Len pred pár dňami sme zverejňovali alarmujúci článok o tom ako sa muž vyhrážal plynovou zbraňou dcére aj manželke. Čelí vážnemu obvineniu z násilnej trestnej činnosti. Je to len kvapka v mori rôznych iných násilností, ktoré na povrch nevyplávajú možno nikdy, pretože dotyčná osoba, či už je to žena alebo muž, o tom nehovorí verejne.
Zhodou náhod sme sa stretli s Andrejkou Andrejovou, ktorá na Kysuciach riešila prípad skrytého domáceho násilia u úspešnej, vzdelanej a atraktívnej ženy, ktorá sa už nejakú dobu snaží dostať spod moci násilníka.
Andreu Andrejovú možno poznáte ako autorku elektronických kníh Nikdy viac a Uzdravenie. Pre čitateľky založila podpornú skupinu s rovnakým názvom a občianske združenie OZ Nikdy viac, ktoré pomáha obetiam ľudí s narcistickými črtami
Ako ste sa dostali k tejto práci?
Úplnou náhodou. Bola som členkou amerických skupín pre obete narcistov, pretože som si tu na Slovensku nevedela pomôcť. Keď som oslovila slovenské organizácie s prosbou o pomoc, dostala som veľmi neurčité odpovede, ktoré neposkytovali žiadne návody na to, ako reálne situáciu, v ktorej som sa ocitla zvládnuť. V tom čase mi na Facebooku vybehlo video o toxických vzťahoch, ktoré bolo tak zavádzajúce a retraumatizujúce, že som sa pridala autorke videa do skupiny a zdieľala post o tom, že je to video nebezpečné a pre ženy, ktoré majú záujem zistiť viac informácií o dynamike vzťahov s tyranmi mám knihu v anglickom jazyku v PDF, ktorú im pošlem do správy. Ozvalo sa mi nespočetné množstvo žien a ozvali sa mi ženy, ktoré anglický jazyk neovládali a potrebovali sa tiež dostať k informáciám.
Andrea AndrejováTým ženám som nemala ako pomôcť a cítila som sa bezradne. Medzi inými sa mi ozvala aj bývalá manželka slovenského moderátora, ktorá sa mi zverila s tým, aké zverstvá tento človek pácha na svojich najbližších a ako s ním bojuje za záchranu svojich detí. Ona ma vyzvala k tomu, aby som vedomosti, ktoré o poruchách osobností klastra B mám, zdieľala s verejnosťou.
Prišlo mi to ako vtip, pretože som v tom čase síce už informovaná a vzdelaná v téme bola, nevedela som však, ako to na Slovensku funguje a čo ma pri výchove a na mojej vlastnej ceste k uzdraveniu sa zo spoluzávislosti ešte čaká.
Napriek tomu som popri novorodencovi napísala po nociach dve knihy, ktoré som publikovala ako e-booky a rozosielala som ich postupne ženám, ktorým som predtým nemala čo poslať. Pre čitateľky som založila podpornú skupinu, pretože som po skúsenostiach z amerických skupín vedela, že pre obete násilia je komunitná podpora spolupreživších nevyhnutnosťou.
Ostalo to len pri podpornej skupine?
Nie, z podpornej skupiny sa časom stalo občianske združenie a moje aktivity internetovej osvety sa časom rozšírili o manažment vybudovaného tímu odborníkov, ktorí poskytujú obetiam právne, sociálne, HR, finančné, psychologické a psychiatrické služby. Okrem toho máme vlastný azylový dom a vzdelávame verejnosť na prednáškach na stredných a vysokých školách.
V spoločnosti sa občas zdá byť zakorenená predstava ako obeť má vyzerať – či už čo sa týka rodových, sociálnych alebo aj osobnostných stereotypov. Sú tieto stereotypy pravdivé? S akými osobami sa vy vo svojej praxi stretávate?
Týraná žena nevyzerá ako žena z plagátiku o domácom násilí. Väčšina tyranov nenapáda svoje obete fyzicky. Páchajú na obetiach psychické, ekonomické, sexuálne násilie. Obete jedincov s poruchou osobnosti klastra B sú poväčšine šikovné, pohľadné, dobre sociálne a ekonomicky zabezpečené osoby. Máme plné azylové domy riaditeliek, manažériek a učiteliek. V podpornej skupine pre mužov máme výkonných riaditeľov, IT špecialistov a šikovných majiteľov stavebných firiem.
To, čo robíte, je psychicky veľmi namáhavá práca. Je potrebné si pri vašej práci od všetkého trochu držať odstup alebo sa snažíte mať k ľuďom čo najbližšie?
Ja osobne som v rámci našej organizácie zodpovedná za sociálne oddelenie. Asistujem pri podávaní trestných oznámení, výpovediach na úradoch a policajných staniciach, fyzicky sťahujem ženy s deťmi do bezpečia, zabezpečujem materiálne a finančné zbierky, prednášam a konzultujem.
Od samého začiatku sa snažím svoje poslanie brať ako nevyhnutnosť a vyslovene som bola nútená sa naučiť odosobniť a zautomatizovať úkony tak, aby som sa citovo nezapájala.
Pre ľahšiu predstavu, predstavte si, že odovzdáte dvojstranový matematický príklad niekomu z mat/fyzikálnej fakulty. Urobí všetko pre to, aby prišiel čo najskôr na riešenie a použije pritom všetky naučené postupy, prípadne skonzultuje postupy s kolegami.
Mám to podobne. Každú situáciu obete vidím ako niečo, čo treba neodkladne s čo najmenšou ujmou vyriešiť. Sústredím sa na získanie výsledku, nie problém samotný. Snažím sa odovzdať obeti všetko, o čom som presvedčená, že ju dovedie do bezpečia, kde sa bude môcť časom uzdraviť. Pri tých najťažších prípadoch, kde ide napríklad o zneužité alebo inak týrané deti a naozaj závažné formy týrania u dospelých, veľa behám, dvíham činky a nadávam, ventilujem cielene a okamžite. Potláčaná frustrácia vedie k vyhoreniu a zášti voči práci. A to si už v tomto štádiu fungovania organizácie nemôžem dovoliť.
Ako pristupovať k ľuďom, o ktorých si myslíme alebo vieme, že si prechádzajú domácim násilím? Je pokus o pomoc niekomu bez ich zvolenia dobrým nápadom?
Nie. Každá obeť domáceho násilia je silne hormonálne závislá na tyranovi. Hormonálna závislosť na dopamínovo kortizolovej hojdačke je tak isto silná, ako závislosť na heroíne. Skúste človeku závislému na heroíne povedať, aby odišiel od dílera, od ktorého dostáva heroín zadarmo.
Okrem toho, je obeť silne spoluzávislá a teda urobí všetko pre to, aby v prvom rade ochránila tyrana. Jediné, čím môžeme obeti pomôcť je to, že jej dlhodobo dávame vedieť, že v tom nie je sama, smie a má kde požiadať o pomoc. V prípadoch, že k obeti máme ozaj blízko (čo sa s domácim násilím vylučuje) jej môžeme navrhnúť sa pridať k podpornej skupine, poslať jej článok o narcizme, spoluzávislosti. S ohľadom na závažnosť koercitívnej kontroly a možnosti, sa ju môžeme snažiť vytiahnuť z prostredia s tyranom, aby si jej centrálna nervová sústava zažila pokoj a došlo u nej k uvedomeniu, že čo zažíva nie je v poriadku. Nikdy obeti nevyčítajte, že vo vzťahu zotrváva. Kým obeť nepadne na dno, neodíde. V priemere je to 6-7 odchodov, kým je obeť schopná sa odpútať.
Pod pojmom domáce / partnerské násilie si mnoho ľudí predstaví iba to fyzické a vždy viditeľné násilie. Menej viditeľné, psychické alebo finančné týranie sa bohužiaľ často prehliadajú. Čo by ste poradili obetiam, ktoré v úvodzovkách „nemajú žiadne priame / dostatočné dôkazy“?
Prijať fakt, že stratili veľa a odísť, kým nestratia to najcennejšie. Obete si v dôsledku produkcie kortizolu, ktorý spôsobuje reakčnosť a obmedzuje kognitívne schopnosti, nie sú schopné uvedomiť, že bez tyrana im bude v každom ohľade lepšie a budú mať napríklad viac financií, ako pri ňom, pretože prídu o obrovskú časť výdavkov spojených so sanovaním tyrana a jeho finančných záväzkov.
Po akom čase sú ľudia schopní otvorene rozprávať o svojich skúsenostiach? Záleží aj na ich okolí?
Vždy je to individuálne a záleží to od osobnosti. Spravidla o skúsenostiach nemajú problém hovoriť so spolupreživšími. Je to ako s vojakmi, ktorí sa vrátili z frontu. Tí tiež majú pocit, že ich bežný civilista nemá šancu pochopiť. Širšiemu okoliu hovoria o skúsenostiach úsečne a nejdú do hĺbky. Nemá to pre nich zmysel a riskujú retraumatizáciu.
Na svojich stránkach spomínate, že páchatelia domáceho násilia majú často črty, alebo nejakú z diagnóz klastra B. Je podľa vás na Slovensku problém aj s nedostatkom osvety, čo sa týka symptómov, prípadne počtom ľudí ochotných a schopných pracovať s týmito diagnózami?
(pozn. Klaster B je termín z Diagnosticko-štatistického manuálu, ktorý sa v USA používa na diagnózu psychických a neuropsychických porúch. Klaster B sa charakterizuje dramatickým, príliš emocionálnym alebo nepredvídateľným myslením alebo správaním a interakciami s ostatnými. V dnešnej dobe doň patria diagnózy Hraničnej poruchy osobnosti, Narcistickej poruchy osobnosti, Histrionickej poruchy osobnosti a Antisociálnej poruchy osobnosti.)
Osveta je jedna vec a spôsob osvety a jej množstvo druhá. Mám pocit, že tu máme tisíce odborníkov na narcizmus, ale nikto ho správne nevie uchopiť a už vôbec nevie vedomosti aplikovať do praxe. Neprekvapuje ma to. Ja som si tiež v rokoch 2006-2007 na škole naštudovala poruchy osobnosti a potom som 15 rokov zažívala vzťahy s tyranmi. Ani som len netušila, že to množstvo suchých informácií a pojmov má niečo spoločné so správaním tyranov, s ktorými som zdieľala nimi nastavenú realitu. Okrem toho som bola od narodenia trénovaná k spoluzávislosti.
Spôsob, akým sa informácie šíria a aplikujú sa musí zmeniť. Preto sa snažím pri osvete na školách zdieľať čo najviac informácií z praxe, aby to bolo pre decká uchopiteľné a okamžite vedeli, čo sa im deje, keď prídu do stretu s takýmto jedincom.
Myslíte si, že sa na Slovensku o témach domáceho násilia hovorí dostatočne a správnym spôsobom? Čo by sa podľa vás mohlo zmeniť na prístupe našej spoločnosti?
Potrebujeme si uzdraviť spoločnosť zo spoluzávislosti, ktorá pramení už z medzivojnového obdobia. Kým si ale vyvzdeláme psychológov prejde ďalších 20 rokov a my nemáme toľko času. Cieleným uzdravovaním sa zo spoluzávislosti a multigeneračnej traumy, vzdelávaním mladej generácie a učením zdravých vzorcov vytvárania vzťahov im dáme nádej na plnohodnotný a šťastný život.
Sú podľa vás rozdiely v prístupe aj v rozličných regiónoch v rámci Slovenska alebo sveta? Je možné, že internet pomáha aspoň trochu tieto rozdiely zmierniť?
Pomáha a vďaka internetu sa tieto multigeneračné traumy a vzorce dostávajú do povedomia. Regionálne rozdiely sú samozrejme prítomné a to na Slovensku aj v zahraničí a medzinárodne. Ľudia žijúci v kolektivistických kultúrach (súdržnejších, socialistických) sa prejavujú viac narcisticky - majú grandióznejšie prejavy a v aspektoch vedenia / autority uvádzajú vyššiu úroveň, ako ľudia z individualistickejšie nastavenej kultúry.
Ďakujem za rozhovor.
Zhovárala sa J. Kolembusová
Foto: ilustračne pixabay.com, archív A. Andrejová
