Mnohé veci vrhajú tieň na náš vianočný obraz: vojny vo svete, aj v našej blízkosti, obavy o dodávky energií, vysoké ceny,… Do vianočného obrazu vstupujú aj osobné tiene: krízy, neúspešné životné plány, naštrbené rodinné vzťahy, choroby,  smrť blízkeho...

V jednej zo svojich vianočných príbehov rozpráva anglický spisovateľ Charles Dickens príbeh o mužovi, ktorý stratil pamäť srdca. Znamená to asi toľko, že sa z neho vytratila celá reťaz pocitov a myšlienok, ktoré sa v ňom pri stretnutí s ľudskou bolesťou usadili. Toto vymazanie spomienok sa mu ponúkalo ako oslobodenie od ťarchy minulosti, lenže čoskoro sa ukázalo, že sa tým zmenil aj celý človek: stretnutie sa s bolesťou prestávala v  ňom vzbudzovať spomienky na dobrotu a láskavosť. Vytratením sa spomienky  tomto človekovi zároveň vyprahol aj prameň dobroty a láskavosti. Zostal chladný a okolo seba šíril chlad.

Aj v dnešných časoch sme svedkami toho s koľkým pesimizmom mnohí, najmä mladí ľudia, hľadia do budúcnosti. Mnohokrát takýchto mladých stretávame unudených, bez iskry života s vyhasnutými očami a dievčatá robia dojem zvädnutých ruží. Nechýba tu azda niekedy aj uprostred materiálneho prebytku spomienka na ľudské dobro a láskavosť, ktorá umožňuje dúfať? Nerozšliapali sme korene nádeje? Je to štýl moderného životného zhonu, ktorý sa nám na jednej strane javí ako neodmysliteľná forma našej slobody, ale ktorý súčasne pociťujeme ako otroctvo – zlatú klietku, z ktorej nevieme ako von.

Vďaka Bohu! – do nášho vianočného obrazu sa vkráda aj veľa pozitívnych hodnôt: vzájomnú priazeň, ktorú sme prežívali aj dnes pri vianočnom stole, neopakovateľné chvíle tichého šťastia, spokojnosť, obdarovanie a vďačnosť, v kruhu tých ktorých máme radi. Tieto hodnoty, sú vložené do obrazu betlehemských udalostí, ktoré hovoria o narodení Boha, ktorý je s nami.

Náš veľký básnik Milan Rúfus v jednej z vianočných pohľadov, v tomto zmysle, hovorí: „Po všetky tieto dni, z roka , na rok, už dve tisícročia díva sa jedna civilizácia na ten istý obraz svätej rodiny. V strede toho obrazu ako ťažisko jeho osi – svietia dojímavo drobné jasle a v nich tielko dieťaťa. V nich alebo na lone rodičky, na ktorej tvár vyžaruje z neho toľko nežnosti a láskavého jasu, akoby kolísala na kolenách samotné slnce, počiatok a zdroj života.“

Vianoce doslova znamenajú prepojenie spomienok a nádeje, ktoré človek potrebuje. Chcú v nás vzbudiť vlastnú, najhlbšiu spomienku srdca – spomienku na chvíle detstva, na našich drahých, ktorí možno dnes chýbali pri štedrovečernom stole, pre pracovné, či iné príčiny, alebo už nie sú na tomto svete.

