Jánsky pochod do zaniknutej osady Koštúrovia

Ja by som to nazvala aj putovaním po zaniknutých osadách, ktoré v nedávnej minulosti prekypovali životom. Stopy sú stále viditeľné a čaro Jánskych nocí, voňavých lúk a magickosti tohto obdobia robia tento výstup naozaj prechádzkou prírodným rajom.

Po stopách zaniknutých osád

Ako už býva zvykom zhromaždili sme sa v osade Závodskovia, aby sme sa úzkym údolím skaličnej doliny dostali do osady U Lacha. Slniečko už od rána pekne pálilo, takže sme tôňu Lachovského prameňa využili na príjemné schladenie. Voda zo stále výdatného prameňa bola príjemne chladná, tak akurát na pitie. V minulosti bola základným vodným zdrojom pre celú lachovskú osadu. Veru, to boli časy, keď sa v tomto období kosili rozľahlé lúky a voňavé seno sa zvážalo do veľkých humien. Bolo treba poriadne nasušiť, pretože takmer každý gazda mal na hospodárstve niekoľko kráv a minimálne jedného koňa. Ešte posledný dúšok čerstvej vody a už sme sa brali hore strmým kopcom, aby sme vyšli na hrebeňovku, ktorá je vždy zárukou krásnych výhľadov do zákutí našej obce.

Ďalšiu osadu, ktorou sme prešli bola osada Ďuráškovia odkiaľ je len na skok do nášho cieľa. V bývalej osade U Koštúrov sa v minulosti veľa hospodárilo. Stále tomu nasvedčujú šíre voňavé lúky, ktoré nemá kto dnes pokosiť. Gazdov tu už niet, zato atmosféra je tu jedinečná. Dominantou je Veľký Rozsutec, ktorý sa vypína ponad kvitnúce lúky. Je tak blízko, že človek má pocit, že ak natiahne ruku, tak sa ho dotkne.
Jedinými svedkami zašlej doby sú dve staré košaté lipy, ktoré nám vždy poskytnú dostatočný tieň na načerpanie potrebných síl. Tie nám obnovila aj voňavá kávička od Moniky Cabadajovej. S modlitbou na perách pred dreveným krížom sme sa rozlúčili s týmto čarovným miestom. Po chvíli kráčania sme boli v ďalšej osade U Michalcov. Rozprávali sme sa o tom, ako to tu vyzeralo, keď sa tu naplno žilo. Ľudia tu hore mali k sebe veľmi blízko. Bolo to jednak kvôli ťažkým životným podmienkam a jednak kvôli vzdialenosti do centra obce. Vrchári si vždy vedeli pomôcť. Boli to silní a tvrdí ľudia, ktorých len tak nič neskolilo. Snáď sme po nich niečo zdedili.

Vždy sme trochu preverení, keď kráčame hore Javorinou a slnko intenzívne udiera do rúbane, z ktorej sála neuveriteľná horúčava. My už ale vieme, že z druhej strany sú vyše storočné buky a pod nimi osada u Bolgušov. Zakaždým, keď sa vynoríme z úžľabiny premkne nás príjemný pocit domova. Možno aj preto, že tu žili a hospodárili naši predkovia. No my už cítime vôňu fazuľovice a vieme, že odmena je na dosah. Vďaka pohostinnosti našich členov sa to tu vždy premení na horskú reštauráciu s viacerými chodmi.
Ceníme si vynaložené úsilie a zo srdca ďakujeme Hele Chovancovej, Janke Jonekovej, Marcelke Halvoníkovej, Marcelke Čutkovej, Milke Fickovej a Rudkovi Patylovi. U Bolgušov je vždy dobrá atmosféra. Oživujeme si spomienky na staré časy, až sa nám nechce ísť domov.

Osobitosť Jánskeho pochodu je v tom, že vlastne chodíme po bývalých osadách a cholvárkoch, kde žili naši starí a prastarí otcovia. Každý rok nás to podvedome ťahá na tie isté miesta a nikdy sa nám to nezunuje. Ani nemôže, pretože chodíme po otcovizni. Zdedili sme ju a nemôžeme ju odoprieť. Tak si ju chodíme občas skontrolovať, aby sme mali pokoj v duši. Jánsky pochod je na to tá najvhodnejšia príležitosť.

Autor: PhDr. Monika Halvoníková