Textilný priemysel

Kysuce tvorené okresmi Kysucké Nové Mesto a Čadca patrili minulosti k hospodársky najmenej rozvinutým oblastiam Slovenska. Príčiny nepriaznivej situácie boli viaceré. Jednu z hlavných nevýhod hatiacu rozvoj regiónu predstavovala najmä okrajová poloha územia v rámci Uhorska. Určité nádeje na zmenu nepriaznivých pomerov priniesla v druhej polovici 19. storočia výstavba Košicko-bohumínskej magistrály spájajúcej sliezsky Bohumín a Košice. Jej koľajnice prepojili vyspelejšiu rakúsku časť monarchie s východnými oblasťami Uhorska. Zabezpečovať mala dopravu tovarov, predovšetkým uhlia, z Ostravska do Košíc a odtiaľ do ďalších miest a oblastí vtedajšieho Uhorska. Výstavba železnice začala koncom roku 1867. Prvý vlak prešiel Kysucami 8. januára 1871, išlo o skúšobnú jazdu na úseku Tešín – Žilina, pričom celú trať dokončili v roku 1872.

Vybudovanie modernej komunikácie bolo pre Kysuce nepochybne prínosom. Očakávané nádeje na rozsiahlejšiu industrializáciu regiónu, ktorá sa v náznakoch rysovala po prepojení Kysúc s hospodársky vyspelejšími oblasťami Tešínska a Ostravska, sa však napokon nenaplnili. K výraznejšiemu rozvoju priemyslu na Kysuciach, ku ktorému mal tento región po vybudovaní železnice a získaní novej výhodnej dopravenej polohy, podobne ako susedná Žilina, významné predpoklady totiž chýbala najmä politická vôľa.

Z výstavby železnice však v nasledujúcich rokoch významne ťažilo najvýznamnejšie a do prvých rokov 20. storočia v podstate i jediné výrobné odvetvie na Kysuciach ‒ drevárstvo. V podmienkach Kysúc toto odvetvie reprezentovala jednak sieť zastaraných vodných píl i niekoľko moderných a výkonných parných píl, ktoré vyrábali väčšinu drevárskej produkcie. Železničná trať priniesla drevovýrobcom nové možnosti odbytu produkcie, ktorú mohli vyvážať do celej monarchie.

Eichenwaldova parná píla v Čadci na začiatku 20. storočia (Fotoarchív Kysuckého múzea)

Po sprevádzkovaní KBM vzniklo na Kysuciach niekoľko väčších drevárskych podnikov ‒ píl. Význam trate pre drevársky priemysel dobre dokumentuje i skutočnosť, že v 70. rokoch 19. storočia predstavovalo drevo 90 % vývozu z čadčianskej železničnej stanice.

Zásadnejšiu zmenu do zloženia predtým jednoliateho kysuckého priemyslu priniesol až rok 1903, ktorý môžeme označiť za symbolický počiatok industrializácie regiónu. V Čadci v tomto roku vznikla nová továreň nesúca názov: Prvá uhorská súkenná továreň, účastinná spoločnosť. Išlo o vysunutú pobočku textilného koncernu so sídlom v Žiline, ktorej výrobné portfólio zahŕňalo širokú paletu tkaných textílií určených najmä pre rozsiahly trh rakúsko-uhorskej monarchie. Existencia prvej významnej kysuckej továrne však netrvala príliš dlho. Po necelých dvoch desaťročiach ju po pretrvávajúcich hospodárskych problémoch, pod ktoré sa podpísala jednak povojnová hospodárska kríza i špecifické ekonomické dopady rozpadu jednotného rakúsko-uhorského hospodárskeho trhu, v roku 1921 zatvorili. Definitívnu bodku za jej činnosťou dala demontáž a odvoz technického vybavenia v nesledujúcom roku.

