V poslednej dobe ho národ, ktorého bol súčasťou už od svojho narodenia čím ďalej tým viac prekvapoval. V minulosti sa v ňom mnohokrát sklamal, predsa len, tony korupcie, divoká privatizácia, kriminalita, výsledky volieb... Teraz sa však národ, síce počtom malý, čím ďalej tým viac ukazoval v dobrom svetle. Či pri nedávnej pandémii, kde si ľudia dokázali navzájom pomôcť, alebo aj teraz. Skupinka detí stratených v lese primäla takmer celú priľahlú dedinu aj s okolím, aby sa ľudia pridali k pátracej akcii spoločne s políciou, záchranármi, zdravotníkmi. Osobne nepoznal žiadne z tých detí, celkom dobre však poznal tie hory, a tak ho pocit možnej užitočnosti priviedol sem. Prišlo mu to lepšie, ako nadávať doma na nezodpovednosť detí a ich rodičov. Dokonca mu ani nevadilo, že sa vzdal voľného večera po dosť dlhej dobe. Skôr mu prekážala tma, ktorá sa v lese akoby viac znásobovala.

„Hlavne sa nerozdeľujte, nech nemusíme hľadať aj vás. Vždy sa držte aspoň po dvojiciach, a hlavne si zapamätajte cestu.“ Zavelil veliteľ celej akcie. Príkaz nebolo ťažké dodržať, nikto sa nechcel pridať k strateným deťom. A tak pátrači vytvorili malé skupinky, ktoré sa systematicky podelili po celom lese. Náš hrdina sa ocitol v partii s ďalšími dvoma chlapmi, a jednou ženou. Ďalší dobrovoľníci, žiadni príbuzní stratených detí. Všetkých poznal aspoň z videnia, a tak vyplnili prázdne ticho medzi volaniami na deti rozhovormi o najrôznejších veciach. Keby sa nestretli pri takej vážnej veci, bol by to aj príjemný zážitok, pomyslel si. Aj vďaka tomu im čas ubiehal rýchlo, stále však bez výsledku. Deti nenašli ani oni, a podľa mlčiacej vysielačky ani nikto ďalší. Pozrel na hodinky. Čas sa blížil k polnoci, za chvíľu to zrejme niektorí pátrači vzdajú. A skutočne, tým zlomovým momentom sa ukázal byť prudký svah.

„Takto po tme tam liezť je šialenstvo.“ Povedal Jano, človek ktorého z danej partie poznal najlepšie. Ďalší dvaja tiež súhlasili. „Ak chcete choďte, ja sa ešte pozriem aj tam hore.“ Vždy bol tvrdohlavý, a tak bolo presviedčanie ostatných zbytočné. Rozlúčili sa s ním ale až potom, ako celú vec oznámil vedúcemu zásahu. Aj jeho presviedčanie bolo márne. Za približne tri minúty už bol v polke svahu. Až vtedy si ale uvedomil, že druhá polovica je omnoho strmšia. Na malý moment zaváhal. Nemal by sa vrátiť? Túto myšlienku ale rýchlo zavrhol, opäť sa ozvala jeho tvrdohlavosť. Zhasol baterku aby sa mu uvoľnila druhá ruka. Teraz nebolo ťažké nájsť smer- stále hore. Prakticky po 4 vyšiel na vrch svahu. Bolo to dosť namáhavé, a občas mu absencia svetla spôsobila problémy, ale na dvoch nohách by nevyšiel ani do Vianoc. V inej situácii by si určite doprial výdatnú pauzu, teraz si však len zobral z ruksaku jednu dobošku, a pokračoval v hľadaní detí. Avšak odpoveďou na jeho volanie na deti bolo ticho. Vysielačka sa taktiež neozývala, a tak musel pokračovať vo svojej púti.

Pozrel na hodinky. Bol presne ten čas, kedy by sa prehodil na druhý bok. Ale zároveň nastal aj okamih, kedy sa prerušilo ticho. Zastal, aby zachytil smer zvuku. Zdroj bol jasný- húštie pár metrov po jeho pravici. „Deti? Jurko? Anička?“ Skúsil do tmy. Bez odpovede. Zmocnil sa ho zlý pocit. Zvuk zosilnel do takej miery, že ho bol schopný identifikovať. Šuchot lístia, praskanie dreva, a nezrozumiteľné bručanie. Nie, to nemohli byť deti. To nemohol byť človek. Mohlo to byť jedine zviera. Hoci po horách chodil rád, o zvieratách vedel toho žalostne málo. Čo však vedel s istotou bolo, že okrem inej zvery tu žijú aj medvede. Zaváhal. Možno sa len bojí malého zajaca, prípadne líšky. Najlepšie urobí, ak si na dané miesto posvieti. Prekvapilo ho, že tak ešte neurobil. Kužeľ svetla baterky stále smeroval na zem pod ním. Pomaly zdvihol ruku s baterkou a začal pohybovať lúčom smerom k húštiu. O čo intenzívnejšie však zvuk znel, o to pomalšie pohyboval lúčom po húšti. Až teraz si uvedomil, ako baterka zoslabla. Do pekla! Mal si to všimnúť už skôr, a vymeniť batérie. Kužeľ svetla nedokázal dostatočne osvetliť húštinu, a tak bol odkázaný len na svoj sluch. Ten ho však začal zrádzať rovnako ako baterka. Mal pocit, že počuje najdivokejšiu zmes zvukov.

Okrem praskajúceho dreva, šušťania, mal pocit, že počuje už všetko možné. A ručanie. Zvláštny rev, ryk alebo čo to bolo. Keby sa viac učil o zvieratách! Zrazu mimovoľne spravil pár krokov dozadu. Pootočil hlavu, aby videl, či ma za sebou voľnú cestu. V tme moc dobre nevidel, ale zdalo sa že áno. Ak bude musieť bežať, nemal by to byť až taký problém. Ustupoval stále viac, a postupne zrýchľoval. Čo však bolo najhoršie, zvuk neslabol. Mal pocit, akoby šiel stále za ním. Možno sa mu to len zdalo, ale mal pocit, že pred ním sa zjavila nejaká silueta. Svetlo však žiadnym zázrakom nezosilnelo, a tak nedokázal tieň rozoznať. Znova sa pozrel za seba. Krajina za ním sa mu zdala zrazu omnoho viac ponorená v temnote. Hoci sa mu to zdalo riskantné, vedel, že si musí posvietiť na únikovú cestu. Rýchlo nasmeroval kužeľ svetla za seba aby získal lepšiu predstavu keby musel utekať. Aj keď si za seba posvietil len na okamih, stačilo to na to, aby zistil, že prípadná úniková cesta bude vyhovujúca. Znova nasmeroval svetelný lúč pred seba, kde zrazu uvidel... nič. Tieň zmizol, akoby tam ani nikdy nebol. Čo však nezmizlo boli zvuky. Tie bolo stále možné počuť. V tej chvíli sa úplne vzdal zdravého rozumu, a rozbehol sa čo najďalej od miesta, odkiaľ prichádzali zvuky. Netušil ako dlho mohol bežať. Ani raz sa nezastavil aby si oddýchol, alebo aby zistil, či sa už aj on nestratil. S behom prestal až keď padol od vyčerpania na zem. Znova však zachytil ďalší zvuk, tentokrát diametrálne odlišný. Znelo to ako detský plač. Áno, to musí byť ono. Pozbieral posledné sily, a vydal sa za zvukom.

To, že našiel deti práve vďaka úteku pred strašidelným zvukom bolo zvláštne. Nevedel, či išlo o náhodu, zásah prozreteľnosti, osud... V každom prípade naplno pochopil význam spojenia „Všetko zlé je na niečo dobré.“ Deti boli v poriadku, podelil sa s nimi o zásoby jedla a oblečenia, ktoré si pre istotu zobral presne pre tento prípad. Približne o dve hodiny sa ku ním dostali záchranári, rodičia, a ďalší hľadači, ktorí to ešte stále nevzdali. A to i napriek tomu, že už svitalo. Opäť bol len a len milo prekvapený, akého skvelého národa je súčasťou, ak sa treba pre niečo dobré zomknúť.

A taktiež si uvedomil, že všetky zlé veci sa dajú prekonať, ak sa spojí dostatok dobrých ľudí.

Autor: Ľuboš Jendryščík
foto: Pixabay