Iste, každý z nás rád spomína na Vianoce, ktoré sme prežili ako deti. Nejde ani o veci, ktoré sa s tým viažu, ale o ľudí, s ktorými sme boli šťastní. Pozrite! americká spisovateľka Pearl S. Bucková (+ 1973), dcéra protestantského pastora, ktorá vyrástla v Číne a podľa príkladu svojich rodičov sa sama zapojila do misijnej činnosti v krajine, nositeľka Nobelovej ceny (1938) vo svojej poviedke Jedno skoré vianočné ráno uvádza, spomínanie staršieho muža po 50-tych rokoch na vianočné sviatky, ktoré prežil ešte ako 15-ročný. Boli chudobní. Žili z malého hospodárstvo na ktorom gazdovali. Už od malička pomáhal svojim rodičom na pri práci.  Už ako teenager vstával o štvrtej hodine ráno, aby pomohol otcovi v maštali. V to vianočné ráno sa zobudil ešte skôr. Rozmýšľal, čím by obdaril svojho otca, ktorého mal veľmi rád, ale nemal nič, čím by ho prekvapil na Vianoce obdaroval. Po chvíľke rozmýšľania vstal už o trištvrte na tri. Opatrne, aby nezobudil rodičov a urobil všetko potrebné v maštali, čomu sa divili aj ospalé kravy, ktorým sa to zdalo priskoro. Otec bol milo prekvapený, keď vošiel do stajne a videl plné nádoby mlieka a  opatrené kravičky Spomína si, ako sa mu chvelo srdce ostychom a hrdosťou zároveň, keď otec rozprával mame a mladším súrodencom ako on Róbert porobil všetko sám: „Synku, to je najkrajší vianočný darček, aký som kedy dostal. Kým len budem žiť, každé Vianoce si naň spomeniem.“

Už je tridsať rokov od smrti otca a aj v dnešné vianočné ráno si na to opäť spomenul. Zobudil sa ako vždy o štvrtej. Vonku sa už hviezda skláňala k obzoru. Vstal z postele, vytiahol škatuľu s vianočnými ozdobami a začal zdobiť stromček, pod ktorý položil darček, ktorý mal prichystaný pre manželku. Pripísal tam ako veľmi ju má rád, viac než vtedy, keď boli obaja mladí. Uvedomil si, že v tom spočíva pravá radosť života, schopnosť mať rád, milovať. Odrazu mu svitlo: „Láska je v ňom taká živá len preto, že sa v ňom zrodila už dávno – vtedy, keď pochopil, že ho otec má rád. Áno, to bolo ono! Pretože len láska môže prebudiť lásku a on mohol tento dar odovzdať ďalej a ďalej. Mohol jej to pripísať do listu, ktorý si bude môcť kedykoľvek prečítať a navždy uchovať aj keď tu azda on už nebude. Začal: „Moja najdrahšia láska...“

Zažíhať v našich dušiach a našich blízkych toto svetielko viery , nádeje a lásky. Pokračovať v šírení týchto betlehemských hodnôt – je aj našou úlohou– aj tohtoročné Vianoce. Pretože Boh, ktorý sa stal človekom, je Boh lásky a nádeje.

Veď pri každom slávení Vianoc ide o to, aby sme stále znova obnovovali veľkú udalosť spomienok a prebudili pamäť srdca, a tak sa naučili vidieť hviezdu nádeje. Úloha Vianoc spočíva predovšetkým v tom, aby sme si navzájom darovali spomienku na Božiu dobrotu a tak otvárali dvere nádeje pre náš život. Tak ako nám pripomína súčasný spisovateľ a básnik Daniel Hevier: „Uprostred všetkých darčekov, ktorými izba praská, Boh sa podelí s človekom o darček s menom Láska.“

Tajomné čaro Vianoc je tajomstvo malého Dieťaťa, ktoré sa volá Ježiš, čiže v preklade Spasiteľ. Toto chudobné pachoľa je Boží dar pre nás a dôkaz, že Boh je Láska. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí“ (Jn 3, 16). „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“.

Áno, toto Dieťa – narodené cestou – prináša pohyb, dnes nám – vtedy pastierom, ktorí si hovorili navzájom: „Poďme do Betlehema!“

Vianoce k tomu dodávajú odvahu, pretože betlehemské Dieťa nie je obyčajné dieťa. Je to Boží Syn, ktorý prišiel na zem, aby nám zjavil pravdu o Bohu a pravdu o človeku, aby nás naučil žiť naozaj po ľudsky, teda ako jedna rodina, ako bratia a sestry. Priniesol nám jasné svetlo a istotu o základných životných otázkach: odkiaľ pochádzam, načo žijem, aký je môj koniec, čo po smrti. Učí nás, ako dať zmysel životu, celej existencii i každodennému lopoteniu.

Boh smeruje k nám. Má túžbu po nás – ľuďoch. Je to Božia ponuka k nám. Dáva do pohybu naše názory na život a náš postoj voči životu. Odvtedy netreba už „nebeský život“ hľadať nad oblakmi. Deje sa tu dole – medzi nami, na všetkých miestach – v každom čase.

V tú noc Ježišovho narodenia večnosť vstúpila do časnosti a čas vstupuje do večnosti ako to vyjadril emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. (2007) vo vianočnej sv. omši: „V betlehemskej maštaľke sa stretáva nebo so zemou. Nebo zostúpilo na zem. Preto odtiaľ vychádza svetlo pre všetky časy, preto sa tam rodí svetlo, preto z tade zaznieva spev.“

Vianoce môžu byť príležitosťou na oživenie nádeje. Veľký moderný básnik Charles Péguy napísal, že viera, nádej a láska sú ako tri sestry, dve staršie a jedna maličká. Kráčajú po ulici držiac sa za ruky: po bokoch dve staršie, Viera a Láska a malé dievčatko, Nádej, uprostred nich. Každý, kto ich vidí, si myslí, že tie dve vedú tú malú uprostred. Ale mýlia sa! Je to ona, ktorá obe podopiera. Pretože ak chýba nádej, všetko sa zastaví. Aj to nám ponúkajú Vianoce.

Vianoce takto majú silu, kde dostáva život novú kvalitu. To dáva šancu aj tým, ktorí už nemôžu v živote nič očakávať. Tu vyklíči nádej aj u tých, ktorých život vyradil. Tu sú svetelné lúče pre tých, ktorí majú smäd po živote a hladujú po zblížení sa. Toto a iné môže sa uskutočniť, lebo nebo v Božom dieťati je na dosah, vo výške očí. Boh je ľudsky nepochopiteľný a nepochopiteľne ľudský. On nám dáva silu a je s nami nie tým, že odstraňuje všetko utrpenie, ale tým, že zostáva na našej strane a vytrvá v dobrých i zlých časoch. Preto ho považujem za obhajcu spravodlivosti na strane chudobných, za žalobcu pred tými, ktorí zneužívajú svoju moc a používajú násilie. Trpí s tým, kto trpí, a raduje sa s tým, kto sa raduje a oslavuje. Nachádzame ho na svadobnej hostine v Káne, ako aj pri plači pri hrobe mŕtveho Lazára. Nachádzame ho ukrižovaného po boku zločinca aj v hrobe a vo veľkonočné ráno sa ocitáme po jeho boku. Boh je s nami v dobrých aj zlých dňoch.

Čo by sa malo teda udiať, keď budeme pozerať na betlehemské Dieťa? Mali by sme zanechať namyslenosť, ilúzie o našej nadradenosti, nájsť odvahu bezpodmienečne veriť v nekonečnosť lásky a v pravdu spolucítenia. Veriť v Boha a mať vieru aj v človeka.  V tom spočíva záchrana sveta aj naša spása.

Ľudské srdcia sú vlastným príbytkom Boha. Neodmietnime ho! Chce byť s nami v našich rodinách, aj vo verejnom živote a v každej oblasti nášho života.

Postavme si svoje vlastné jasličky aj z našich vlastných životných skúseností, našich vzťahov, aj z našich radostí, ale aj úzkostí a starostí. Ponúknime Ježišovi svoje miesto. Takto sa Vianoce stanú požehnaným sviatkom, ktorý presiahne okruh niekoľkých dní a náš život sa obohatí. Pretože Ježiš sa chce stať nielen stredobodom vianočných sviatkov, ale celého nášho života.

Nech sú teda naplnené naše vianočne žičenia sprevádzané Božím požehnaním: viac pravdy, viac ľudskosti, viac priateľstva, viac zhovievavosti, viac dôvery, viac spravodlivosti, viac odpúšťania, viac lásky, viac statočnosti, viac šľachetnosti, viac dobroty, viac jednoty, viac pokoja, viac opravdivej radosti. Aby aj tohtoročné Vianoce bolo reálne ich posolstvo: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“

Viliam Judák, nitriansky biskup
Foto: archív Biskupstvo Nitra, M. Pavelek