciálna mapa“ z roku 1938

Názov „Blato“ vidíme na „Topografickej mape“ z roku 1955 na mieste Nižného Blata. Na lokalite Vyšné Blato nájdeme iba skratku „kůl.“, a to zhruba pri troch objektoch. Táto skratka evokuje, že sa jednalo o skratku používanú v prípade kôlne – cholvarku – prevažne sezónneho osídlenia.
Osobne mám veľmi rád „Štátnu mapu odvodenú“ z roku 1955. Vidieť na nej jednotlivé cestné komunikácie, parcely (polia, pasienky) i osídlenia s príslušnými názvami. V našom prípade na vyššie uvedenej mape nájdeme „Blatá“.
„Historická ortofotomapa Slovenskej republiky“ síce neuvádza žiadne názvy, napriek tomu pomerne detailne znázorňuje krajinu v roku 1950. Osídlenie (chalupy) vidíme na Vyšnom Blate i na Nižnom Blate, ktoré pozostáva z dvoch vizuálne oddelených častí. Množstvo kameňov, uložených v istej symetrii, sme si všimli aj vo svahu medzi Vyšným a Nižným Blatom.

Ľudia sa sčítavali aj na Blate

Digitalizované popisné hárky, ktoré vznikli v rámci sčítania ľudu v roku 1930¹¹ sú vždy zaujímavých oknom do minulosti konkrétneho osídlenia. Poďme sa teda spoločne cez toto okno nazrieť.

Dňa 06. decembra 1930 sa vybral sčítací komisár Karol Husák do „miestnej časti Blato“ za účelom sčítania ľudu. Nezávidím mu veru. Nechcel by som sa na Mikuláša „šplhať“ do osídlení Vyšné a Nižné Blato.
Jeden z popisných hárkov z roku 1930. Na dokumente sú zapísaní obyvatelia chalupy so súpisným číslom 438. Zdroj: www.slovakiana.sk.

V chalupe so súpisným číslom 434 žil majiteľ nehnuteľnosti Šimašek Mrazik Jozef, narodený v roku 1888. V rámci kolónky „druh povolania“ sa uvádza, že Jozef bol „gazda“.

Jozef si za ženu zobral v roku 1912 Katarínu (uvádza sa pod skratkou „Kat.“). Katarína sa narodila v roku 1886. Jozef a Katarína mali v čase sčítania ľudu jedno dieťa narodené v roku 1912. Bola to dcéra Serafina a vedela čítať. Obyvateľom chalupy bol i pastier Cyril Šnabel (?) narodený v roku 1920

Presuňme sa do chalupy so súpisným číslom 435, ktorej majiteľkou bola Korčičiaková Anna, rodená Straková. Anna sa narodila v roku 1880, vydala sa roku v roku 1903, žiaľ ovdovela pomerne skoro, konkrétne v roku 1915. Z manželstva vzišli tri deti, z toho dve zomreli. Anna zastávala funkciu gazdinej, nevidela na jedno oko.

V chalupe Anna žila s manželským párom Kristinou Kuricovou (nar.: 1903) a Ignácom Kuricom (nar.: 1899).Kristina sa vydala v roku 1922 a s manželom mali tri deti, dve zomreli. Pri Kristine sa uvádza, že vedela čítať i písať. Manžel Ignác prirodzene gazdoval. S rodičmi žil v chalupe syn Vendelin (nar.: 1928).

Ďalším členom domácnosti bol Peter Korčičiak (nar.: 1909). V popisnom hárku sa uvádza, že sa jednalo o syna Korčičiakovej Anny, ktorý vedel čítať.

Súčasťou rodiny bol zjavne aj František Nový (nar.: 1921). Pastier František pochádzal z Krásna.

Objekt so súpisným číslom 436 obývalo deväť ľudí. A hoci sa to priamo na popisnom hárku neuvádza, dom bol zrejme rozdelený na dve bytové jednotky. Majiteľom nehnuteľnosti bol Korčičiak Ján, narodený v roku 1860. S manželkou Annou gazdovali. Anna sa narodila v roku 1864, vydala sa v roku 1887, počet detí sa neuvádza. V tejto časti domu s nimi žil pastier Karol Čavajda (nar.: 1885), pri ktorom sa v kolónke „telesné vady“ uvádza nejasne čitateľný text, z neho dedukujem, že pastier Karol nemal časť ruky.

Druhú časť chalupy obýval Vinco Tomčala a jeho manželka Petrolina. Vinco sa narodil v roku 1900, Petrolina v roku 1889. Manželský pár tvorili od roku 1919, narodilo sa im šesť detí, dve zomreli, a tak ich život vypĺňali štyri dcéry. Gramotná Paulina (nar.: 1922), Žofia (nar.: 1924), Františka (nar.: 1926) a Margita (nar.: 1929).

Vlastníkom chalupy so súpisným číslom 437 bol gramotný roľník Vendelín Bolguš, narodený v roku 1897. Vendelín si v roku 1921 zobral za manželku Štefinu, narodenú v roku 1897. Vendelín a Štefina mali dovedna šesť detí. Polovica z nich zomrela. Aspoň takto to uvádza popisný hárok, informácia o počte detí však nekorešponduje s informáciami uvedenými nižšie v hárku.Tu nachádzame zapísaných dvoch synov a dve dcéry. Synovia dostali meno Imrich (nar.: 1922) a Ludvík (nar.: 1929). Dcéry sa volali Margita (nar.: 1926) a Agata (nar.: 1920).

Chalupa so súpisným číslom 438 poskytovala prístrešie trinástim ľuďom, pričom jej majiteľom bol roľník Ludvík Kukučka, narodený v roku 1899. Chalupa disponovala dvomi bytovými jednotkami.

V prvej žila s Ludvíkom jeho manželka Maria, narodená v roku 1897, pôvodom z Novej Bystrice. Ludvík a Maria sa zosobášili v roku 1921. Maria priviedla na svet päť detí, jedno zomrelo.

Na popisnom hárku nachádzame prirodzene aj mená preživších detí. Syn František prišiel na svet v roku 1922. Ďalšie deti boli ženského pohlavia. Štefina (nar.: 1925), Helena (nar.: 1926) a Františka (nar.: 1929).

V čase sčítania ľudu boli v chalupe prítomné, prípadne ju trvalo obývali dve ženy. Prvou bola Anna Sýkorová, narodená v roku 1862. Anna je označená ako „testina“, teda zastávala rolu Ludvíkovej svorky. Testina Anna sa vydala v roku 1901, zaujímavosťou je jej rodisko, kde sa uvádza „Rajča – Miluwka – Poľsko“. Druhou ženou bola Ludvíkova matka Maria, ktorá sa narodila v roku 1869 a vydala v roku 1901.  

V druhej bytovej jednotke žil Mikuláš Kukučka, narodený v roku 1901. Z popisného hárku vyplýva, že Mikuláš bol „syn Kukučkovej Marie“, zrejme sa teda jednalo o Ludvíkovho brata. Mikulášovou manželkou bola Agnesa Kukučková, ktorá sa narodila v roku 1895. Za Mikuláša sa vydala v roku 1925. Počet spoločných detí je nejasný, kolónka, respektíve číslo v nej bolo prepisované. Isté je, že jedno dieťa manželskému páru zomrelo. Ako deti sú zapísané syn Rudolf (nar.: 1929) a dcéra Ludmila (nar.: 1923) jej rodiskom bola Klubina. Anna Šimášková (nar.: 1919) sa uvádza ako nemanželské dieťa narodené v Úpore. V súčasnosti sa jedná o obec Zemplínska Nová Ves v okrese Trebišov.  S priezviskom „Šimašková“ sa stretávame i pri dcéra Ludmile. Mohlo sa však jednať o chybný zápis sčítacieho komisára.

Sčítavalo sa aj v roku 1940

V roku 1940 sa stretávame s ďalším sčítaním obyvateľstva, ktoré máme digitalizované, avšak z dôvodu ochrany osobných údajov sú popisné hárky zväčša začiernené. Napriek tomu poznáme mená obyvateľov a v niektorých prípadoch i súpisné čísla chalúp.¹²

Na prvom popisnom hárku, na ktorý som naďabil, sa uvádza Nižné Blato ako miestna časť. Namiesto domového čísla zapísal sčítací komisár iba písmeno „B“.

V dome „B“ žil Karol Čavajda, Maria Kukučková (rod.: Sýkora), František Kukučka, Helena Kukučková, Františka Kukučková a Hana Sýkorová (rod.: Hrubá). Počas sčítania ľudu v roku 1940 bola zrejme mimo domu Štefania Kukučka, pretože jej meno bolo zapísané na druhej strane popisného hárku.

Ďalší dom bol zapísaný pod písmenom „A“ (súpisné číslo 590 uvedené na popisnom hárku ledva vidieť). Žili v ňom Vincenc Tomčala, Petronella Tomčalová (rod.: Poliačková), Žofia Tomčalová, Margita Tomčalová, Štefan Tomčala a Ondrej Tomčala. Mimo domácnosť sa nachádzala Paulina Tomčalová. 

Chalupa so súpisným číslom 438 bola obývaná Mikulášom Kukučkom. V objekte ďalej žili Agneša Kukučková (rod.: Šimášeková), Rudolf Kukučka, Vendeľ Kukučka, Ondrej Kukučka a Vilma Kukučková. V chalupe nebola prítomná Ludmila Šimásková.

Pod súpisným číslom 436 by sme v roku 1940 našli bývať Petra Korčičiaka, Gabriellu Korčičiakovú (rod.: Tomčala), Helenu Korčičiakovú, Agnešu Korčičiakovú, Jána Korčičiaka, Kristinu Kuricovú (rod.: Korčičiakovú), Vendela Kurica a Pavlinu Kuricovú.

Napriek zjavne väčšiemu počtu chalúp, predovšetkým na Nižnom Blate, sa mi nepodarilo v rámci sčítania obyvateľstva (1930 a 1940) nájsť viac popisných hárkov. Tie, ktoré som našiel iste prevažujú, ak nie sú kompletne z Nižného Blata.    

„Tajomný denník“ zo života na Blate

Po osobnej návšteve Vyšného a Nižného Blata som dňa 15. marca 2026 publikoval zopár fotografií z týchto osídlení na sociálnych sieťach. Na príspevok reagovala pani Majka Petreková Kuricová, ktorá ma zaujala jednou vetou. „Má to tam svoj príbeh.“ V rámci súkromnej konverzácie mi spoločne so svojim manželom Mariánom, vnukom po nebohom Matejovi Šuliakovi, poslali deväť strán textu formátu A4. Podľa ich slov sa jedná o prepis „denníka“, ktorý viedol neznámy autor, pričom predovšetkým čerpal z rozprávania starých osadníkov. Denník sa dávnejšie našiel v jednej šope a zrejme si niekto dal námahu prepísať texty najskôr na stroji ako pamiatku“, dodali manželia Kuricový.

Z dôvodu zachovania autentickosti som sa rozhodol uverejniť prepis denníka v znení, v akom mi bol poskytnutý. Mnoho mien osadníkov zo sčítania ľudu v rokoch 1930 a 1940 korešponduje s menami, ktoré sú uvedené v nasledovných riadkoch. Aj udalosti z obdobia 2. svetovej vojny dávajú svoj význam. Preto si dovoľujem konštatovať, že niet pochýb o pravosti písmen, slov a viet pochádzajúcich z denníka. Z denníka sa miestami zdá, že ho písala žena v rozmedzí rokov 1925 – 1975.

Miesta a ich pomenovanie

Baňovka, Harvanie, Za jedličníkom, Vršek, Mláka, Kúpnica, Skálie, Zmečkova, Obor, Vyšný diel, Grápka, Zhorenisko, Kút, Záhrada, Studená, Kopanice, Vrch, Košariská, Zlatná, Bubnová, Vlčia jama, Šašinová, Pod kalužu, Jamy, Lazy, Noclahy, Bluščová, Kapšová, Pálenica, Chalupisko, Polianky, Úplasce, Hláždža, Pastuchová, Morgy, Blahutová, Macvoňovia, Kotrisovia, Zadná čerchla.

Na Blate sa pestoval ľan, a to v Zadnej čerchly.

Kotrisovia

Usadlosť sa skladala zo 4 domov pri každom bol chliev, humno.

1. Búber Imrich a Petronela r. Korčičiaková, odsťahovali sa do Slavonie (Juhoslávie), dom predali Kukučkovej Márii (Holanke, ktorá pochádzala z Vychylovky z Hole). Teraz ju obýva ako rekreačnú chatu Milan Sobol, jej vnuk.

2. Kubeš Urban a Margita r. Kotrisová, odsťahovaní v Rovinke, dom zbúraný, zostala iba pivnica. Ako poslední užívatelia tejto už neexistujúcej chalupy bola rodina Ferdinanda Baričiaka a Karolíny r. Kubešovej, Urbanovej sestry.

3. Tomčala Martin, odišiel bývať do Starej Bystrice na Salajnu a dom predal Jozefovi Šimáškovi Rožekovi a manželke Kataríne r. Korčičiakovej. Teraz tam stojí chata Kotvasíková, to sú pravnuci Jozefa Šimáška Rožeka.

4. Vinco Tomčala a Petronela Kotrisová. Volali ich do Poliačka. Je to spoločná chata Tomčalových z Rovinky a Priščových zo Starej Bystrice Ondrejkovia t.j. vnukov po Vincovi Tomčalovi.

Novopostavená chata

Štefan Prišč a Mária r. Čierňavová. Je to vnuk po Vincovi Tomčalovi. Chata patrí medzi novo postavené, tam nebola žiadna stavba. Zabudnúť netreba ešte na pivnice u Kotrisov. Jedna sa nachádza vpravo od Štefana Prišča chaty a patrila rodine Korčičiakových a druhá pivnica sa

nachádza vľavo od domu Vinca Tomčalu a patrila Tomčalovi Martinovi, ktorú predal Jozefovi Šimáškovi a Kataríne r. Korčičiakovej. Obyvatelia tejto osady boli vo výhode počas vojny lebo osada nevyhorela.

Príbehy

V minulosti sa obrábala pôda na Blate, kde sa len dalo. Kučovali, trápili sa, vynášali kamene, ohrádzali polia, v noci strašili divú zver, aby neničila pestovanú úrodu.
V súčasnosti krásne výhľady. V minulosti miesto, ktoré formovalo mnoho neľahkých ľudských osudov.

Odvážnu ženu si pamätám, a to Máriu Kukučkovú, zomrela ako 85 ročná. Táto žena sa vydala na Blato z Vychylovky z Hole a preto ju volali Holanka (pozn.: s istotou sa jedná o manželku Ludvíka Kukučku z chalupy č. 438). Toto meno po nej zdedili aj jej dcéry. Ona počas jednej noci stihla obísť Harvanie aj Bubnovu strašiť svine (diviaky). Nebála sa ničoho, chodila sama. Do kostola chodila rada, aj na polnoci bola. Hovorievala ako to má blízko "do kostelíčka“. Jej otec pochádzal zo Sliezska a mamka bola poľskej národnosti. Ako deťom nám rozprávala rozprávky a my sme pozorne pri pasení kráv počúvali. Vedela čítať.

Možno v minulosti, nikto to nevie potvrdiť boli na Blate košiare pre pasenie oviec. Svedčia o tom veľké hromadnice a ohrady ako pamätníky po našich tak ťažko skúšaných predkoch. Časť kamenia využilo Pozemkové spoločenstvo drobnovlastnikov lesov v Starej Bystrici na čele s predsedom Jánom Baričiakom na úpravu ciest ako náhradu za tvrdý kameň. Po týchto cestách sa zváža vyťažené drevo.

Stalo sa, že na mláke, kde je veľké močarisko, ponad Studenú vodu v minulosti oral Štefan Šimášek Rožek na dvoch voloch zapriahnutých v jarme. Voly boli smädné a jeden sa chcel napiť, odišiel k močariskám a tam sa preboril. Nebolo v ich silách, aby zvieraťu pomohli.

Vypálenie Nižného Blata počas II. svetovej vojny z rozprávania

Vojna neobišla ani také miesta ako je Blato v n. v. (pozn.: nadmorskej výške) asi 950 m. Bolo to v apríli v roku 1945. Tam došlo k stretu Nemcov a Rusov. Nemci boli usadení na Vyšnom Blate u Macvoňa a ruskí vojaci boli Lazoch odkiaľ mali dobrú viditeľnosť na Nižné Blato. Videli aj to, ako nemeckí vojaci viedli jalovicu do Macvoňa (Vyšné Blato). Viedli ju čo najkratšou cestou ponad Studenú a to tak, aby boli nenápadní. Jalovicu zobrali Jozefovi Šimáškovi Mrázikovi a tam ju zabili a zjedli. Ruskí vojaci spozorovali, že krava išla z dolného blata na horné teda k Nemcom a to bol dôvod na to, že sa rozhodli Nižné Blato vypáliť.

Ľudia boli poukrývaní po pivniciach, niektorí mali tie najdôležitejšie veci v batôžkoch v prípade nešťastia, aby si ich mohli a stihli so sebou zobrať. Jeden ruský vojak, pôvodom bol vraj Poliak, dvakrát vystrelil do Mateja Šuliakovho humna, kde mali uskladnené seno, to vzbĺklo a odtiaľ sa oheň rozšíril po celom Nižnom Blate.

Mária Kukučková keď zistila, že sa humno vznietilo, poslala svoju dcéru Ilonku do Straky, tak nazývali do Korčičiaka, aby im oznámila, že začalo horieť, lebo ľudia boli poschovávaní v pivniciach. Čo sa dalo a stihli, si povynášali, aj zvieratá popúšťali z chlievoch a ukryli sa v Kúpnici. Na Blate ľahlo popolom 8 domov s chlievmi a humnami (nasleduje súpis). Ferdinanda Baričiaka a Cypriana Tomčalu. Kukučka Ludovít a Kukučka Mikuláš.

Štefan Baričiak a Franc Baričiak. Jozef Šimášek, Rožek, Mrázik. Korčičiak Peter a Kuricová Kristína (do Straky). Korčičiak Ján a (Labáčka). Šuliak Matej, Šuliak Anton. Bolguš Vendelín a Korčičiak Jozef, jeho svokor.

Zhorelo im všetko domy, chlievy, humna, ostalo iba Kukučkové humno za jarkom. Počas jedného dňa zahynulo na Blate až 180 vojakov. Ruskí vojaci mali kanceláriu u Kotrisov – Poliačkov.

O nemeckej obrane v lokalite Vyšné Blato nájdeme zmienku aj v publikácii Kysuce 1938 – 1945. Ruskí vojaci sa usilovali túto obranu prelomiť, ich úsilie vyšlo nazmar. Nemeckí vojaci naviac proti nim podnikali agresívne protiútoky.¹³

Vysťahovanie

Po vojne mnohí odišli do rôznych kútov sveta. Najviac sa ich usadilo v Rovinke pri Bratislave: r. Kubešová, Tomčalová, Korčičiaková, Bolgušová, Šuliaková, Kukučková, kde im bolo ponúknuté náhradné bývanie. Rodina Kukučková sa vrátila naspäť, v Rovinke ostala bývať ich dcéra Františka.

Na Blato radi prichádzajú iba na dovolenku aj z ostatných rodín na ich asi nezabudnuteľné miesto. Niektorí už pomreli, ale ich potomkovia si tieto miesta vážia a radi ich navštevujú. Rodina Korčičiakových a Kubešových si tam postavili rekreačné chaty a často tam chodia. Tiež tam vidieť aj rodinu Tomčalovú.

Všetci túto ponuku nevyužili, že by z Blata odišli, a tak si zabezpečili bývanie. Ako odškodné boli postavené na Nižnom Blate dva drevené baraky ako náhradné bývanie, a to jeden pre Jozefa Šimáška Rožeka na mieste bývalého domu Vendelína Bolguša, ktorý mu bol švagrom a druhý pre Cypriana Tomčalu postavený na mieste pozemku, kde stál dom Petra Korčičiaka. Baraky boli z dosák, nezateplené, nevyhovovali poveternostným podmienkam aké na Blate sú teda veľká zima, časté dažde, rozhodol sa:

Jozef Šimášek postaviť si domček na vlastnom pozemku a drevený. Keďže dreva na stavbu nebolo dostatok, kúpil šopu z poza vrchu (Blahutovej), rozobral ju a previezol na Nižné Blato, a tam ju zostavil, kde stojí dodnes. V Blahutovej cez letné obdobie chodili pásť dobytok a kosili trávy gazdovia zo Starej Bystrice (Starej Dediny) až do 60. rokov 20. storočia. Dnes okrem tejto už prerobenej na chatu je na Nižnom Blate ešte 5 chát.

Šuliaková rekonštrukciu robí Marian Kuric, vnuk Mateja Šuliaka, na mieste kde stál pred vojnou dom Mateja a Antona Šuliaka. Po vojne postavil tento dom na letné užívanie Matej Šuliak so synom Vendelom, počas letného obdobia tam chodili pásť kravy a kosiť trávy.

Kubeň Ján na mieste Kukučkovej záhrady, je to pravnuk Ludovíta Kukučku. Chatu nepostavil na pôvodnom mieste, kde bola pivnica, ale do stredu záhrady.

Kubeš František, Ján, Jozef majú spoločnú chatu na mieste Korčičiaka Jána, ktorého doopatroval ich otec Urban Kubeš. Korčičiak Ján mal za manželku volali ju Labáčka a títo manželia deti nemali, preto svoje majetky poručili. Urban Kubeš zdedil po Jánovi Korčičiakovi a Anna (Labáčka) svoju čiastku poručila Vincovi Tomčalovi otcovi Paulíny Priščovej.

Baričiak Ján na mieste rodičov Franca Baričiaka a Agnesy. Je jediná kamenná chata na Nižnom Blate. Do 70. rokov 20. storočia ju využívali cez letné obdobie na pasenie kráv a sušenie sena.

Korčičiaková na mieste domu Korčičiaka Petra a manželky Kristíny r. Kuricovej. Petrov otec sa volal Ján Korčičiak a manželka Anna r. Straková, preto ich volali do Straky.

Na mieste, kde bol dom Ferdinanda Baričiaka a Cypriana Tomčalu nie je nič, iba pivnica. Tiež na mieste domu po Kukučkových ostala iba pivnica.

Tí, čo ostali, trápili sa ďalej v neľahkých podmienkach, s mozoľami na rukách, odlúčení od civilizácie, bez pripojenie elektriny, bez príjmu, bez kultúry, bez lekára, ale za to v prekrásnom, ničím nerušenom prostredí, s výhľadom na Terchovské skaly, Rozsutec a Malú Fatru. Starý otec často vravieval: „Taký som hladný, svieti sa cezemňa na hole." Teda na Terchovské skaly. Ich jedlom boli zemiaky, mlieko, maslo, tvaroh, kapusta, mäso veru často nemali.

Medzi nimi bola súdržnosť, spájala ich bieda, preto si navzájom pomáhali, zabávali sa, aj sa povadili. Všetci boli rodina. Manželstva sa tiež vytvárali väčšinou len medzi nimi navzájom. Do školy odtiaľ nechodili, čítať, písať vedel málo kto, boli to samoukovia. Živili sa tým, čo si vypestovali, vychovali a nazbierali. Výhodu mali aj majú všetci v dobrej zdravej pitnej vode, ktorá vyviera z kopaníc ,,Od studenej". Zásobuje celú osadu Nižné Blato teda aj od Kotrisov.

Zaujímavosťou tejto usadlosti Vyšného a Nižného Blata boli kamenné múry všade, kde bola orná pôda oddelená od pasienkov. Ešte teraz je viditeľné ohradenie kamenným plotom: záhrada t.j. medzi horným dvorom Kotrisom a medzi dolným dvorom, Noclahy, Šašinová, Macvoňovia, Polianky, Chalupisko, Bubnová, Harvanie, Mláka, Baričiaková ohrada pri Studenej, v Obore a iné.

Tragédia v Kukučkovom humne

Na Nižnom Blate za potôčkom bolo v minulosti humno, ktoré užívala rodina Kukučková. Bolo po II. svetovej vojne a tam sa hrali chlapci. Jeden z nich Štefan Tomčala našiel zbraň, pritom nevedel, že je nabitá. Povedal Miškovi Kubešovi aby sa uhol, že bude strieľať. Vtedy sa to stalo. Zo zbrane vyšiel výstrel a Miška Kubeša zasiahol a ten bol namieste mŕtvy.

Tragédiou o to väčšou bolo, že ich mamy boli sestry. Štefanova mama Petronela Miškova mama Margita. Chlapci boli bratranci. Medzi obidvoma rodinami nastali zvady a nepokoje. To sa skončilo vtedy, keď nešťastie nedalo dlho na seba čakať a stala sa ďalšia tragédia. Ondrej Kubeš teda nebohého Miška Kubeša brat nechtiac zabil Pavla Prišča. Ten bol brat Antona Prišča, manžela Paulíny Priščovej r. Tomčalovej, ktorá bola dcérou Petronely Tomčalovej.

Život na Blate v 60. rokoch 20. storočia

Od apríla do Michala bolo na Blate rušno. Páslo sa tam 50 – 60 kráv. Kravy pásli mladí ľudia, 13 – 15 roční cez prázdniny. Bolo tam veselo. Večer keď sa podojili kravy, navečerali sme sa, a potom sme sa zabávali. Jedni hrali na harmonike, iní spievali, alkohol tam nebol, iba tí starší si zadovážili nejaký ten „hamršľak".

Kravy sa ráno vyháňali zavčasu, lebo od 10,00 hod. už muchy kusali dobytok, preto bolo treba pásť, keď bolo chladnejšie. To nám mladým nevyhovovalo, lebo sme chodili neskoro spať. Mlieko sa zbieralo do vedier (kýblov), 10 – 12 litrových. Čo s tým mliekom, keď kravy sa dojili 3x denne a nadojilo sa aj 30 litrov mlieka za deň, niekedy aj viac?

Robili sme tvarohy, a to tak že sa kyslé mlieko kýbel dal na sporák, pomaly sa kúrilo pod ním dovtedy, až sa utvorila zrazenina a oddelila sa od srvátky. Srvátka sa odobrala z kýbla nie všetka a dolialo sa čerstvé sladké mlieko. Čím viac tam bolo sladkého mlieka, tým bol tvaroh lepší. Však bolo odkiaľ doliať. Ešte chvíľu asi pol hodiny sa mlieko ohrievalo, potom sa nalialo do tvarohového vrecka (z plienky bavlnenej ušité do trojuholníka), nechalo sa odtiecť nad inou nádobou a potom sa dalo na rovnú dosku, druhou sa prikryl tvaroh a priložil sa ťažkým predmetom. To sa robilo väčšinou večer a do rána sa nechal priložený. Ráno sa tvaroh vyzliekol z tvarohového vrecka, dal sa na drevený lopárik, osolil a nechal sa v rúre (trúbe) uschnúť. Pri tom sa neprekurovalo iba mierne sa sušil.

Takto urobený tvaroh sme jedávali so sladkým mliekom namiesto raňajkového chleba alebo keď sme prišli z pasenia kráv. Obed boli zemiaky s mliekom, niekedy aj s maslom, na večeru sme zemiaky opekali na platni a jedli s mliekom. Tvarohu bolo dosť, tak sme vypekali tvarohové bochničky (buchty) a jedli sme ich s mliekom. Jeden dva krát do týždňa chodili s konvami (25 litrové aluminové) pre mlieko. Konvy boli 3 – 4 väčšinou sa dávali do sena keď sa zvážalo dole alebo na polovoze sa prišlo poň. Predtým sa z kýblov pozbierala smotana, dala sa do zbenky (maselničky) a zmútilo sa topárkou. Maslo sa premývalo iba vodou od Studenej lebo tá bola čistá.

Hruda masla a tvaroh sa posielali mliekom dole. Korbáče sme robiť nevedeli, preto keď sa s odstupom času človek na to pozrie, musím usúdiť, že to bolo nehospodárne, ľudia nevedeli využiť možnosti ako si vylepšiť situáciu. Dovezené mlieko z Blata v konvách bolo kyslé, znehodnotené.

Zemiaky sme na Blate sadili na 1. mája lebo bol sviatok a boli sme takmer všetci doma, manifestovať išiel iba ten, kto by mohol mať za to nejaký zamestnanecký postih.

Ešte popod smrečky boli zbytky snehu keď, sme na Baňovke sadili. Okopávanie bolo ťažké, o žiadnom oborávaní sa ešte nevedelo. Zemiaky sa uskladnili do pivnice na Blate, a tak bola obživa na celý rok.

Od júla do septembra sa na Blate kosilo. Boli to najťažšie mesiace. Keď sa pokosili trávy, kosil sa jačmeň a ovos. Počas roka sa z Blata zviezlo až vyše 20 plných rebrinových vozov sena. Niekedy aj dva za deň. Z Nižného konca teda od Kyčeri prichádzali furmani na Blato

už po polnoci, aby ráno mohli sena nakladať. Tieto práce boli závislé od počasia. Predpoveď počasia nikto nevedel, iba sami konštatovali, keď išiel oblak od Macvoňa malo pršať. Keď išiel od Bubnovej, malo sa vyjasniť.

