Fotí prírodu, zvieratá a krásy regiónu. Rozhovor s Jaroslavom Veličkom

Aké boli tvoje fotografické začiatky?

Zaujímal som sa o prírodu a mojou túžbou bolo čo najlepšie spoznať objekty živej prírody. Ku kvetom som sa mohol priblížiť, ovoniavať ich a podobne. Ale keď tam bol motýľ, ktorý odletel, alebo vtáčik, tak som cítil potrebu priblížiť sa k nim iným spôsobom.

To som mal asi 5-6 rokov, ešte pred základnou školou. Zistil som, že na obrázku si môžem objekty priblížiť k očiam, a tak som sa začal zaujímať o všetky knižky, kde boli vtáčiky, motýle a podobné zvieratká – aby som sa k nim mohol priblížiť aspoň takto. Postupne sa vo mne prebudila lovecká vášeň. Avšak, nikdy som nechcel týmto tvorom ublížiť, ako to robili napríklad poľovníci, ktorí mali vypreparované zvieratá. Mne to pripadalo mŕtve a neživé. Tá lovecká vášeň je myslím asi najlepší začiatok, lebo to je taký vyšší stupeň záujmu k tomu, aby človek niečo spoznával, aby rozmýšľal, ako sa k tomu dostať, aby čo najbližšie zaznamenal ten pocit a mohol to nejako obdivovať.

Uvedomil som si, že ak budem mať fotoaparát, môžem si zvieratá odfotiť, pozorovať ich zblízka a zároveň im neublížiť. Táto láska k prírode ma priviedla k veľkej trpezlivosti, ktorú fotograf potrebuje. Fotograf, ktorý nemá trpezlivosť a fotí len to, čo mu príde do cesty, sa len ťažko naučí zachytiť pohyb – či už je to pohyb objektu, alebo pohyb z lietadla, kde sa pohybuje aj on. Takýmto spôsobom vznikali moje prvé fotky.

Tvojou slávnou fotografiou, je záber rybárika...

Rybárik je vták, ktorý žije celoročne. Jeho rozšírenie siaha od Britských ostrovov až po Japonsko. Moja fotografia rybárika sa dostala až do Japonska, konkrétne na cisársky dvor. Princezná Sayako z Japonska, ktorá v roku 2000 navštívila Slovensko, prejavila záujem o tohto vtáka. Z protokolu, ktorý prišiel pred jej návštevou sme sa o nej dozvedeli, že má veľký záujem o alcenu atis - o rybárika riečneho, a tak slovenská vláda rozhodla, že jej ako dar odovzdá fotografiu rybárika. Bol to symbol spolupráce medzi Japonskom a Slovenskom v oblasti kultúry a bolo to aj také logo našej spolupráce, taká ikona.

Keďže som už mal rybáriky nafotené, nemal som s tým problém fotografie poskytnúť. Text v japončine k fotografii napísala doktorka Mikulová z Bratislavy a celý prezent bol následne odovzdaný predsedom vlády.

Tvoje fotografie rozprávajú príbehy krajiny, prírody a ľudí. Ktoré miesto alebo moment ťa najviac očaril?

Rád som chodil na Riečnicu, kde bola príroda zachovalá a po vysťahovaní ľudí tam bolo ticho, čo vytváralo výborné podmienky na fotografovanie. Ak chcem urobiť dobrú fotografiu zvierat, musím sa niekde ukryť. Ak je však v okolí rušnejšie, niekto ma objaví, začne zisťovať, čo tam robím, a tým ma vyruší, čo naruší aj objekt, ktorý chcem fotografovať. Preto vyhľadávam tichšie, odľahlejšie miesta a dávam prednosť miestam, kde je zachované životné prostredie.

Dá sa povedať, že vyhľadávam zabudnuté kúty Kysúc.

Spolupráca s Vydavateľstvom Magma ťa sprevádza takmer celú fotografickú kariéru. V čom vidíš kúzlo tandemu Ščuryová a Velička?

Spomínam si, že náš prvý spoločný materiál bolo pexeso s vtákmi, ktoré som chcel využiť aj ako učebnú pomôcku. Bolo to prvýkrát, čo sa použilo nové slovenské názvoslovie vtáctva, ktoré sa ešte dlhé roky nedostalo ani do učebníc. Naša spolupráca spočívala vo vylepšení mojej práce a spolupráca s pani Ščuryovou bola veľmi dobrá a ústretová. Keďže som nevlastnil skener ani nič podobné, bola mi veľmi nápomocná. V čase, keď som začínal, fotilo sa ešte na film, a potreboval som grafické štúdio na skenovanie a digitalizáciu, aby boli fotografie pripravené na tlač.

Foto: P. Kolembus

Foto: P. Kolembus

Zažil si éru filmu a potom prechod na digitál. Aké sú podľa teba výhody a nevýhody týchto techník?

