Vznikom samostatného Česko-Slovenska koncom roku 1918 sa vytvorili vhodné podmienky pre kultúrny a národný rozvoj slovenského národa. Po predošlých obmedzeniach počas rakúskouhorskej monarchie začali na Slovensku vznikať nové, prípadne obnovovať svoju činnosť viaceré staršie kultúrne spolky a organizácie. Kultúrny rozvoj neobchádzal ani Čadcu.

Krátko po založení nového štátu tu vzniklo hneď niekoľko kultúrnych spolkov. V roku 1921 začal svoju činnosť Miestny odbor Matice slovenskej, založená bola aj telovýchovná organizácia Orol, ku ktorým neskôr pribudli ďalšie kultúrne organizácie zamerané najmä na rozvoj divadelníctva a hudobnej činnosti. Už od začiatku však činnosť a aktivita kultúrnych spolkov narážala na základný, priam existenčný problém. Tým bola absencia vhodných priestorov, na pôde ktorých by mohli realizovať svoju činnosť. S postupným rozvojom kultúrneho života a  členskej základne sa spomenutý problém stával čoraz aktuálnejším.

S myšlienkou výstavby kultúrneho centra prišli matičiari

Konečná iniciatíva za vybudovanie nového kultúrneho stánku napokon vyšla z prostredia Miestneho odboru Matice slovenskej v Čadci zastrešujúceho viaceré kultúrne spolky v meste. Pri značnej členskej základni, totiž matičiarom chýbali priestory pre zasadania či prednášky. Otázka výstavby nového kultúrneho domu zastrešujúceho  činnosť miestnych kultúrnych spolkov sa pre nich časom stala prioritou.

Pre realizáciu ušľachtilého zámeru matičiari dňa 15. 5. 1922 založili stavebný výbor, ktorý vo veci výstavby nového kultúrneho stánku následne vypracoval žiadosť a rozbehol tiež rokovania s ďalšími organizáciami. Dobre naštartovaná iniciatíva však začala postupne stagnovať. V priebehu druhej polovice roku 1922 a počas roku nasledujúceho, kvôli personálnym zmenám a nedorozumeniam vo vedení miestneho odboru, plán výstavby kultúrneho stánku ustúpil na čas do úzadia.

Pohľad na Palárikov dom tesne pred jeho dokončením (1927). (Fotoarchív Kysuckého múzea)

K oživeniu myšlienky opäť dochádza v roku 1924. Na štvrtom valnom zhromaždení Miestneho odboru MS v Čadci, ktoré sa konalo koncom roka, bola prijatá jednoznačná deklarácia požadujúca výstavbu nového kultúrneho domu, ktorý mal byť jednak novým centrom kysuckej kultúry a zároveň dôstojnou spomienkou na kysuckého rodáka, kňaza a národného buditeľa Jána Palárika, po ktorom mala byť nová budova i pomenovaná. Začiatkom nasledujúceho roku predstavitelia miestneho odboru podnikli vo veci výstavby prvé konkrétne kroky. Začali rokovať s ďalšími čadčianskymi kultúrnymi organizáciami, pričom pre svoj plán chceli získať čo možno najširšie spektrum strán.

Iniciatíva matičiarov sa v radoch kultúrnej obce i širokej verejnosti mesta stretla s mimoriadnym ohlasom. Projekt privítali predovšetkým v meste pôsobiace kultúrne spolky, ktoré kvôli dovtedajšej absencii vhodných priestorov nemohli naplno rozvinúť svoju činnosť. Napríklad čadčianskym telovýchovným spolkom chýbala telocvičňa, miestni divadelníci zas nemali scénu a pre rozvoj kultúrneho života a vzdelanosti v meste dokonca chýbala i knižnica. Uvedené problémy mala vyriešiť práve výstavba Palárikovho domu resp. Palárikovej dvorany, ako ju vtedajší predstavitelia nazývali. Jednu z najzásadnejších otázok, ktorú zainteresovaní museli vyriešiť ešte pred začatím stavebných prác, bolo získať dostatok finančných zdrojov.