Úsmevnú príhodu si pamätám, keď sa kosila Kúpnica. Patrila štyrom gazdom a preto do kosenia museli byť štyria alebo ôsmi kosci, keď išli po dvojiciach. Bola spoločná a preto aj práce boli spoločné. Keď ju kosci za rosy pokosili, ženy trávu roztriasli a po oschnutí obracali a nakoniec zhrabali a poskladali do bábok. Bábky urobili v niekoľkých miestach, aby sa až

tak nenanosili pri skladaní a nenarobili. Keď boli bábky hotové, koncovou plachtičkou sa zmerali, či sú všetky rovnaké, a to zo všetkých svetových strán.

Nastalo delenie. Každý si mohol vybrať, ktorú chce. Bola som tam aj ja v našom zastúpení. Keďže bolo treba vynášať batohy z tejto rokliny, očakávala som, že sa mi ujde tá najmenšia. Ale boli asi všetky rovnaké ťažké. Nerada spomínam na tieto otrocké roboty, lebo nie všetci mali toľko gruntov. Bolo na škodu veci, že moji starí rodičia pochádzali z Blata, ich súrodenci sa odsťahovali a nechali k užívaniu majetkov mojich starých rodičov a potom túto drinu prenechali svojej jedinej dcére s deťmi. Priečiť sa nevyplácalo, lebo „študenti nechcú robiť" bolo povedané od ostatných, keď sme boli iba dvaja, čo sme mali stredné školy a presadzovali sme už nejaké zmeny.

Zvrat nastal v 70. rokoch 20. storočia. Obyvatelia, ktorí nechceli opustiť tento grúň a zrieknuť sa už spomínanej driny, zostarli, niektorí pomreli, iní sa presťahovali na ,,Dolňaky" t.j. dole do Starej dediny k svojim blízkym. Mladým sa podarilo zamestnať a už vonkoncom nechceli počuť o drine na Blate. Cítili sme priam nenávisť k týmto robotám. V niektorých rodinách deti strašili, že ak sa nebudú učiť, pôjdu na Blato kravy pásť. Prestalo sa kosiť, bývať, dôsledkom čoho začali pasienky a kosienky zarastať. Tam, kde sme sadli zemiaky, viazali ovos, jačmeň, dnes stojí vysoká hora.

Na Blate najdlhšie ostala bývať rodina Sobolová. Ondrej Sobol, manželka Štefánia r. Kukučková, syn Milan a jeho stará mama Mária Kukučková. Keď sa im syn Milan oženil, zobral si manželku z Novej Bystrice, tam si spolu postavili domček a zobrali, doopatrovali tam aj Milanových rodičov. Stará mama zomrela ako 85 ročná ešte na Blate. Domček na Blate, kde bývali im slúži ako rekreačná chata.

Takto to fungovalo na Blate, no myslím si, že mladí ľudia nepochopia, možno ani neuveria takejto realite. Veď je to iba 50 rokov naspäť a ako doba pokročila. Poľovníci, ktorým prislúcha tento revír tam chodia často kŕmiť poľnú zver. Majú výhodu, že tam majú chaty, môžu aj cez zimu prenocovať.

Vo výhode boli tí, čo odišli skôr k civilizácií, mladí do škôl, iným sa podarilo zamestnať, niektorým presťahovať.

Viac niet slov. Kto sa začíta srdcom do príbehov, pospája si súvislosti skrz blatisté tepny a žili, ktoré vedú do sŕdc bývalých i súčasných obyvateľov Blata.

Mnohé mená z digitalizovaných hárkov zo sčítania obyvateľstva (1930 – 1940) a samozrejme aj z „tajomného denníka“ patria medzi historické priezviská zo Starej Bystrice. Medzi inými tu patria: Kukučka, Tomčala, Korčičiak, Šimášek a ďalší.¹⁰

Na záver sa patrí vrátiť na samotný začiatok. Prečo Blato? Jedná sa o miestny názov, kde sa vyskytoval močiar, pramenisko?⁹

Pripomeňme si slová samotného Karola Andela. „Obstaral som kameň – závažie na váženie vlny, ktorý je na obe strany rovnako okrúhlym kladivom a uprostred dookola má rovnako vyhĺbený žliab. Nepovažoval som ho za predmet miestneho pôvodu, ale až neskôr som si uvedomil, že Blato je na plochom chrbáte pieskovcového flyšu a kedysi tam bolo jazierko a preto aj praveká osada je pravdepodobná.“⁷

„Kedysi tam bolo jazierko...“ Predstavme si slovo „blato“. Čo vám napadne? Močarisko, jazierko? Spomínam si na osobnú návštevu tohto miesta. Bolo to v marci 2026 a práve pred Sedlom pod Senkovom to začalo. Začalo nás prekvapovať blato, ktoré sa naviac v miernom  klesaní k osídleniu Vyšné Blato miešalo so snehom. Topiaci sa sneh z vrchov Senkov a Kýčera, ktorého v minulosti bolo požehnane, sa prirodzene zlieval do najbližšieho sedla. V tomto sedle stáli a stoja objekty osídlenia Vyšné Blato. Kam tá nadbytočná voda asi odtekala ďalej? No predsa do nižšie položeného osídlenia Nižné Blato. A nezabúdajme ani na prvé vojenské mapovanie (18. storočie), kde Nižné Blato rozdeľoval na dve časti menší vodný tok vznikajúci z troch prameňov vyvierajúcich na povrch nad uvedeným osídlením.

Než urobím poslednú bodku za týmto príspevkom, chcem sa úprimne poďakovať manželom Kuricovým za zaslanie denníka z Blata. Vďaka nim nabral príspevok o Blate – Blatách úplne iný rozmer.

Zdroj informácií: 

¹MAJERČÍKOVÁ, D. – JESENSKÝ, M. 2010. Archeológia na Kysuciach. Čadca: Kysucké múzeum a Magma Čadca, 2010. 215 s. ISBN 978-80-969445-7-6. 

²ŠEDO, O. 1981 – 1982. Archeologické bádanie a poznatky o procese osídľovania Kysúc. Str.: 20. In: Správy a informácie. Ročník 5 – 6, 1981 – 1982. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 1981 – 1982. 279 s. 

³Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Ročník XXII. 1928. Turčiansky sv. Martin: Muzeálna slovenská spoločnosť, 1928. 112 s. Dostupné na https://www.arcanum.com/sk/. 

⁴ANDEL, K. 1928. Prehistorické pamiatky na Kysuciach. Str.: 94. In: Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Ročník XXII. 1928. Turčiansky sv. Martin: Muzeálna slovenská spoločnosť, 1928. 112 s. Dostupné na https://www.arcanum.com/sk/. 

⁵ANDEL, K. 1928. Prehistorické pamiatky na Kysuciach. Str.: 95. In: Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Ročník XXII. 1928. Turčiansky sv. Martin: Muzeálna slovenská spoločnosť, 1928. 112 s. Dostupné na https://www.arcanum.com/sk/.  

⁶VELIČKA, D. 2017. Dejiny osídlenia Kysúc. Združenie Terra Kisucensis, 2017. 340 s. ISBN 978-80-969922-6-3. 

⁷VELIČKA, D. 2017. Dejiny osídlenia Kysúc. Str.: 41. Združenie Terra Kisucensis, 2017. 340 s. ISBN 978-80-969922-6-3. 

⁸ŠEDO, O. 1981 – 1982. Archeologické bádanie a poznatky o procese osídľovania Kysúc. In: Správy a informácie. Ročník 5 – 6, 1981 – 1982. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 1981 – 1982. 279 s. 

⁹BÁTORA, J. 2025. Finds of Prehistoric Hammers with Grooves and Notches from the Territory of Slovakia. Contribution to the Beginnings of Mining and Exploitation of Non-ferrous Metals. Str.: 63. In Študijné zvesti, vol. 72, no.1, 57-84 s. 0560-2793. Dostupné na odkaze. 

¹⁰DUBOVICKÝ, O. – PODMANICKÝ, J. 2016. Stará Bystrica a okolie. Stará Bystrica: Slovakia Art Plus, 2016. 651 s. ISBN 978-80-972305-0-0. 

¹¹Sčítacie hárky z roku 1930. Dostupné na https://slovakiana.sk/. 

¹²Sčítacie hárky z roku 1940. Dostupné na https://slovakiana.sk/. 

¹³JANÍK, M. – JESENSKÝ, M. – MATULA, P. – PAŠTRNÁK, L. – TURÓCI, M. 2019. Kysuce 1938 – 1945, vojnové osudy Kysúc a Kysučanov v rokoch 1938 – 1945. Druhé doplnené vydanie. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2019. 397 s. ISBN 978-80-89751-24-2.

Fotoalbum z Vyšného Blata

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Fotoalbum z Nižného Blata

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 

Informácie o osadách:

Historický názov osád: Na Platy h.; I. vojenské mapovanie (18. storočie). Ó-Beszterczei házak; Vzdialenostná mapa Uhorska (1897 – 1903). Blato; Topografická mapa (1955). Blatá; Štátna mapa odvodená (1955). Nižné Blato; sčítanie obyvateľstva z roku 1940.
Rok vytvorenia fotoalbumu: marec 2026.

Webové sídlo: kysuckoukrajinou.sk/
Facebook skupina: facebook.com/groups/kysuckoukrajinou
Facebook stránka: facebook.com/kysuckoukrajinou
Instagram: instagram.com/kysuckou_krajinou/
YouTube: youtube.com/@kysuckou_krajinou

autor, foto: Peter Kvasnica