Prechod na digitál prebiehal veľmi pomaly. Vystriedal som veľa fotoaparátov, väčšinou kúpených v bazáre, lebo som nemal peniaze na nové. Začal som s čiernobielym filmom, ktorý som si vyvolával doma v kúpeľni s vývojkou a ustaľovačom. Bolo to fajn, prejsť takýmto procesom, aby som pochopil základné princípy a funkcie premeny reality na film a potom na fotografiu. Nevýhodou bolo, že to zabralo veľa času. Pri digitáli máš okamžitú fotku, pri filme som musel čakať týždeň alebo aj dva, kým mi film vyvolali v Tepliciach a poslali ho naspäť.

Na druhej strane, fotil som s radosťou, aj keď to trvalo dlhšie. Kdežto teraz sa pri digitáli veľa času trávi výberom a triedením fotografií pri počítači. Fotograf sa presunul z terénu viac za počítač, čo považujem za nevýhodu. Radšej by som ten čas strávil v teréne. Aj keď máš pri digitáli viac záberov na výber, vyberať tú správnu fotografiu môže byť zdĺhavé a náročné. Pomôcť môže umelá inteligencia, ale ja chcem zachytiť záber na prvýkrát, presne tak, ako si ho predstavujem, bez dodatočného výberu.

Na kinofilme bolo len 36 záberov, teraz ich môžeš mať tisíce… Asi sa ľahšie vyberie nejaká dobrá fotografia.

Tam by som oponoval. Teoreticky máš pravdu, že sa to ľahšie vyberá, ale trvá to strašne dlho a je to náročnejšie na komparáciu, aby si porovnal niektoré veci, ktoré by si chcel kým vyberieš ten správny záber. Môže ti pri tom pomôcť aj umelá inteligencia, ale skrátka nie je to tá “moja šálka kávy” ako sa povie, lebo ja to chcem na prvú. To znamená, že nechcem potom pol dňa vyberať ktoré foto použijem, ale naopak, ja jednoducho to už vidím dopredu a čakám na ten svoj pohľad. Vtedy spúšťam spúšť a keď sa pozriem na záznam vidím výsledok, čo je veľká výhoda.

Viem, že tento rok má vyjsť nové vydanie knihy Kysuce od Vianoc do Vianoc. Čo by si nám o nej povedal?

Táto kniha bola ocenená a zaradená medzi najkrajšie knihy Slovenska. V rámci jej tvorby som urobil výskum od Makova po Žilinu. Mojou motiváciou bolo odhaliť krásy tohto regiónu, či už u ľudí, v prírode, histórii, kultúre, folklóre, architektúre alebo remeslách. Každá dedina má svoje nárečie, piesne a zvyky, a ja som chcel tieto rozmanitosti zdokumentovať, povedal by som, že je to zdokumentovanie regionálnej biodiverzity a ich rozmanitosti. Popri tom som si vlastne odrazu zhotovoval aj fotografický materiál. Ľudia čakajú na toto nové vydanie, ktoré sa musí aktualizovať, a verím, že do konca roka sa to podarí.

Trochu si sa stratil z verejného života. Prečo?

Súvisí to s odchodom do dôchodku, ale už predtým som začal rozmýšľať inak. Keď som sa vrátil zo stretávky po rokoch so spolužiakmi zo základnej a strednej školy, uvedomil som si, že mnohí už nežijú. Nikdy som nemal ambíciu robiť kariéru alebo hromadiť majetok. Celý život som si budoval tieto koníčky, a to ma napĺňalo. Nezmenil som svoje názory od detstva – celý život som mal prázdniny, šplhal po stromoch a robím to doteraz, aj keď už budem mať ak dožijem 70 rokov.

Ľudia ťa poznajú cez tvoje fotografie, ale ty si aj pedagóg, ochranca prírody, ornitológ a komunálny politik. Akými aktivitami žiješ teraz?

Pribudli vnúčatá, čo je veľká radosť, pribudli také rodinné radosti, vízia generácií po mne mojich detí a ich detí. Takže to je také obveselenie alebo taká zmena v živote. Keď sa človek stará o viac než len o seba, vidíš, že to má nejaké pokračovanie cez deti a vnukov, je to krásny boj proti nude. A tiež môžem ráno vstať kedy chcem, mám dosť času, že ma nič neobmedzuje a na toto som si zvykol. Zájsť si do prírody fotiť, kedykoľvek a kdekoľvek chcem a žiť si svoj život tak po svojom v pokoji na Husáriku.

Ďakujem za rozhovor.

zhováral sa Peter Kolembus
foto: Jaroslav Velička
portrét: Juraj Velička

Pozývame vás na podujatie

Knihu „Jaroslav Velička – Osobnosť a dielo“, ktorá približuje život a dielo tohto výnimočného fotografa, uvádzajú v piatok 16.8.2024 o 17:00 hod v Turzovke.