Areál čadčianskej textilnej továrne (cca. 1910) (www.staracadca.pastorek.org)Po zrušení výroby v čadčianskej textilnej továrni nevznikol na Kysuciach až do konca druhej svetovej vojny nijaký ďalší významnejší priemyselný podnik. Určité náznaky industrializačného rozvoja sa síce sporadicky objavovali, v zásade však išlo skôr o symbolické aktivity bez podstatnejšieho významu. Napríklad vo Svrčinovci a Korni prebiehal v druhej polovici prvého desaťročia 20. storočia geologický prieskum miestnych ropných ložísk zameraný na možnosti ich hospodárskeho využitia. Závery prieskumu však v obidvoch prípadoch potvrdili, že tieto zdroje majú malú výdatnosť a prípadná ťažba by bola nerentabilná.
Sumárne v medzivojnovom období vzniklo na Kysuciach iba niekoľko menších podnikov.

Po stabilizácii československého hospodárstva skupina žilinských podnikateľov v roku 1924 založila v Čadci továrničku na spracovanie rýb, kde našlo zamestnanie najviac 50 ľudí. Išlo o malý podnik situovaný v blízkosti čadčianskej železničnej stanice, ktorý nepriniesol nijaké podstatné zlepšenie pomerov. V roku 1929 v Čadci začala pracovať potravinárska spoločnosť Karpatia zameraná na výrobu a predaj pálených liehovín, sódovej vody založená miestnym obchodníkom Jozefom Neufeldom. V susednom okrese Kysucké Nové Mesto v rovnakom období vzniklo niekoľko menších a stredných moderných parných píl.

Išlo o viac než skromné výsledky, ktoré ani zďaleka nepostačovali hospodárskym potrebám preľudneného regiónu. Kysuce preto v dôsledku slabej industrializácie, predstavujúcej motor celkového hospodárskeho rozvoja, patrili počas medzivojnového obdobia k najchudobnejším a najmenej rozvinutým regiónom Slovenska. Tunajšie hospodárstvo reprezentovala najmä málo výkonná poľnohospodárska výroba a slabo rozvinutý drevársky priemysel. O agrárnom charaktere obidvoch kysuckých okresov jasne hovoria i dobové štatistiky. V čadčianskom okrese poľnohospodárska výroba zamestnávala vyše 58 % obyvateľstva a v susednom kysuckonovomestskom okrese dokonca 69 % obyvateľstva, pričom tieto čísla by boli ešte ďaleko vyššie, pokiaľ by tisícky Kysučanov nepracovali v podnikoch na Ostravsku a Tešínsku a v priemyselnej oblasti Žiliny.

Pohľadnica s vyobrazením železiarní vo Vítkoviciach, kde v medzivojnovom období pracovali stovky Kysučanov (www.wikipedia.org)

Nástup industrializácie Kysúc

Načrtnutá nepriaznivá hospodárska štruktúra (a s ňou spojené početné hospodárske a sociálne problémy) charakterizovala kysucký región až do povojnových rokov resp. obdobia po nástupe socializmu v roku 1948, s ktorým je spojený nástup masívnej industrializácie. Žiaľ i napriek tomu, že rozvoj priemyselnej výroby nepochybne predstavoval krok vpred, pod taktovkou totalitnej moci mal tento proces i mnohé tienisté stránky, ktoré v konečnom dôsledku spôsobili, že tunajšia priemyselná výroba po nástupe nového ekonomického systému v roku 1989 ostala nekonkurencieschopná a z veľkej časti zanikla.

Rozvoj textilnej výroby

Za jeden z prvých krokov na ceste k industrializácii regiónu môžeme považovať obnovenie výroby v čadčianskej textilnej fabrike, ktorej budova ostala po vývoze strojov v roku 1922 dlho nevyužitá. V tomto prípade však nešlo o plánované spustenie výroby, ale skôr o pragmatický krok súvisiaci s celkovým vývojom v povojnovom Československu. V máji roku 1946 doviezli do prázdnej budovy čadčianskej textilnej fabriky stroje z bývalého textilného podniku Krnove ležiaceho v sudetonemeckej oblasti neďaleko Opavy, kde po odchode miestneho nemeckého obyvateľstva ostali mnohé podniky opustené a bez pracovných síl. Vďaka získanému technickému vybaveniu však na druhej strane mohla v Čadci obnoviť svoju činnosť zaniknutá textilná výroba. Popri výstavbe menšieho textilného podniku v neďalekej Turzovke spustenej v predchádzajúcom roku, sa týmto krokom začala písať história modernej textilnej výroby na Kysuciach.

Staronové priemyselné odvetvie v nasledujúcich rokoch zaznamenalo na Kysuciach značný rozvoj a postupne sa stalo jednou z najvýznamnejších výrobných sfér. Produkciu textilných výrobkov zabezpečovali dva podniky, ktoré zároveň reprezentujú dva príklady odlišného ekonomického a technologického vývoja v období socializmu.

Slovena Čadca

Čadčianska textilka po obnovení výroby patrila pod podnik Slovena v Žiline. Spočiatku tu pracovalo asi 600 ľudí, z toho 440 žien, neskôr počet zamestnancov značne vzrástol. S rozvojom výroby vedenie v nasledujúcich rokoch postupne obnovovalo a rozširovalo i strojový park a celkové výrobné portfólio.

Výroba v podniku Slovena Čadca v roku 1979 (Fotoarchív Kysuckého múzea)Čadčianska textilka produkovala najmä oblekové, pletené a nábytkové tkaniny i ďalší sortiment látok a spoločne s nimi tiež aerotermické prikrývky. Neustále rastúci dopyt nútil vedenie k ďalšiemu rozširovaniu a modernizácii výroby. V roku 1975 preto uviedli do prevádzky nový textilný kombinát na výrobu česanej priadze a rozličných pletených látok, ktoré vyvážali predovšetkým do socialistických krajín, no časť produkcie smerovala tiež na západné trhy.
V roku 1982 v Slovene pracovalo viac ako 2000 pracovníkov, z toho bola väčšina žien. Približne na rovnakej úrovni sa zamestnanosť držala až do roku 1989, keď sa podnik v dôsledku nástupu nového ekonomického systému dostal do vážnych problémov. Od začiatku deväťdesiatych rokov tak musela i čadčianska Slovena zápasiť s podobnými hospodárskymi starosťami, ako mnohé ďalšie slovenské závody.
Vo veľkej miere išlo o dedičstvo socialistického systému riadenia a predchádzajúcej hospodárskej politiky. Zastaraná a nákladná výroba, nízka efektivita práce a prezamestnanosť predstavovali hlavné nedostatky, ktoré naplno odhalila nová doba.

Závod bol v roku 1991 sprivatizovaný a zmenil názov na Pratex. Po prechode do súkromných rúk prišli prvé vlny prepúšťania. V roku 1999 už v podniku pracovalo iba 700 ľudí. Výrobu sa napokon v náročných podmienkach nepodarilo udržať. Po pretrvávajúcich ekonomických problémoch textilka v roku 1999 ukončila svoju činnosť. Prepustených bolo približne 700 ostávajúcich zamestnancov, ktorým firma (ktorá sa dostala do konkurzu) dlhovala na nevyplatených mzdách a odstupnom približne 10 miliónov korún. Konkurz Pratexu Čadca sa napokon definitívne skončil po vyše deviatich rokoch (v októbri 2008), keď sa bývalí zamestnanci dočkali svojich výplat a odstupného. Žiaľ, oproti skutočnosti, že jeden z hlavných zamestnávateľov v regióne skončil svoju výrobu to bola slabá kompenzácia.

Slovenka Turzovka

Výstavba budovy neskoršieho podniku Slovenka Turzovka v roku 1945 (Fotoarchív Kysuckého múzea)Druhým významným zástupcom textilného priemyslu na Kysuciach bol odevný závod Slovenka v Turzovke. Napriek navonok podobnému názvu nebol nijako organizačne prepojený s textilným podnikom v Čadci, ktorý sa zameriaval najmä na výrobu tkaných látok. Turzovská Slovenka predstavovala pobočku rovnomenného podniku so sídlom v Banskej Bystrici, ktorý už v medzivojnovom období patril k najvýznamnejším producentom odevných produktov na Slovensku. Počiatky textilnej výroby v Turzovke siahajú do roku 1945, keď tu vznikla výrobňa resp. pobočka neďalekého podniku Moravsko-slezských pletární v Rožtnove pod Radhoštem. Zaujímavosťou je, že po spustení výroby v závode pracovalo omnoho viac zamestnancov než bolo pôvodne plánované. Preto až do konca roka 1945, kvôli nedostatku výrobných priestorov, polovica pracovníčok finálne práce na pletených výrobkoch dokončievala doma.Po nástupe komunistov vo februári 1948 štát tunajšiu prevádzku znárodnil a pričlenil k podniku Slovenka v Banskej Bystrici. V prvých rokoch výrobné portfólio turzovskej Slovenky pozostávalo najmä z rozličných pletiarenských produktov.

Aj napriek tomu, že toto odvetvie nemalo v oblasti nijaké tradície, výroba tu pomerne úspešne napredovala. Rozvoj si napokon v rokoch 1960 – 1965 vyžiadal rozšírenie výrobných priestorov. V tomto období sa definitívne vyprofilovalo i výrobné zameranie podniku. V nasledujúcich rokoch tu produkovali predovšetkým drobnú pletiarenskú konfekciu. Turzovská Slovenka sa časom, najmä vďaka racionálnemu prístupu vedenia, zaradila k významným producentom šálov, čiapok a rukavíc, ktoré podnik vyvážal na domáci, no najmä zahraničné trhy.

K základom úspechu patrila hospodárska filozofia kladúca dôraz na modernizáciu výroby. V roku 1975 do výroby nasadili nové automatizačné stroje, ktoré významne zvýšili a skvalitnili produkciu. Podnik poskytoval prácu niekoľkým stovkám zamestnancov. V roku 1990 tu pracovalo 910 pracovníkov, z toho takmer 80% žien.

Výroba rukavíc na moderných japonských strojoch Shima Seiky koncom 80. rokov (Fotoarchív Kysuckého múzea)Vďaka kvalitnému riadeniu výroby v predchádzajúcich rokoch sa náročné obdobie ponovembrovej transformácie podarilo pomerne úspešne preklenúť. Hlavnú zásluhu má na tom najmä úspešná modernizácia výroby v druhej polovici 80. rokov. Vedenie spoločnosti sa totiž v roku 1986 rozhodlo, ako jediný podnik vo vtedajšom Československu, zakúpiť 26 vysokokvalitných moderných pletacích strojov japonskej značky Shima Seiki na výrobu rukavíc, ktoré umožňovali vyrábať moderné, kvalitné a konkurencie schopné produkty.

Začiatkom 90. rokov tak hlavnú devízu podniku, napríklad na rozdiel od čadčianskej textilky a väčšiny kysuckých podnikov, predstavovala modernizovaná výroba, ktorá pri správnom manažovaní dávala podniku pomerne dobré vyhliadky do budúcna.

V roku 1990 sa závod osamostatnil od banskobystrickej centrály a v ďalších rokoch figuroval pod názvom Selanka. V roku 1996 bol podnik úspešne sprivatizovaný a pretransformoval sa na súkromnú firmu I. Tran s.r.o Turzovka, ktorú v nasledujúcich rokoch, až do svojej smrti začiatkom novembra roku 2019, viedol Ing. Ivan Trančík. Pod jeho vedením spoločnosť prešla významnou transformáciou. Zmenilo sa predovšetkým výrobné zameranie. Namiesto pôvodného sortimentu čiapok a šálov, sa rozhodujúcou stala výroba pleteného vrchného ošatenia. K špecialitám podniku patrila napríklad výroba spodnej bielizne pre pracovníkov Slovenského plynárenského priemyslu, š.p., Bratislava. Podnik I. TRAN má zároveň ako jediný certifikát na výrobu bielizne nosenej vo výbušnom prostredí. Vďaka kvalite viac ako 80 % produkcie smerovalo do krajín Európskej únie, Švajčiarska a Nórska. Táto spoločnosť tak predstavuje jeden z mála svetlých príkladov úspešnej transformácie kysuckého podniku po roku 1989. Hospodárska filozofia podniku kladúca dôraz na kvalitu a neustálu modernizáciu nám zároveň ponúka odpoveď na otázku, aké sú zásady prežitia podniku v krízových podmienkach. 

• Poznámka redakcie: Spoločnosť I. Tran s.r.o. sa v roku 2019 dostala do konkurzu, súčasným majiteľom je spoločnosť SINTEX SK, s.r.o.. Hlavná náplň výroby je momentálne konfekčné spracovanie a momentálne je zamestnaných cca 70 pracovníkov

Mgr. Martin Turóci, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci