Pre situáciu dnešných dní nemáme vo svojej pamäti patričné prirovnanie. Nikto z nás, našich rodičov, ba dnes už ani starých rodičov si nepamätá takýto stav. Vieme síce, že v minulosti sa aj na našom území opakovali epidémie rôznych chorôb, ale o tom čo sa tu reálne dialo máme len strohé informácie. Mnohí z nás si myslia, že dnes máme úroveň zdravotníctva na inej úrovni a vieme robiť účinnejšie opatrenia pre zabránenie šírenia akéhokoľvek ochorenia. Keďže k posudzovaniu týchto záležitostí sa necítim byť kompetentný, tak skúsim načrtnúť aspoň niektoré podobné situácie z minulosti, ktoré postihli náš región i celú krajinu. A keďže by som nerád zachádzal do pradávnych čias, tak začnem v období, ktoré aj my historici už voláme novovek.

Epidémia moru

Ešte aj v počiatkoch novoveku Európu desili opakujúce sa epidémie moru. Aj náš región v roku 1680 zachvátila epidémia moru, ktorá vypukla v predchádzajúcom roku vo Viedni, čo preukazujú záznamy o úmrtiach aj z územia Kysúc. Epidémie moru sa potom zopakovali ešte aj v rokoch 1708-1710, 1713-1714 a 1738. Európske krajiny sa už v 18. storočí snažili viac dbať o zdravie svojho obyvateľstva, keďže si uvedomovali, že zdravá a početná populácia prinesie viac financií do štátnej pokladnice. Podobný trend bol aj v Uhorsku, kde zdravotná starostlivosť spadala pod kompetencie Miestodržiteľskej rady, pri ktorej bola v roku 1738 zriadená zdravotná komisia. Práve táto komisia sa okrem iného zameriavala aj na ochranu obyvateľstva pred šírením epidémií moru a ďalších nákazlivých chorôb. Počas morovej epidémie rokov 1770 - 1771 komisia úspešne organizovala ochranu východného Slovenska pred šírením moru prostredníctvom vybudovania sanitného kordónu z približne tisícštyristo vojakov. Kysučanov v 18. i 19. storočí trápili aj opakujúce sa epidémie dyzentérie (úplavice), kiahní, škvrnitého týfusu, rozličných respiračných ochorení a podobne.

Príchod cholery

Veľkou ranou pre obyvateľstvo bol prvý príchod cholery v roku 1831. Táto choroba tu bola dovtedy úplne neznáma. Pôvodne sa vyskytovala iba v Ázii. Prvá veľká pandémia cholery vypukla v Indii roku 1826. Odtiaľ sa rozšírila na celé územia Perzie a Sibíru, z ktorého sa následne rozšírila cez Rusko a Poľsko do strednej a západnej Európy. Počas rokov 1831 – 1832 sa rozšírila aj do Afriky a severnej Ameriky. Do strednej Európy nákazu priniesli ruské vojská nakomandované do boja proti poľským povstalcom v roku 1830. Uhorské štátne orgány vedeli už v jeseni 1830 o šírení nákazy na poľskom území a snažili sa podniknúť účinné kroky v zastavení jej šírenia na územie Uhorska. Uzavreli sa hraničné prechody a na ich stráženie bolo vyslané početné vojsko. Napriek všetkým snahám sa šíreniu choroby nepodarilo zabrániť a v roku 1831 cholera postihla 16 – 19 % obyvateľstva severných oblastí krajiny s 15 – 40 % úmrtnosťou. Najskôr počas júla 1831 zachvátila Zemplínsku a Abovskú stolicu, odkiaľ sa rozšírila do Šariša. Následne sa počas júla a augusta rozšírila po celom území dnešného Slovenska. V Trenčianskej stolici, pod ktorú spadali aj Kysuce, ochorelo celkovo 20 559, z ktorých sa uzdravilo 11 679 a zomrelo 8 880. Z celkovej populácie na Kysuciach vtedy nákaze cholery podľahlo zhruba 4,5% obyvateľstva. Najhorším na tejto chorobe bol fakt, že ľudia vtedy vôbec nevedeli ako sa pred ňou chrániť. Keďže išlo o hnačkovité ochorenie, tak sa snažili posilniť organizmus zvýšenými dávkami mäsa a obilia. Ako liečebné prostriedky sa na Kysuciach používali i borovičkový olej, ocot a korenie. Ľudia sa vyhýbali cestovaniu, zásobovanie a obchod boli načas ochromené. Medzi stolicami boli umiestňované kordóny snažiace sa zamedziť pohybu obyvateľstva. Na chodníky a krížne cesty boli rozmiestnení sedliaci s vidlami, aby nikto bez povolenia neprešiel. Ľudí desil aj samotný priebeh ochorenia. Postihnutému sa zovreli pery a kútiky úst mu previsli nadol. Koža na celom tele vyschla a stala sa nepružnou. Ďalším príznakom bol nepravidelný pulz, ktorý sa neskôr veľmi spomalil. Typickým prejavom boli silné krvácavé hnačky a hlboký pokles teploty pod normálnu úroveň. Oči chorých boli hlboko vpadnuté. Po prvotnom prejave príznakov nasledovala v priebehu dvoch až troch dní smrť. V určitých prípadoch však i do niekoľkých hodín. Nepomáhali ani dezinfekčné prostriedky vo forme roztokov octu, chlórového vápna, chloridu sodného, či sanitry. Rovnako nezaberalo ani vydymovanie domov, bytov, osôb a tovaru.

