Čadca je moje mesto. Vyrastal som na ulici. Akože doma, ale bol som vonku, keď som nemal zaracha, ale rozumieš. Nepichal si, nehulil marihuanu ani neskladal repy. Čo je možno chyba, lebo dnes sa dá na tom postaviť život. Ze stoky hore, rozumieš. Všade sú kopce, raz si hore, raz si dole. Ak momentálne nestojíš v kolóne...

V piatok večer, keď sa začne zmrákať a chlapi sa vrátia z Nemecka, po týždňovkách, mesto ožíva nezvyčajným životom. Cítiť vôňu peňazí. Kebabu a hnusných hamburgerov. V miestnom dopotenom diskobare, kde sa už načisto všetci opustili, to stojí za návštevu. Vyzerá to že típek, čo to prehnal s alkoholom vyskočí z okna, za rukáv ho ťahá frajerka a DJ hrá nejaké super hity z osemdesiateho šiesteho od moderntolking.

Nejaký mladík sa kúpe vo fontáne, opodiaľ blikajú svetlá sanitky, ozývajú sa výkriky mestských policajtov, nech ten kontajner okamžite pustia a počuť rinčanie skla. Niekto to len ticho pozoruje a žuje hranolky s lacnou tatarkou, je pokročilá hodina. Mladík bubnuje na koši a ako nejaký mních kopačkou dáva jasne na javo, kto tu tomu všetkému šéfuje. Miestny finančný poradca nasadá do lízingovej audiny a kľukato vezie svojich kamarátov spať na dedinu. Prežili sme pekný večer.

Vidieť Čadcu a zomrieť...

Autor: Stanislav Marec

Foto: Jaroslav Cabadaj