Obce Riečnica a Harvelka pohltila voda

Harvelka a Riečnica

Výstavba vodárenského diela na území obcí Harvelka a Riečnica nebola len obrovským zásahom do kysuckej krajiny, ale bola aj obrovským zásahom do životov ľudí, ktorí tu po celé desaťročia spolu nažívali.
Riečnica spolu s ďalšou obcou Harvelka zanikla v roku 1985 ako dôsledok výstavby vodnej nádrže Nová Bystrica. Všetci obyvatelia dotknutých obcí museli opustiť svoje domovy a presťahovať sa do iných kútov Slovenska či Čiech. V oboch obciach medzitým prebehol rozsiahlejší etnologický výskum, vďaka čomu sa ich kultúra zachovala v niekoľkých odborných publikáciách.
Jediným pamätníkom zaniknutej obce Riečnica je kostol zo začiatku XX. storočia, ku ktorému sa dá dostať po ceste vedúcej popri vodnej nádrži.

Riečnica

Vznik obce Riečnica sa datuje v rokoch 1696 – 1713. Najväčšiu časť obce tvorili obyvatelia osád a kopaníc. V obci bol dokončený v roku 1905 nový kostol, ktorý nahradil predošlý rokmi schátralý. Vznikol tu farský úrad a taktiež základná škola a ďalšia občianska vybavenosť. Riečnickou časťou Stanova Rieka v 19. storočí viedli tzv. Terchovské cesty, po ktorých sa cestovalo do Tepličky, Gbelian a Žiliny.
Riečnica bola obec v lone čistej prírody. Z jednej strany ju lemoval smrekový les a z druhej množstvo obytných domov s prevahou dreveníc. Niektoré z nich sa zachovali dodnes, lebo boli prevezené do Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke. Takto sa zachoval napríklad richtárov dom a gazdovský dvor.

Harvelka

Harvelka bola pôvodná osada obce Stará Bystrica. Z rozptýleného osídlenia po osadách a cholvarkoch sa v 19. storočí vytvorila osada – neskôr obec. Cirkevne patrila k fare v Starej Bystrici a od roku 1788 k susednej obci Riečnica a v roku 1985 bola ako obec zrušená. Centrum obce tvoril miestny národný výbor, kultúrny dom, kostol, základná škola, obchod s rozličným tovarom a jedna školská bytovka pre tunajších učiteľov. Dedinou Harvelka viedla pôvodná cestná komunikácia spájajúca Kysuce s Oravou.
Vysťahovaný obyvatelia sa len ťažko lúčili so svojím rodiskom. Každý rok sa tu preto na pamiatku obyvateľov zatopených obcí koná „svätá omša a stretnutie rodákov“ v jedinej zachovanej stavbe v kostole v Riečnici alebo na mieste bývalého kostola pri kaplnke v Harvelke.

Prečítajte si, ako si na to celé spomína jedna z obyvateliek Anna Špidusová.

Spomienky

Vysťahovanie Riečnice a presídľovanie jej obyvateľov ma zastihlo ako študentku strednej školy. Neskôr som aj do práce z domu odchádzala na tzv.“týždňovky“ , ale vždy som sa rada vracala domov. Mala som tam rodičov, rodinu, priateľov. V kútiku srdca som dúfala, že sa plán vysťahovania dediny napokon neuskutoční, pretože sa o tom už dávnejšie hovorilo. No postupne som si začala uvedomovať krutú skutočnosť.

Našu krásnu Základnú deväťročnú školu zrušili, žiaci museli dochádzať na vyučovanie do Novej Bystrice. ZDŠ v Riečnici nebola klasická škola v „dedine na konci sveta“. Pri rozprávaní so spolužiačkami o svojich základných školách, som zistila, že s porovnaním s inými školami, sme mali vynikajúce vybavenie na danú dobu. Telocvičné náradia, športové pomôcky, mapy na zemepis, pomôcky na fyzikálne a chemické pokusy, na prírodopis, či vybavenú tmavú komoru na výrobu fotografií. Nehovoriac o vynikajúcich pedagógoch, ktorí nás, dovolím si povedať, zodpovedne pripravovali, aby sme sa rovnocenne zaradili k študentom z väčších dedín a miest. Keď sa po rokoch pozriem na tú burinou zarastenú kopu tehál a hliny, kde stála naša škola, cítim veľkú krivdu a bôľ.
Postupne sa začali z Riečnice sťahovať obyvatelia do iných dedín Slovenska, Čiech a Moravy. Osady a domy osireli, autobusy prichádzali zriedka, ruch sa z dediny vytrácal. Rodina a kamarátky sa odsťahovali, sobotný večer sme nemohli stráviť spolu, v nedeľu sa stretnúť v kostole a poobede ísť na salaš do Novosady. Neozýval sa hlas heligónky alebo drevenej muziky, ako to bývalo večer v sobotu, alebo nedeľu. O vysťahovaných susedoch prichádzali občasné správy, pretože telefón vtedy nebola bežná záležitosť.

