Tradícia zbojníctva v slovensko-poľskom pohraničí siaha až do stredovekých čias. Prvým známym záznamom o nich je donačná listina z roku 1413, v ktorej „przemský biskup Maciej dal obec Przysietnica pri Brzozowe na doživotné užívanie Zyndramovi z Maszkowic a zaviazal ho ochraňovať život a majetok poddaných pred beskydskými zbojníkmi, ktorí tam často šarapatili.“ Niekoľko záznamov zo stredoveku svedčí o prítomnosti zbojníkov aj v oblasti dolných Kysúc v okolí dnešného Kysuckého Nové Mesta.

Skoczylas, Wladyslaw - JánošíkAsi najznámejším slovenským zbojníkom je Juraj Jánošík. Legenda okolo jeho osoby prerástla v kolektívnej pamäti v jeden z najhlavnejších slovenských symbolov. Je pritom nie veľmi známym faktom, že veľkú časť jeho zbojníckej družiny tvorili obyvatelia regiónu Kysúc a hlavne jeho severných oblastí (panstiev Strečno, Teplička a Bytča). Dôvodom bola hlavne geografická blízkosť Terchovej a obcí Tepličianskeho panstva, ďalej pôvod Jánošíkovho priateľa Tomáša Uhorčíka z Turzovky (keďže predtým týchto zbojníkov viedol on), ale aj blízkosť pohraničného pásma, ktoré poskytovalo v prípade potreby miesto vhodného úkrytu pred prenasledovateľmi.

Z obyvateľov týchto oblastí s ním zbíjali Plavčík z Dunajova, Bartek z Predmiera (pri Turzovke), Ondráš z Dlhej nad Kysucou, Adam Šušalka z Turzovky, Ondrej Kindis so Zborova, Ján Tluček z Horelice, Pavol Bernát z Novej Bystrice, Vrábel zo Staškova, Huncaga inak Turiak zo Staškova, Kovalský z Rakovej, Bagaj z Rakovej, Juraj Turiak z Rakovej, Gáborčík a Jakub Chlasták z Oščadnice.

Prečo sa stali zbojníkmi?

Zbojnícke chodníčky boli v tejto oblasti veľmi častým spôsobom úteku obyvateľstva pred poddanským jarmom, ale z podstatnej časti aj pred vojenskou povinnosťou. Príčina bola jednoduchá. Služba v armáde v tejto dobe bola ešte poväčšine doživotnou záležitosťou, z ktorej bolo vyslobodením spravidla iba zmrzačenie, prípadne smrť v boji. Aj keď sa v tomto smere neskôr podnikli zmeny a služba sa skrátila na 14 ročnú, nebolo toto nariadenie dodržiavané a doživotné služby boli až do roku 1843 bežnou záležitosťou. Samotné vojenské odvody mohli sekundárne vyvolať odhodlanie niekoľkých jednotlivcov dať sa na zbojnícke chodníčky, keďže mnoho zverbovancov si svoj úmysel pridať sa k armáde na doživotie často rýchlo rozmyslelo. Tým však ešte rozširovanie zbojníckeho remesla z vojenských radov zďaleka nekončilo. Omnoho častejšie sa totiž na zboj vydávali už skúsení a často i bojom preverení vojaci, ktorí raz za čas získali od vojska priepustku, na tzv. urlaub, teda dovolenku. Tú trávili zväčša vo svojej rodnej obci. Do obce ich väčšinou priviedol ďalší vojak a rovnako pri ich odchode ich z obce znova odviedol.

Obec pri návšteve svojich vojakov mala zväčša povinnosť im prispievať na cestu do rodnej obce a následne im finančne prispieť i na návrat k vojsku. A práve návrat bol často u vojakov, ktorí na chvíľu znovu navštívili svoje rodisko, najväčším problémom. Často sa im už späť k vojenskej drezúre a režimu navrátiť nechcelo, a tak si svoj návrat rozmysleli za cenu prísnym trestom zaváňajúcej dezercie do okolitých lesov. Vojaci sa však samozrejme na dezerciu nedávali len pri dovolenke, ale často utekali aj priamo od svojich vojenských jednotiek a do ich rodných obcí ich potom chodili vyhľadávať, ako na prvé možné miesto ich úteku. Po dolapení ich čakal návrat k ich pluku a následné potrestanie. Akýmsi podhubím pre zrod zbojníckych družín z radov vojakov často bývali rozličné vojnové udalosti v krajine, akými boli napríklad stavovské povstania v 17. a počiatkom 18. storočia, či veľké vojenské konflikty, do ktorých sa monarchia zapojila.

Veľkým dôvodom pre zbojnícke chodníčky bola bez pochýb aj chudoba a nedostatok obživy. Na Kysuciach sa prakticky nikdy nedalo hovoriť o poľnohospodárskej nadprodukcii, skôr možno hovoriť o veľmi tenkej hranici medzi vyžitím a živorením, závisiacej zväčša od počasia. Za tým všetkým stála hlavne rovnomerným dedením zapríčinená vysoká rozdrobenosť pôdy. Pri neúrodných rokoch, ktoré sa často opakovali viackrát za sebou (v 19. storočí napríklad v rokoch 1816-17, 1834-35, 1846-47), tak množstvo obyvateľstva zostalo bez obživy vystavené hladomorom, ktoré si vyžiadali značné straty na životoch a sekundárne vyvolali vysťahovalecké vlny. Okrem migračných vĺn sa obdobia hladomorov samozrejme odrazili aj vo väčšom náraste kriminality a krádeží. Mnoho jedincov v závislosti od miery svojich existenčných problémov svoju situáciu riešilo vydaním sa na zboj.

Naostatok treba dodať, že isté percento zbojníkov samozrejme, tak ako dnes, tvorili kriminálne živly, ktoré neboli ochotné podriadiť sa dobovým normám a kriminálny život v ich ponímaní pôsobil lákavejšie a dobrodružnejšie, ako bežný život vidieckeho poddaného. Takéto dobrovoľné kriminálne živly boli spravidla aj najnebezpečnejšie, keďže sa spoločne s vojenskými dezertérmi neštítili ani ťažkých ublížení na zdraví, hrdelných zločinov a vrážd. Medzi zbojníkov možno ešte okrem všetkých týchto skupín zaradiť aj ľudí utekajúcich pred dlžobami, prečinmi voči panstvu a panským úradníkom a občas aj všadeprítomných tulákov, ktorí radikalizovali pohľad na vlastné zaobstarávanie obživy.

Život zbojníkov a lapačky

Jedným z prvých historicky zachytených zbojníkov v oblasti bol Tomáš Sčotka, ktorý v pohraničnom pásme viedol svojich chlapov medzi rokmi 1623 – 1624. Ďalším významným zbojníkom, ktorý v roku 1688 so svojou 25 člennou skupinou začal drancovať dediny a mestečká v Uhorsku, Rakúsku, Sliezsku a južnom Poľsku bol Martin Portáš alias „Dzigosik.“ Jeho družina venovala osobitnú pozornosť šľachtickým dvorom a kúriám. Podľa dobových záznamov pritom pochádzal z pohraničnej obce Bystrica, teda buď zo Starej alebo Novej Bystrice na Kysuciach. Zajali ho v Živci, kde ho začiatkom roku 1689 popravili zavesením na hák pred zrakom takmer dvoch tisícok prihliadajúcich. Ešte pred tým mu však z chrbta vytrhli dva pásy kože a odťali mu ruky.

Skoczylas, Wladyslaw - Zbojníci

Členom Portášovej družiny bol aj Matej Vakula, ktorého na jar toho istého roku v Živci chytili a 10. októbra 1689 popravili. Podľa mena, ktoré sa dnes stále vyskytuje v oblasti Bystrickej doliny, sa dá tiež predpokladať, že pochádzal odtiaľ.

Historické záznamy zachytili aj v roku 1795 na vrchu Príslop (v Novej Bystrici) chyteného vojenského dezertéra Bulku, ktorý sa vydal na zboj s obávaným zbojníckym kapitánom Jurajom Fiedorom Pročpakom. Pročpakova skupina bola v danom období v severozápadnom Uhorsku dosť známa, o čom svedčia i básne a povesti, ktoré sa o ňom zachovali. Jedna z nich, ktorá sa vzťahuje aj na územie Kysúc, popisuje rozsah a záber jeho činnosti:

„Gościniec tak nie był pewny, poczta i podróżni
Kilka razy zrabowani, tylko z asystą jechać można.
Jabłunkowa i też Czacza, Wisła i Jeleśnia,
Ślemień, Łękawic, Skawica, Kalwarj[a] był nieszczęsny.
Nowy Targ i Stary Sandec, Polhora z tamtej strony,
Prosiły skarżąc o pomocy, bezpieczy i obrony.“

Pročpak začal zbíjať v roku 1793 po úteku z väzenia, kde bol uväznený za pytliactvo. V krátkom čase zorganizoval početnejšiu zločineckú skupinu zloženú z vojenských dezertérov a bývalých väzňov. Skupina tak započala svoju takmer trojročnú lúpežnú činnosť, ktorou terorizovala Živiecke panstvo a priľahlé kysucké oblasti. Za účelom dopadnutia týchto zbojníkov tam bolo v roku 1795 vyhlásené stanné právo. Následne bolo za účelom vypočutia zatknutých mnoho osôb a pod vplyvom týchto opatrení sa nakoniec zbojníkov podarilo dolapiť. Výsledkom súdneho procesu s Jurajom Pročpakom bolo potrestanie 143 osôb, 21 bolo popravených, 44 uväznených, 4 dezertéri poslaní naspäť k vojsku a 77 potrestaných bičovaním.

„Hej Proćpaku, Proćpaku,
Bedzies ty kiejś na haku;
Jak cie złapią, powiesą,
Gorale sie pociesą.“

Ďalších zbojníkov máme doložených až z prvej polovice 19. storočia. Zo záznamov pochádzajúcich zväčša z obecného prostredia veľa o konkrétnej zbojníckej aktivite nezistíme. Avšak čiastočne nám napovedia záznamy o ich „lapaní,“ teda chytaní, ktoré obce organizovali. Tieto informácie sa dajú čerpať hlavne z obecných účtovných kníh, ktoré sa v najväčšom množstve zachovali hlavne pre obdobie prvej polovice 19. storočia. Najväčšie množstvo pochádza z oblasti Bystrickej doliny, teda východnej časti Kysúc, kde sa účtovné knihy dochovali od druhej dekády až po rok 1848.

Je pravdepodobné, že menšie zbojnícke prečiny, typu drobných krádeží, obce netrápili, avšak ak sa zbojnícka skupina pôsobiaca v okolí rozrástla do početnejšieho stavu a začala predstavovať citeľnejšiu hrozbu pre ich prirodzený funkčný chod, pristúpilo sa k razantnejšiemu riešeniu tejto situácie formou zorganizovania „lapačky“. Keďže súdne procesy so zbojníkmi spadali pod právomoci Trenčianskej stolice, tak aj organizovanie ich chytania zastrešovali stoliční úradníci. Tí si najskôr predvolávali obecných richtárov a informovali ich o pohybe zbojníkov. Následne im dávali aj príkazy a inštrukcie k procesu ich zadržania podľa vopred zvolenej stratégie. Výhodou organizácie takýchto akcií prostredníctvom stoličných úradníkov bolo, že mohli kooperatívne zapojiť do chytania zbojníkov aj obce z viacerých pastiev, a tým zvýšiť šance na ich dopadnutie.

Samotná „lapačka“ sa začala zhromaždením väčšieho počtu mužov, ku ktorým sa pridala miestna skupina drábov a niekoľko stolicou či panstvom vyslaných hajdúchov a vojakov. Spoločne sa potom vybrali zbojníkov hľadať zväčša do pohraničných oblastí v obecnom extraviláne. Početnosť pátracej skupiny pritom výrazne zvyšovala šance na nájdenie a dopadnutie zbojníka.

Lapačky v Bystrickej doline

Takáto situácia v Bystrickej doline nastala začiatkom dvadsiatych rokov 19. storočia, keď oblasť začala trápiť väčšia skupina zbojníkov zdržiavajúca sa v pohraničnej oblasti Kysuckých Beskýd. Prvý väčší pokus o ich dolapenie bol zorganizovaný na jeseň roku 1822 pod vplyvom nariadenia stoličného úradníka Gašpara Maršovského obcami Stará Bystrica a Nová Bystrica. Dopadol však podľa všetkého neúspešne, nakoľko počas nasledujúceho roka 1823 sa v snahách o ich chytenie pokračovalo. Nasvedčujú tomu záznamy z účtovnej knihy Novej Bystrice:

„Boženik Podmanický chodíce na rozkaz Stoličný na Čatcu 2 dni skrz cesty Skalické krz magazin a krz zbojníkov prijal 1 zlatý a 30 denárov“
„Dal Matejovy Lajak na ten čas krčmárovi co se mu boli vyšli chlapi na zbojníkov na panské hranice napili trunku 6 zlatých“
„Utratilo sa Leškovcom čo dal richtár na pálené keď išli lapať zbojníkov na hranice 12 denárov“

Ani táto akcia nebola pravdepodobne úspešná, nakoľko hneď v ďalšom roku 1824 sa zbojníci znovu zdržiavali v pohraničnom pásme obce Stará Bystrica a to konkrétne v okolí vrchu Veľká Rača, ktorý bol pre svoju odľahlosť často aj v minulosti vyhľadávaným úkrytom. Už v období 17. storočia totiž správkyňa Strečnianskeho panstva, ku ktorému tieto obce vtedy prináležali, Zuzana Bakošová, v jednej zo svojich listín uvádza ohľadom svojich majetkov v oblasti Veľkej Rače: „Zachovavše i v tom slobodu sobe, jak by s tej istej príčiny nemohla moja lichva na mojich jinších holach pre zbojníkov zústavati, aby takovú lichvu ku svej lichve na čas prijali a svými spolu zachovaly.“

Zbojník - autorka J. KleinováVäčšia skupina prenasledovateľov zorganizovaná stoličnými úradníkmi v Starej Bystrici sa teda v roku 1824 pokúsila znovu zbojníkov dolapiť. Prizvanie richtára a podrichtára zo vzdialenej obce Riečnica môže naznačovať, že niekoľko zbojníkov mohlo pochádzať odtiaľ. Aj vzhľadom na to, že v tomto prípade už išlo o takmer trojročné snahy o dolapenie zbojníkov, patrila táto pátracia akcia medzi najrozsiahlejšie, aké oblasť v tomto období zažila.

Priebeh a trvanie pátracej akcie v rokoch 1822-1824 naznačuje, že nebezpečenstvo a prečiny zo strany zbojníkov boli značné. Toto nebezpečenstvo vyvolalo snahu stolice a panstiev o lepšiu kontrolu nad pohraničným pásmom. Šťastnou súhrou okolností tu v tomto čase prebiehali merania v rámci druhého vojenského mapovania. Tieto merania si vyžadovali výstavbu tzv. trigonometrických bodov na vyvýšených miestach, z ktorých potom prebiehali.

V Bystrickej doline sa tieto body vybudovali vo forme vyvýšených veží na vrchoch Veľká Rača a Javorina, ktoré okrem vhodného miesta pre meranie, poskytovali aj veľmi dobrý prehľad o pohybe v pohraničnom pásme. Tieto veže sa tak po ukončení meraní začali pravdepodobne sekundárne používať aj pri honoch na zbojníkov, kde umožnili prenasledovateľom lepšiu kontrolu nad celou zónou možného pohybu zbojníkov.

Opätovne sa zbojníci spomínajú v Riečnici v roku 1826, keď jednej miestnej obyvateľke zabili a zjedli na salaši ovcu. Potom sa zmienky o ich prítomnosti objavujú v roku 1828 v Novej Bystrici a 1832 znovu v Riečnici. V Riečnici sa v roku 1835 uskutočnila úspešná lapačka na v chotári sa zdržiavajúceho zbojníka. Zbojníka po chytení na noc ubytovali a dali sa mu navečerať. Na druhý deň ho predali do rúk spravodlivosti v podaní stoličnej moci.

O tom, že aj jeden zbojník môže narobiť značné problémy, je dôkazom situácia z roku 1839. Na zadržanie zbojníka Mateja Koperu operujúceho v oblasti Veľkej Rače sa zorganizovala rozsiahla akcia, ktorej sa zúčastnili obce Oščadnica, Klubina a Radôstka, avšak určite aj Stará Bystrica, keďže Koperov možný pohyb zasahoval aj do jej chotára. V okolí Veľkej Rače hľadali obyvatelia Oščadnice aj v nasledujúcom roku ďalšieho zbojníka s priezviskom Revaj.

V Bystrickej doline sa zbojníci zdržiavali aj v rokoch 1844-1845. Posledných archívne doložených zbojníkov nám dokladá list z obce Oščadnica, v ktorej chytili niekoľkých Bystričanov a požadujú od susedného panstva preplatenie svojich nákladov:

„Slávne Panstvo Bystrické
Očujice my že by arestanti to jest Jano Uradnik a Martin Mazur z árestu zutekaly a že by sa maly v mojej dedine zvideny ab dajicze jich hľadať skrz moj úrad jakovych aj zlapali u obyvateľa Oščadnického Jána Drahny a zbojnika dedičného jakoví arestanti mne po dva razy zapalenosti mojej zutekali, jedného to jest Jána Uradnik sme dolapili na vrchu Zbanovským zvelkú pomocu. – Jakového arestanta Jána Uradnik slávnemu panstvy Bystrickému odeslaný jakový posel koštuje x 24 dn snilam davens slávnemu panstvu že ja som skrz takových arestantow lapana utrovyl fl 2. Jakove prosím a požadujem prinavrateny. S tim zostavame slávnemu panstvy Bystrickému ponížený. Dne 16 Aprila 1847
Šaňo Truchly Richtar Oščadnický“

Byť zbojníkom v severozápadnom Uhorsku bolo výhodné hlavne vďaka blízkosti pohraničného pásma, takže zbojníci mohli v závislosti na hroziacom nebezpečenstve dolapenia rýchlo prechádzať z jednej krajiny do druhej. Kooperácia cezhraničných obcí pri chytaní zbojníkov nebola príliš rozšírená, takže hrozba upadnutia do väzenských okov sa vďaka takémuto vhodnému geografickému položeniu znižovala.

Vplyv zbojníctva na život obyvateľstva na Kysuciach

Pôsobenie zbojníckych skupín v bezprostrednej blízkostí obcí malo negatívny vplyv na ich bezproblémový chod. Zbojníci mohli obciam škodiť mnohými spôsobmi, avšak najčastejšími problémami boli krádeže dobytka, úrody a vykrádanie obydlí. Obávaným zbojníckym činom bývalo aj olúpenie pocestných. V tejto dobe bola podstatná časť poddanských dávok vyberaná od obyvateľstva v hotovosti priamo čelnými predstaviteľmi obcí. Tým pádom sa v ich rukách viackrát do roka ocitol nemalý finančný obnos, ktorý mali povinnosť odovzdať zodpovednému panskému úradníkovi, pričom o potrebnom mieste odberu ich informoval vopred prostredníctvom posla. Miesta odberu sa teda variabilne menili a mohli predstavovať cesty v rozpätí od 10 až po 100 kilometrov.

Keďže cestovanie v danej dobe bývalo veľmi pomalou záležitosťou, trvala takáto dlhšia cesta bez problémov aj niekoľko dní. Je teda prirodzené, že predstavitelia obcí sa právom pri takýchto prevozoch obávali o bezpečnosť vlastnú, ale i finančných prostriedkov. V období zvýšenej zbojníckej aktivity bolo nevyhnutné, aby ich na ceste sprevádzal ozbrojený sprievod, ktorý takto náklady na prepravu peňazí zvyšoval. Strach z cestovania mali v obave o svoje životy aj obyčajní poddaní. Navyše stáročná zbojnícka tradícia bola jednou z príčin podozrievavosti voči všetkému cudziemu. Každý prechádzajúci tulák mohol byť považovaný za potencionálne nebezpečného zbojníka mapujúceho si objekty svojej nasledujúcej lúpeže.

Z hľadiska obyvateľstva boli problémom už spomínané krádeže dobytka a úrody, ktoré mali často výrazné dopady na živobytie danej rodiny. Keďže obyvateľstvo bolo z prevažnej časti odkázané na dopestované plodiny a málopočetný dobytok v podobe jednej kravy, prípadne niekoľkých oviec, malo odcudzenie niektorej z týchto zložiek zväčša závažné dopady na jeho prežitie. Častými terčmi útokov zbojníkov bývali aj odľahlé obydlia a salaše, v ktorých mali obyvatelia spoločne združené svoje ovce. Na mieste teda bola prirodzená averzia obyvateľstva voči zbojníckym skupinám.

Označenie „zbojník“

Naostatok ešte treba uviesť, že zbojníctvo so sebou prinieslo aj zavedenie hanlivého označenia „zbojník.“ Toto sa používalo aj v súdnych sporoch ako jedno z vážnych obvinení, ktorými bolo možné človeka označiť. V dobe, keď sa ešte mnoho zbojníkov potulovalo po lesoch v extraviláne obcí, malo takéto zaradenie osoby medzi kriminálne živly ešte silný psychologický účinok.

Preto toto slovo dnes možno pôsobiace komicky patrilo v časoch feudalizmu k najvulgárnejším pejoratívam spoločne s ďalším komicky znejúcim výrazom huncút, ktorý zasa označoval podlého a falošného človeka. Svoje miesto si v slovenčine našiel aj maďarský výraz pre zbojníka, ktorým je beťár (z maďarského betyár), aj napriek tomu, že si ho dnes mnohí vykladáme inak.

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci
Zdroj obrázkov: Europeana.eu; uetetnofolk.eu