Cholera po svojom prvom príchode Európu už neopustila. Jej epidémie sa tu začali so železnou pravidelnosťou opakovať. Aj do Uhorska sa vrátila už v roku 1836, avšak Kysuce postihla len mierne. Horším bol jej návrat v roku 1849, kedy ju k nám do krajiny opäť zaviedli ruské vojská, ktoré boli panovníkom privolané na pomoc pri potlačení maďarskej revolúcie. Kysuce preto nepostihla táto nákaza rovnomerne. Odľahlé obce v koncových častiach údolí boli postihnuté len minimálne prípadne vôbec. Naopak obce a mestečká ležiace na stoličnej hradskej v smere na Sliezsko postihla výraznejšie. Mortalita tejto epidémie na Kysuciach bola v priemere na úrovni 1,1% celkovej populácie. Neporovnateľne vyššiu mortalitu mal v porovnaní s touto epidémiou hladomor rokov 1846-48, ktorý si v lokalitách ako Čadca, či Raková vyžiadal obete na úrovni neuveriteľných 20% celkovej populácie.
Cholera sa opäť do Uhorska vrátila v roku 1855, kedy ochorelo celkovo 148 081 osôb, z ktorých zomrelo 60 575. Na Kysuciach si epidémia vyžiadala obete na úrovni 1% celkovej populácie. Ďalší úder si cholera pripravila v rokoch 1866-67. Na epidémiu vtedy v Uhorsku ochorelo obyvateľstvo v 2062 mestách, mestečkách a dedinách. Celkovo sa nakazilo 147 211 osôb, z ktorých zomrelo 66 999. Na slovenskom území ochorelo celkovo 26 778 osôb, z ktorých zomrelo 13 274. Cholera pretrvávala v obciach 60-80 dní.

Pri snahe o zamedzenie šírenia choroby sa čoraz viac dbalo na osvetu, ktorá sa okrem iného šírila aj prostredníctvom tlačovín. V novinových článkoch z tých čias sa však dočítame aj o kadejakých bizarných postupoch pri zastavovaní choroby, ktoré sa vtedy používali. V Písku v Čechách údajne zakopávali chorých na choleru do hnoja tak, že im trčala len hlava, pričom mnohí údajne vyzdraveli, keďže im vraj pomáhala teplota hnoja. Istý Angličan Stewens proti cholere vymyslel tzv. cholerový prsteň zo striebra a cínu. Cholera podľa neho pochádzala z rozrušeného pomeru elektricity v ľudskom tele, ktorý tento prsteň mal prinavrátiť na normálnu hodnotu. Jeho účinky boli údajne veľmi úspešne overené v Lahore v dnešnom Pakistane, kde mal vyzdravieť každý, kto prsteň nosil. Všakovaké bizarné názory na choleru panovali aj v susednom Poľsku. Cholera sa tam údajne vyhýbala pijanom, keďže tí mali „pomiešané vnútro“. Okrem toho vraj viac postihovala blonďavých ľudí ako ostatných. Ak údajne chceli ľudia vyhnať z dediny choleru, mali vziať odev chorého a pred východom slnka ho vyniesť za hranice dediny na križovatku ciest, kde ho mali hodiť na zem. Takto sa mala dať vyniesť choroba z obce, avšak na druhej strane ten kto odev našiel a priniesol si ho domov s ním mal nakaziť celú svoju dedinu.

Veľký návrat

Svoj veľký návrat cholera zaznamenala v roku 1873. Podľa správy vtedajšieho podžupana Trenčianskej stolice Emila Žambokréthyho vypukla v Terchovej 6. júna roku 1873 a pretrvala až do 19. decembra 1873. Rozšírila sa odtiaľ do 7 okresov a postihla dokopy 106 obcí. Zo 115 066 ľudí žijúcich v týchto okresoch ochorelo spolu 6 919 ľudí, z ktorých vyzdravelo 4 459, avšak nákaze podľahlo 2 460 osôb. Z územia Kysúc bola touto vlnou epidémie najviac postihnutá Čadca a jej okolie. V Čadci nákaze podľahlo 162 osôb (3,92%), v Rakovej 161 (6,32%) a v Skalitom 105 (6,56%). Mortalita tu vystúpila až na úroveň prvej epidémie z roku 1831. Tieto čísla kompenzovala nižšia úmrtnosť v iných častiach Kysúc, takže celková úmrtnosť dosiahla úroveň zhruba 2,80%. Práve priebeh tejto epidémie spôsobil snahu o zmenu zdravotného systému v krajine, čo vyústilo do prijatia zákonného článku číslo 14 z roku 1876, ktorý nanovo usmerňoval zdravotníctvo v krajine s cieľom zlepšenia zdravotnej starostlivosti a prevencie formou šírenia osvety. Prelom v liečbe cholery však priniesol pokrok v oblasti bakteriológie a objavenie bacilu, ktorý bol za ňu zodpovedný.

Nastupuje španielska chrípka

Za takzvaného pacienta 0 sa v prípade španielskej chrípky pokladá vojak Albert Gitchell, ktorý sa ako prvý prišiel ráno 11. marca 1918 hlásiť s prejavmi tejto choroby. Následne sa ochorenie prudko rozšírilo v celom tábore Fuston v Kansase a odtiaľ rýchlo po celých Spojených štátoch amerických. Vďaka zapojeniu USA do prvej svetovej vojny netrvalo dlho a nákaza sa rozšírila aj na európsky kontinent a postupne zachvátila Francúzsko, Veľkú Britániu, Taliansko, Španielsko a ďalšie krajiny. Rozšírila sa do celého sveta. Celkovo bolo na planéte nakazených zhruba 500 miliónov osôb, teda zhruba 27 % vtedajšej populácie odhadovanej na 1,8-1,9 miliardy ľudí. Čo sa týka počtu obetí odhady sa veľmi líšia, predpokladá sa však úmrtnosť na úrovni 17 – 50 miliónov osôb, niektoré zdroje však udávajú mortalitu až na úrovni 100 miliónov. Aj pri slabej úrovni spracovania problematiky španielskej chrípky na Slovensku sa dá predpokladať, že mortalita mohla byť podobná ako v okolitých krajinách Európy. Dá sa teda odhadovať na zhruba 1% celkovej populácie, čo predstavuje približne 30 tisíc obetí.

cholera - Úmrtná matrika Novej Bystrice

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci