Teraz vám vyrozprávam jeden príbeh, trochu čudný, aspoň tak na prvý pohľad vyzerá, nuž ale čo všetko sa už v dnešnej dobe neprihodí! Niektoré súčasné príbehy sú zvláštne, ba až banálne, iné zasa roztomilé...

Krištof Porajt ako hlavný predstaviteľ moci v obci musel riešiť viaceré problémy. Počas starostovania sa mu nenápadne hromadili a nedali mu poriadne spávať. Boli vážnejšieho i menej závažného charakteru, no do ich celkovej koncepcie sa priplichtili aj kadejaké delikatesy spojené, veď to všetci dobre poznáme, s malichernosťami. Len nedávno napríklad porozdával v rámci verejnoprospešných prác nezamestnaným obyvateľom obce náradie – lopaty, hrable a metly, aby vyčistili a upravili všetky priestranstvá na okolí, ktoré boli ľuďom najviac na očiach. Lenže čo sa nestalo? Jeho zverenci po prvom nadšení a zapálení pre dobrú vec, po demonštratívnom prejave kladného vzťahu k práci zrazu zlyhali. Lopaty a hrable popredali kadejakým trhovcom, snoriacim po zľavách; za lacný peniaz sa tak zbavili nielen náradia, ale aj roboty. Získaný voľný čas využili po svojom. V neďalekom konzume si kúpili litrovku dezerťáka a ešte jednu fľašu tzv. pekného dievčaťa a išli sa zabaviť. Ovocné víno cucali za kultúrnym domom, kde ich prichytil sám Porajt. Teraz starosta nevie, ako problém riešiť. Dať nové náradie do rúk lajdákom by sa rovnalo vrcholnej nezodpovednosti či rovno hlúposti.

A tak sedel v kuchyni nad zložitým prípadom ako nad očividnou schválnosťou či zlomyseľnosťou zo strany podriadených. Čo komu urobil, keď ho takto trestajú? Všetko im dal a oni... Na stôl postavil fľašu kvalitného ríbezľového, po troške si z nej upíjal. Odrazu sa ozval zvonček na dverách.
„Áno, už idem,“ prebral sa z letargie, fľašu rýchlo ukryl pod stôl. Doparoma, dnes nečakal nikoho, kto ho to teda prišiel otravovať?! Ak je to len tak, z dlhej chvíle alebo z nemiestneho žartu, lebo nájdu sa kadejakí fiškusi a zabávači, čo si radi uťahujú z druhých, veru sa on nezdrží, veru im on svoje povie. Čo je veľa, to je veľa, takto si predsa nedá brnkať po nose!
Otvoril dvere. Pred prahom s dlaždicovým odpočívadlom stáli dvaja ľudia – chlap a žena. Starostovi sa od prekvapenia rozšírili v očiach zreničky. Veď je to Šándor a jeho polovička, o polovicu nižšia Gizela! Obaja pochádzali z neveľkej komunity Rómov. Bývali na samom konci dediny, kde sa pri lesíku pod hájovňou krčilo zopár starých, ošarpaných chatrčí.
Šándor mal už svoje roky. Vek prezrádzali prešedivené kučeravé vlasy a vráskavá tvár, poznačená jazvami. Jedno oko mu pokrývalo beľmo, previazal si ho šatkou. Teraz vyzeral ako moderný pirát. Jeho Gizela bola čiperná ženička s prefajčeným hlasom.
„Čo si prajete?“ spýtal sa ich starosta, keď vopchal hlavu do pootvorených dverí.
„Pán môj,“ zaprosíkala Šándorova ako dieťa drobná ženička, „nebudete nám veriť, ale kozička sa nám stratila. Našu Medunu nám ktosi ukradol...“
„Ukradol?“ nechcelo sa veriť starostovi.
„Veru tak,“ pripojil sa Šándor. „Pásla sa nám na prielohu a zrazu zmizla. A aká dojnica to bola, páru by ste jej nenašli! A srsť mala sivú ako srnka! Hádam ju len ten náš hájnik nezastrelil... Keby... keby ste rozhlasom rozhlásili...“
„Rozhlasom?“
„Ale veď vy ste starosta, pán môj! Vy ste ruka zákona...“

Nuž, starostom on je, o tom nech nikto nepochybuje! A tak sľúbil obom sťažovateľom, rómskym spoluobčanom, že problém vyrieši. Ruka zákona nekompromisne zasiahne! Miestnym rozhlasom vyhlásil mimoriadny oznam, ako sa tým a tým stratila taká a taká koza, a kto ju nájde, nech ju odovzdá obecnému úradu alebo priamo zainteresovaným majiteľom domáceho zvieraťa.

Keď sa vracal z úradu domov, cítil sa nesmierne rozclivený i rozladený. Bol víkend, stvorený na to, aby ľudia oddychovali, a on musí riešiť kadejaké čudesné záležitosti. Naoko síce malicherné až banálne, no pre celkový chod obce také dôležité, že si to bežný občan len ťažko môže v úplnosti predstaviť.

autor: Ladislav Hrubý
foto: pixabay.com