Moji rodičia mali už dlhšie kúpený dom v okrese Nitra, postupne ho dostavali, ale sťahovanie odkladali na poslednú chvíľu. Odsťahovali sme sa v novembri 1986. Sestra sa odsťahovala do Čadce, brat bol v škole v Žiline, ja v Martine. Rodina bola rozdelená a ja som mala dilemu vo voľný víkend, ku komu mám cestovať, kde mám vlastne domov.

Asanácia cintorína v Riečnici máj 1987Do rodného kraja som sa po odsťahovaní vrátila v máji 1987. Prichádzala som peši z Terchovej okolo cintorína. Bola som šokovaná, pretože cintorín práve asanovali. Pracovníci, ktorí tam pracovali, kričali na nás, aby sme sa nepribližovali. Napriek tomu som si stihla urobiť vzácnu fotografiu. Z diaľky som pozerala na prácu bagristu, ktorý naberal pozostatky mŕtvych z hrobov a dával ich lyžicou do zelených truhličiek. Bolo mi jasné, že nie je možné takto kompletne hrob presťahovať. Celé som to vnímala ako zneuctenie posvätného miesta.
Na cintoríne sme sa vždy správali s úctou k pochovaným ľuďom, v tichosti a bázni pohybovať sa iba pomedzi hroby. Na tento deprimujúci zážitok nezabudnem nikdy.

Pri príchode k domu, v ktorom sme bývali, som zažila ďalší šok, pretože ho práve búrali. Záujemcovia si mohli odkúpiť opustené domy na stavebný materiál. Dom už nebol náš, ale videla som, ako práca našej rodiny, ktorá ho stavala, je zmarená.

Demolácia domu Jána Buchu máj 1987
Podobný osud čakal i náš kostol. Dvere v sakristii otvorené, zariadenie kostola bolo odstránené, ostali iba popresúvané lavice a jedna lavica skrížená v sakristii, ktorú sa niekto snažil vyniesť. Uvedomila som si, že sa v mojom živote uzatvára kapitola existencie Riečnice.

Riečnica pohľad na kostol rok 1984

Po rokoch som sa dozvedela o podobných zážitkoch, z rozprávania pracovníka, ktorý sťahoval obyvateľov Riečnice. Hovoril, že vysťahovali jemu neznámu rodinu z domu do Čadce. Keď sa druhý deň vrátili demolovať dom, tak našli už odvezených obyvateľov naspäť v dome. Ľudia nedokázali uveriť a prijať tú nespravodlivosť, že musia napriek svojej vôli opustiť svoju otcovizeň. Hlavne starší ľudia trpeli tým, že musia bývať v „panelákoch“, v cudzom, mestskom prostredí, bez svojich susedov, roličky, zvierat, hory. To sa podpísalo na ich duševnom a telesnom zdraví. Mnohí čoskoro zomreli a ich telá nemohli byť pochované v rodnej zemi.
Plán úplného zániku Riečnice podľa plánu vtedajšej moci nevyšiel tak, ako to bolo prezentované. Božím zásahom a úsilím obetavých ľudí bol kostol Narodenia Panny Márie zachránený. A to, že by sme mohli prichádzať do našej rodnej dediny, sme ani vo sne nedúfali. Zásluhou Mons.Viliama Judáka, ktorého Pán Boh viedol v myšlienke organizovania stretnutí rodákov v Riečnici a neskôr aj Harvelke už takmer tridsať rokov.
Prichádzame na miesta, kde stáli naše domy, kde boli naše role, hory. Zub času a zásahy do prírody sa podpísali na ich zmene. Pre budúce pokolenia si bývalí obyvatelia označujú jednotlivé osady pamätnými tabuľami s menami gazdov, ktorí tam žili, zhotovujú kríže a sochy, ktoré tam voľakedy stáli. Ako starneme, čoraz viac nás ťahá prísť tu, do našej rodnej Riečnice a do ktorej privádzame aj našich potomkov. Aj keď sa už nemôžeme vracať do svojich domov, môžeme sa vrátiť do Domu našej Matky – kostola Narodenia Panny Márie.

Autor: Mgr. Anna Špidusová

Článok bol uverejnený v publikácií Kalendár Kysuce 2020

Titulná fotografia: Katarína Prídavková
Historické fotografie: Anna Špidusová