Palárikov dom spojil verejnosť

Zháňanie financií trvalo takmer dva roky. V tomto smere je potrebné vyzdvihnúť a pripomenúť ochotu a zanietenosť, ktorú kultúrne spolky, štátne inštitúcie i obyčajní  ľudia vynaložili pri poskytovaní potrebných finančných prostriedkov. Projekt výstavby Palárikovho domu predstavoval jeden z pekných momentov prejavu súdržnosti Čadčanov. Spoločný cieľ na určitú dobu zjednotil obyvateľov a vzájomné sváry v záujme prospešnej veci aspoň na čas zatlačil do úzadia. V marci 1925 Miestny odbor MS v Čadci daroval na stavbu sumu 21 000 Kč, Dobrovoľný hasičský zbor venoval 5 000 Kč a Občianska Beseda 4 500 Kč. V ďalších mesiacoch prispeli aj Obecný úrad v Čadci sumou 12 900 Kč, župný úrad daroval 5 000 Kč a 10 000 korún dokonca daroval aj prezident Masaryk.

Pri podpore výstavby Palárikovho domu nemožno opomenúť i ochotu bežných ľudí - jednotlivcov. Prispievali bohatí a rovnako ochotne zo skromných príjmov dobrú vec podporilo aj mnoho obyčajných ľudí. Za dva roky sa vďaka príspevkom od 763 darcov podarilo čadčianskym matičiarom vyzbierať viac než 141 000 korún. Táto, na tie časy nemalá, suma však predstavovala iba necelú tretinu potrebných nákladov odhadnutých predbežne na 500 000 korún. Ani tento problém však čadčianskych matičiarov neodradil v odhodlaní doviesť iniciatívu do úspešného konca. Delegácia miestneho matičného odboru v zložení JUDr. Juraj Hranec, JUDr. Vojtech Kállay, Jaroslav Vojáček a Štefan Lacko odišla do Martina, kde v miestnej pobočke štátnej sporiteľne vybavila pôžičku 310 000 korún. Pôžičku na seba vzalo ústredie Matice slovenskej v Martine, ktorému sa členovia miestneho odboru v Čadci museli zaručiť majetkami.

Slávnostné osadenie základného kameňa bolo udalosťou desaťročia

Základný kameň budúcej stavby nesúcej názov PALÁRIKOVA DVORANA bol slávnostne položený 20. júna 1926. Akt bol poňatý ako veľká kultúrna slávnosť a udalosť. Podľa dobových záznamov mesto pri tejto príležitosti vyzdobili, tak ako ešte nikdy. Možno pokojne povedať, že položenie základného kameňa Palárikovej dvorany patrilo medzi najvýznamnejšie okamihy Čadce medzivojnového obdobia. Výnimočnosť udalosti dokumentovala napríklad i prítomnosť významných predstaviteľov slovenskej politiky a kultúry. Martinské ústredie Matice slovenskej zastupoval tajomník organizácie Dr. Štefan Krčméry, za ministerstvo školstva prišiel zemský školský inšpektor Ferdinand Kačenka.Prítomný bol aj považský župan Jozef Országh.

Slávnostné otvorenie Palárikovho domu v roku 1928.Slávnosť organizátori otvorili svätou omšou, po ktorej župan Országh poklepal základný kameň budúcej stavby. Stavebné práce začali o dva týždne neskôr 5. júla a celkovo trvali vyše roka. Pri výstavbe dobrovoľne v rámci svojich možností pomáhalo množstvo obyvateľov. Svojou trochou sa usiloval prispieť takmer každý. Čadčania napríklad dodali svojpomocne vyrobené tehly, prípadne drevo či pomohli povozom. Bolo vidieť, že obyvateľom mesta nie je Palárikov dom ľahostajný. Vďaka odhodlanému úsiliu stavebné práce napredovali míľovými krokmi. Už v zime na prelome rokov 1926-1927, bola stavba budúceho kultúrneho stánku zastrešená.

Palárikov dom otvárali na dvakrát

Častou otázkou súvisiacou s históriou Palárikovho domu je dátum jeho otvorenia. V publicistike sa objavujú dva roky 1927 a 1928. Obidva údaje sú správne, Palárikov dom totiž otvárali dvakrát. Prvé otvorenie prebehlo v komornom duchu 27. augusta 1927 za účasti predstaviteľov miestneho odboru Matice slovenskej. Súčasťou osláv bola národná hymna, príhovor Juraja Hranca a na záver na nových doskách odohrali miestni ochotníci prvé divadelné predstavenie. Od tohto dátumu zároveň začas Palárikov dom plniť svoje kultúrne poslanie.

Oficiálne slávnostné otvorenie Palárikovho domu v nasledujúcom roku bolo naproti tomu veľkou udalosťou nielen pre Čadcu, ale pre celé Kysuce. Stavba mala okrem spomenutých zámerov, pred celou republikou demonštrovať úctu k národným tradíciám a dejateľom Kysúc, ako aj  národnú uvedomelosť Čadčanov.

Organizátori ho naplánovali na 6. a 7. októbra 1928, ako súčasť série osláv organizovaných pri príležitosti 10. výročia vzniku Československa. Na podujatí samozrejme nemohli chýbať významní zástupcovia kultúry a politiky i poprední predstavitelia Čadce na čele s vtedajším starostom Alexandrom Hulyákom. Po dokončení a slávnostnom otvorení, bola budova podľa predbežnej dohody oficiálne odovzdaná do užívania Miestnemu odboru Matice slovenskej v Čadci.

Bohatá kultúrna činnosť Palárikovho domu

V priebehu  nasledujúcich rokov Palárikov dom splnil očakávaný zámer a stal sa skutočným centrom kultúrneho života Čadce a celých Kysúc. Na jeho pôde rozvíjali činnosť viaceré kultúrne organizácie, no najaktívnejšie si viedli ochotnícke spolky. Z pomedzi nich svojou kvalitou vynikal najmä ochotnícky divadelný súbor Palárik, ktorý počas existencie prvej Č-SR predviedol na pôde Palárikovho domu niekoľko desiatok (pri zvážení svojich podmienok a možností, v ktorých pôsobil) výborných predstavení.

Palárikov dom v roku 1930. (Fotoarchív Kysuckého múzea)

V nových priestoroch pôsobilo aj niekoľko ďalších ochotníckych súborov, prevažne z okolitých kysuckých obcí Skalité, Makov, Čierne, Svrčinovec, Raková a Turzovka. Okrem divadla v novostavbe fungovalo taktiež kino, kde sa pravidelne, niekedy aj štyrikrát do týždňa, konali filmové premietania. Miestna telocvičňa zas slúžila dvom najvýznamnejším telovýchovným organizáciám, ktorými boli Orol a Sokol. Okrem toho v  Palárikovom dome pôsobila tiež knižnica. O bohatej kultúrnej činnosti, ktorá utvárala a zásadným spôsobom formovala kultúrne povedomie a celkovú kultúrnu úroveň širokých vrstiev obyvateľstva svedčí i štatistika vystúpení za prvých desať rokov (1928 – 1938).

Od otvorenia Palárikovho domu sa na jeho pôde uskutočnilo celkovo 6072 podujatí zahŕňajúcich napríklad 124 divadelných predstavení, 23 výstav, 30 prednášok, 2242 telovýchovných cvičení a vyše 2300 filmových premietaní. Palárikov dom tak môžeme právom označiť za pomyselného otca kysuckej kultúrnosti.

Aktívna kultúrna činnosť pokračovala aj v nasledujúcich obdobiach. V štyridsiatych rokoch sa v jeho priestoroch pravidelne konali výstavy kníh. V roku 1940 bola pri knižnici zriadená tiež čitáreň.

Palárikov dom, druhá polovica 30. rokov 20. storočia. (Fotoarchív Kysuckého múzea)

Nad Palárikovým domom sa zmráka

Výrazným medzníkom, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil činnosť Matice slovenskej a tým aj kultúrny život v Čadci a ďalšie osudy Palárikovho domu, bol neslávne známy komunistický prevrat vo februári roku 1948. Rozvoj a podpora národnej kultúry Slovákov sa v nových politických pomeroch čoskoro dostala do rozporu s internacionálnou politikou presadzovanou vládnou komunistickou stranou. Činnosť Matice bola preto postupne obmedzovaná. Komunistami nastolená (anti)matičná línia vyvrcholila v roku 1951, zrušením miestnych odborov Matice slovenskej. V roku 1968 boli síce miestne odbory obnovené, no ich krátka činnosť mala len epizodický charakter. Obnova bola totiž spojená so spoločenskými zmenami  v rámci demokratizačného procesu, ktorý v auguste 1968 prerušil vojenský zásah štátov Varšavskej zmluvy.

Po nastolení komunistickej diktatúry v roku 1948 boli kultúrne aktivity Matice slovenskej a ostatných kultúrnych spolkov v Čadci nahradené činnosťou okresného osvetového domu.

Vchod do Palárikovho domu, v pozadí čadčianska synagóga, 30. roky 20. storočia. (Fotoarchív Kysuckého múzea)

Kultúrna činnosť sa v Palárikovom dome v pofebruárovom období obmedzila predovšetkým na premietanie a osvetu poplatnú dobe predstavujúce viac či menej otvorenú komunistickú propagandu. Dom sa pretransformoval na kino Palárik, kde výber premietaného filmového fondu podliehal navyše prísnej cenzúre a kontrole komunistických aparátnikov. Kino tu sídlilo až do začiatku roku 1994, keď bolo presťahované do priestorov miestneho domu kultúry. Po zrušení Miestneho odboru MS v Čadci Palárikov dom prešiel pod správu Mestského národného výboru.

Palárikov dom po necitlivej prestavbe z konca 70. rokov 20. storočia. (Fotoarchív Kysuckého múzea)V období socializmu (1948 – 1989) budovu Palárikovho domu prestavali celkovo trikrát. Prvé dve prestavby prebehli v rokoch 1959 – 1960 a v prvej polovici 70. rokov.

Najvýznamnejším, no zároveň aj najtragickejším stavebným zásahom do vzhľadu architektonicky hodnotného Palárikovho domu, bola prestavba budovy v rokoch 1976 – 1978. Počas nej sa úplne narušil, možno povedať, že skôr úplne zničil pôvodný historický vzhľad budovy.

Prestavbou vznikla z kedysi  esteticky pôsobiacej budovy stavba nevábneho vzhľadu, v štýle socialistického realizmu, pripomínajúca školskú telocvičňu či podľa spomienok súčasníkov dokonca sklad. Nová nádej pre Palárikov dom svitla po zamatovej revolúcii v roku 1989, po ktorej bola činnosť zaniknutých miestnych odborov MS postupne obnovovaná.

Miestny odbor Matice slovenskej v Čadci obnovil svoju činnosť v novembri roku 1990. Za jednu zo svojich hlavných priorít si hneď na začiatku stanovil prinavrátenie Palárikovho domu. Snahy matičiarov boli napokon korunované úspechom a v roku 1993 sa Palárikov dom podarilo získať do vlastníctva MO MS v Čadci. Nasledujúce obdobie rokov 1994 – 2004 nebolo pre bývalé centrum kysuckej kultúry príliš priaznivé. Podobne ako miestny odbor MS i Palárikov dom sa stretával s mnohými problémami prameniacimi zväčša z nedostatku finančných prostriedkov potrebnými na prevádzku.

Komplikované obdobie napokon nešťastne ukončil požiar dňa 16. 5. 2004. Ten premenil niekdajšiu dominantu mesta na neútešnú ruinu, ktorá dodnes narúša vzhľad čadčianskej pešej zóny a u miestnych obyvateľov, domácich či zahraničných návštevníkoch vyvoláva oprávnené pohoršenie.

Mgr. Martin Turóci, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci